brankof.blog.pravda.sk

V posledných týždňoch zaznieva v mienkotvorných denníkoch západu stále viac a viac pobúrenie nad tým, že Rusko vykonáva tlak na Ukrajinu, aby ju odradilo od podpisu asociačnej zmluvy s Európskou Úniou. Celý problém je opisovaný veľmi tendenčne a domnievam sa, že vec je komplikovanejšia. V nasledujúcom texte sa pokúsim poukázať na to, v čom spočíva tendenčnosť podobného spravodajstva v slovenských médiách a ako by k celému problému malo pristúpiť Slovensko.

            Kto vyvíja nátlak?

Akiste sa dá súhlasiť s tvrdením, že na Ukrajinu vykonáva tlak Rusko, aby ju dostalo do svojej sféry vplyvu. Nie je to nič prekvapivé ani iracionálne a ani nelegitímne, lebo Rusko sleduje svoje záujmy. Lenže faktom je aj to, že Európska Únia a jej členovia na Ukrajinu tiež tlačia, aby ju dostali do svojej sféry vplyvu. Ukrajina istý čas manévrovala medzi týmito možnosťami a snažila sa využívať výhody od oboch partnerov. Toto je realistický opis situácie, hoci z mediálnych informácií situácia vyzerá tak, že zatiaľ čo sa „zlé“ Rusko egoisticky snaží rozšíriť svoj vplyv do Kyjeva, tak „altruistická“ Európska Únia usiluje len o dodržiavanie ľudských práv a demokratických princípov na Ukrajine.

Kto však pozornejšie sleduje výroky európskych predstaviteľov, vie, že nátlak vyvíjajú obe strany a aj Brusel používa dosť problematické praktiky, najmä keď hovorí o ľudských právach. Mimochodom, nebol to na začiatku tohto roku aj slovenský minister zahraničných vecí, kto tlačil na Ukrajinu? Povedal: „Pre Východné partnerstvo je veľmi dôležitý rok. UKRAJINA je štát, ktorý sa MUSÍ ROZHODNÚŤ, do ktorého priestoru bude patriť. Buď podpíše asociačnú dohodu a dohodu o voľnom obchode s EÚ a otvorí sa jej tak európsky trh a nám ukrajinský…“ Pozri: http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/259755-lajcak-ukrajina-sa-musi-rozhodnut/  Podobne aj iní európski politici hovorili, že Ukrajina sa musí rozhodnúť a nemôže naďalej manévrovať medzi Bruselom a Moskvou.

Je nepochybné, že obaja veľkí susedia Ukrajiny majú záujem, aby sa Ukrajina stala súčasťou ich sféry vplyvu. Hoci na Ukrajinu obaja susedia tlačia, aby sa rozhodla medzi nimi, pre Ukrajinu samotnú by bolo asi najlepšie, keby mohla profitovať z ekonomických výhod od oboch svojich veľkých partnerov. Problém však spočíva v tom, že keď sa Ukrajina rozhodne pre jedného zo svojich partnerov, tak sa jej veľmi obmedzia možnosti na druhej strane. Ak sa teda Ukrajina rozhodla podpísať asociačnú zmluvu s Európskou Úniou a prijať mnohé pravidlá tohto zoskupenia, tieto pravidlá sa dotknú aj jej vzťahov s východnými partnermi a preto musí počítať s obmedzeniami a so zrušením dovtedajších výhod z druhej strany.

Neprimeraná ruská reakcia?

Aj kvôli hlbokej nedôvere medzi Európskou Úniou a Ruskom sa reakcia Moskvy na snahu Ukrajiny o asociáciu s EÚ dala očakávať. Ak sa Ukrajina rozhodla u seba doma aplikovať normy EÚ a aplikovať ich teda aj na vzťahy so Spoločným hospodárskym priestorom (Rusko, Bielorusko, Kazachstan), tak sa v Kyjeve musia zmieriť s tým, že Moskva k Ukrajine pristúpi prinajmenšom tak rezervovane ako k štátom Európskej Únie.

Ruská reakcia na asociáciu Ukrajiny však nie je nijako extrémna. Všetci si asi pamätáme, čo sa stalo, keď v minulosti chcelo Slovensko o svojej zahranično – politickej orientácii aspoň sčasti rozhodovať. Ministerka zahraničných vecí USA označila Slovensko pojmom „čierna diera“. Nechcem si predstaviť, čo by sa stalo, keby začal podobnú rétoriku vo vzťahu k Ukrajine používať Kremeľ. Prezident Putin uznal právo Ukrajiny rozhodovať o svojej zahranično-politickej a ekonomickej orientácii, avšak poukázal i na to, že asociácia s EÚ prinesie Ukrajine obmedzenia v hospodárskych vzťahoch s Ruskom. Takýto nátlak sa dosť líši od „čiernej diery“.

Ukrajina by sa mala zmieriť s tým, že ak chce byť východnou hranicou bruselskej sféry vplyvu, musí počítať, že práve na jej hraniciach sa vybuduje medza, podobná tým, aké sa objavujú aj na vonkajších hraniciach EÚ. Nemôže sa diviť, ak to povedie k zhusteným hraničným kontrolám a ďalším obmedzeniam.

            Línia Moskva – Brusel

Nepochybujem, že pre Ukrajinu by bolo ideálne, keby ani po asociácii s Európskou Úniou nestratila výhody, ktoré jej doteraz poskytoval Spoločný hospodársky priestor (Rusko, Bielorusko, Kazachstan). Ukrajina sa snaží o tieto výhody úporne bojovať a to aj za pomoci z Bruselu. Lenže dlhodobo nie je reálne udržať takýto privilegovaný status. Medzi Bruselom a Moskvou existuje príliš veľa ekonomických obmedzení, pravidelne prichádza k obchodným konfliktom a miera nedôvery je až príliš vysoká. To sa pochopiteľne musí dotknúť aj Ukrajiny po jej asociácii k EÚ.

Na oboch stranách, v súčasnosti v Európskej Únii i v Rusku, existuje značná nedôvera politikov a verejnosti voči druhej strane. Najmä vo vzťahu Ruska a pobaltských štátov existujú ostré rozpory. Moskva nezabudla, že už po roku 1991 boli v Pobaltí statisíce etnických Rusov zbavené občianstva ako „potomkovia okupantov“ a množstvo z nich ho dodnes nedostalo. Práve vďaka odňatiu hlasovacieho práva rusko-jazyčnému obyvateľstvu bola v Pobaltí umlčaná proruská orientácia v politike. Tento problém sa po vstupe pobaltských štátov do EÚ „europeizoval“. Moskva Bruselu pobaltský problém s útlakom menšín dlhodobo vyčíta, avšak náprava je v nedohľadne. Navyše, táto pobaltská xenofóbia je určite odsúdeniahodná a v rozpore so všetkým, čo EÚ deklarovala v prípade národnostných menšín na Slovensku. Slovensko bolo pranierované za oveľa menšie previnenia vo vzťahu k svojim menšinám.

Že práve pobaltská Litva predsedá Únii v čase, keď sa chystá podpis asociačnej zmluvy s Ukrajinou, teda tiež nebudí v Rusku dobrý dojem. Avšak nielen v Pobaltí, ale aj v  mnohých iných štátoch EÚ panujú predsudky voči Rusku. Potvrdzuje to i hrubý nenávistný jazyk slovenských mienkotvorných denníkov voči Rusku. Dokonca aj v krajine, kde nie je väčšina obyvateľov protiruská, je spravodajstvo médií hrubo protiruské.

Na druhej strane, aj v Rusku sa rátajú štáty Európskej Únie podľa názoru verejnosti skôr k otvorene nepriateľským štátom. Tento názor verejnosti potvrdzujú dokonca aj opozičné sociologické agentúry: http://www.levada.ru/18-06-2013/vneshnepoliticheskie-vragi-i-druzya-rossii Najmä od „farebných revolúcií“ považuje ruská verejnosť viaceré krajiny EÚ za hlavných nepriateľov Ruska. Nechuť Rusov voči západu v poslednom období pritom potvrdzujú aj mnohé výroky ruských politikov či médií.

Postoj Európskej Únie

Pred desiatimi rokmi sa zdalo, že sa podarí zabezpečiť rozvoj racionálnych vzťahov medzi EÚ a Ruskom. Rusko bolo pred desiatimi rokmi ochotné dohodnúť sa so západom na sférach vplyvu a na rozvoji vzájomne výhodnej spolupráce i na území bývalého ZSSR. Dôkazom tohto trendu bola tolerancia, s akou pristúpilo Rusko k rozšíreniu EÚ a NATO na východ. V. Putin si vtedy tiež uvedomoval, že aj pre Rusko by bola európska voľba asi najvýhodnejšia a spolu s G. Schröderom a J. Chiracom sa o budúcnosť vzťahov medzi EÚ a Ruskom usiloval.

Rusko a Európska Únia sa v mnohých veciach, nielen v otázke surovín, komplementárne dopĺňajú a spolupráca by pre nich bola výhodnejšia než konfrontácia. Táto politika by pritom nemusela znamenať automaticky politickú integráciu s Ruskom, ale mohla by priniesť obom partnerom značné výhody. Jednostranná viazanosť EÚ na americkú politiku pre Európu nie je príliš výhodná, lebo vo vzťahu k USA bude EÚ vždy len mladším partnerom s veľmi nedostatočným vplyvom vo Washingtone. Hlbší rozvoj vzťahov s Ruskom by pritom neznamenal prerušenie vzťahov s USA. Nikto nepochybuje, že vzťah s USA bude pre EÚ i budúcnosti stále najvýznamnejší, ale tento vzťah by nemal byť dôvodom na zahadzovanie ostaných možností.

Žiaľ, v Európe sa vo vzťahu k Rusku presadil konfrontačný postoj a to viedlo Moskvu k zastaveniu ústretovej politiky k EÚ. V posledných rokoch sa Rusko rozhodlo pre upevňovanie vzťahov s partnermi na východe, najmä s Čínou:  http://news.xinhuanet.com/english2010/china/2010-11/24/c_13620878.htm Smutné, že Brusel dotlačil Moskvu až do pozície, aby hľadala svojho kľúčového partnera v Číne, hoci v minulosti existovala medzi Moskvou a Pekingom značná nedôvera. Čína sa však múdro snaží nevyvolávať v Rusku podozrenia kvôli východnej Sibíri. Naopak, EÚ vyvíja tlak na Rusko na Ukrajine, v Bielorusku i v kaspickej oblasti a nie je ochotná k žiadnym ústupkom.

Dokonca aj európska rétorika o ľudských právach je súčasťou tejto protiruskej kampane. EÚ totiž svoju kritiku ľudských práv používa veľmi selektívne a USA či absolutistických spojencov z Perzského zálivu neprimerane šetrí. Avšak odkedy európske štáty donútili pristáť lietadlo bolívijského prezidenta len preto, aby pomohli spojencom z USA odchytiť bojovníka za ľudské práva E. Snowdena, ukázala sa európska neúprimnosť boja za ľudské práva v plnej nahote. A tú hanebnosť so Snowdenom a bolívijským lietadlom videla i ruská verejnosť v priamom prenose.

Oranžová revolúcia a jej tieň

Snaha európskych štátov o konfrontáciu s Ruskom na Ukrajine sa najviac prezentovala v čase „oranžovej revolúcie“. Tá bola dôležitým dôvodom, ktorý viedol k ochladeniu vzťahov EÚ a Ruska. V prípade „oranžovej revolúcie“ však treba vedieť, že nešlo o žiadnu demokratickú revolúciu. Všetci si dobre pamätáme, že na prelome rokov 2004-2005 sa na Ukrajine udiali tri kolá prezidentských volieb. V druhom kole, ktoré malo byť podľa ústavy aj posledné, zvíťazil V. Janukovyč. Lenže ulica rozhodla inak.

Už počas príprav na voľby však zasiahol euro-americký mimovládny sektor a zmobilizoval mládež do ulíc Kyjeva na podporu kandidáta V. Juščenku. Mládeži zhromaždenej na ulici bolo vopred jasné, že akýkoľvek iný výsledok než víťazstvo V. Juščenku bude „manipulácia volieb“. Protesty teda pokračovali aj po druhom kole a pokračovali by dovtedy, dokiaľ by nevyhral kandidát západu.

V skutočnosti bola podpora voličov pre oboch kandidátov vzácne vyrovnaná a dokonca aj v treťom opakovanom kole získal víťaz V. Juščenko len 51,99% hlasov: http://www.cvk.gov.ua/postanovy/2005/p0015_2005.htm A to pritom v treťom kole mnohí zástanci V. Janukovyča, sklamaní z opakovania volieb, ani nevolili. Víťazstvo V. Juščenku v treťom „nezmanipulovanom“ kole bolo natoľko tesné, že budí veľké otázniky. Pri takých tesných výsledkoch nemohlo byť vopred jasné, kto zvíťazí a víťazstvo V. Janukovyča v druhom kole mohlo kľudne nastať i bez manipulácií. Napriek tomu, že víťaz nemohol byť jasný ešte pred voľbami, demonštranti v uliciach mali jasno: zvíťaziť môže len V. Juščenko, inak budú voľby zmanipulované. Je zrejmé, že ani keby v druhom kole spočítavali hlasy anjeli, ani tak by dav v uliciach Kyjeva nepripustil, že mohol vyhrať V. Janukovyč. Dav kričiaci „Ukrajina bez Putina!“ a západní „demokratickí pozorovatelia“, to bola dobre pripravená taktika. Z uvedeného vyplýva, že demonštrantom naozaj nešlo o žiadnu „demokraciu“, ale len o konkrétneho kandidáta a jeho zahraničnopolitickú orientáciu.

Keď západ nie je ochotný robiť kompromisy s Ruskom ani na Ukrajine, vzniká otázka, kde sa vôbec dajú kompromisy medzi západom a Ruskom hľadať. Dokonca i v prípade Bieloruska, kde je proruská orientácia ešte väčšia než na Ukrajine, západ agresívne tlačí na zmenu vlády. Financuje a organizuje bieloruských aktivistov a pri každom postupe bieloruského štátu vyjadruje kritiku, hoci v prípade nepredstaviteľných zločinov voči disidentom v Saudskej Arábii iba taktne mlčí. Keby však Minsk začal robiť prozápadnú politiku tak by možno utíchla i kritika Bieloruska, tak ako utíchla kritika po krvavom potlačení demokratického povstania šiitskej väčšiny v Bahrajne.

Čosi podobné možno pozorovať i v prípade V. Janukovyča na Ukrajine. Kým bol V. Janukovyč proruský, dovtedy ho bolo treba podrobovať kritike a pripravovať „oranžové revolúcie“. Aj on však po „oranžovej revolúcii“ pochopil, že jeho manévrovací priestor je obmedzený. Uvedomil si, že pred voľbami síce môže svojim voličom hovoriť o blízkych vzťahoch s Ruskom, ale po voľbách už musí zohľadniť i záujmy západu na Ukrajine. Jeho proruskú predvolebnú rétoriku pozorne sledovali aj v Bruseli a kým Janukovyč svojim voličom v  parlamentných voľbách 2012 sľuboval viac Ruska, tak ho bolo treba kritizovať neprijateľnosťou „týrania disidentky“ J. Tymošenko. Avšak keď začal po voľbách hlásať vernosť „európskym ideálom“, stal sa zrazu viac akceptovateľným i na západe, hoci kvôli jeho predvolebnej proruskej rétorike nedôvera pretrváva.

Čo by mal robiť Brusel?

Rusko sa oprávnene obáva, aby sa v prípade asociácie Ukrajiny s EÚ hranica s Ukrajinou nestala novou vonkajšou hranicou európskej sféry vplyvu. Na Ukrajine žije totiž mnohonásobne viac rusko-jazyčného obyvateľstva než kdekoľvek inde v zahraničí . Niet preto pochýb, že vytváranie prípadných nových železných opôn by neblaho dopadlo na značnú časť obyvateľstva Ukrajiny i Ruska.

Ak sa EÚ snaží o hlbšiu integráciu s Ukrajinou, mala by ju komplementárne doplniť i zlepšením vzťahov s Ruskom. Viem, že medzi EÚ a Ruskom existujú aj komplikované otázky, ale v Bruseli by si mali uvedomiť, že Ukrajina by nemala byť bariérou pre vzťahy s Ruskom. Brusel by mal urobiť prinajmenšom nejaké gesto, ktorým by ukázal aspoň dobrú vôľu voči Moskve.

Takýmto gestom by mohlo byť napr. zrušenie turistických víz pre ruských občanov. Brusel ich nepožaduje ani pre občanov oveľa chudobnejšieho Mexika alebo Guatemaly, preto len málokto môže porozumieť tejto diskriminačnej politike voči Rusku. Rusko pritom dávno nepredstavuje pre EÚ žiadnu hrozbu z hľadiska prílivu lacnej pracovnej sily, naopak, Rusko je obrovským magnetom na pracovnú silu z mnohých oblastí sveta. Napr. Izrael už bezvízový styk s Ruskom zaviedol v roku 2008 a napriek tomu sa z Ruska do Izraela migruje menej než naopak. Ani argument „ruskej mafie“ neobstojí – väčšina veľkých mafiánov z Ruska získa občianstvo EÚ rýchlo a ľahko, ak ho potrebuje, napr. na Cypre. Jediným rizikom sú žiadatelia o azyl z Kaukazu, ale tu by západné štáty boli v trochu podobnej situácii ako v prípade rómskych žiadateľov o azyl z nových členských štátov EÚ. Na limitáciu toho rizika by západné štáty preto mali upraviť hlavne svoju legislatívu.

Márna ukrajinská nádej?

Chápem i to, že asociácia s EÚ znie určite lákavo a pre mnohých chudobných Ukrajincov sa otvára fatamorgána „nemeckého blahobytu“. Veľmi mnohí Ukrajinci sú určite ovplyvňovaní faktom, že Ukrajina nepatrí k bohatým štátom sveta a oni túžia po rýchlom zbohatnutí. To vedie časť obyvateľstva Ukrajiny k upínaniu sa na EÚ. Tento postoj je ale mimo realitu: Ukrajina je oveľa chudobnejšia nielen od členských štátov Európskej Únie, ale výrazne zaostáva i za svojimi východnými susedmi. Podľa MMF má Ukrajina len o čosi viac ako štvrtinu nominálneho ruského HDP na 1 obyvateľa a ledva polovicu bieloruského HDP na 1 obyvateľa: http://en.wikipedia.org/wiki/List_of_countries_by_GDP_(nominal)_per_capita#cite_note-6

Samozrejme, Rusko s Ukrajinou nemožno porovnávať, veď veľkosťou nominálneho HDP na 1 obyvateľa už Rusi predbehli aj také krajiny ako Poľsko, Litva či Maďarsko a čoskoro predbehnú i Slovensko. Pri prepočtoch v parite kúpnej sily či mnohých iných ukazovateľoch, napr. verejný dlh, je na tom Rusko dokonca ešte lepšie. Ale fakt, že Ukrajina má čo robiť, aby dobehla aj Bielorusko, je veľavravný. V prípade Bieloruska sa totiž nedá použiť výhovorka „lebo ropa“ – Bielorusko má ešte menej surovín než Ukrajina. A to Ukrajina mala pri vyhlásení nezávislosti väčší HDP na 1 obyv. než Bielorusko: http://en.wikipedia.org/wiki/List_of_countries_by_past_and_future_GDP_(PPP)_per_capita

Ukrajina je dnes celkovo chudobná krajina a práve preto potrebuje svojim občanom stavať vzdušné zámky, aby ich odpútala od zúfalej ekonomickej situácie. Mnohí ukrajinskí nacionalisti sa nevedia zmieriť s tým, že zaostávajú za Ruskom i Bieloruskom a keď chcú v obyvateľstve vyvolať dojem, že Ukrajina je niečo viac ako Rusko, musia sa oháňať civilizačnými hodnotami. Nacionalistom sa nepáči ani fakt, že Rusku tvoria Ukrajinci spolu s Uzbekmi najväčšiu skupinu zahraničných imigrantov ( http://www.gks.ru/free_doc/new_site/population/demo/migr2.xls ) a tí potvrdzujú, že hospodárstvo pre nadradenosť Ukrajiny nesvedčí. Preto treba nájsť iný dôvod pre pocit nadradenosti nad Ruskom. A ten sa hľadá najlepšie v „protiruskom európanstve“.

Popritom je jasné, že Ukrajina žiaden rýchly recept na vyliečenie zo svojho ekonomického zaostávania nenájde a nenájde ho ani v Bruseli. Európska Únia nebola ochotná uvažovať o členstve Ukrajiny ani pred ekonomickou krízou 2008, hoci vtedajší prezident V. Juščenko bol ešte viac prozápadný než V. Janukovyč. A asociácia neznamená žiaden prísľub členstva v EÚ. Na druhej strane však asociácia s Európskou Úniou prinesie mnohé výhody pre vládnuce skupiny. Ukrajinské elity si asi dobre uvedomujú, že nádej na vstup do Európskej Únie je nepatrná, ale obyvateľstvo je kvôli nej ako veľkému cieľu ochotné trpieť veľmi dlho.

Nepochybujem, že keby bola Ukrajina bohatá krajina, tak by s jej integráciou Brusel neváhal. Avšak Ukrajinu, ktorá je ešte oveľa chudobnejšia než noví členovia EÚ, Brusel nechá čakať veľmi dlho a je otázne, či niekedy bude vôbec ukrajinský vstup do EÚ reálny. Preto možno tvrdiť, že najlepšia cesta do Európskej Únie je cesta hospodárskeho predbiehania členských štátov EÚ. Je otázne, či sa to podarí práve krajine, ktorá je s EÚ asociovaná.

Skúsenosť Turecka a Ukrajina

Zaujímavý v tejto súvislosti je príklad Turecka. Skúsenosť Turecka môže byť pritom aj pre Ukrajinu užitočná. Ide tiež o krajinu na periférii EÚ s veľkým počtom chudobných obyvateľov. Samozrejme, Turecko je omnoho bohatšie než Ukrajina i pri prepočte na počet obyvateľov, avšak napriek tomu čaká na vstup do EÚ už dlho. Asociačnú zmluvu s EÚ uzavrelo Turecko už v roku 1963 a členstvo je stále v nedohľadne, hoci na rozdiel od Ukrajiny, už mnoho rokov požíva i status kandidáta na vstup. Argumentácia európskou integráciou však tureckej vláde často slúžila na odôvodňovanie nepopulárnych opatrení voči tureckému obyvateľstvu. Bolo potrebné vykonať takú reformu a potom onakú a potom ďalšiu a ďalšiu. A obyvateľstvo to všetko trpelo, lebo v „hmle budúcnosti“ snívalo, že potomkovia sa dožijú „nemeckej“ životnej úrovne.

Podobný stav môže zavládnuť aj na Ukrajine. Zatiaľ čo ekonomické výhody od integrácie s Moskvou by žiadalo obyvateľstvo okamžite a vláda by sklamala očakávania na okamžité zbohatnutie más, tak v prípade EÚ je možné odvolávať sa na to, že asociačná zmluva je len prvým krokom a na ceste do „rajskej“ európskej budúcnosti si musia Ukrajinci ešte dlho uťahovať opasky. Turkom trvalo skoro 50 rokov od asociačnej zmluvy, kým sa zmierili s realitou.

Navyše, kým bude Ukrajina iba asociovaná a nestane sa plnoprávnym členom, tak bude hlavne plniť pravidlá EÚ a žiadne rozhovory o vstupe do EÚ sa viesť nebudú. Nebude sa konať ani pochod na dotačný hrniec v Bruseli. Stačí si len uvedomiť, čo odkvapne z rozpočtu EÚ do Turecka, ktoré má, na rozdiel od Ukrajiny, nielen asociáciu, ale dokonca až status kandidáta na vstup.

Ako je to s plynom?

Pomerne často sa objavuje aj tvrdenie o tom, že Rusko zneužíva svoje postavenie exportéra plynu na Ukrajinu. Nuž, pri takomto tvrdení treba konštatovať, že až do roku 2009 platila Ukrajina mnohonásobne nižšie ceny plynu než štáty Európskej Únie a to zvýhodnenie v EÚ nevnímali ako nespravodlivosť voči Rusku. Do roku 2005 išlo pritom o ceny plynu pre Ukrajinu, ktoré boli asi len vo výške jednej pätiny reálnych európskych cien: http://en.ria.ru/russia/20051220/42586383.html To všetko bolo možné vďaka prepravnému monopolu, ktorým si Ukrajina vynucovala preferenčné ceny. Ak Rusi s ukrajinskými predstavami nesúhlasili, Ukrajina bola schopná zadržať plyn, určený pre EÚ.

Ukrajina však spotrebovávala a stále spotrebováva množstvá plynu, ktoré sú neprimerane veľké jej ekonomickým výsledkom. V rebríčku spotrebiteľov ju predbiehajú len krajiny s oveľa väčším HDP alebo krajiny, ktoré sú exportérmi ropy: http://en.wikipedia.org/wiki/List_of_countries_by_natural_gas_consumption  Ukrajina spotrebúva stále viac plynu než napr. Francúzsko, ktoré má asi 15-krát väčší HDP. Keďže však Ukrajina nedokáže svoju vysokú spotrebu pokryť z vlastných zdrojov, ako napr. Rusko, je v jej prípade neprimerane vysoká spotreba dôvodom na neustále plynové vojny s dodávateľmi plynu.

Na rozdiel od minulosti, keď mala Ukrajina preferenčné ceny plynu, dnes Kyjev tvrdí, že musí platiť za plyn viac než jeho európski susedia. Na Ukrajine sa dnes opäť objavujú problémy s plnením zmlúv o dodávkach plynu – problémom je cena i objem dodávok. Súčasne ale vzniká snaha niektorých členov EÚ vytvoriť model, pri ktorom by Ukrajina mohla riešiť plynové problémy a čerpať plyn „reverzne“, teda spätne z krajín EÚ. Samozrejme, pokiaľ by išlo o reálny reverz a nie len o fiktívny, tak by s tým pboli spojené viaceré technické a hospodárske prpoblémy.

Toto sa však javí ako dosť problematické a nerentabilné a preto vznikla idea „fiktívneho reverzu plynu“. V uvedenom modeli by mala Ukrajina dostávať plyn, ktorý by mal prísť do EÚ, napr. na Slovensko, ale fiktívne by „sa vrátil“ na Ukrajinu. Teda reálne by jeho časť na Slovensko neprišla a zostala by na Ukrajine. Tento fiktívny obchod však naráža na niekoľko vážnych právnych problémov. Vlastníkom plynu v ukrajinských potrubiach, ktorý smeruje na Slovensko, je ruský vlastník a až po prekročení hraníc so SR prechádza vlastníctvo plynu z ruského na slovenského vlastníka. Teda ak niekto chce, aby plyn z ukrajinských potrubí, ktorý je ale stále vo vlastníctve ruského vlastníka, smeroval inde než je dohodnuté, mal by mať pre to súhlas vlastníka – toho ruského. Fiktívna reverzia bez súhlasu vlastníka plynu by bola porušením vlastníckych vzťahov, lebo s plynom určeným pre SR má až po slovenské hranice právo disponovať len ruský vlastník. Samozrejme, celý „reverz“ je ešte oveľa komplikovanejší, ale vzhľadom na tému ho spomínam len veľmi stručne.

Spomenúť treba i to, že po vybudovaní plynovodu North Stream poklesla  závislosť Rusov od ukrajinského potrubia. Preto fiktívny reverz s porušením práv ruského vlastníka by mohol viesť ku konfrontácii Ruska práve so Slovenskom a ďalšími odoberateľmi, ktorí berú plyn hlavne z ukrajinského potrubia, zatiaľ čo tí, ktorí sú viac napojení na North Stream by tak dotknutí neboli.

Slovensko a vyvážený postoj

Slovenskí politici by sa mali v Bruseli pýtať, prečo práve Slovensko má byť nástrojom protiruskej politiky niektorých síl zo západu. Mali by sa tiež pýtať na celkovú politiku vzťahov k Rusku. Keď totiž EÚ nie je ochotná tolerovať vplyv Ruska ani na Ukrajine ani v Bielorusku, nájde sa potom na území bývalého ZSSR nejaký iný priestor, kde by sa dal s Ruskom hľadať kompromis alebo musí nastúpiť konfrontácia za každú cenu?

Konfrontácia s Ruskom však nie je v slovenskom záujme. Zdá sa, že aj časť slovenských politikov to už pochopila. A hoci konanie slovenskej vlády v mnohých otázkach možno kritizovať, v prípade problematiky vzťahov k Ukrajine a k Rusku si zatiaľ dokázala udržať chladnejšiu hlavu než viacerí susedia. Dokázala odolať hlasom militantných rusofóbov v slovenských médiách a mimovládnych organizáciách, ktorým je akákoľvek snaha o racionalitu a porozumenie vo vzťahoch s Ruskom iba „mníchovanstvom“ : http://komentare.sme.sk/c/6960536/filozof-mnichovan.html  Samozrejme, týchto mediálnych militantov nemožno brať vážne. Fakt, že chladne uvažujúci Putin nie je šialeným Hitlerom a dohoda s Putinom nie je „mníchovanstvo“ musí byť jasné každému, kto netrpí chorobným rusofóbnym extrémizmom.

Myslím, že slovenská vláda by mala i na európskych summitoch zdôrazňovať, že má záujem nielen na rozvoji dobrých vzťahov s Ukrajinou, ale aj na rozvoji dobrých vzťahov s Ruskom. Mala by to robiť vlastne celá Európska Únia. Žiaľ, v EÚ v posledných rokoch získali prevahu sily, volajúce po konfrontácii s Ruskom. Slovensko by však malo patriť i na summitoch EÚ k silám rozumu, ktoré miesto konfrontácie s Ruskom hľadajú spoluprácu a dialóg.