brankof.blog.pravda.sk

Už od prezidentských volieb 9. augusta 2020 sa Bielorusko nachádza v zložitom vnútornom konflikte. Tento konflikt sa v mnohom líši od konfliktu na Ukrajine 2013-14 a najmä sily zo zahraničia zasahujú oveľa menej. Spoločným znakom s konfliktom na Ukrajine je však to, že obe strany trvajú na svojich predstavách a nedokážu nájsť spoločné riešenie. Avšak napriek tomu, že hľadanie kompromisu nie je vôbec jednoduché, obe strany by mali urobiť ústupky, aby sa predišlo opakovaniu situácie na Ukrajine a najmä hrozbe občianskej vojny.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Hrozba občianskej vojny

• Legitimita bieloruskej opozície a zahraničie

• Hľadanie ústavného riešenia

• Ústavný kompromis?

Situácia v Bielorusku určite nie je čierno-biela a treba ju hodnotiť nezaujato bez ohľadu na politické preferencie. Jednoznačne možno konštatovať, že rozpory medzi A. Lukašenkom a S. Tichanovskou, resp. opozíciou sú veľmi hlboké: obe strany sa nedokážu zhodnúť, kto bol zvolený a ako treba postupovať ďalej. Faktom je, že prezidentské voľby 9. augusta 2020 boli nespravodlivé a výsledky nedôveryhodné. A. Lukašenko určite nezískal 80% ako hovoria oficiálne údaje. Reálnejšie sú rôzne iné čísla, vykazujúce jeho nižšiu podporu, napr. 57% na základe analýz volebných protokolov publikovaných na opozičnom chate. Iná opozičná stránka Golos zasa vo svojom alternatívnom hlasovaní konštatovala jasné víťazstvo S. Tichanovskej, túto stránku však podporovatelia A. Lukašenka nenavštevujú a preto hlasovanie nemožno preceňovať. Bez ohľadu na skutočné výsledky ale treba skonštatovať, že prezident A. Lukašenko ešte nie je na odpis a má stále značnú podporu medzi voličmi. Najviac ho zrejme podporujú dôchodcovia, ktorých je asi 2,6 milióna z celkového počtu 6,8 milióna voličov. Na sociálnych sieťach ich síce nevidno, pri hlasovaní však majú veľkú váhu. V Bielorusku sú voľby tak trochu generačným konfliktom, avšak cítiť aj ďalšie vnútorné konflikty, napr. spor o históriu či ekonomický systém.

Mnohí novinári i politici veľmi podceňujú napätosť súčasnej situácie a neuvedomujú si, ako ľahko môžu demonštrácie v Bielorusku prerásť do občianskej vojny. Najbližším príkladom konfliktu, ktorý začal masovými demonštráciami a skončil vojnou, je Ukrajina. Na Blízkom Východe však protivládne demonštrácie pravidelne prerastajú do občianskych vojen – známymi príkladmi sú Líbya, Sýria, Jemen, atď. Mnohí demonštranti si myslia, že v ich krajine sú ľudia rozumní a vojna vzniknúť nemôže, keď sa však už začne, len ťažko ju dokážu zastaviť. Aj v Bielorusku sú na oboch stranách sily, ktoré hlásajú násilné riešenie. Násilie predstaviteľov Lukašenkovho režimu je známe a použilo sa už tesne po voľbách – neviedlo však k rozohnaniu protestov. Na druhej strane, aj v radoch opozície sa objavujú radikálne výzvy na násilie proti druhej strane: stačí si spomenúť na videá S. Tichanovského, manžela opozičnej kandidátky na prezidenta, na youtube, kde označoval A. Lukašenka a jeho ľudí za švábov a pod heslom „Stop šváb“ vyzýval na zabíjanie švábov.

Demonštrácie proti výsledkom volieb v Bielorusku prinášajú riziko násilného konfliktu už preto, lebo nie sú oficiálne ohlásené a tým pádom aj nelegálne. Štátne orgány majú z formálneho hľadiska právo ich rozpustiť a vynútiť rozchod účastníkov. Takýto postup je zákonný, mal by sa však používať opatrne a len vtedy, keď je to nevyhnutné. A práve tu nastáva problém: nie je jasné, kedy je použitie sily nevyhnutné. Ak demonštranti obsadia verejné námestie v rozpore so zákonom, zrejme ich netreba ihneď rozháňať silou, ak by však chceli obsadiť budovu, kde sídlia štátne orgány, polícia ju musí brániť. Práve Lukašenko pritom argumentoval, že 10. a 11. augusta skúšali demonštranti násilne obsadiť verejné budovy a preto bolo potrebné použiť silu zo strany štátu. Lukašenkova argumentácia je zrejme účelová, aby ospravedlnil neprimerané násilie polície, avšak i to potvrdzuje, že pokiaľ sa nejaká situácia dostane mimo zákonného rámca, nekontrolované násilie môže nastúpiť pomerne rýchlo.

Veľmi nevhodne pôsobí v posledných dňoch v Bielorusku zahraničie. To sa pokúša silno podporiť aktivity opozície a aj slovenská diplomacia opozíciu podporuje dosť jednostranne. Na rozdiel od ex-ministra M. Lajčáka však nemá I. Korčok zmysel pre mieru a našu diplomaciu tak Lukašenkovi diplomati považujú iba za „predĺženú ruku“ USA. Zjavne chýba veľvyslanec J. Migaš, ktorý odstúpil kvôli sporu s I. Korčokom už v máji 2020. Toho bral vážne i A. Lukašenko a preto by v súčasnosti mohol vykonať cenné služby prostredníka. Ďalším problémom je konanie prezidentky Z. Čaputovej, ktorá o zahraničnej politike nemá prehľad a pod vplyvom svojich poradcov vystupuje ako „slonica v porceláne“. Neprimerané bolo už vysvecovanie verejných budov v bielo-červeno-bielych farbách. Tento symbol nemá v Bielorusku väčšinovú podporu, i keď ho často používa opozícia. V roku 1995 sa o danej vlajke hlasovalo v referende a podporilo ju asi len 20% Bielorusov, pričom tieto výsledky boli naozaj reálne. Uvedená vlajka má tiež protiruský charakter: Podľa legendy ju prvýkrát použila litovská armáda pri víťazstve nad Moskvou v bitke pri Orši 1514. V Bielorusku ju začali používať v roku 1918 na území pod nemeckou okupáciou, používali ju však aj kolaboranti s nacizmom v rokoch 1941 – 1944 a nacionalisti po rozpade ZSSR (1991 – 1995).

Otázne je i to, ako slovenskí diplomati zasahujú do situácie priamo v Bielorusku. Slovenský diplomat a jeho kolegovia zo štátov EÚ chránili laureátku Nobelovej ceny S. Alexejevič pred zatknutím. Toto konanie na prvý pohľad môže vyznievať ako “rytiersky čin“, problémom ale je, že nie v súlade s Viedenským dohovorom o diplomatických stykoch. Navyše, podľa čl. 29 tohto dohovoru: „Osoba diplomatického zástupcu je nedotknuteľná.“. Ak by na nejakého diplomata bieloruský policajt pri zatýkaní člena opozície siahol, bol by z toho medzinárodný škandál. Takže i keď je postup bieloruských orgánov voči S. Alexejevič nespravodlivý, diplomati nesmú svoj privilegovaný status použiť na konanie proti verejnej moci v cudzom štáte. Skúsme si predstaviť, že by podobným spôsobom konali ruskí diplomati v SR a bránili osobu, ktorú by chcela zatknúť NAKA. Zvlášť minister I. Korčok by si mal uvedomiť, ako kritizoval ruských diplomatov za porušovanie Viedenského dohovoru.

V prípade demonštrantov v Bielorusku si tiež treba uvedomiť, aká dôležitá je legitimita ich konania. Tá sa dá pritom dosiahnuť len pri nezávislosti od zahraničia. Keďže demonštrácie proti výsledkom volieb sú neohlásené a v rozpore so zákonom, tak jediné, čo ich môže legitimizovať, je spravodlivé vyjadrenie vôle nespokojných občanov. V momente, keď sa do tohto prejavu zapájajú zahraniční aktéri, boj za spravodlivosť sa mení na geopolitický zápas a ten nie je ospravedlniteľným dôvodom porušovania zákonov. Je jasné, že západní diplomati do situácie v Bielorusku zasahovali už dlhší čas, robili to však subtílnejšie. Keď sa však otvorene postavili voči bieloruským štátnym orgánom, tak iba posilnili legitimitu A. Lukašenka. Násilie jeho režimu možno odsúdiť vtedy, ak potláča spontánne demonštrácie verejnosti bez úlohy zahraničných síl. Od začiatku protestov bolo naozaj veľa spontánnych vystúpení, avšak konanie západných politikov a diplomatov túto spontánnosť spochybňuje. Problémom pre legitimitu opozície je i to, že S. Tichanovskú za prezidentku už uznala Litva, ktorá by sa vzhľadom na historické reminiscencie mala držať skôr v úzadí. Naopak, rozvážne reagoval premiér A. Babiš, ktorý odmietol stretnutie premiérov V4 so S. Tichanovskou. Pochopil, že čím viac budú do udalostí v Minsku zasahovať západní politici, tým budú zásahy Lukašenkovho režimu proti opozícii oprávnenejšie.

Základom riešenia situácie v Bielorusku by mal byť nejaký nový kompromis, nejaká spoločenská zmluva sporových strán. Súčasná ústava totiž zvýhodňuje prezidenta A. Lukašenka a neumožňuje riešenie, s ktorým by mohla byť spokojná aj opozícia. Štátnymi orgánmi, ktoré o výsledkoch volieb rozhodujú, sú Ústredná  komisia pre voľby a referendum (ÚVK) a Najvyšší súd – tie už v auguste 2020 potvrdili víťazstvo súčasného prezidenta. A. Lukašenko je tak zákonným prezidentom, hoci voľby pravdepodobne manipuloval. Skúsme sa teda zamyslieť nad možnosťou riešenia súčasného stavu z pohľadu bieloruskej opozície. Hoci si viem predstaviť i ďalšie, pokúsim sa rozobrať päť základných alternatív.

Ad 1. Hoci táto varianta znie pre opozíciu lákavo, predčasné prezidentské voľby by neboli riešením, pretože by o nich znovu rozhodovali ÚVK a Najvyšší súd. Opozícia by výsledky volieb uznala len v prípade svojho víťazstva, naopak víťazstvo A. Lukašenka by zrejme neuznala, ani keby vyhral naozaj férovo. A situácia by sa vrátila na začiatok…

Ad 2. Odstúpenie A. Lukašenka z funkcie by opozícia veľmi privítala, ale nie je isté, že by viedlo k skončeniu krízy. V tomto prípade by totiž prezidentove právomoci prešli na premiéra R. Golovčenka, s ktorým je A. Lukašenko politicky zviazaný. Nastali by síce aj predčasné prezidentské voľby, ale tie by opäť spočítavali vládni nominanti. Bez ohľadu na to, či by za Lukašenkovu skupinu kandidoval on sám alebo jeho premiér, opozícia by v prípade neúspechu mohla opäť spochybniť výsledok. Pri tejto alternatíve tiež treba dodať, že A. Lukašenko neodstúpi aj kvôli svojim voličom, pred ktorými nechce vyznieť ako „slaboch“.

Ad 3. Podobne ani výmena členov ÚVK by neviedla k riešeniu, pretože konečné slovo má pri voľbách Najvyšší súd a tomu opozícia taktiež nedôveruje. Zmena na uvedenom súde podľa predstáv opozície však nie je ústavne jednoduchá a aj výsledok podobnej obmeny by bol neistý – dotknutí sudcovia by sa bránili všemožnými právnymi prostriedkami.

Ad 4. Aj z týchto dôvodov dnes odporcovia prezidenta požadujú, aby A. Lukašenko odovzdal moc priamo S. Tichanovskej alebo nejakému orgánu opozície, napr. Koordinačnej rade opozície. Legálne odovzdanie by sa muselo uskutočniť ústavným zákonom – hoci aj to by bolo ústavne sporné. Navyše, vzhľadom na súčasnú pozíciu A. Lukašenka je podobný krok nereálny a jeho spojenci v parlamente by čosi také nikdy nepodporili.

Ad 5. Ďalšou alternatívou pre opozíciu je postup mimo ústavného rámca a nelegálne prebratie moci, napr. okupáciou budov štátnych orgánov. To by však bolo úplne najhoršie, lebo by mohlo viesť k rozpadu celého ústavného systému, najmä ak by nejaké orgány tento presun moci neuznali – ako napr. orgány na Kryme či v Donbase počas Majdanu 2014. Neústavný postup by pritom neschválil ani Ústavný súd – pred postupom mimo ústavný rámec varoval i predseda Ústavného súdu P. Miklaševič.

Žiadna z uvedených alternatív by situáciu nevyriešila, napriek tomu treba hľadať riešenie. Za týmto účelom bude treba novelizovať bieloruskú ústavu a kvôli mieru v krajine by bolo najlepšie, keby sa podarilo dosiahnuť nejaký ústavný kompromis. Obzvlášť dôležité je to, aby sa riešenie dosiahlo vnútornou dohodou a nie zásahom zvonku. Práve zásah zvonku by mohol viesť k neželaným následkom či dokonca priamo k vojne, ako to poznáme z iných prípadov (Ukrajina, Sýria). Rokovania oboch strán by sa mohli uskutočniť formou okrúhleho stola, ktorý by vypracoval návrh novej ústavy a ten sa predložil do referenda. Na základe novej ústavy by sa potom uskutočnili i predčasné prezidentské voľby. Obe strany by však pri takom postupe mali urobiť „bolestivé ústupky“. Opozícia by sa mala zmieriť s tým, že na základe augustových volieb k moci nepríde a až do nových predčasných volieb zostane prezidentom A. Lukašenko. Naopak, A. Lukašenko by mal v novej ústave oslabiť svoje právomoci a súhlasiť s takými procesnými zárukami pre predčasné voľby, aké bude opozícia požadovať. Napr. by mal menovať viacerých členov opozície do funkcií v ÚVK či do ďalších ústredných orgánov. Keby sa tam opozícia posilnila, asi by našla aj určitú podporu v Snemovni reprezentantov (dolná komora), kde prevažujú tzv. nezávislí poslanci. Mnohí z nich podporujú A. Lukašenka len preto, že má veľkú moc, ak by sa však oslabil, zrejme by boli ochotní spojiť sa i s opozíciou.

Žiaľ, v súčasnosti to na ústavnú dohodu oboch strán bieloruského sporu nevyzerá, a nikto nechce ustúpiť zo svojich pozícií. Aj preto sa asi rozhodne použitím otvoreného násilia. Prezident A. Lukašenko je momentálne v ofenzíve, zatýka predstaviteľov opozície a situácia sa veľmi rýchlo mení. Zostáva len dúfať, že A. Lukašenko pochopí, že jeho pozícia bude do budúcna slabšia, doterajší štýl vlády neudržateľný a situáciu bude naďalej zhoršovať ekonomická kríza po pandémii. Prezident sa síce k ústavným zmenám ako takým nestavia odmietavo, mal by ale spraviť viac ústretových krokov. Rozumné by tiež bolo, keby si našiel politického „nástupcu“, ktorý by do budúcna obhajoval záujmy jeho voličov. Na druhej strane by si opozícia mala uvedomiť, že A. Lukašenko má v Bielorusku ešte stále veľmi veľa podporovateľov, ktorí sa budú brániť pokusom o revolučnú zmenu. Opozícia by sa tiež mala zmieriť s perspektívou, že neuspeje tak, ako by si želala a opustiť predstavu rýchleho prebratia moci. Jednu vec by však mali obe strany pochopiť súčasne: hoci sa dnes kompromisy robia ťažko, s pokračujúcim konfliktom sa budú robiť ešte oveľa ťažšie.