brankof.blog.pravda.sk

Ako je známe, dňa 25. novembra 2018 sa v Kerčskom prielive odohral incident, pri ktorom ruské námorníctvo zadržalo tri ukrajinské vojnové lode a ich posádky. Incident vyvolal otázky o právach a povinnostiach jednotlivých subjektov v Azovskom mori, mal však aj širšie súvislosti a jeho následky sa budú dlhý čas tematizovať v politike i v médiách. Prípad sa pritom netýka len samotného právneho statusu Kerčského prielivu alebo Kerčského mosta, ale aj predvolebného boja na Ukrajine či všeobecne vzťahov medzi Západom a Ruskom.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Otázky právneho statusu

• Pokrytectvo médií a veľmocenské zásahy

• Dopad incidentu na medzinárodné vzťahy

• Voľby na Ukrajine a „noví hrdinovia“

• Rusofóbia na Slovensku

Otázka právneho posúdenia incidentu v Kerčskom prielive je podstatne komplikovanejšia než uvádza väčšina slovenských médií a Rusko aj Ukrajina sa usilujú poukazovať na tie normy medzinárodného práva, ktoré posilňujú ich argumentačnú pozíciu. Ukrajinská strana zdôrazňuje význam Rusko-ukrajinskej dohody z roku 2003 o spoločnom využívaní Azovského mora. Podľa tejto dohody sa Azovské more vníma ako vnútorné more Ruska a Ukrajiny a ukrajinské vojnové lode majú právo na pokojný prechod do Azovského mora cez Kerčský prieliv. Rusi však poukazujú na formuláciu v Preambule tejto dohody: „vedené ustanoveniami… dohody o rusko-ukrajinskej štátnej hranici z 28. januára 2003“. Podľa ich interpretácie dohoda o Azovskom mori vychádza z inej dohody, ktorá je už kvôli zmenám hranice na Kryme právne obsolétna (zastaraná) a jej relevantné ustanovenia sa preto v Kerčskom prielive nedajú aplikovať.

Rusko sa tiež odvoláva na čl. 19 a 21 Dohovoru OSN o morskom práve z roku 1982. V súvislosti s čl. 19 dohovoru Rusko poukazuje na to, že ukrajinské lode predstavovali ohrozenie bezpečnosti ruského územia a najmä spôsob, akým postupovali bol v rozpore s čl. 19 dohovoru – nešlo o rýchlu a pokojnú plavbu cez prieliv. Rusi poukazovali na ohrozenie vlastnej bezpečnosti, ktoré je legitímnym dôvodom pobrežného štátu aplikovať vlastné právne normy v súlade s čl. 21 dohovoru. Ukrajinci naopak uvádzali, že o reštriktívna aplikácia týchto ustanovení nebola zverejnená v žiadnom dokumente, týkajúcom sa plavby v Kerčskom prielive (čl. 19 ods. 3). Rusi však vychádzali aj z čl. 19 ods. 1 písm. a), ktorý pobrežnému štátu umožňuje reagovať na hrozbu, aj v súvislosti s vyjadreniami o zničení Kerčského mosta.

Výzvy na zničenie sa objavovali nielen v ukrajinskom parlamente, ale aj na stránke prezidenta Ukrajiny (petícia za zničenie energomosta) a aj vzhľadom na to Rusi odôvodnili svoje konanie ochranou územia, za ktoré považujú i Kerčský most. Ruská argumentácia pritom vychádza z predstavy, že vody v Kerčskom prielive sú pobrežnými vodami Ruska, v ktorých Rusko vykonáva svoju zvrchovanú moc. Rusko za pobrežné vody považuje líniu 12 míl od pevniny a keďže prieliv je v najužšom bode široký len okolo 4 km, tak Rusko tvrdí, že vykonáva územnú suverenitu nad prielivom. Samozrejme, podmienkou pre takúto interpretáciu je predstava Moskvy, že Krym sa stal súčasťou Ruska. S tým však Ukrajina zásadne nesúhlasí a odmieta aj legalitu stavby Kerčského mosta. Tým sa celá diskusia dostáva naspäť k otázke statusu Krymu.

Len málokoho prekvapilo, že okamžite po incidente sa v západných i v slovenských médiách spustila vlna obvinení voči Rusku kvôli porušovaniu medzinárodného práva, hoci tie isté médiá mlčali pri oveľa flagrantnejšom porušovaní medzinárodného práva na Blízkom Východe. Porušením medzinárodného práva je totiž každý z obrovského množstva útokov bezpilotnými lietadlami USA voči územiu suverénnych štátov, ak pri útoku neexistuje súhlas dotknutého štátu alebo mandát OSN. USA taktiež už niekoľko rokov protiprávne zotrvávajú na zvrchovanom území Sýrie a vykonávajú tam útoky voči domácemu štátu. Ide o čistý akt agresie a o zasahovanie do vnútorných záležitostí iného štátu, navyše, protiprávna prítomnosť USA je aj zjavnou prekážkou pre ukončenie vojny.

Situácia v Kerčskom prielive sa odlišuje aj od akcií izraelských námorných síl, ktoré vykonávajú agresiu v pobrežných vodách Gazy. Izrael tam síce nemá žiadne právo zasahovať, avšak napriek tomu obmedzuje aj plavbu civilných lodí. Zabudnúť nemožno ani na izraelský útok proti civilnej tureckej lodi Mavi Marmara, ktorá viezla humanitárny náklad pre hladujúcich obyvateľov Gazy. Izraelské jednotky usmrtili deväť tureckých členov posádky a Izrael tým dal jasne najavo, že bude presadzovať svoje záujmy silou a to bez ohľadu na medzinárodné právo či názor iných štátov.

V porovnaní s uvedeným konaním USA alebo Izraela postupovalo ruské loďstvo 25. novembra 2018 oveľa umiernenejšie. Rusi síce použili silu, ale súčasne postupovali tak, aby neprišlo k stratám na životoch ukrajinských námorníkov. Keby chceli Rusi tento incident propagandisticky využiť, zrejme by použili oveľa vyššiu mieru násilia. Išlo pritom o útok na vojnové námorníctvo iného štátu a tam sa použitie vojenského násilia dá lepšie obhajovať, než v prípade útoku útok voči civilným lodiam. Okrem toho, Rusko má legitímnejšie právo na prítomnosť v Kerčskom prielive, než napr. Izrael v pobrežných vodách Gazy.

Incident v Kerčskom prielive má význam aj z hľadiska medzinárodných vzťahov, pretože znovu umožňuje Ukrajine a jej západným spojencom, aby kritizovali Rusko. V roku 2018 sa v EÚ objavilo viacero politikov, ktorí vyzývali na zrušenie sankcií proti Rusku a hovorili, že na summite 13.-14. decembra 2018 predĺženie sankcií zablokujú. Nešlo pritom o žiadny z malých štátov, ktoré zvyknú v Bruseli ustúpiť, ale proti sankciám sa ozvalo aj Taliansko, po odchode V. Británie tretí najväčší štát v EÚ, ktoré si zakladá na presadzovaní svojich predstáv aj proti nemecko-francúzskej dominancii. Talianska vláda so sankciami vyjadrila ostrý nesúhlas, a preto sa proti nej v otázke sankcií vytvára silný tlak. Práve kerčský incident by mohol ospravedlniť i zmenu jej postoja k sankciám.

Význam incidentu sa prejavil aj vo vzťahoch Ruska a USA. Na summite G20 v Buenos Aires sa mali osobne stretnúť V. Putin a D. Trump, ale americký prezident stretnutie zrušil práve s poukazom na udalosti v Kerčskom prielive. Rusko a USA potrebujú prediskutovať viacero aktuálnych otázok, najmä americké odstúpenie od zmluvy o raketách a veľmoci by mali hľadať aj riešenie ďalších otázok súčasného sveta. Lenže po incidente v Kerčskom prielive k diskusií o riešení problémov očividne nepríde. Naopak, príde k novým napätiam a Kerčský incident už viedol aj k výzve P. Porošenka na väčšiu vojenskú angažovanosť štátov NATO v Čiernom mori. Niektoré zo západných štátov sa tvárili odmietavejšie, iné ústretovejšie, avšak situácia v prielive môže na Západe viesť i k ďalšiemu volaniu po námornom zbrojení.

Niektorí politici a médiá na Slovensku sa snažili presvedčiť verejnosť, že túto krízu vyvolal ruský prezident V. Putin, aby tým získal podporu verejnosti po dôchodkovej reforme, ktorú ruská verejnosť prijala s nevôľou. Táto teória je však očividne mylná: napriek necitlivej dôchodkovej reforme je podpora pre prezidenta V. Putina stále veľmi vysoká a jeho pozíciu stále žiadny politik reálne ohroziť nedokáže. Navyše, do ruských prezidentských volieb je veľmi ďaleko (2024) a aj parlamentné voľby prídu až na jeseň 2020. Naopak, V. Putin vie veľmi dobre, že by bolo nezmyselné vyvolávať incident, ktorý P. Porošenkovi poskytuje skvelú možnosť osloviť ukrajinských voličov pred prezidentskými voľbami. Moskva si želá, aby P. Porošenko neodpútaval pozornosť od ukrajinských vnútorných konfliktov prostredníctvom „ruskej karty“.

Je celkom zjavné, že incident v Kerčskom prielive napomáha práve P. Porošenkovi, ktorý je na Ukrajine málo populárny. Minulý týždeň už ukrajinská Ústredná volebná komisia posunula komunálne voľby v desiatich oblastiach, kde platí stanné právo a to z 23. decembra 2018 na 23. januára 2019. Stanné právo pritom bolo zavedené najmä v oblastiach blízko ruských hraníc, kde má P. Porošenko tradične nízku podporu. Z tohto dôvodu možno očakávať, že v komunálnych voľbách v západných regiónoch, ktoré sa uskutočnia ešte v decembri, získa Blok P. Porošenka percentuálne silnejšiu pozíciu než by získal pri komunálnych voľbách na celej Ukrajine. Stanné právo však môže P. Porošenkovi pomôcť aj neskôr v prezidentských voľbách.

Je pravdedpodobné, že P. Porošenko v prvom kole prezidentských volieb nezvíťazí, stále však má reálnu šancu dostať sa do druhého kola, kde sa celá situácia s preferenciami zmení. Ak by do druhého kola P. Porošenko naozaj postúpil, tak by mohol zjednotiť nacionalistické sily. Porošenkovou výhodou je však i to, to, že hoci sa v prieskumoch ocitá obvykle veľmi nízko, podobne nízku podporu majú jeho najdôležitejší konkurenti. Samozrejme, že hlavnou kandidátkou na postup do druhého kola je J. Timošenko, avšak hoci vedie prieskumy prezidentských kandidátov v prvom kole, má len veľmi málo hlasov, aby mohla počítať s víťazstvom i v druhom kole. Jej oligarchická minulosť je pritom dokonca ešte viac sprofanovaná než v prípade P. Porošenka a väčšinu Ukrajincov odpudzuje podobne ako súčasný prezident.

Incident v Kerčskom prielive poskytuje P. Porošenkovi veľmi dobrú možnosť nájsť pred voľbami nových ukrajinských hrdinov. Keďže N. Savčenková sa obrátila proti nemu a O. Sencov vôbec nezaberá, poskytujú mladí ukrajinskí námorníci skvelú príležitosť pre volebnú kampaň: majú sympatie verejnosti a ich oslobodenie z rúk „ruského nepriateľa“ bude Ukrajina vnímať pozitívne. Dá sa tiež predpokladať, že väčšinu z námorníkov Rusko začiatkom budúceho roku prepustí a P. Porošenko to bude môcť vydávať za svoj veľký diplomatický úspech. Ako vrchný veliteľ ozbrojených síl sa potom môže s prepustenými námorníkmi ukazovať v predvolebnej kampani. Avšak ak aj v prípade, ak by P. Porošenko nebol schopný vyhrať voľby, kerčský incident a osud námorníkov posilní kandidátov s protiruskou rétorikou.

Žiaľ, aj na Slovensku sa incident v Kerčskom prielive začal zneužívať a to na šírenie rusofóbie. To, čo predviedli niektorí politici a novinári, bolo viac výpoveďou o nich samotných než o rusko-ukrajinskom spore v Kerčskom prielive. Niektorým štátnym orgánom SR však slúži ku cti, že si dokonca aj v takejto vyhecovanej atmosfére dokázali zachovať chladnú hlavu a neumožnili hlasovanie o Bezpečnostnej stratégii SR a Obrannej stratégii v Národnej rade SR. Najmä Bezpečnostná stratégia SR je dokumentom, ktorý šíri nenávisť a nevraživosť medzi národmi. Hrubá protiruská rétorika však Slovensku v ničom nepomôže a najlepšou garanciou bezpečnosti a obrany našej krajiny je úsilie o mierové vzťahy vo svete. Slovensko má udržiavať dobré vzťahy s Ruskom aj s Ukrajinou.