brankof.blog.pravda.sk

V decembri 2017 prezident A. Kiska po rokoch konfliktov a prieťahov vymenoval troch nových sudcov Ústavného súdu SR (ÚS SR), čím sa počet sudcov doplnil na ústavou požadovaných 13. Napriek tomu, že táto „bitka“ o ÚS SR skončila, konflikty o jeho budúcnosť pokračujú aj v tomto roku. Už vo februári 2019 sa totiž skončí mandát ďalším deviatim sudcom a keďže funkčné obdobie sudcov ÚS SR je 12 rokov, novo vymenovaní sudcovia by mohli na ÚS SR dominovať až do roku 2031. Ich výber sa preto stáva dôležitým predmetom verejnej diskusie.

Kvôli vládnej kríze na Slovensku sa však niektoré nové návrhy na zmenu kreácie ÚS SR objavili trochu neskôr než sa čakalo, až v máji 2018. Išlo o iniciatívu ministra G. Gála, ktorý predložil vlastné návrhy, ako aj o iniciatívu 38 právnikov, ktorí predložili odlišnú skupinu návrhov na komplexnú zmenu kreačného mechanizmu ústavných sudcov. Najmä tento materiál si určite zaslúži analýzu. Avšak napriek tomu, že si mnohých zo signatárov veľmi vážim, považujem za potrebné poukázať na možné riziká ich návrhov.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Návrhy 38 právnikov

• Návrhy ministerstva spravodlivosti

• Problém (ne)vymenovania

• Politické nominácie, dôveryhodnosť a charakter

• Hľadanie kompromisov

Podstatné návrhy 38 právnikov sa dajú rozdeliť do týchto bodov:

1. na zvolenie kandidáta na ústavného sudcu by malo byť potrebných aspoň 90 hlasov poslancov NR SR, pričom ak sa táto väčšina nedosiahne, v nasledujúcich kolách hlasovania bude na zvolenie kandidáta potrebných aspoň 76 hlasov poslancov NR SR;

2. zakotvenie požiadavky, že ústavný sudca musí byť bezúhonný, musí byť uznávaným odborníkom a musí svojim doterajším životom zaručovať, že bude svoju funkciu vykonávať riadne, čestne, nezávisle a nestranne;

3. každý uchádzač o funkciu ústavného sudcu bude zapísaný do zoznamu kandidátov na základe vlastnej prihlášky a nebude už potrebné, aby ho navrhol niektorý z obmedzeného okruhu oprávnených subjektov ako doteraz;

4. skvalitnenie procesu vypočutia kandidátov, ktorý umožní získať poslancom a verejnosti podrobné informácie o jednotlivých kandidátoch;

5. zriadenie dočasnej komisie odborníkov, ktorá bude poslancom pomáhať pri vypočutí kandidátov pred ústavnoprávnym výborom, aby bolo vypočutie a posudzovanie kandidátov dôkladnejšie;

6. zavedenie priebežnej obmeny ústavných sudcov v štvorročných cykloch, ktorá zamedzí výmenu väčšiny ústavných sudcov naraz;

7. zriadenie inštitútu náhradníkov ústavných sudcov, aby v prípade, ak sa uprázdni funkcia ústavného sudcu počas jeho funkčného obdobia, na toto miesto nastúpil náhradník vymenovaný z kandidátov zvolených v minulosti parlamentom, ktorých vtedy prezident za ústavných sudcov nevymenoval;

8. verejné hlasovanie o kandidátoch na ústavných sudcov v parlamente.

Pokiaľ ide o spôsob kreácie sudcov ÚS SR, často sa hovorí o potrebe ústavnej väčšiny 90 hlasov pri voľbe. Ide aj o názor Benátskej komisie. 90 hlasov by určite vyžadovalo širší politický konsenzus na osobách sudcov než súčasný stav a pre získanie 90 hlasov by bola potrebná akceptácia nielen vládnych, ale aj viacerých opozičných návrhov na kandidátov.

Autori návrhu si však dobre uvedomujú, že požiadavka na 90 hlasov by mohla úplne znefunkčniť voľbu kandidátov na sudcov ústavného súdu, podobne ako sa to stalo v roku 1998 pri voľbe prezidenta SR. Aj preto navrhli druhé kolo voľby. Avšak vzhľadom na to, že pri opakovanom druhom kole by už nebolo potrebných 90, ale len 76 hlasov poslancov, možno predpokladať, že vládna koalícia disponujúca 76 hlasmi by sa o dohodu s opozíciou v prvom kole príliš neusilovala a v opakovanom kole by pohodlne zvolila „svojich“ kandidátov.

Pri súčasnom rozložení síl v NR SR by však požiadavka na 90 hlasov v prvom kole voľby mohla vyvolať aj pomerne nečakané situácie. V situácii, keď sa vládna koalícia nedokáže dohodnúť s opozíciou, by sa mohlo stať, že niektorí kandidáti vládnej koalície by si zabezpečili (napr. tajným rokovaním) podporu poslancov ĽS NS a vďaka nim získali 90 hlasov už v prvom kole voľby. Je pravdepodobné, že voči takto zvoleným kandidátom by prejavoval odstup aj prezident A. Kiska a nie je vylúčené, že by úplne odmietol daných kandidátov vymenovať. To by mohlo spôsobiť novú ústavnú krízu.

S požiadavkami formulovanými v tomto bode možno určite súhlasiť a bolo by veľkým úspechom, keby sa podarilo požiadavky na čestného, nezávislého a nestranného sudcu presadiť. Lenže ústavné zakotvenie danej idey nestačí a vôbec nemusí viesť k tomu, že sudcovia ÚS SR sa stanú skutočne čestnými, nestrannými a nezávislými. Takáto formulácia priamo v ústave by mohla mať aj riziká, napr. keď by ju začal využívať prezident pri nevymenovaní nových sudcov ÚS SR. Mohol by tvrdiť, že podľa jeho názoru doterajší život kandidátov nezaručuje čestný a nezávislý výkon funkcie a preto ich nevymenuje. Tým by sa zopakovala situácia s nevymenovanými sudcami z rokov 2014 – 2017. Nejde tu pritom len o možné výhrady A. Kisku voči vládnym kandidátom, ale aj o postoje každého ďalšieho prezidenta v budúcnosti. Treba počítať s možnosťou, že prezidentom sa stane človek, ktorý bude charakter a predpoklady kandidátov na sudcu ÚS SR posudzovať spôsobom, s ktorým by navrhovatelia nesúhlasili. Aj medzi súčasnými kandidátmi na prezidenta sa nachádzajú také osoby.

Návrh vytvoriť zoznam kandidátov na základe vlastných prihlášok jednotlivcov je už vo svojej podstate veľmi riskantný. Môže totiž viesť k značnému navýšeniu prihlášok na sudcov ústavného súdu. Na Slovensku existuje množstvo právnikov, ktorí spĺňajú formálne náležitosti veku 40 (resp. 45) rokov, praxe 15 rokov a sú bezúhonní. Hoci nemusí ísť o „uznávaných odborníkov“, majú títo ľudia často o sebe nekritickú predstavu. Navyše, vidina prestížnej dlhoročnej funkcie by ich mohla motivovať, aby podali prihlášku a skúsili šťastie. Vzhľadom na to, že na Slovensku každoročne pribúdajú stovky absolventov právnického vzdelávania, je stále ťažšie sa presadiť a vidina dobre platenej kariéry na 12 rokov môže byť čoraz lákavejšia najmä pre starších právnikov. Do budúcna by počet takýchto uchádzačov narastal.

Skvalitnenie procesu vypočutia kandidátov a získavanie informácií o jednotlivých kandidátoch by mohlo byť prínosné, avšak len za podmienky, že kvantita informácií nenahradí kvalitu. Zahltenie informáciami by hrozilo nielen v prípade, ak by sa v súlade s predošlým bodom prihlásilo veľké množstvo kandidátov. Toto riziko reálne hrozí aj kvôli obrovskému spektru súvisiacich tém a niektorí „extravagantní“ jednotlivci by sa navrhli už len preto, aby využili pozornosť verejnosti na sebaprezentáciu. Autori iniciatívy totiž počítajú s verejným vypočutím každého kandidáta, jeho prezentáciou a diskusiou s ním. Pri takomto postupe by hrozilo riziko, že keby sa niekto usiloval znefunkčniť vypočúvanie kandidátov, tak by podporoval čo najväčšie množstvo prihlášok, aby sa navrhovaná odborná komisia ad hoc vyčerpávala v diskusiách s nepravdepodobnými kandidátmi. Pri vysokej kvantite kandidátov by navyše aj verejnosť rýchlo strácala záujem o vypočúvanie.

Komisia ad hoc, ktorá by sa podľa navrhovateľov mala zriadiť aspoň 6 mesiacov pred samotnou voľbou, by mohla pomôcť pri hodnotení kandidátov, avšak bola by pravdepodobne už od začiatku vnímaná ako politická. Každý spôsob kreácie politickými orgánmi by sa mohol stať sporným. Podľa dostupných informácií signatári iniciatívy navrhujú, aby každý poslanecký klub menoval jedného člena a prezident dvoch členov takejto odbornej komisie ad hoc. Treba sa však pýtať, či by takéto zloženie bolo naozaj primerané. V prípade, ak by nejaká politická strana získala vo voľbách väčšinu mandátov, ale vytvorila iba jeden poslanecký klub (ako Smer SD v roku 2012), navrhovala by iba jedného člena komisie. Naopak, päť malých opozičných strán, resp. päť poslaneckých klubov, by nominovalo päť členov komisie – a prezident dvoch ďalších. Takto zložená komisia by bola zjavne opozičná a podozreniam z politických nominácií by zrejme neušli ani najvýznamnejšie právnické osobnosti, ktoré by v danej komisii participovali.

Priebežná kreácia sudcov ústavného súdu je ako taká rozumná myšlienka, pretože by mohla zabezpečiť, aby pri konflikte prezidenta s parlamentom nebol ústavný súd znefunkčnený. Na druhej strane však treba nájsť spôsob, ako sa k danej situácii priebežnej kreácie dopracovať. Do roku 2029 budú dobiehať funkčné obdobia doteraz vymenovaných sudcov. Navrhovatelia chcú preto rozdeliť zvyšných 9 funkcií na 4-, 8-, 12- ročné obdobie a tým dosiahnuť ďalšie voľby sudcov v rokoch 2023, 2027 a 2031. Podľa dostupných informácií sa dĺžka mandátu má určovať losovaním. Určite by však vznikol problém, kto má to celé losovanie organizovať.

Kvôli nerovnej dĺžke funkčného obdobia sudcov sa dá očakávať viacero sporov a sťažností na ÚS SR i na európskych orgánoch najmä. V minulosti tu síce existoval prípad súčasného pôsobenie sudcov na 7 a na 12 rokov, títo však neboli kreovaní súčasne za rovnakej ústavnej úpravy. Podceňovať nemožno ani riziko, že napriek zmene ústavy by navrhovaný systém mohol zrušiť samotný ÚS SR, napr. s poukazom na tzv. materiálne jadro ústavy.

Inštitút náhradníkov by taktiež mohol vyriešiť niektoré súčasné nedostatky a v niektorých krajinách sa používa, napr. v Rakúsku existuje tzv. Ersatzmitglied (náhradný člen). V Rakúsku však ide o model odlišný od toho, čo navrhuje iniciatíva 38 právnikov. Podľa nich by náhradníkmi boli kandidáti zvolení Národnou Radou SR, ktorých by však nevymenoval prezident a nestali by sa sudcami ÚS SR. V Rakúsku sú však náhradní členovia priamo účasťou ústavného súdu a môžu sa zúčastňovať aj na jeho rozhodovacej činnosti, napr. ak sa riadny člen nemôže zúčastniť zasadnutia.

V prípade návrhu 38 právnikov by tiež hrozilo, že náhradník by sa do funkcie dostal až mnoho rokov po vypočúvaní v parlamente a medzitým by mohli nastať okolnosti, ktoré by si žiadali znovu overovať jeho predpoklady a charakter. Teoreticky môže nastať i situácia, že v čase navrhovaného nástupu už kandidáti nebudú mať záujem o funkciu sudcu ÚS. Keby mal kandidát nahradiť iného sudcu na konci jeho funkčného obdobia, napr. po 11 rokoch výkonu funkcie, stával by sa sudcom na menej ako rok. Je otázne, či by mal o také krátke funkčné obdobie vôbec záujem, najmä keby vykonával povolanie, nezlučiteľné s funkciou sudcu ÚS SR a musel by ho ukončiť.

Pokiaľ ide o otázku, či sa voľba sudcov ÚS SR má uskutočniť tajne alebo verejne, možno nájsť argumenty pre obe alternatívy. Verejnú voľbu považujem za prijateľnú, pretože princíp verejnosti slúži aj efektívnejšej kontrole. Nedomnievam sa však, že by takýto návrh výraznejšie pomohol pri kreácii ÚS SR.

Pre porovnanie s návrhom 38 právnikov treba zhodnotiť i návrh novej úpravy ÚS SR, ktorý pripravilo ministerstvo spravodlivosti. Ide jednak o návrh novely ústavy, ako aj o návrh novely zákona č. 38/1993 Z.z. o ÚS SR, v znení neskorších predpisov. Podľa slov ministra: „… je žiaduce, aby sme na tieto posty zvolili ľudí, ktorí majú v spoločnosti rešpekt a dôveryhodnosť. Tiež je dôležité, aby okrem odborného zázemia mali aj potrebnú morálnu a hodnotovú integritu“. Niektoré navrhované ustanovenia predstavujú nový prvok, je však otázne či naozaj dosiahnu želaný stav „morálnej a hodnotovej integrity“ kandidátov. Tá sa nikdy nedá vopred úplne overiť. Ministerstvo navrhuje zmeniť kreáciu sudcov ÚS SR aj preto, aby tým uspokojilo časť nespokojnej verejnosti, avšak základným problémom zostáva možnosť, že by vládna koalícia mohla nominovať „svojich“ sudcov až do roku 2031. Za určitých okolností sa práve to môže stať väčším rizikom než „morálna a hodnotová integrita“ sudcov.

Veľmi problematické je zvýšenie minimálneho veku na 45 rokov v návrhu čl. 134, ods. 3 ústavy, ktoré neprináša žiadnu výhodu. Takto vysoké vekové požiadavky sa nekladú ani na sudcov medzinárodných a európskych súdnych inštitúcií. Samotná SR už aj na európske súdne inštitúcie nominovala kandidátov mladších než 45 rokov. 40 rokov je dostatočne vysoký vek, veď aj na najvyššiu štátnu funkciu prezidenta môže kandidovať už osoba vo veku 35 rokov. Mnohí ľudia získali už pred 40-tym rokom veku dosť skúseností z právnických činností – aj mnohí z najznámejších právnikov histórie dosiahli svoje najväčšie úspechy pred 40-tym rokom veku.

Za problematické treba považovať aj navrhované ustanovenie čl. 137 ods. 4 ústavy: „O vzniku závažnej skutočnosti, ktorá dôvodne spochybňuje schopnosť sudcu ústavného súdu riadne vykonávať svoju funkciu, počas jej výkonu, rozhoduje ústavný súd v disciplinárnom konaní.“ V danom ustanovení je mnoho interpretačných problémov a nie je vylúčené, že týmto ustanovením sa výklad ústavy ešte skomplikuje. Tiež to vedie k zmnoženiu ústavného textu v čl. 138 a 140 ústavy.

Neurčitou a interpretačne zložitou sa môže ukázať aj navrhovaná požiadavka na zmenu čl. 136 ods. 3, že sudca „spĺňa predpoklady, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu ústavného súdu bude vykonávať riadne.“ Zaujímavý môže byť i návrh §14 zákona o ÚS SR, kde sa žiada, aby sudca bol bezúhonný a ovládal aspoň jeden „svetový“ jazyk. Znalosť cudzích jazykov by mala byť u sudcu ÚS SR samozrejmosťou, avšak i tak nie je úplne jasné, čo sa rozumie svetovým jazykom. Určite nejde len o oficiálne jazyky OSN (nepatrí tam nemecký jazyk), Otázniky by však mohla vyvolať napr. i latinčina…

Problémy môžu vzniknúť i s navrhovaným § 116a zákona. V tomto ustanovení je určite dôležitá požiadavka na technické zabezpečenie publicity pri verejnom vypočúvaní, avšak na druhej strane stanovovať priamo v zákone okruh právnych tém, o ktorých sa bude diskutovať, je problematické. Návrh ods. 7 vyslovene hovorí: „Otázky kandidátovi na sudcu ústavného súdu sa musia týkať všeobecných koncepčných právnych vedomostí, rozhodovacej činnosti ústavného súdu a medzinárodných súdov, sudcovskej filozofie a etických štandardov, ochrany ľudských práv, doktrín ústavného súdu a poslania sudcov ústavného súdu.“ Ide o široké spektrum problémov, ktoré sa v diskusii určite podarí otvoriť len sčasti, avšak aj pokiaľ sa diskusia s kandidátom bude uberať úplne iným smerom, sotva to bude viesť k sankčným následkom.

Je všeobecne známe, že v posledných rokoch sa v súvislosti s kreáciou ÚS SR objavil ako najakútnejší problém (ne)vymenovania zo strany prezidenta. Z navrhnutých kandidátov totiž až do konca roku 2017 odmietal A. Kiska vymenovať troch chýbajúcich sudcov. Jeho konanie bolo v rozpore s názorom ÚS SR i so závermi Benátskej komisie a najmä posledný nález ÚS SR (I. US 575/2016-197) bol veľmi voči jeho konaniu kritický. Bez ohľadu na mieru zodpovednosti jednotlivých subjektov najnaliehavejšou potrebou preto dnes je, aby sa situácia s nevymenovanými sudcami nezopakovala a ÚS SR zostal funkčný. Problém by mohol nastať už vo februári 2019: vzhľadom na rozsah povinností by každý jeden nevymenovaný sudca chýbal, avšak keby počet sudcov klesol pod sedem, úplne by to znemožnilo prácu pléna ÚS SR.

V najbližších rokoch sa črtá veľa ústavných konfliktov v celej Európe a preto je nevyhnutné disponovať funkčným ústavným súdom. Je treba novelizovať ústavu spôsobom, ktorý by zabezpečil kreáciu sudcov ÚS SR bez ohľadu na rozpory medzi parlamentom a prezidentom. Časové obmedzenie pre vymenovanie môže primäť prezidenta konať. V záujme dosiahnutia tohto cieľa by bolo potrebné novelizovať najmä ustanovenie čl. 134 ústavy. Riešiť by sa to mohlo napr. doplnením nových odsekov 3 a 5. Doterajší ods. 3 by sa prečísloval na ods. 4 a doterajšie ods. 5 a 6 na ods. 6 a 7. Čl. 134 by potom mohol znieť nasledovne:

 (1) Ústavný súd sa skladá z trinástich sudcov.

 (2) Sudcov ústavného súdu vymenúva na návrh Národnej rady Slovenskej republiky na dvanásť rokov prezident Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky vymenovať.

(3) Ak prezident Slovenskej republiky nevymenuje sudcov ústavného súdu podľa ods. 2 do troch mesiacov odo dňa ich zvolenia za kandidátov na sudcov ústavného súdu, Národná rada Slovenskej republiky z týchto kandidátov zvolí sudcov Ústavného súdu na … rokov.

(4) Za sudcu ústavného súdu môže byť vymenovaný občan Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol vek 40 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a je najmenej 15 rokov činný v právnickom povolaní. Tá istá osoba nemôže byť opakovane vymenovaná za sudcu ústavného súdu.

(5) Sudca ústavného súdu skladá do rúk prezidenta Slovenskej republiky tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana, chrániť princípy právneho štátu, spravovať sa ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“

(6) V prípade zvolenia sudcov ústavného súdu podľa čl. 3 skladá sudca ústavného súdu sľub podľa ods. 5 do rúk predsedu Národnej rady Slovenskej republiky.

(7) Zložením sľubu sa sudca ústavného súdu ujíma svojej funkcie.

Druhým zásadným problémom pri kreácii sudcov ÚS SR zostáva obava, že by si súčasná vládna koalícia mohla zabezpečiť politickú kontrolu ÚS SR až do roku 2031, keď navrhne 9, resp. 18 „svojich“ kandidátov. Deväť „provládnych“ sudcov by sa mohlo stať dominantnou silou ústavného súdnictva na 12 rokov. Samozrejme, treba uviesť, že toto dĺžku tohto funkčného obdobia nevytvorila strana Smer SD, ale Dzurindova vládna koalícia v roku 2001. Dĺžka 12 rokov však dnes mimoriadne vyhovuje najmä vládnej koalícii. Vládne strany nemajú dôvod, aby sa možnosti kreácie ústavných sudcov na 12 rokov vzdávali, avšak pre ústavný systém takýto stav prináša aj riziká. Tieto návrhy menia kreáciu sudcov ÚS SR aj preto, aby sa tým uspokojila časť nespokojnej verejnosti, avšak základný problém nie je vyriešený. Keď vládna koalícia, zvolená na štyri roky, kreuje tri štvrtiny ÚS SR na 12 rokov, môže to vyvolávať obavy. Je to aj jeden z dôvodov kritiky súčasného ÚS SR.

Nespokojnosť s ÚS SR, ale i celou súdnou mocou, je na Slovensku dlhodobá a zmeniť ju možno len do určitej miery. Vnímanie ÚS SR vo verejnosti totiž vytvárajú politici a médiá. Väčšina občanov nálezy ÚS SR vôbec nečíta a iba pasívne prijíma nepresné správy z médií. Paradoxne, mnohokrát závisí dôveryhodnosť sudcov viac od ich schopnosti vytvárať si kvalitnú propagáciu než od schopnosti spravodlivo rozhodnúť. Navyše, pri viacerých kontroverzných témach, od interrupcií až po vlastnícke vzťahy, si sudcovia ÚS SR zrejme musia znepriateliť istú skupinu obyvateľov a to bez ohľadu na to ako rozhodne. Niekedy je kritika oprávnená, niekedy nie, avšak celkovo platí, že vnímanie ÚS SR vo verejnosti nezávisí len od sudcov samotných.

S návrhmi na zmenu kreácie ÚS SR treba byť vždy opatrný. Nedostatky fungovania ÚS SR sa pokúšali riešiť politici ústavnými zmenami aj v minulosti a ÚS SR patrí medzi štátne orgány, ktoré od vzniku SR prešli najzásadnejšími zmenami. Najväčšia zmena fungovania nastala po roku 2001 na základe ústavnej novely č. 90/2001 Z.z. Aj vtedy sa veľa diskutovalo o potrebe nezávislosti a odbornosti sudcov a práve zvýšenie funkčného obdobia zo 7 na 12 rokov či zákaz druhého obdobia mali posilniť ich politickú nezávislosť. Zvýšenie počtu sudcov z 10 na 13 a niektoré ďalšie zmeny mali zasa napomôcť efektivite fungovania súdu. Očakávania boli naplnené len sčasti a o zásadnej zmene fungovania ÚS SR sa naďalej pravidelne diskutuje.

Všeobecnejšie najvýhodnejším spôsobom riešenia problémov s kreáciou sudcov ÚS SR v roku 2019 by bol kompromis. V záujme kompromisu by sa mala urobiť dohoda, pri ktorej by ustúpili vládne i opozičné strany. Ak by opozícia schválila možnosť parlamentu kreovať sudcov i pri neochote prezidenta vymenovať ich (vyššie uvedený návrh novely čl. 134), mohla by vládna koalícia skrátiť volebné obdobie nových ústavných sudcov na 7 rokov, tak ako v 90-tych rokoch, hoci aj bez možnosti dvoch funkčných období. Ústupky by pritom museli urobiť obe strany a i keď sa môže zdať, že by boli nerovnovážne, vznikol by aspoň nejaký kompromis. Opozícia by mohla mať na kompromise záujem už preto, lebo súčasná vládna koalícia sa nachádza v silnejšej pozícii. V júni 2019 sa totiž skončí funkčné obdobie A. Kiskovi a vláda by teoreticky mohla čakať s voľbou kandidátov až na nového prezidenta.

Navrhovaný kompromis by prakticky znamenal, že desiatim zo sudcov (vrátane sudkyne J. Baricovej) by skončilo funkčné obdobie v roku 2026. Tiež je možné, že aj niektorí z ďalších sudcov vo vyššom veku sa do roku 2026 vzdajú funkcie. Tým by sa vytvorila vhodná situáciu vytvoriť nové pravidlá fungovania ústavného súdnictva po roku 2026. Mám obavy, že v súčasnej hektickej situácii sa nepodarí nájsť vhodnú reguláciu ÚS SR pre február 2019 a to najmä preto, lebo každá z politických strán pozná rozloženie politických síl a dokáže predvídať niektoré trendy v budúcom roku a zrejme i v budúcom volebnom období. Naopak, rozloženie politických síl v roku 2026 nemožno dostatočne predvídať a preto by mohli politické strany či iné záujmové subjekty rokovať o kreácii sudcov na dané obdobie bez prílišných egoistických preferencií. Už teraz by pritom mohla začať fungovať komisia, ktorá by sa zaoberala budúcimi pravidlami pre kreáciu ÚS SR po roku 2026, napr. otázkou priebežného vymenovávania sudcov ÚS SR. Do nájdenia vhodnej úpravy by však na ÚS SR existovala aspoň stabilita.