brankof.blog.pravda.sk

V noci na 14. apríla 2018 podnikli vojská USA, V. Británie a Francúzska vojenský útok na sýrske územie, ktoré sa nachádza pod kontrolou prezidenta B. Asada. Napriek tomu, že situácia bola veľmi napätá i v minulosti, práve týmto útokom sa zásadne zvýšilo riziko priamej vojenskej konfrontácie medzi Západom a Ruskom. K podobnému scenáru síce zatiaľ nedošlo, avšak nárast napätia môže pri ďalších podobných útokoch skončiť globálnou katastrofou. Situáciu zhoršuje aj narastajúca iracionalita a klesajúci rešpekt k právnym pravidlám, najmä v západnom svete, ktorý sa v minulosti vlády práva bytostne dovolával.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Vojenské agresie USA v Sýrii v 21. storočí

• Protiprávnosť vojenskej agresie

• Iracionalita v rozhodovaní a rastúce napätie

• Slovensko a člen EÚ a NATO

Útok zo 14. apríla nie je žiadnou novinkou, ale len pokračovaním množstva podobných útokov, ktoré západné mocnosti podnikli proti sýrskemu štátu v 21. storočí. USA viedli voči Sýrii B. Asada konfrontačnú politiku ešte pred tzv. arabskou jarou. Vzájomné vzťahy neboli nikdy ideálne, prudko sa však zhoršili v roku 2003, keď sa Sýria nepridala k tzv. koalícii dobrovoľníkov proti Iraku. USA proti Sýrii zaviedli hospodárske sankcie (tzv. Syria Accountability Act) a pokúsili sa obviniť B. Asada i zo zosnovania atentátu na libanonského premiéra R. Harírího v roku 2005. Iniciovali kvôli tomu dokonca tribunál OSN pre Libanon, ten však dodnes žiadnu zodpovednosť B. Asada nezistil. V roku 2008 USA na Sýriu priamo vojensky zaútočili kvôli údajnému pobytu extrémistov z Iraku. Absurdné na tom celom bolo, že po roku 2003 do Sýrie kvôli vojne v Iraku ušlo vyše milióna Iračanov a USA potom obviňovali Sýriu, že poskytuje útočisko extrémistom z Iraku…

V roku 2011 sa prezident B. Obama vyjadril jasne, keď povedal: „Asad musí odísť!“ Na presadenie tohto cieľa chcel v auguste 2013 využiť aj informácie o údajnom použití chemických zbraní voči civilistom zo strany sýrskej vlády. Napriek tomu, že dôkazy boli málo presvedčivé, USA začali pripravovať intervenciu podľa líbyjského vzoru. Intervencii sa nakoniec podarilo zabrániť len kvôli postoju Ruska a dohode o likvidácii chemických zbraní v Sýrii. USA však napriek tomu začali v roku 2014 vojenskú intervenciu v Sýrii, údajne kvôli vojne proti hnutiu ISIL. Hnutie ISIL však bolo v rokoch 2015-17 porazené vládnymi vojskami za pomoci Ruska a Iránu. Preto sa USA vrátili k tradičnej rétorike o chemických zbraniach ako dôvode pre intervenciu. Uvedená téza bola použitá už v apríli 2017, keď slúžila ako legitimizácia pre útok USA na sýrsku leteckú základňu. Podobné obvinenia proti sýrskej vláde zazneli i v júni 2017 či vo februári 2018, keď kvôli údajnému použitiu chemických zbraní USA opäť zaútočili na Sýriu. Útoky z apríla 2018 sú tak len pokračovaním trendu, hoci rétorika USA je tento krát ostrejšia.

O použití chemických zbraní sýrskym režimom možno pritom oprávnene pochybovať. Všetky doterajšie dôkazy boli veľmi subtilné a motív veľmi pochybný. Chemický útok v Dúme sa údajne uskutočnil 7. apríla 2018, keď už bojové akcie v oblasti boli dávno rozhodnuté. Protichemickí experti OPCW mali začať svoje vyšetrovanie v Dúme 14. apríla, teda práve v deň, keď začal útok USA a ich spojencov. Otázka znie: prečo by mal vládnuci režim, ktorý v Dúme zvíťazil, použiť chemické zbrane a zvyšovať tým riziko zahraničnej intervencie? Núka sa dokonca otázka, či teórie o chemických útokoch na civilistov nemajú plniť podobnú úlohu, akú plnila teória o chemických zbraniach v Iraku. Nielen v Dúme, ale vlastne v celej Sýrii totiž práve protivládne sily súrne potrebujú ozbrojenú pomoc zvonku a „chemické útoky proti civilistom“ poskytujú zámienku pre západnú intervenciu. O tom vie veľmi dobre i prezident B. Asad.

Nech už však sýrsky konflikt vnímame akokoľvek, je potrebné si uvedomiť, že Sýria je podľa medzinárodného práva stále suverénnym štátom a teda sa voči nej uplatňuje princíp zvrchovanej rovnosti štátov podľa článku 2 Charty OSN. Z toho vyplýva, že žiadny iný štát nesmie na území Sýrie vojensky pôsobiť bez súhlasu vlády alebo bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN. Čl. 33 Charty OSN tiež jasne uvádza, že strany sporu majú sa usilovať o vyriešenie sporov predovšetkým rokovaním, vyšetrovaním, sprostredkovaním, atď.“ Aj definícia agresie ako ju schválilo Valné zhromaždenie OSN (č. 3314/1974) jednoznačne potvrdzuje, že USA a ich spojenci sa na území Sýrie dopúšťajú aktov agresie.

Žiaľ, agresie USA a spol. bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN sa v 21. storočí stali normálnym postupom. Od agresie v Juhoslávii 1999 a v Iraku 2003 sa inštitúcie OSN oslabili a aj ďalšie mocnosti, napr. Rusko, prestali rešpektovať pravidlá OSN. Západné mocnosti kritizujú OSN a odvolávajú sa na fakt, že postup v Bezpečnostnej rade OSN marí Rusko svojim vetom. Práve kvôli „problému“ s vetom Ruska sa v rozhodovacích štruktúrach Západu objavila téza, že keď Bezpečnostná rada OSN nedokáže vyriešiť všetky existujúce krízy, možno ju obchádzať. Lenže z faktu, že OSN nedokáže vždy zabezpečiť mier, nemožno odvodiť právo kohokoľvek na jednostrannú ozbrojenú intervenciu. Príklady intervencií, ktoré západné mocnosti vykonali bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN potvrdili, že výsledkom takéhoto postupu nebolo nastolenie mieru, demokracie či ľudských práv, ale nárast humanitárnej katastrofy. Najflagrantnejším príkladom bola agresia v Iraku.

Cieľom západných štátov na Blízkom Východe nemožno príliš dôverovať ani v súčasnosti. Na jednej strane hovoria, že chcú zastaviť humanitárnu katastrofu v jednej krajine regiónu (Sýria), na druhej strane však otvorene podporujú vojenskú intervenciu Saudskej Arábie v inej krajine Blízkeho Východu (Jemen), čím tamojšiu humanitárnu katastrofu iba zhoršujú. Treba tiež vidieť, že USA majú na vojne v Sýrii vlastný záujem. Ten sa týka hlavne ich úlohy na celom Blízkom Východe, kde v 21. storočí USA jasne dominovali, avšak vojna v Sýrii ukázala limity ich moci. Najmä Rusko, ale čiastočne aj Irán demonštrovali, že sú ochotní vlastné záujmy brániť i proti vôli Západu. To je pre USA problémom, pretože ich dominantné postavenie vo svete úzko súvisí s ich postavením hegemóna na Blízkom Východe

Na udalostiach z apríla 2018 je však najstrašnejší cynický spôsob diskusie o možnej vojne s Ruskom. D. Trump to vyjadril na twitteri takto:

Taktiež sa vyjadril, že vzťahy s Ruskom sú „najhoršie v celej histórii, vrátane Studenej vojny“ Žiaľ, na Západe sa dnes príliš nevážia slová, často sa hovorí o vojne ako o hre a o obetiach vojenských intervencií ako o štatistike.

Táto dehumanizácia vojny je sprevádzaná aj vysokou mierou iracionálnej rétoriky. Medzi oficiálne tvrdenia vysokých predstaviteľov západných mocností patria tvrdenia o ruskom zasahovaní do volieb v USA, či tvrdenie o zapojení Ruska do útoku na P. Skripala alebo obvinenia o Asadovom používaní chemických zbraní. Všetky tri tvrdenia sú pochybné, dôkazy úplne nedostatočné, navyše práve napätie v Sýrii veľmi spochybňuje tézu, že by práve Rusi pomohli D. Trumpovi k zvoleniu. Zaujímavé je aj porovnanie súčasnej situácie s rokom 2003. Vtedy sa USA a spol. aspoň pokúšali v OSN prezentovať nejaké dôkazy o chemických zbraniach v Iraku, dnes sa o žiadny dôkaz ani len nesnažia. Stačí vyhlásenie, že vládne orgány majú dôkazy, skorumpované médiá rozbehnú vojnovú kampaň, zaplatení analytici vyhlásia, že treba veriť spojencom a vojna sa môže začať. Smutné na tom je, že existuje taká časť spoločnosti, ktorá tento zvrátený postup schvaľuje.

Vo vojne v Sýrii nie je nikto bez viny, ani prezident B. Asad, ani žiadny z jeho oponentov, ale ani zahraniční interventi. Situáciu preto treba vidieť inak než čierno-bielo. Pokus zobrazovať prezidenta B. Asada ako „zviera“ (vyjadrenie D. Trumpa) a západných interventov ako sily dobra, je nezmyselný. Zvlášť nebezpečná je ale snaha zvyšovať konfrontáciu s Ruskom v Sýrii a súčasne obmedzovať možnosti diplomatického riešenia sporov. Americký útok na Sýriu bol sprevádzaný novou vlnou protiruských sankcií a nastal krátko po vyhostení početnej skupiny ruských diplomatov kvôli mysterióznemu prípadu Skripal. Možnosti racionálneho dialógu Ruska a Západu sa neustále znižujú a hoci tentokrát spory neprerástli do priamej vojenskej konfrontácie, v budúcnosti môže nastať.

Napätie medzi Ruskom a USA na Blízkom Východe bude zrejme narastať v máji 2018, keď prezident D. Trump oficiálne odstúpi od jadrovej dohody s Iránom. Tento fakt, súčasne s nástupom tvrdých kritikov Iránu ako J. Bolton a M. Pompeo do najvyšších funkcií môže viesť k ďalším napätiam i v Sýrii. Irán rozhodne nepredstavuje hlavnú hrozbu pre mier na Blízkom Východe. V roku 2016 vydal na zbrojenie asi 12 miliárd dolárov, čo je neporovnateľne menej než hlavní spojenci USA v regióne – Saudská Arábia 63 miliárd a SAE 22 miliárd. Irán je podľa výdavkov na zbrojenie medzi krajinami Blízkeho Východu až na piatom mieste (po S. Arábii, SAE, Izraeli a Turecku). Navyše v situácii, keď jadrové zbrane vlastnia niektorí regionálni rivali Iránu (Izrael, Pakistan), treba brať iránske obavy naozaj vážne.

Vyvrcholenie krízy môže nastať počas MS vo futbale, ktoré sa začnú 14. júna 2018 v Rusku. Aj prevrat na Majdane vyvrcholil počas veľkého športového podujatia, počas ZOH 2014 v Soči. Niektorí západní politici zrejme predpokladajú, že Rusko nebude chcieť ohroziť úspech podujatia a bude menej asertívne v Sýrii. To sa môže ukázať ako veľmi nebezpečný predpoklad. V Rusku so zneužívaním športových podujatí na politické ciele počítajú a aj diskriminácia ruských športovcov počas ZOH 2018 naladila tamojšiu verejnosť protizápadne. Pri jestvujúcej miere iracionality a znižovaní množstva diplomatických kanálov sa situácia môže vymknúť spod kontroly a pokiaľ sa bude s pojmom „ultimátum“ zaobchádzať tak ľahkovážne ako v kauze Skripal, globálna katastrofa môže reálne nastať.

Súčasná situácia je veľmi nebezpečná aj pre spojencov USA ako napr. Slovensko. Napriek zložitej situácii je treba vystupovať jednoznačne v prospech mierových riešení. V kauze Skripal prejavila vláda rozumný postoj, za ktorý si zaslúži uznanie. Hoci sa v médiách rozbehla štvavá kampaň proti vláde za jej postoj, vláda sa zachovala správne. Je neprípustné, aby médiá a politickí aktivisti nahradzovali vyšetrovateľov i sudcov a ukladali sankcie. To platí nielen pre kauzu J. Skripala, ale aj pre prípad J. Kuciaka. Tlak na vládu sa však bude v najbližšej dobe ešte zvyšovať. Práve v čase novej agresie na Blízkom Východe musí Slovensko zaujať jasný postoj k takémuto typu intervencií. Je jasné, že Slovensko nedokáže zastaviť vojenskú mašinériu veľmocí, veď si stačí si spomenúť ako USA a spol. reagovali pri irackej kríze na veto Nemecka a Francúzska v NATO roku 2003.

Na druhej strane pripraviť sa treba aj na máj a jún 2018, keď sa bude diskutovať o odstúpení USA od jadrovej dohody s Iránom, ale aj na provokácie počas MS vo futbale v Rusku. Slovensko by malo podporovať dodržanie zmluvy a v rámci EÚ vždy podporiť to stanovisko, ktoré bude usilovať o zmier s Iránom. Slovensko by však malo urobiť vo vzťahu k NATO aj ďalšie kroky. Keďže si plníme aj nezmluvné záväzky o navyšovaní zbrojenia a po obrnených vozidlách za 1,2 miliardy ideme realizovať aj nevýhodný nákup lietadiel F-16 od USA za tri miliardy, mali by sme našich spojencov upozorniť aj na ich záväzky. Tie vyplývajú zo Severoatlantickej zmluvy, ktorá v čl. 1 uvádza: „Zmluvné strany sa zaväzujú, ako je uvedené v Charte Spojených národov, riešiť akékoľvek medzinárodné spory, do ktorých môžu byť zapojené, mierovými prostriedkami tak, aby nebol ohrozený medzinárodný mier, bezpečnosť a spravodlivosť a zdržia sa vo svojich medzinárodných vzťahoch hrozby silou alebo použitia sily akýmkoľvek spôsobom nezlučiteľným s cieľmi Spojených národov.“