brankof.blog.pravda.sk

V sobotu 27. júla 2019 sa v Moskve konali protesty mimoparlamentnej opozície proti rozhodnutiu Moskovskej volebnej komisie o neregistrácii opozičných kandidátov do volieb do Moskovskej mestskej rady, ktoré sa majú konať 8. septembra 2019. Na týchto protestoch sa zúčastnilo asi 3500 ľudí, veľmi masívne však o nich informovali mainstreamové médiá na Slovensku. Dôvodom bolo zadržanie vyše 1000 účastníkov protestov (údaje sa rôznia). Informácie mainstreamu o udalostiach v Moskve boli, ako obvykle, veľmi jednostranné, avšak problematika zhromažďovacieho práva v Rusku a jeho realizácie si zaslúži pozornosť. Situácia je oveľa komplikovanejšia než píše mainstream, hoci možno povedať, že Rusko sa stalo súčasťou negatívneho globálneho trendu, pri ktorom sloboda zhromažďovania neustále ustupuje požiadavkám na bezpečnosť a ochranu verejného poriadku.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Nelegálna demonštrácia v Moskve

• Vylúčení kandidáti

• Ako vyzerali protesty?

• Otrava a osud Alexeja Navaľného?

• Problémy so slobodou zhromažďovania v Rusku

• Negatívny globálny trend?

Žiaľ, slovenské médiá predstavili demonštrácie v Moskve čierno-bielo a rýchlo našli zjednodušený obraz dobra a zla. V denníku Pravda napísali „Ruská tma je tmavá“ a Denník N dokonca vystúpil s tvrdením „Andrej Danko obdivuje zlo“. Autor článku napísal: „Lenže demonštráciu nepovolila takmer úplná diktatúra, ktorá nedodržiava formálne demokratické zákony presne tak, ako to kedysi robili československí komunisti…“ Pre porovnanie, pri návšteve Z. Čaputovej v Paríži kvôli násiliu voči Žltým vestám v Denníku N nepísali, že „Čaputová obdivuje zlo“. Samozrejme, situácia so slobodou zhromažďovania je komplikovanejšia a predstava mainstreamu, že v „demokratickom“ Francúzsku je násilie proti demonštrantom v poriadku, ale v ruskej „diktatúre“ už nie, je nebezpečná. Aj v Rusku treba dodržovať zákony a fakt, že demonštranti cielene porušujú zákony, nie je vôbec chvályhodný.

Z hľadiska konania organizátorov demonštrácií je závažný fakt, že organizátori povolenie na zhromaždenie od radnice získať zrejme mohli, veď aj 20. júla sa v Moskve konala legálna demonštrácia tých istých skupín. Keďže však vtedy organizátori dodržali pravidlá stanovené zákonom a demonštrovali v priestoroch dohodnutých s radnicou, polícia nezasahovala a k dostatočnej medializácii neprišlo. Faktom je, že legálne verejné zhromaždenia prinášajú menej publicity než ilegálne protesty a aj preto A. Navaľný vyhlásil, že ak moc nesplní všetky podmienky demonštrantov, tak 27. júla urobia nelegálnu demonštráciu. Správne predpokladal, že nelegálna demonštrácia bude rozpustená, zasiahne polícia a to povedie k väčšej publicite. Lenže v Rusku (aj inde) existuje veľa subjektov, ktoré cítia krivdu a protestujú, ak by však aj oni porušovali zákon za účelom väčšej publicity, nastal by boj všetkých proti všetkým.

Veľmi zaujímavé sú aj dôvody pre nelegálnu demonštráciu 27. júla v Moskve. Organizátori demonštrácie sa odvolávali na to, že Moskovská volebná komisia vyškrtla niektorých kandidátov mimoparlamentnej opozície z volebných listín kvôli tomu, pretože viaceré podpisy, ktoré predložili na svoju kandidatúru, boli falošné (neregistrovaní kandidáti toto tvrdenie odmietli). O výhradách kandidátov treba diskutovať a neregistrácia je aj oprávnený dôvod pre demonštrácie, ale vylúčení kandidáti by predovšetkým mali usilovať o legálne možnosti nápravy, ktoré doteraz úplne nevyčerpali. Po zamietavom stanovisku v Moskve sa treba obrátiť na Ústrednú volebnú komisiu (to využili len niektorí). Ak ani tam sťažovatelia neuspejú, existuje i možnosť obrátiť sa na súd, ktorý môže predbežným opatrením rozhodnutie o neregistrácii včas zrušiť. Je jasné, že opoziční kandidáti ruským štátnym orgánom príliš nedôverujú a šanca na úspech nie je príliš vysoká, ale aj tak by sa mali pokúsiť vyčerpať všetky právne prostriedky predtým, než začnú porušovať zákon.

Mimochodom, s problémom neregistrácie sa stretli aj niektoré subjekty v strednej Európe. Veľmi problematické bolo napr. odmietnutie Ministerstva vnútra SR zaregistrovať politickú stranu SEN, vedenú známym ľavicovým intelektuálom E. Chmelárom – kvôli údajným problémom s podpismi. Chmelárov SEN mohol byť pritom konkurentom vládnej strany Smer SD a zakladatelia sa cítili veľmi ukrivdení. Za rovnako problematický treba považovať aj prípad z ČR, kde volebné orgány odmietli zaregistrovať populárneho pravicového politika T. Okamuru v prezidentských voľbách – T. Okamura tvrdil, že išlo o politický krok ministerstva vnútra za účelom vyradenia nepohodlných kandidátov. T. Okamura mal pritom potenciál v prezidentských voľbách 2014 pomerne dobre uspieť.

Ďalšou z nepresností o demonštrácii v Moskve bolo tvrdenie, že v Moskve boli demonštrácie výlučne nenásilné a mierové. Lenže aj tu sa niektorí demonštranti 27. júla správali práve nenásilne a dokonca prerazili policajné zátarasy. Je zrejmé, že väčšina demonštrantov v Moskve nebola násilná, avšak podobne to platí aj o demonštráciách Žltých viest vo Francúzsku, kde násilie vždy vychádzalo od malej skupiny účastníkov. Avšak médiá ako Denník N sa pokúšali obhájiť násilie polície v Paríži veľmi pochybným spôsobom: „No kým v Paríži horeli aj autá a výklady obchodov, v Moskve zadržali aj 17-ročné dievča len preto, že sedelo na chodníku a policajtom čítalo ruskú ústavu.“ Samozrejme, že vo Francúzsku sa počas masových protestov objavovalo násilie (pri statisícoch demonštrantov je ťažké kontrolovať všetkých), ale reakcia polície bola neprimerane tvrdá aj voči nenásilným demonštrantom. To potvrdzuje i správa vysokej komisárky Rady Európy pre ľudské práva z februára 2019, ktorá kritizovala neprimerane vysoký počet ranených a mŕtvych počas demonštrácií v Francúzsku. Avšak napriek tejto kritike francúzski zákonodarci prijali v marci 2019 ešte tvrdšie zákony proti demonštráciám…

S tým 17-ročným dievčaťom to nebolo presne tak, ako sa snažil uvádzať mainstream. Dievča menom O. Misik nebolo zadržané kvôli čítaniu ústavy, ale kvôli priestupku voči verejnému poriadku pri účasti na nelegálnom zhromaždení. Mladé dievča čítajúce ústavu sa však na Twitter veľmi dobre hodí ako symbol policajnej zvôle a zadržanie len kvôli čítaniu ústavy by z hľadiska popularizácie protestov bolo taktiež veľmi efektívne. Účasť maloletých na podobných akciách je však veľmi problematická, keďže nie sú plne spôsobilí na právne úkony a ako sama O. Misik priznala, na protestoch sa zúčastnila proti vôli oboch svojich rodičov.

Jedným z mýtov, ktoré sa v posledných dňoch v súvislosti s demonštráciami objavili, bola aj konšpiračná teória o otrave A. Navaľného – tá dostala v médiách značný priestor. Pri každej podobnej teórii si však treba spomenúť na kauzu Jegora Gajdara z roku 2006. Tento bývalý ruský premiér z rokov 1991 – 1993 nečakane ochorel počas svojej návštevy Írska v novembri 2006. J. Gajdar sa ocitol v kritickom stave v nemocnici a objavilo sa i podozrenie z otravy. Médiá nečakali na závery vyšetrenia a okamžite začali obviňovať V. Putina z cielenej likvidácie J. Gajdara a o vinníkovi mali ihneď jasno, vraj „Sok Putina bojuje o život. Znovu otrava?“. Lenže ako sa ukázalo, médiá sa tu prepočítali a J. Gajdar nakoniec vôbec nezomrel. Dokonca po zotavení poskytol aj odlišnú verziu udalostí a J. Gajdar odmietol obviniť Kremeľ, naopak obvinil politické sily na Západe. Preto aj pri šírení konšpiračných teórií o otrave A. Navaľného treba byť opatrnejší.

Celkovo je veľmi zaujímavé, ako veľmi sympatizuje mainstream s A. Navaľným. Jeho minulosť je pritom pochybná (písal som o tom v samostatnom článku) a zvlášť zaujímavé je, ako sa mainstream snaží zamlčať jeho ultrapravicovú minulosť. V polovici minulého desaťročia A. Navaľný opustil neúspešných liberálov (strana Jabloko) a založil si „Národné ruské oslobodenecké hnutie“ (NAROD). Spoluorganizoval pochody ruských nacionalistov a natáčal videá, v ktorých označoval Kaukazanov za švábov a požadoval, aby sa proti nim Rusi ozbrojovali a nakoniec jedného z nich vo videu zastrelil. Keby A. Navaľný niečo podobné natáčal v SR o Rómoch, už dávno by bol súdený za extrémistické trestné činy… Lenže napriek tejto hrubej rétorike A. Navaľný v súboji o ultrapravicových voličov prehral s V. Žirinovským a preto nakoniec „prestúpil“ k prozápadným opozičným skupinám, ktoré po veľkých úspechoch vládnej strany Jednotné Rusko hľadali lídra proti V. Putinovi.

Pokiaľ ide o právnu úpravu zhromažďovacieho práva v Rusku, tá si určite zaslúži mnoho kritiky, mala by však byť vecná a čestná, nie scestná a nenávistná, akú predvádza slovenský mainstream. Preto sa pokúsim uviesť aspoň niektoré základné fakty. Sloboda zhromažďovania nie je v ústavnom poriadku Ruska nová téma a formálne ju poznala aj ústava ZSSR z roku 1977. Seriózna diskusia o realizácii tejto slobody však prebehla až v období tzv. perestrojky. Súčasná ruská ústava garantuje slobodu zhromažďovania v čl. 31 pomerne široko, veľké problémy však nastávajú pri jej praktickej realizácii. Ide najmä o otázku obmedzovania tejto slobody a na danú tému sa vedie široká diskusia medzi právnikmi v časopisoch či priamo na súdoch. Na ruskom ústavnom súde tiež prebehla konfrontácia názorov o tejto téme, obzvlášť v rokoch 2009 a 2013, keď s kritikou obmedzovania slobody zhromažďovania v tzv. odlišných stanoviskách vystúpili niektorí sudcovia, napr. sudca A. Kononov.

Ústavná úprava je doplnená zhromažďovacím zákonom (č. N54-F3 z 19. júna 2004), ktorý však už prešiel viacerými novelami. Tie najreštriktívnejšie boli prijaté v rokoch 2011, 2012 a 2014 a boli reakciou na teroristické akty v Rusku či na tzv. farebné revolúcie v susedných krajinách, pri ktorých sa objavili podozrenia z organizácie demonštrácií zahraničnými subjektami. Pod vplyvom týchto faktov ruskí zákonodarcovia prijali významné zmeny v právnej úprave zhromažďovacieho zákona a zvýšili i počet administratívnych deliktov. Zákon sa už stal i predmetom kritiky zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva (Primov v. Russia, Kasparov and Others v. Russia, atď). Podľa zákona sa v zásade rozlišuje päť foriem zhromažďovania, avšak pre zhromaždenia, aké sa uskutočnili v Moskve 27. júla, sa vytvára pomerne reštriktívny režim. Na rozdiel od iných foriem zhromažďovania sa požaduje dlhší časový priestor pre podanie žiadosti – až 10 dní (v SR 5 dní). Ďalšou komplikáciou je to, že nejde o systém ohlásení, ale o systém žiadostí. Tento je byrokratickejší než slovenský systém, i keď v SR môžu úrady zhromaždenie taktiež zakázať, ak na to majú zákonný dôvod.

Problémom ruskej právnej úpravy je aj možnosť pomerne širokej úvahy pre úrady pri výklade rozporu slobody zhromažďovania s inými právnymi hodnotami, najmä s verejným poriadkom. Je zrejmé, že pri svojom postupe postupujú správne orgány reštriktívne aj kvôli udalostiam z minulosti, ako napr. prítomnosť amerických diplomatov na demonštráciách opozície v Moskve. Takéto prípady v očiach ruských úradov diskreditujú širokú skupinu demonštrantov a vidia v nich organizátorov tzv. farebných revolúcií, čo nie je zďaleka vždy pravda. Po roku 2014 bola tiež zrejme kvôli udalostiam na Majdane zvýšená ochrana vybraných budov, v ktorej sídlia orgány verejnej moci. Pri výklade zákona tiež príslušné úrady často neberú ohľad ani na zmysel a podstatu slobody zhromažďovania, hoci ich ústava k takému výkladu zaväzuje.

Pokiaľ ide o kritiku reštriktívnej úpravy zhromažďovacieho práva, možnosti subjektov z EÚ vplývať na situáciu v RF sú veľmi obmedzené. Nejde len o to, že nemajú schopnosť zmeniť situáciu, ale aj ich dôveryhodnosť je na nízkej úrovni. Ruské médiá veľmi podrobne informujú o policajnom násilí a o zásadnom obmedzovaní slobody zhromažďovania v EÚ, najmä vo Francúzsku a v Španielsku. Vo Francúzsku je problémom už to, že v posledných rokoch sa výnimočný stav objavuje častejšie než „normálny stav“, čo umožňuje obchádzať mnoho garancií základných práv. Zákonodarci tam tiež prijali reštriktívne zákony špeciálne proti Žltým vestám a mnoho z nich prešlo i cez Ústavnú radu. V Katalánsku sa zasa španielska vláda snažila využiť veľmi problematické ustanovenia čl. 155 ústavy na potlačenie zhromaždení za nezávislosť v Katalánsku. Pomerne reštriktívne proti slobode zhromažďovania vystupujú dokonca aj nemecké orgány – ako ukázal prípad protestov proti G20.

Reštriktívny postup voči slobode zhromažďovania sa stal v posledných rokoch celosvetovým trendom, čo je pre slobodu ako takú veľmi negatívne. Avšak aj kvôli tomu trendu vníma ruská verejnosť kritiku zo Západu ako pokryteckú snahu o zasahovanie do vnútorných záležitostí Ruska pod zámienkou ľudských práv. Podobne podozrievavá je i ruská vláda a kritiku zo Západu akceptuje ešte menej než v minulosti. Preto by najvhodnejšou odpoveďou subjektov z Európy, ktoré požadujú viac slobody v Rusku, mal byť prístup založený na príkladoch – mali by viac usilovať o rozšírenie slobody zhromažďovania v Európe a usilovať sa o zmenu globálneho trendu. Ak sa však na jednej strane kritizuje násilie proti demonštrantom v RF a na druhej strane zľahčuje násilie voči Žltým vestám (najmä v západnom mainstreame), nie je kritika dôveryhodná.

Ruské orgány by mohli situáciu so slobodou zhromažďovania zasa veľmi výrazne zlepšiť tým, že by preukázali viac veľkorysosti pri výklade hraníc danej slobody a vykonávali by zásahy len vtedy, ak je to naozaj potrebné a iba v nevyhnutnej miere. „Profesionálnych demonštrantov“ by taký postup zrejme potešil a snažili by sa ho zneužiť, ale pre mladých (často maloletých) ľudí, ktorí chodia na protivládne demonštrácie hlavne kvôli „dobrodružstvu“, je použitie sily zo strany štátu argumentom o správnosti cieľov demonštrácie. Celkovo možno konštatovať, že ruské orgány by mohli pri opozičných demonštráciách postupovať rozumnejšie, hoci nájsť primerané odpovede na aktuálne výzvy pri protestoch nedokážu ani iné krajiny.