brankof.blog.pravda.sk

Dňa 21. novembra 2014 schválilo plenárne zasadnutie Tretieho výboru Valného zhromaždenia OSN rezolúciu č. A/C.3/69/L.56, odsudzujúcu glorifikáciu nacizmu, neo-nacizmu a iných praktík, ktoré prispievajú k posilňovaniu súčasných foriem rasizmu, rasovej diskriminácie, xenofóbie a súvisiacej intolerancie (ďalej len „rezolúcia proti nacizmu“):

http://www.un.org/Docs/journal/asp/ws.asp?m=A/C.3/69/L.56  . Rezolúcia našla širokú podporu medzi členmi OSN z rôznych regiónov sveta, 115 členov hlasovalo za rezolúciu, traja proti (USA, Kanada, Ukrajina) a 55 členov sa zdržalo (najmä štáty EÚ). Rezolúcia sa preto dostane priamo na rokovanie Valného zhromaždenia OSN. O širokej podpore rezolúcie svedčí, že za ňu hlasovali aj štáty s úplne odlišnými politickými postojmi, napr. Izrael a Sýria.

                 Rezolúcia a nová moc na Ukrajine

Text rezolúcie obsahuje obvyklé výhrady voči nacizmu a rasizmu, ako aj poukaz na dohovory o ľudských právach, rezolúcie OSN, rozhodnutia Norimberského tribunálu, Durbanskú deklaráciu a ďalšie dokumenty. Vzhľadom na rozsah textu rezolúcie nebudem všetky jej ustanovenia komentovať podrobne, iba skonštatujem, že rezolúcia neobsahuje žiaden bod, kvôli ktorému by sa štáty odmietajúce nacizmus mohli cítiť dotknuté. V rezolúcii sa nespomínajú žiadne obvinenia voči konkrétnym krajinám, a negatíva nacizmu či rasizmu sa kritizujú univerzálne a principiálne.

Alarmujúcim faktom je však to, že jednou z troch krajín, ktoré hlasovali proti rezolúcii, bola Ukrajina. Vďaka významnej účasti pravicových extrémistov pri udalostiach na Majdane (jedným z troch lídrov Majdanu bol i O. Ťahnybok) je Ukrajina už dlhší čas podozrievaná z podpory nacizmu. Ukrajinská vláda sa snažila počas roku 2014 z týchto podozrení očistiť a tvrdila, že nepodporuje nacizmus. A práve teraz mala skvelú možnosť odsúdiť nacizmus aj v OSN. Ukrajina sa však zachovala inak a vo svojom postoji k nacizmu kolosálne zlyhala.

 Ukrajinskí vládni predstavitelia sa zrejme cítili dotknutí bodmi 4., 6. a 7. rezolúcie. O čo v daných bodoch ide? V bode 4. sa vyjadruje hlboké znepokojenie nad glorifikáciou nacizmu, neonacizmu a nacistických veteránov. V bode 6. sa zase spomína výzva, aby štáty odmietli a zrušili akékoľvek oficiálne či neoficiálne spomienkové oslavy nacistického režimu, jeho spojencov a súvisiacich organizácii. Problémom pre Ukrajinu mohol predstavovať aj bod 7., ktorý kritizoval hanobenie a demoláciu monumentov, postavených pre bojovníkov proti nacizmu. Hoci sa v týchto bodoch nespomínali konkrétne postoje na Ukrajine, hrozilo, že kritika by sa mohla dotknúť najmä západnej Ukrajiny. Spojenci nacizmu majú na západnej Ukrajine totiž stále veľa obdivovateľov a podľa hlasovania v OSN aj značný vplyv na vládu v Kyjeve.

Za zmienku stojí aj fakt, ako Ukrajina hlasovala pri predošlých rezolúciách proti nacizmu v OSN, voči doterajším rezolúciám proti nacizmu Ukrajina nikdy takto otvorene nevystúpila. Kyjev však v priebehu roku urobil zásadný obrat a v novembri 2014 už rezolúciu proti nacizmu tvrdo odmietol. Hoci sa nás naše média a ich dvorní analytici neustále snažia presvedčovať, že v Kyjeve sa neobjavujú sympatie k nacizmu, nová moc na Ukrajina v OSN dokázala presný opak. Keď sa mala možnosť vyjadriť o nacizme otvorene, tak „priznala farbu“.

              Podivný postoj Slovenska a EÚ

Veľmi zaujímavé je aj to, ako hlasovali pri rezolúcii o nacizme Slovensko a Európska Únia. Stojí za zamyslenie, prečo štáty EÚ hlasovali tak, ako hlasovali – zdržali sa. Na prvý pohľad to vyzerá ako alibizmus, problém je ale v tom, že pri hlasovaní v OSN znamená zdržanie sa faktické hlasovanie proti (podobne ako v Národnej Rade SR). EÚ tak vlastne hlasovala proti rezolúcií o nacizme. Odpoveď na otázku, prečo sa členovia EÚ takto rozhodli, je zložitá. Zdržali sa však určite aj preto, lebo nechceli dráždiť spojencov v Pobaltí a na Ukrajine, pre ktorých je odsúdenie nacizmu veľmi nepopulárny krok. Otázkou zostáva, ako ďalej s celou doteraz deklarovanou rétorikou EÚ proti nacizmu.

Pri hlasovaní v OSN sa zdržala aj SR. Je jasné, že SR postupovala podľa pokynov z Bruselu, avšak vzniká zaujímavý paradox. Na jednej strane Slovensko trestne stíha popieranie Holocaustu, na druhej strane ale nedokáže odsúdiť nacizmus v OSN. Z toho vzniká dojem, že pre Slovensko a aj ďalšie štáty EÚ existujú dve formy nacizmu: tie neprijateľné, trestné formy, ktoré sa týkajú Holocaustu voči Židom a prijateľné formy, ktoré sú zamerané hlavne proti Rusom. Pri sledovaní slovenských médií vzniká pocit, že protiruský nacizmus sa stáva stále viac a viac mediálne akceptovateľným, pričom sa argumentuje hlavne poukazom na stalinské zločiny v ZSSR.

                 Komunizmus ako nacizmus?

Práve výhrady voči oddeleniu nacizmu a „sovietskeho totalitarizmu“ boli metódou, ktorou chceli západné štáty zrejme zlikvidovať rezolúciu proti nacizmu. Niektoré štáty chceli do rezolúcie zaradiť aj kritiku komunizmu, lebo práve to by bol veľmi efektívny spôsob ako vyvolať všeobecný nesúhlas s rezolúciou. Zaradenie komunistického režimu medzi rasizmus a nacizmus je téma, o ktorej sa síce v Európe občas diskutuje, ale väčšina sveta odmieta postaviť sovietsky komunizmus na úroveň nacizmu. Zaradenie komunizmu do rezolúcie o nacizme by sa stretlo s negatívnou reakciou nielen v Rusku, ale aj v Latinskej Amerike, Afrike či Ázii. Rezolúcia proti nacizmu by potom zrejme vôbec neprešla a západní politici podporujúci Pobaltie a Ukrajinu by sa mohli odvolávať na odmietavé postoje krajín tzv. tretieho sveta. To by bol veľmi elegantný spôsob ako sa zbaviť nepohodlnej rezolúcie…

Táto špekulácia Západu ale v Treťom výbore nevyšla, väčšina sveta sa postavila proti. So sovietskym režimom sa totiž možno vysporiadať aj inak: ak majú na Ukrajine, v EÚ alebo v USA pocit, že v OSN treba odsúdiť sovietsky komunistický režim, nech pripravia samostatnú rezolúciu na danú tému a nech sa o nej hlasuje samostatne. Odsúdenie sovietskeho režimu je predsa možné aj bez toho, aby sa tým hatilo prijatie rezolúcie proti nacizmu a rasizmu. V rezolúcii proti nacizmu musí ísť o odsúdenie nacizmu a nie o hľadanie pochybnej paralely medzi komunizmom s nacizmom.

Navyše, keď ide o paralely, niektoré krajiny tzv. tretieho sveta majú pocit, že do rezolúcie proti nacizmu by bolo vhodné zaradiť ďalšie nespomenuté témy, najmä kolonializmus a neokolonializmus Západu. V západnej Európe a v USA sa dodnes oslavujú mnohé osobnosti koloniálnej éry, ktoré nesú zodpovednosť za desiatky miliónov obetí. A mnohé západné koncerny dodnes vykorisťujú tzv. tretí svet. Dané témy si zaslúžia dôležitú diskusiu, nie však v rezolúcii o nacizme. Veď odsúdením nacizmu nie sú vyvinené ani koloniálne, ani neokoloniálne a ani sovietske zločiny.

                 Čo písali v médiách?

Kampaň proti antinacistickej rezolúcii OSN sa objavila aj v európskych médiách. Mala niekoľko foriem: prvou formou bolo veľmi „úsporné“ informovanie o hlasovaní „demokratickej“ Európy“, druhou formou zase manipulatívne informovanie. Uvedená kampaň sa objavila aj na Slovensku a pre pochopenie manipulácie si stačí pozrieť napr. tento rozhovor : http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/337551-politolog-ivo-samson-pri-rezolucii-proti-nacizmu-doslo-k-patu/ .

V rozhovore sa objavila sa informácia, že pri hlasovaní v OSN išlo o akýsi „pat“. Nuž, nech sa na to pozrieme akokoľvek, pri plenárnom hlasovaní nešlo o žiaden „pat“, názor obrovskej väčšiny sveta bol jednoznačný (115 štátov, reprezentujúcich vyše 80% populácie sveta) . V rozhovore sa tiež manipulatívne uvádzalo, že rezolúciu navrhlo Rusko. V skutočnosti rezolúciu navrhlo 19 štátov, nielen Rusko, ale aj mnoho krajín tzv. tretieho sveta. Medzi navrhovateľmi boli aj štáty, ktoré zďaleka nepatria medzi spojencov Ruska, napr. Pakistan. A samozrejme, pri kampani proti rezolúcii ani v našich médiách nemohlo chýbať porovnávanie nacizmu so „sovietskym totalitarizmom“.

Ďalšou z metód, ktorou sa západné médiá pokúšali prekryť hlasovanie v OSN o nacizme, bola aj určitá „dymová clona“, vypustená práve v období, keď bolo treba hovoriť o rezolúcii proti nacizmu. Objavila sa správa, že sú to práve Rusi, kto podporuje ultrapravicu: médiá sa snažili vyvolať dojem, že francúzsku ultrapravicovú stranu Front National financuje priamo Kremeľ. Daný záver odvodzovali médiá zo skutočnosti, že banka s názvom Prvá česko-ruská banka, vlastnená ruským oligarchom R. Popovom, teda súkromná banka, poskytla strane Front National úver vo výške 9,4 milióna eur, zatiaľ čo francúzske banky údajne úver neposkytli. Nuž, osobne si myslím, že keby chcel Kremeľ finančne podporiť nejakú politickú stranu, zrejme by to nerobil takýmto do očí bijúcim spôsobom. Peniaze by sa dali presunúť prostredníctvom menej nápadných foriem, od „čiernych kufríkov“ až po dohodu Kremľa s nejakou francúzskou bankou, podnikajúcou v Rusku. Navyše, úver od banky s ruským vlastníkom pôsobí kontraproduktívne: Front National si teraz musí dať pozor na akékoľvek podozrenia z podpory Ruska.

                 Postoj voči nacizmu

Na záver možno povedať len toľko: postoj slovenských politikov a najmä slovenských médií voči nacizmu je nejednoznačný a oportunistický. Sú veľmi horliví, keď ide o to odsúdiť M. Kotlebu v SR, ale súčasne podporujú O. Ťahnyboka na Ukrajine, n kritizujú obdivovateľov J. Tisu a súčasne bagatelizujú obdivovateľov S. Banderu. Tým vytvárajú predstavu o dobrých a zlých pravicových extrémistoch. Toto tu však už raz bolo: aj v tridsiatych rokoch minulého storočia  si niektorí mysleli, že z nacizmu dokážu vymodelovať formu antiboľševizmu, zameranú voči sovietskemu Rusku. Vieme ako to dopadlo, nacisti sa obrátili voči „demokratickému“ Západu…