brankof.blog.pravda.sk

Začiatkom novembra ohlásila administratíva prezidenta D. Trumpa novú vlnu sankcií proti „tyranskej trojke“, za ktorú považujú USA tri štáty s ľavicovými vládami – Kuba, Venezuela a Nikaragua. Tieto sankcie sú len súčasťou komplexnej politiky Washingtonu, ktorá má za cieľ obnoviť politickú dominanciu USA v Latinskej Amerike. Metódy, ktorými sa táto politika presadzuje sú však rôznorodé a jednou z nich je aj zasahovanie do volebných procesov v krajinách ako Brazília. Tá sa po zvolení J. Bolsonara môže stať dôležitým nástrojom opätovného nástupu USA v regióne.

Pokiaľ ide o tému sankcií, nejde o žiadnu novú politiku v zahraničnej politike USA. Washington využíva tento nástroj voči mnohým štátom sveta, ktoré sa nepodriaďujú jeho vplyvu. Najmä pre Kubu nie sú tieto sankcie žiadnou novinkou a krajina ich určite zvládne tak ako zvládla aj doterajšie vlny amerických ekonomických sankcií. Dokonca možno povedať, že USA sa týmto krokom na Kube ešte viac zdiskreditujú a šanca na určité zlepšenie vzájomných vzťahov po návšteve B. Obamu z roku 2016 sa nenaplní. Pre ďalšie dva štáty však sankcie môžu priniesť oveľa zásadnejšie následky.

Ide najmä o Venezuelu, kde od roku 2014 pretrváva ekonomická kríza. Tá je spojená s poklesom cien ropy po roku 2014, vysokou infláciou a politickými nepokojmi. Rastúce ceny ropy a ďalších surovín v tomto roku však môžu situáciu zlepšiť. Venezuela sa nedávno pokúsila urobiť aj menovú reformu s cieľom stabilizácie hospodárstva. Vytvorila kryptomenu „petro“, krytú zásobami ropy, ktorá by mohla pri rastúcich cenách tejto suroviny predstavovať nástroj na zotavenie ekonomiky. USA však ešte začiatkom roku zakázali americkým subjektom akékoľvek transakcie s „petrom“. Nedávno ohlásené sankcie majú zasa priniesť obmedzenia pre venezuelský export zlata, ako aj zložitejší prístup Venezuely k liečivám z USA.

USA však používajú aj sofistikovanejšie metódy ovplyvňovania politiky latinsko-amerických štátov než sú sankcie. Svoj vplyv šíria prostredníctvom médií a mimovládnych organizácií, vrátane tých, ktoré sa zameriavajú na boj s korupciou. Vzhľadom na to, že korupcia je v Latinskej Amerike veľmi rozšírená a boj proti nej populárny, práve táto téma sa dá dobre využiť proti každému nepohodlnému politikovi. Stačí, aby mimovládne organizácie a médiá zamerali kampaň na konkrétneho politika a potom stačia obvinenia s často opakovanými indíciami rôznej kvality.

Presne to sa stalo v Brazílii. V roku 2016 sa podarilo impeachmentom odstrániť prezidentku D. Rousseffovú, ktorá patrila k hlavným kritikom USA v regióne. Odstránená bola kvôli vágnym obvineniam z porušovania rozpočtových pravidiel. Na druhej strane však „bojovníci proti korupcii“ odignorovali fakt, že hlasovanie proti nej zjavne ovplyvnili oligarchické lobbystické skupiny tzv. ruralistas (poľnohospodári a ťažiari). Tí pre impeachment získali aj časť Rosseffovej spolustraníkov zo Strany pracujúcich (PT). Paradoxne, keď sa objavili presvedčivé dôkazy o korupcii jej nástupcu M. Temera (vrátane forenzne potvrdenej nahrávky), tak tí istí poslanci v roku 2017 hlasovali proti jeho odvolaniu. Ani vtedy „bojovníci proti korupcii“ príliš neprotestovali.

V roku 2018 zasa hrozilo, že prezidentom sa stane I. Lula da Silva, opäť kandidát PT. Ide o bývalého prezidenta a dlhodobo najpopulárnejšieho politika v krajine, ktorý mal podľa všetkých odhadov jednoznačne vyhrať voľby. Vo voľbách sa však nemohol zúčastniť, pretože ho odsúdili – ako inak – za korupciu, i keď dôkazy proti nemu neboli zďaleka tak presvedčivé ako v prípade M. Temera. Kľúčovú úlohu pri procese zohral sudca S. Moro, blízky proamerickej mimovládnej organizácii Centrum Woodrowa Wilsona.

Keďže sa podarilo eliminovať hlavného favorita volieb roku 2018, za prezidenta bol zvolený J. Bolsonaro, netradičný politik s ostrou konzervatívnou rétorikou. V Brazílii boli obyvatelia už na začiatku 21. storočia znechutení tradičnými liberálnymi politikmi a preto štyrikrát po sebe zvolili ľavicových politikov strany PT (I. Lula 2002, 2006, D. Rousseff 2010, 2014). Týmto politikom možno síce vyčítať mnohé, ale určite im treba uznať zásadné zlepšenie postavenia más chudobného obyvateľstva, presadenie nezávislej zahraničnej politiky a významnú úlohu Brazílie v zoskupení BRICS.

Politici PT však predstavovali vážny problém pre USA, ako aj pre oligarchov zo skupiny tzv. ruralistas, ktorí s nevôľou pozerali na sociálnu politiku vlády a na prísne obmedzenie ťažby dreva v amazonskom pralese. Keďže tradiční politici sa v Brazílii už skompromitovali a v politike dominovala ľavicová PT s jej antikapitalistickou rétorikou (aj keď v praxi bola menej radikálna), vo volebnom boji mal najlepšiu šancu niekto, kto tiež nebol súčasťou tradičnej politickej scény. Práve J. Bolsonaro mal na takúto úlohu najlepšie predpoklady. Mnohí občania vítali jeho osobu ako „nový vietor“ a porážku politickej korektnosti. Jeho nevyberavá kritika potratov a homosexuálov oslovila početnú skupinu veriacich kresťanov a jeho rétorika o poriadku zasa oslovila tých Brazílčanov, ktorí boli obeťami rozšírenej kriminality.

Lenže hoci J. Bolsonaro vystupuje ako ultrakonzervatívny kresťanský politik, v skutočnosti je hlavne pokračovateľom oligarchickej politiky. Jeho politická nezávislosť je veľmi obmedzená najmä kvôli nedostatočnému počtu skutočných podporovateľov v parlamente. Keďže sám nemá dostatočne silnú politickú frakciu, musí sa spoliehať na podporu iných politických skupín. Ako ukázali príklady z minulosti, dôležité je najmä to, aby ho podporili veľké lobbyistické skupiny, predovšetkým tzv. ruralistas. Tí totiž ovládajú dosť poslancov (údajne až 230), pomocou ktorých môžu podporiť impeachment proti nepohodlnému prezidentovi. Niektoré ohlasované kroky J. Bolsonara, napr. zmeny v brazílskej enviromentálnej legislatíve sú indíciou, že vplyv ťažiarov bude hrať v jeho politike významnú úlohu.

Veľmi závažná je otázka, ako bude J. Bolsonaro vystupovať v zahraničnej politike. V predvolebnej kampani vystupoval ostro najmä proti Venezuele a jej prezidentovi N. Madurovi. Tesne po zvolení síce vylúčil ideu priamej vojenskej intervencie, o ktorej sa diskutovalo volebnej kampane, ale chce Venezuelu zbaviť členstva v organizácii Mercosur. To je veľmi zásadný krok, pretože postavenie Venezuely v Mercosure sa môže stať otázkou perspektívy tejto organizácie. V roku 2016, tesne po odvolaní D. Rousseffovej, sa už raz Brazília zasadzovala za vylúčenie Venezuely, ale narazila na odpor ľavicových vlád, najmä v Uruguaji, ktoré tento krok odmietali.

Ako kompromisný výsledok diskusie bolo nakoniec členstvo Venezuely iba prerušené a to kvôli „porušovaniu demokratických princípov“. Bolo by však paradoxné, ak by práve J. Bolsonaro presadil úplne vylúčenie Venezuely kvôli porušovaniu demokratických princípov. J. Bolsonaro určite nie je politik, ktorý by mohol iných poučovať o demokracii, ale vylúčenie Venezuely by tiež viedlo k rozpadu Mercosuru na ľavicový a pravcový tábor. Niektoré ľavicové vlády členských alebo asociovaných štátov by Mercosur zrejme opustili (Uruguaj, Bolívia, Ekvádor).

J. Bolsonaro však sľubuje aj ďalšie zmeny, ktoré môžu Mercosur veľmi oslabiť, napr. dovozné obmedzenia na ekvadorské banány. Mercosur bol vytvorený ako spoločný trh vybraných štátov už v roku 1991, ale postupne sa s ním asociovala väčšina krajín Južnej Ameriky a pozorovateľom je dokonca i Mexiko. V 21. storočí sa preto Mercosur stal určitou protiváhou USA na americkom kontinente. Ak sa táto organizácia rozpadne alebo aspoň zásadne oslabí, bude to veľkým posilnením ekonomickej dominancie USA na kontinente.