brankof.blog.pravda.sk

            V poslednom čase sa v tzv. mienkotvorných slovenských médiách ozýva prekvapenie a kritika toho, že na Slovensku existuje sympatia voči Rusku, ktoré tieto médiá v podstate vnímajú ako absolútne zlo a tak ho aj opisujú. Dotyčné médiá súčasne žasnú, že reakcie divákov a čitateľov sú voči nimi predostieranému obrazu Ruska tak odmietavé. V niektorých denníkoch dokonca zakázali diskusie k článkom o vývoji na Ukrajine, aby čitatelia nemohli poukazovať na jednostrannosť a neobjektívnosť spravodajstva. Veľmi hanebne sa zachovávajú aj verejno-právne médiá, kde v istých nechvaľne známych „diskusiách“ moderátori predstierajú úsilie zistiť dôvody slovenských sympatií k Rusku. Keby však naozaj chceli moderátori poznať odpoveď na túto otázku, určite by sa spýtali priamo tých, ktorí dané sympatie pociťujú. Miesto toho si však tendenčne a dlhodobo pozývajú ľudí, neveľmi Rusku naklonených, preto miesto skutočnej odpovede dostanú len to, čo chcú sami počuť.

            Jedným z hlavných dôvodov, prečo sa v mienkotvorných médiách zdá, že slovenská verejnosť je akosi neprimerane naklonená Rusku, je to, aké „spravodajstvo“ médiá samotné poskytujú. Čierno-biely obraz situácie na Ukrajine, jednostranné obviňovanie Ruska a šírenie predsudkov, sú tak tendenčné, že väčšina verejnosti nemá problém identifikovať pokrivenosť tzv. mienkotvorných médií. Ukazuje sa, že jednostrannosť spravodajstva škodí dôveryhodnosti médií tak, ako škodila aj pred rokom 1989. Obyvatelia, ktorí sa zamyslia nad tým, čo televízie a denníky produkujú, si môžu len klopkať na čelo. Navyše, mnohí ľudia dokážu čítať aj „medzi riadkami“ a preto tendenčné divadlo, hrané médiami proti Rusku, neprijímajú. A keď slovenskí občania neuveria mediálnej propagande, tak je na vine „proruský sentiment“.

            Slovanská vzájomnosť a duchovné dedičstvo

            Niektorí to nazývajú „proruský sentiment“, ale s Ruskom spája Slovákov veľmi veľa väzieb. S Ruskom nás spája nielen jazyk, ale aj ten je veľmi dôležitou väzbou. Zaujímavé je, že mnohí, ktorí kritizujú slovenské sympatie k Moskve patria k najsilnejším zástancom česko-slovenskej vzájomnosti. Je to zaujímavé, lebo ČSR vznikla v 20. storočí práve na základe jazykovej slovanskej vzájomnosti, hoci iné väzby boli pomerne obmedzené. Aké veľké boli rozdiely medzi Českom a Slovenskom svedčí i to, že až do roku 1950 platil na Slovensku a v Česku veľmi odlišný právny poriadok! Slováci mali historickú, politickú, právnu či ekonomickú väzbu s Maďarskom a Česi s Rakúskom, ale jazyková blízkosť prevážila nad všetkým ostatným. Išlo teda o najrýdzejšiu formu „panslavizmu“! Česko-slovenská vzájomnosť sa však dodnes prejavuje aj v našich rusofóbnych médiách, možno spomenúť napr. česko-slovenské televízne show. Osobne nemám žiadne výhrady voči idee česko-slovenskej vzájomnosti, ale zaráža ma, že práve zástancovia tejto česko-slovenskej idey radi brýzgajú na slovenské sympatie k Rusku. Je skutočne zábavné vidieť, ako niekde „pod lampou“ pravidelne prizývajú do diskusií Čechov (nie Maďarov či Rakúšanov) kvôli ich slovanskej jazykovej blízkosti a spolu s nimi tam jednostranne zložený panel rusofóbov nadáva na „proruský sentiment“. A nemožno opomenúť, že hlavným rusofóbom jedného denníka je tiež istá česká novinárka…

            Iste, že slovanská vzájomnosť nie je idea, ktorá by mala byť najdôležitejšia pri hľadaní politických alternatív alebo programov. Existujú aj dôvody, pre ktoré treba Rusov kritizovať, ale nemalo by sa tak diať xenofóbnym spôsobom, typickým pre slovenské mienkotvorné médiá. Slovanskú vzájomnosť treba brať do úvahy ako hodnotu, ktorá nie je len akýmsi prázdnym heslom „staromilov“. Spomínal som, že v našom povedomí sa slovanská vzájomnosť objavuje najmä prostredníctvom úzkych vzťahov s českým národom a kultúrou. Dokonca aj dnes existuje zhoda, že túto vzájomnosť treba podporovať, napr. keď sa objavujú správy, že značná časť českej mládeže už slovenskému jazyku veľmi nerozumie: http://kultura.sme.sk/c/5247029/petra-janu-ceske-deti-uz-nerozumeju-slovencine.html . Poznať Slovákov a udržiavať s nimi úzky vzťah je výhodou aj pre Čechov, najmä keď ich to nestojí tak veľa úsilia. Podobne to ale platí aj pre vzťah Slovákov a Rusov. Ruský jazyk je síce od slovenského jazyka oveľa ďalej než čeština, no z veľkých svetových jazykov je nám jednoznačne najbližší. Slováci majú silný potenciál porozumieť ruský jazyk, históriu a kultúru, potenciál, ktorý v západnej Európe chýba. Je to naša komparatívna výhoda aj v EÚ. My nemôžeme byť mostom EÚ ani do Afriky ani do Ameriky, ale vo vzťahu k Rusom by sme podobnú úlohu zohrať mohli. Asi nikdy nebudeme rozumieť Američanom lepšie než Briti či Íri, Brazílčanom lepšie než Portugalci či Taliani, podobnú rolu môžeme zohrávať len smerom k Rusku. Určite by sme nemali premrhať tento potenciál. Aj preto by naša slovanská vzájomnosť s ruským národom nemala byť podceňovaná.  

            Mimochodom, slovanský jazyk nie je jedinou vecou, ktorá Slovákov s Ruskom spája. Keď si pozrieme Preambulu ústavy SR, spomedzi historických skúseností sa tam spomínajú najviac cyrilo-metodské duchovné dedičstvo a historický odkaz Veľkej Moravy. Niet pochýb, že cyrilo-metodské dedičstvo nás spája práve s Ruskom a historický odkaz Veľkej Moravy tiež hovorí o tom, že sa treba pozerať nielen na západ, ale i na východ a hľadať spoluprácu i tam. Podobne aj dvojkríž, ktorý sa ocitá v slovenskom štátnom znaku, má korene vo východnej pravoslávnej cirkvi. Je pravda, že po väčšinu histórie sme boli súčasťou západnej civilizácie, ale ostatné vplyvy tiež neboli zanedbateľné. I stredoveké Uhorsko malo silné styky s Byzantskou ríšou a Kyjevskou Rusou a v posledných storočiach sa stredná Európa s Ruskom taktiež výrazne ovplyvňujú.

            Historické skúsenosti Slovenska a socializmus

            Vzťahy s Ruskom boli intenzívne a dôležité hlavne v 20. storočí, hoci neboli vždy najlepšie. Samozrejme, celá dnešná oficiálna ideológia je založená na obviňovaní minulého socialistického režimu, tak veľmi spojeného s Moskvou. Od mediálneho spravodajstva až po zákony, všade sa hlása zločinnosť minulého režimu. A vina za všetko zlé sa podsúva Moskve. Aj ja osobne mnohé veci pred rokom 1989 prísne odsudzujem, ale ten čierno-biely obraz zločinného režimu do roku 1989 a „dobročinného“ režimu po roku 1989 odmietam. Ani pred rokom 1989 nedopadlo všetko tak, ako zástancovia režimu očakávali a ani dnes očakávania z novembra 1989 neboli zďaleka naplnené. Napriek tomu, že obyvateľstvo Slovenska sa za posledných dvadsaťpäť rokov opakovane uskromňovalo, dnešné perspektívy sú pre občanov opäť neružové. Jedna kríza stíha druhú, od ekonomickej a po demografickú.

            Nič zásadne pritom na Slovensku ovplyvniť nemôžeme ani dnes, opäť musíme čakať, ako sa na riešení kríz dohodnú mocní. Slovensko má aj po roku 1989 silnú skúsenosť s tým, že o svojom osude nemohli občania dostatočne rozhodovať. Názor občanov nikoho nezaujímal ani po roku 1989 a ak áno, tak len preto, aby mu mocipáni urobili „vysvetľovaciu kampaň“. V podstate všetko zásadné sa uskutočnilo po roku 1989 bez ohľadu na názor občanov: rozdelenie ČSFR, privatizácia strategických podnikov, „nepopulárne“ zdravotnícke a dôchodkové reformy, vstup do NATO, atď. Vstup do NATO sa udial dokonca napriek tomu, že referendum o vstupe do NATO z roku 1997 bolo a ukázalo veľmi nízku podporu pre vstup. Viem, že referendum malo mnohé politické nedostatky a otázniky, no keďže sa nedosiahla potrebná účasť a väčšina zúčastnených bola proti, mal byť práve preto fakt neúspešného referenda o NATO lepšie zohľadnený i pri rozhodovaní o neskoršom vstupe. 

            Aj pod vplyvom týchto skutočností je v otázke hodnotenia minulého a súčasného režimu spoločnosť stále veľmi rozdelená. Zaujímavé je napr. to, že staršie generácie, ktoré minulý režim zažili na vlastnej koži, sú tomuto režimu oveľa viac naklonené než mladšie generácie, ktoré si režim vôbec nepamätajú a svoj obraz si tvoria hlavne z toho, čo počuli alebo čítali. Našťastie, u nás za názor na minulý režim nehrozí väzenie, na rozdiel od niektorých iných štátov EÚ. V Lotyšsku za „popieranie sovietskej okupácie“ hrozia tri roky odňatia slobody.

            Avšak bez ohľadu na hodnotenie minulého režimu si myslím, že odvolávka na socializmus už dnes vôbec nemôže ospravedlňovať nijaké predsudky vo vzťahu k Rusku. A väčšina občanov ich ani necíti, cítiť ich v podstate len v tzv. mienkotvorných médiách. Lenže oni nie sú reprezentanti Slovenska. Naopak, oficiálni predstavitelia SR by sa mali skôr riadiť názorom verejnosti než názormi médií. Tak by mali určité predpoklady lepšie chápať Rusko a robiť most medzi Západom a Ruskom.

            Alternatívy vzťahu EÚ a Ruska

            Chápať treba, že Rusko od 80-tych rokov dokázalo vo vzťahu k Západu urobiť obrovské množstvo ústupkov. V médiách to síce nedoceňujú, ale stiahnutie sa Ruska z celej východnej Európy bolo obrovským počinom s historickou jedinečnosťou, ktorý si zaslúži mimoriadne uznanie. Na západe sa miesto toho hovorí o „víťazstve“ v studenej vojne a to neprispieva k dobrým vzťahom s Ruskom. Veľkodušnosť Ruska pri jeho odchode z východnej Európy sa zase vykladá ako jeho „slabosť“. Škoda, že takej „slabosti“ nebolo v ľudskej histórii viac. Treba vedieť, že Sovietsky zväz opustil východnú Európu bez boja, hoci nemusel a keby s odchodom nesúhlasil, nikto by ho nedokázal k stiahnutiu prinútiť. Bez postoja M. Gorbačova by R. Reagan nezmohol vôbec nič. Moskva svoje stiahnutie chápala ako šancu pre novú budúcnosť Európy a M. Gorbačov pritom dostal za svoje kroky uistenia, že NATO ďalej na východ expandovať nebude. Budúcnosťou Európy mal byť „spoločný európsky dom“ a v ňom malo mať dostať významné slovo i Rusko. Ako sme sa teda dostali do dnešného marazmu vzájomných vzťahov?

            V zásade existovali tri modely pre vzťah Západu k Rusku v postsovietskom období:

            1.         Spoločný európsky dom, teda systém bez reliktov studenej vojny, v ktorom by malo Rusko možnosť spolurozhodovať a v zásadných otázkach by malo právo veta.

            2.         Integrácia Ruska a EÚ, teda systém, v ktorom by Rusko bolo súčasťou Západu, príp. najväčším členským štátom EÚ.

            3.         Samostatná ruská sféra vplyvu na východe Európy, v podstate Euroázijská únia.

            ad 1.) šanca na realizáciu prvého modelu padla veľmi skoro. Už v 90-tych rokoch sa napriek prísľubom NATO pokúsilo expandovať ďalej na východ a to proti vôli Moskvy. Bez ohľadu na sklamanie toto prvé rozšírenie o Poľsko, Česko a Maďarsko nakoniec Moskva akceptovala a dokonca sa zúčastnila i summitu NATO v Madride v roku 1997. Už toto rozšírenie však považovala za porušenie sľubov. Tu nešlo o žiadnu skutočnú dohodu západu s Ruskom o rozšírení, ale len o fakt, že Moskva sa s touto nevítanou realitou nakoniec zmierila a ustúpila. Moskva nesúhlasila ani s ďalším rozšírením NATO na východ a to, že ho opäť pomerne bezkonfliktne prijala nemožno považovať za jej súhlas s rozširovaním. Najmä v 90-tych rokoch Moskva stále hľadala modus vivendi so západom a v záujme toho sa snažila približovať  k Európe. Uznala dokonca aj jurisdikciu Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Kvôli zmiereniu a lepšej európskej budúcnosti Moskva spravila ústupky aj voči konkrétnym krajinám. Napr. vo vzťahu k SR Moskva odsúdila okupáciu z roku 1968 (v zákl. zmluve medzi SR a RF č. 9/95 Zb.). Na západe však ústretovosť Ruska chápali skôr ako jeho slabosť. Napriek ústretovým krokom Ruska západ nebol ochotný ani v 90-tych rokoch pripustiť spolurozhodovanie Ruska o európskych otázkach. Prejavilo sa to najmä v roku 1999 v Kosove, kde západ názor Ruska ostentatívne ignoroval.

            ad 2.) Žiaľ západ nechcel Rusku ponúknuť ani iné alternatívy. Po kolapse predstavy o „spoločnom európskom dome“ na západe opakovane odmietli aj ideu členstva Ruska v EÚ. Ani ďalším formám úzkej integrácie s Ruskom nebol Brusel príliš naklonený. Je zrejmé, že integráciu Ruska a EÚ odmietali i politici z USA a ich blízki spojenci v Európe, lebo v prípade tejto integrácie by sa Rusko mohlo dostať do užšieho vzťahu s členskými štátmi než majú USA. Miesto zbližovania s Ruskom zaviedol Brusel postupne niektoré veľmi reštriktívne opatrenia voči Moskve. Najznámejším z nich bolo zavedenie vízovej povinnosti pre občanov Ruska pri vstupe do nových členských štátov EÚ zo strednej a východnej Európy. Paradoxne, idea zjednocovania Európy priniesla pre Rusov obmedzenie voľného pohybu. Rozšírenie EÚ znamenalo, že Rusi budú mať víza aj tam, kde ich v 90-tych rokoch nepotrebovali (vrátane Slovenska). Rovnakým sklamaním pre Moskvu sa ukázala aj podpora EÚ pre protiruské postoje v niektorých nových členských štátoch EÚ. Išlo napr. o diskrimináciu väčšiny pobaltských Rusov, ktorým Estónsko a Lotyšsko odňali po roku 1991 občianstvo a volebné právo. Dodnes tam existujú státisíce ľudí bez občianstva a volebného práva. Voči iným menšinám má EÚ odlišný meter, stačí si to porovnať s tým, ako v období vlády V. Mečiara kritizoval Brusel Slovensko za jeho prístup k maďarskej menšine. Ukázalo sa, že pre Brusel nie je prijateľný ani Spoločný európsky dom a ani eurointegrácia Ruska.

            ad 3.) Po kolapse predstáv o zblížení s EÚ sa Rusko čiastočne zmierilo i s touto realitou a pokúsilo sa o vytvorenie vlastnej Euroázijskej únie, najmä so štátmi ako Ukrajina, Bielorusko a Kazachstan. Západ sa však opakovane pokúsil zmariť i tento plán. To sa prejavilo najmä vo forme „farebných revolúcií“, organizovaných s výraznou pomocou západných mimovládnych organizácií a politikov. Nešlo pritom len o budúcnosť Ukrajiny, kde je spoločnosť v otázke vzťahu k Rusku hlboko rozdelená, ale západné štáty sa snažili obmedziť aj väzby medzi Ruskom a Bieloruskom. Tam sú väzby ešte tesnejšie a drvivá väčšina obyvateľov považuje ruštinu za svoj rodný jazyk. Aj v Bielorusku mimovládne organizácie zo západu v spojení s bieloruskými nacionalistami zorganizovali tzv. džínsovú revolúciu, ktorá však úplne zlyhala. O tvrdej geopolitickej vojne Ruska a Západu v iných oblastiach bývalého ZSSR, najmä v kaspickom regióne tiež netreba veľmi hovoriť. Tu ale zohrala veľmi podstatnú úlohu i Čína a zmarila mnohé predstavy oboch konkurentov.

            Rusko polokolóniou západu nebude

            Je smutné, že západné mocnosti nemajú pre Rusko iný plán než je opakovanie jeho statusu z 90-tych rokov. Snahu o obnovenie toho stavu však Rusi vnímajú len ako snahu o vytvorenie polokoloniálneho postavenia Ruska vo vzťahu k západu. Aj preto väčšina Rusov vníma Západ veľmi negatívne a západné štáty dominujú i v prieskumoch verejnej mienky o hlavných nepriateľoch Ruska: http://www.levada.ru/18-06-2013/vneshnepoliticheskie-vragi-i-druzya-rossii . Rusko sa skutočne do polokoloniálnej pozície začalo dostávať práve v období prozápadnej vlády B. Jeľcina, keď sa za pomoci tzv. ekonomických poradcov zo Západu rozkradlo národné bohatstvo Ruska. Rusko samotné sa dostalo do ekonomického kolapsu počas finančnej krízy v roku 1998. Napriek tomu, že v 90-tych rokoch prebehla obrovská privatizácia, v ktorej sa rozdal majetok za stovky miliárd dolárov, Rusko skončilo tisícročie v dlhovej jame a jeho obyvatelia v zúfalej biede. Niet sa čo diviť, veď kleptokrati z toho obdobia dostali majetky skoro zadarmo. Napr. „disident“ M. Chodorkovský získal kontrolu nad jednou z najväčších ropných spoločností sveta za veľmi podivných okolností. Písal som o tom tu: http://debata.pravda.sk/debata/blog-brankof-17-2013-02-14-ako-urobit-zo-zlocinca-obet-politickeho-procesu/ . 

            Nový prezident V. Putin síce mal aj šťastie na vysoké ceny ropy, ale keby s príjmami z ropy šafáril tak ako B. Jeľcin a jeho reformátori z 90-tych rokov šafárili s ohromným privatizovaným majetkom, tak by sa Rusko nikam nepohlo. Fakt, že Rusko za V. Putina dokázalo skrotiť oligarchov a predbehnúť v ekonomických ukazovateľoch mnohé krajiny EÚ (v HDP na 1 obyv. napr. Poľsko či Maďarsko), je veľkým počinom, za ktorý si zaslúži rešpekt. Toho sa však V. Putin od EÚ nedočkal práve preto, lebo EÚ vsadila na ruských oligarchov a nie na stabilitu v Rusku. Podrobenie ruských oligarchov ruskou štátnou mocou nazývajú na západe „odstraňovaním demokracie“. Keďže v 90-tych rokoch vládla v Rusku skupina vplyvných oligarchov, žiadna demokracia tam nebola a nebolo ju preto možné ani „odstraňovať“. Podobné hodnotenie je na západe časté aj preto, lebo i tu sa vládnuca oligarchia vymkla akejkoľvek politickej kontrole a naopak, sama vládne politickým predstaviteľom. Uvedenú situáciu poznajú i občania SR a mnohí s ňou zásadne nesúhlasia. A práve preto slovenské médiá, patriace veľkým oligarchickým skupinám, zúria a nadávajú racionálne uvažujúcim slovenským občanom, ktorí v politike V. Putina vidia viac než len „odstraňovanie demokracie“.

            Pre Slovensko ale platí, že aj ako člen EÚ či NATO by malo navrhovať taký postoj k Rusku, ktorý by obsahoval pozitívnu stratégiu pre Moskvu. Brusel odmietol „spoločný európsky dom“ s Ruskom, kde by Rusko spolurozhodovalo, odmietol aj úzku integráciu Ruska s EÚ a odmietol i samostatnú ruskú sféru vplyvu, Euroázijskú úniu Ruska a jeho najdôležitejších susedov. EÚ teda pre Rusko žiadnu pozitívnu stratégiu nemá a snaží sa vtlačiť Rusko do „jeľcinovskej podoby“. No táto jednostranná protiruská politika nenachádza príliš silnú podporu ani na Slovensku. Slováci, ktorí poznajú Rusko, chápu, že snaha urobiť z neho polokolóniu západu povedie len k ďalším problémom. Treba vymyslieť nejakú pozitívnejšiu víziu vzájomných vzťahov. Prvým krokom by mohlo byť zrušenie víz ruským turistom. Je známe, že EÚ zrušila víza chudobnej Kolumbii na nátlak niektorých členských štátov, predovšetkým Španielska. Podobnú úlohu by vo vzťahu k Rusku mohlo zohrať i Slovensko. Ak sa majú od nás Rusi „učiť demokraciu“, nemali by ju radšej raz vidieť než stokrát o nej počuť? A keď pre nás nebol bezvízový styk s chudobným Ruskom z 90-tych rokov zásadným problémom, prečo by mal byť dnes problémom bezvízový styk s oveľa bohatším Ruskom?