brankof.blog.pravda.sk

Dňa 12. mája 2018 vyvrcholila v portugalskom Lisabone známa súťaž piesní Eurovízia, ktorej víťazom sa stala izraelská speváčka Netta Barzilay s piesňou „Toy“ (Hračka). O umeleckej kvalite piesne by sa dalo veľa diskutovať, ale tak ako po minulé roky, aj tentokrát sa dominantným posolstvom súťaže stala politika, najmä kvôli udalostiam v Jeruzaleme a Gaze. Dva dni po súťaži sa totiž uskutočnila ostro sledovaná ceremónia presunu veľvyslanectva USA v Izraeli z Tel Avivu do Jeruzalema, čo vyvolalo masové protesty Palestínčanov a následnú streľbu izraelských vojakov do protestujúcich.

Samozrejme, že politizácia Eurovízie nie je nový jav, hoci organizátori oficiálne tvrdia, že súťaž je apolitická. Politizáciu však posudzujú veľmi tendenčne: napr. v roku 2015 vylúčili arménsku účastníčku kvôli jej piesni „Nepopieraj!“ (otázka uznania genocídy Arménov Tureckom), avšak v roku 2016 zvíťazila ukrajinská speváčka Džamala s piesňou „1944“, ktorá bola obžalobou Moskvy kvôli zločinom proti krymským Tatárom z roku 1944. Džamala pritom nebola veľmi vhodná kritička k udalostí z roku 1944, keďže sa sama zúčastnila aj problematických podujatí, napr. hudobného festivalu Banderštat. Ten bol vytvorený na počesť S. Banderu, ktorého za vojnového zločinca spoločne označujú aj inak znesvárení Rusi a Poliaci. Je tiež zaujímavé, že organizátorom Eurovízie účasť víťazky súťaže na takom festivale neprekážala, hoci oficiálne voči podobným akciám vystupujú a hlásajú rozmanitosť.

V roku 2017 sa zasa ukrajinským organizátorom súťaže Eurovízia podarilo zabrániť v účasti ruskej zástupkyni Júlii Samojlovej – vraj kvôli tomu, že po roku 2014 vstúpila na územie Krymu bez vedomia ukrajinských orgánov (na Kryme od 2014 ukrajinské orgány nepôsobia). Takže na jednej strane, návšteva speváčky Júlie Samojlovej na Kryme bez súhlasu Ukrajiny viedla k zákazu jej účasti v súťaži, avšak na druhej strane, hoci izraelská speváčka Netta Barzilay navštívila východný Jeruzalem bez súhlasu Palestínčanov, k žiadnym následkom to neviedlo. Pritom v prípade východného Jeruzalema je používanie pojmu anexia ešte oveľa oprávnenejšie než v prípade Krymu, najmä kvôli rezolúciám Bezpečnostnej rady OSN. Možno síce diskutovať, aký je status Jeruzalema, či ide o „corpus separatum“ alebo inú právnu formu, rozhodne však neplatí to, čo Izrael vyhlásil v zákone o Jeruzaleme z roku 1980: že Jeruzalem je nedeliteľné hlavné mesto Izraela.

Vyvrcholením súťaže Eurovízia 2018 bol záverečný odkaz víťaznej izraelskej speváčky: „Budúci rok v Jeruzaleme!“ Víťazný spevák v súťaži má síce právo pozvať verejnosť na hudobnú súťaž, ktorá sa uskutoční nasledujúci rok v jeho krajine, avšak treba si predstaviť analogickú situáciu, keby prípadný víťaz z Ruska zvolal: „Budúci rok na Kryme!“ Vyjadrenie „Budúci rok v Jeruzaleme!“ má pritom v Izraeli aj hlbší náboženský rozmer, nejde len o suché oznámenie. Zvláštny význam výroku speváčky o Jeruzaleme doplňoval aj fakt, že dva dni po finále súťaže Eurovízia sa presúvalo veľvyslanectvo USA z Tel Avivu do Jeruzalema. Tento akt viedol následne k masívnym protestom Palestínčanov a následnej streľbe izraelských vojakov.

Počas protestov v pondelok 14. mája 2018 bolo zabitých asi 60 Palestínčanov a asi 2700 utrpelo zranenie. Správy o počte mŕtvych a ranených sa síce medzi sebou líšili, bolo však jasné, že sa tam nachádzalo mnoho ľudí, voči ktorým bol izraelský zákrok zjavne neprimeraný. Hoci sa Izrael odvolával, že išlo o akciu radiálov z hnutia Hamas, pri streľbe boli zabití najmä neozbrojení jednotlivci, ktorí sa nachádzali stovky metrov od nechvaľne známeho pohraničného plotu a nepredstavovali hrozbu pre Izrael. Ranených, ktorých privážali do zdravotníckych zariadení v Gaze, nebolo pritom ani kde ošetriť, pretože v Gaze dlhodobo chýba aj základné zdravotnícke vybavenie. Pri streľbe neďaleko plota pritom nešlo o prvé ani o posledné krviprelievanie. Protesty sa objavovali už od apríla, ale aj v nasledujúci deň, v utorok 15. mája, prišlo v Gaze ku štrajku, po ktorom opäť vzrástol počet mŕtvych.

Je očividné, že Izrael svojim konaním porušil mnohé pravidlá medzinárodného práva. Izraelu náleží právo na sebaobranu, avšak streľba z pondelka 14. mája 2018 sa nedá odôvodniť touto argumentáciou. Ide dokonca o konanie, ktoré mnohé krajiny považujú za veľmi vážne porušenie ľudských práv. Kritiku vyslovili nielen moslimské krajiny, ale aj krajiny s dlhou históriou rasovej diskriminácie ako napr. Južná Afrika. Reakcia jej vlády bola veľmi ostrá aj kvôli spomienkam na režim apartheidu a krajina povolala z Izraela svojho veľvyslanca. Podobné násilie voči neozbrojeným demonštrantom bezpečnosť Izraela nezvyšuje, ale veľmi oslabuje akýkoľvek morálny dôvod podpory Izraela v zahraničí. Dokonca aj v samotnom Izraeli mnohí obyvatelia odmietajú streľbou do demonštrantov.

Dôležitou témou pri hodnotení nedávnych protestov je aj ochrana základných práv demonštrantov, garantovaná medzinárodnými dohovormi. Ich zhromažďovacie právo je neodňateľným právom a dokonca ani v prípade porušenia izraelských zákonov nemôžu vojaci začínať so streľbou takto rýchlo. Už len pomer zranených pri protestoch jednoznačne potvrdzuje, že konanie izraelských vojakov nezodpovedalo miere ich ohrozenia a obrana bola zjavne neprimeraná. Varovným signálom bolo aj to, že medzi zranenými Palestínčanmi z posledných dní sa opäť objavili viditeľne označení novinári. Už v apríli pritom medzinárodné organizácie zaregistrovali nielen zranených, ale i zastrelených novinárov, avšak ani tieto vraždy neviedli k zmierneniu prístupu izraelských vojakov. Vo vzťahu k osudu novinárov je problémom aj chladná reakcia slovenských novinárov z tzv. mienkotvorných médií pri úmrtiach ich palestínskych kolegov. Keď sa nedokážu však solidarizovať s novinármi v zahraničí, nemôžu ani sami očakávať solidaritu od iných.

V prípade udalostí v Gaze však treba dodať, že protesty predstavujú viac než jednorazový výbuch nespokojnosti obyvateľov: ide o symptóm zúfalstva a beznádeje celého tamojšieho obyvateľstva. Za problémy nesie z veľkej časti zodpovednosť vládnuce hnutie Hamas, avšak ani to nezdôvodňuje dlhodobú izraelskú blokádu malého územia 360 km² s 1,8 milióna obyvateľov. Izrael kontroluje väčšinu hraníc teritória, lenže ani hranica s Egyptom nie je bez obmedzení. Niektoré kroky Izraela pri presadzovaní jeho cieľov sú zjavne neprimerané. Napr. v roku 2010 zastrelili izraelské sily najmenej deväť tureckých aktivistov, ktorí viezli na lodi Mavi Marmara humanitárnu pomoc pre Gazu. Ani takto tvrdým zákrokom si však Izrael príliš nepomohol, pretože zákrok na dlho skomplikoval turecko-izraelské vzťahy.

Eurovízia nie je jediným podujatím, ktoré sa nesie v znamení zneužívania na politické ciele. Samotnej súťaži to však nepomáha, práve naopak. Tohtoročná súťaž je spätá aj s obeťami v Gaze, čo podujatiu do budúcna neprospeje. Organizátori sa tiež budú musieť vysporiadať s otázkou vzťahu Izraela a Palestínčanov aj v budúcom roku pri organizácii súťaže priamo v Izraeli. Samozrejme, kultúra ale ani veda či šport neboli nikdy úplne imúnne od politiky, avšak zneužívanie Nobelových cien, olympiád či hudobných festivalov na politizáciu spoločnosti v súčasnosti narastá. Tento trend politizácie všetkých spoločenských udalostí je ale nebezpečný už preto, lebo politizácia oficiálne nepolitických spoločenských udalostí je jedným z hlavných znakov totalitárnych praktík, ktoré sa v budúcnosti nemusia obmedziť len na šport a kultúru.