brankof.blog.pravda.sk

Zatiaľ čo 8. mája traja najvyšší ústavní činitelia SR svorne navštívili pamätníky osloboditeľom, tesne predtým bolo podpísané vyhlásenie, ktoré môže mať pre slovenské hodnotenie konca Druhej svetovej vojny zásadný význam. I. Korčok, minister zahraničia Matovičovej vlády, podpísal spoločné vyhlásenie USA a deviatich krajín „novej Európy“. Očividným zámerom tohto dokumentu bolo provokovať Ruskú federáciu. Na vyhlásení bolo paradoxné už to, že sa skončeniu vojny venoval len okrajovo a vôbec nespomínal oslobodenie Červenou armádou. Pojem „oslobodenie“ sa v texte vôbec nevyskytol. Uviedlo sa len toto: „…ctíme si všetky obete a všetkých vojakov, ktorí bojovali, aby porazili nacistické Nemecko a ukončili Holocaust.“ Text pokračoval výrokom: „Zatiaľ čo máj 1945 priniesol Európe koniec Druhej svetovej vojny, nepriniesol slobodu celej Európe. Stredná a východná časť kontinentu zostala pod vládou komunistických režimov takmer 50 rokov.“ Čiže miesto pojmu „oslobodenie“ slová „nepriniesol slobodu“…

Text vyhlásenia USA a „novej Európy“ ďalej pokračoval rôznymi protiruskými obvineniami, spomínal Maďarsko 1956, Chartu 1977, hnutie Solidarita, ale aj Baltskú cestu či udalosti roku 1989. Všetky tieto témy možno diskutovať s Ruskom, ale zvoliť si pre ich otváranie práve 8. máj je kontraproduktívne. Takáto nevhodná inštrumentalizácia vlastných krívd pri Dni víťazstva skutočnú diskusiu s Moskvou skôr znemožňuje. Je to asi tak, ako keby ku dňu 8. mája Egypt, Irak, Irán, Kuba, atď. podpísali s Ruskom spoločné vyhlásenie, že máj 1945 pre nich znamenal pokračovanie polokoloniálnej nadvlády V. Británie a USA a uviedli pritom všetko, čoho sa na nich Západ dopustil po roku 1945. Určite by sa toho našlo dosť, ale obviňovať západných spojencov práve pri Dni víťazstva by bolo nevhodné…

Protiruské zameranie vo vyhlásení bolo cítiť aj zdôraznením histórie pobaltských štátov: „Baltické štáty boli ilegálne okupované a anektované…“ Dôvody, prečo sa formulácie o pobaltských štátoch objavili vo vyhlásení tak explicitne, spočívajú v tom, že práve medzi Ruskom a Pobaltím dnes prebieha spor o históriu. V Estónsku a Lotyšsku sa verejne oslavujú jednotky Waffen SS a stavajú sa im pomníky. Podrobnejšie som sa glorifikácii nacizmu v Pobaltí venoval tu. Je tiež paradoxné, že vyhlásenie podpisoval spolu s I. Korčokom aj lotyšský minister zahraničia E. Rinkievičs, ktorý v roku 2013 prirovnal Deň víťazstva k nacistickým sviatkom a vyzval, aby sa neoslavoval. Navyše, keď v Lotyšsku v roku 1998 škandalózne vyhlásili „Deň legionárov“, sviatok tamojších Waffen SS, za oficiálny sviatok, pôsobil ako štátny tajomník ministerstva obrany. Protiruské hodnotenie histórie je pre Pobaltie dôležité aj kvôli legitimizácii diskriminácie tamojších Rusov – väčšine z nich po roku 1991 odňali občianstvo a volebné právo, i keď tam žili často aj v tretej generácii.

Vo vyhlásení sa tiež sa uvádzalo: „Budúcnosť má byť založená na historických faktoch a na spravodlivosti pre obete totalitných režimov.“ Táto formulácia pritom nasledovala po ostrej kritike ZSSR a mala teda jasné zameranie proti Moskve. Cítiť v tom aj snahu postaviť ZSSR a nacistické Nemecko na jednu úroveň ako „totalitné režimy“. Práve pri Dni víťazstva by však bolo treba zdôrazniť rozdiely medzi oboma štátmi a najmä fakt, že ZSSR sa na rozdiel od nacistov z obsadených území stiahol dobrovoľne bez vojny. Celý text končil výzvami na „vernosť medzinárodnému právu a normám, vrátane suverenity a územnej integrity všetkých štátov“. Týmto sa však vyhlásenie zmenilo na úplnú absurditu, pretože práve USA dnes najviac porušujú medzinárodné právo a suverenitu iných krajín, najmä na Blízkom Východe. Žiaľ, „nová Európa“ im v tom tradične pomáha.

Na spoločnom vyhlásení je paradoxná ešte jedna vec. Podpísali ho USA a krajiny „novej Európy“. Nepodpísali ho však mnohé dôležité štáty protihitlerovskej koalície. Fakt, že tento dokument nedali podpísať Rusku, príliš neprekvapuje, avšak že ho nedali na podpis ani Francúzsku, naznačuje tiež veľmi veľa. Je zrejmé, že takéto protiruské vyhlásenie ku dňu 8. mája by Paríž (a ani Berlín)  nepodpísali. Oba štáty si uvedomujú sovietske zločiny, ale chápu, že 75. výročie víťazstva nie je vhodným momentom pre podobné útoky. Zvlášť by si to však mali uvedomiť subjekty, ktoré proti Rusku bojovali spolu s Hitlerom a tých bola medzi signatármi väčšina (ak rátame i Pobaltie)… Žiaľ, vyhlásenie okrem protiruského náboja oživuje aj neblahé rozdelenie na „starú Európu“ a „novú Európu“. Tá „nová“ má k USA tradične bližšie než k Nemecku a Francúzsku. Postup vlády tiež budí dojem, že zaradenie do „novej Európy“ sa stalo aj tichou súčasťou zahranično-politického konsenzu SR, ktorý traja najvyšší ústavní činitelia formulovali 9. mája.

Fakt, že celé spoločné vyhlásenie USA a „novej Európy“ bolo na stránke MZVaEZ publikované len v anglickom jazyku, jasne dokazuje, komu bolo určené. Zrejme malo byť podpísané ako dôkaz lojality novej vlády voči USA, ale súčasne uverejnené bez prekladu, aby príliš nedráždilo slovenskú verejnosť. Vzniká otázka, či niečo podobné možno očakávať aj v otázke americkej vojenskej prítomnosti v SR: minister J. Naď pred verejnosťou bude tvrdiť (už tvrdí), že tu žiadne americké základne nebudú, ale súčasne hrozí, že sa pri prijímaní „pomoci“ od Američanov SR zaviaže, aby USA mohli slovenské letiská využívať – bez formálneho označenia „základňa“.To je však téma na samostatnú diskusiu. V súvislosti s vyhlásením USA a „Novej Európy“ zostáva len konštatovať: darmo sa budú Z. Čaputová, I. Matovič a B. Kollár tváriť, že 8. mája oslavujú oslobodenie, ak SR súčasne podpíše vyhlásenie pre svet, že máj 1945 nám slobodu nepriniesol.