brankof.blog.pravda.sk

Tento týždeň sa objavili návrhy dvoch dokumentov, ktoré sa majú týkať bezpečnosti a obrany SR. Po doterajších krokoch Matovičovej vlády v zahraničnej politike neboli očakávania na dané dokumenty príliš veľké a nemohli negatívne prekvapiť. Návrhy treba preto hodnotiť vo svetle doterajších krokov vlády a vecne poukázať na nedostatky, ktoré sa v nich objavili. V nasledujúcom texte sa budem venovať najmä návrhu Bezpečnostnej stratégie SR (BS), návrh Obrannej stratégie SR (OS) spomeniem len čiastočne.

Poukážem na tieto témy:

• Pozitíva a negatíva dokumentov

• Skutočná stratégia vlády

• Hodnotový systém a jeho realizácia

• Hlavná bezpečnostná hrozba a záujem SR

Pokiaľ ide o navrhované dokumenty BS a OS, možno konštatovať, že nie sú pripravené až tak zle, ako by sme očakávali po niektorých krokoch vlády v tomto roku. Dokonca možno povedať, že BS nie je napísaná horšie než bol návrh BS z roku 2017. Za pozitívum možno tiež považovať niektoré vecnejšie formulácie než obsahovala BS z roku 2017 a to, že sa autori dokázali zdržať určitých ideologických prejavov, ktoré sa objavovali v návrhu BS z roku 2017.

Samozrejme, návrh BS nie je vôbec ideálny a má mnoho obsahových nedostatkov. Problémom je napr.: „Slovenská republika bude odmietať pokusy spochybňovať euroatlantické ambície a ašpirácie partnerov ako Ukrajina, Gruzínsko alebo krajín západného Balkánu.“ Je otázne, či by sa SR mala usilovať o vstup Ukrajiny či Gruzínska do NATO, pretože taký krok by viedol k ďalším napätiam vo vzťahu k Rusku. Z bezpečnostného hľadiska by bolo potom pre SR nešťastím, keby slovenskí vojaci išli v rámci NATO bojovať za záujmy Kyjeva do Donbasu. Naopak, miesto úsilia o vstup Ukrajiny do NATO by mala BS hlásať deeskaláciu vzťahov medzi Kyjevom a Moskvou. BS by tiež mala vychádzať z predstavy, že na Ukrajine či v ďalších regiónoch bývalého ZSSR treba s Moskvou spolupracovať a nie vyvolávať nové konflikty. Takisto nie je strategickým záujmom SR, aby sa na Ukrajine vytvárali nereálne očakávania na vstup do EÚ. V západnej Európe na rozširovanie o Ukrajinu nie je vôbec nálada a EÚ by mala miesto integrácie Ukrajiny vyriešiť svoje vnútorné problémy.

Vo vzťahu k Rusku sa zasa v návrhu BS nachádza veľmi agresívna formulácia: „Rusko je dôležitým účastníkom a partnerom pri riešení medzinárodných hrozieb a výziev, zároveň však svojím konfrontačným prístupom vo vojenskej, bezpečnostnej aj politickej oblasti predstavuje hlavnú výzvu pre bezpečnosť nášho euroatlantického priestoru. Slovenská republika nemôže prehliadať porušovanie základných zásad medzinárodného práva, zasahovanie do demokratických procesov iných štátov a snahy o oslabovanie základov európskej bezpečnostnej architektúry, vrátane jednoty NATO a EÚ.“ Ako by sme vnímali, keby Rusko hlásalo čosi podobné o vzťahoch so Slovenskom? Korčokovo ministerstvo by to zrejme označilo za „hybridnú vojnu“ a vyhostilo niekoľko ruských diplomatov. Vo vzťahu k Rusku BS ďalej hovorí, ako chce vzájomné vzťahy budovať „Politika Slovenskej republiky voči Rusku za daných okolností ostane postavená na hľadaní prienikov spoločných záujmov, ale zároveň aj na otvorenom kritickom dialógu o otázkach, kde sa naše hodnoty a záujmy rozchádzajú, v nevyhnutných prípadoch preto podporí aj uplatnenie reštriktívnych opatrení.“

Kľúčovým problémom návrhu BS je ďalej to, že sa nehovorí o mnohých hrozbách, ktoré pre bezpečnosť SR prichádzajú od našich „spojencov“. Predovšetkým fakt, že USA sa vyviazali z najdôležitejších zmluvných záväzkov o kontrole zbrojenia. V mnohých prípadoch USA konali priamo proti vôli svojich spojencov z NATO, napr. pri Zmluve o otvorenom nebi. Likvidácia odzbrojovacích dokumentov zo strany Washingtonu je vážnou hrozbou aj pre bezpečnosť SR a autori mali v BS vyjadriť, že podobné kroky USA odmietajú. Keďže autori návrhu BS medzi hrozby zaradili terorizmus a masovú migráciu, mali odmietnuť protiprávne intervencie západných veľmocí na Blízkom Východe, kvôli ktorým dané hrozby eskalovali. Mali sa tiež jasne vyjadriť, že SR nebude napomáhať pri zmenách režimov, ani sa zúčastňovať na protiprávnych intervenciách „spojencov“.

Veľmi negatívna je aj snaha návrhu BS útočiť na odlišné názorové skupiny používaním pojmov „hybridná hrozba„, napr.: „Najvýraznejšie sa hybridné pôsobenie prejavuje cieleným šírením propagandy a dezinformácií proti demokratickému zriadeniu a ukotveniu Slovenskej republiky v NATO a EÚ.“ V skutočnosti však hrozbou pre demokraciu je práve politika súčasnej vlády a až príliš často sa objavuje snaha označovať odlišné názory všelijakými nálepkami. Jednou z týchto nálepiek je aj pojem extrémizmus, ktoorý sa spomína i v návrhu BS: „Rastúce prejavy šovinizmu, antisemitizmu a rasizmu nachádzajú živnú pôdu najmä v pravicovom extrémizme. Extrémisti do verejnej diskusie účelovo vnášajú polarizujúce posolstvá…“ V skutočnosti však práve súčasná vládna koalícia prejavuje mnohé extrémistické sklony. Nebudem spomínať výroky I. Matoviča o NSDAP, ale polarizujúce posolstvá predstavujú základnú súčasť vládnej rétoriky, najmä o Rusoch.

V návrhu BS by sa dalo nájsť ešte viac negatív, avšak základným problémom je, že text BS bude mať len obmedzený vplyv na konanie vlády v zahraničnej politike. Napr. vláda v BS deklaruje, že „Slovenská republika … rešpektuje a presadzuje dodržiavanie medzinárodného práva a medzinárodný poriadok založený na pravidlách, … územnú celistvosť a politickú nezávislosť štátov“. Vo svojej politike však Matovičova vláda na politickú nezávislosť štátov nehľadí. Napr. vo Venezuele uznal I. Korčok v roku 2020 za prezidenta J. Guaidóa, hoci už vtedy bolo jasné, že kontrolu nad krajinou si udržal N. Maduro. Diskusia o tom, kto je prezident Venezuely, mohla existovať začiatkom roku 2019, keď sa objavila reálna šanca, že J. Guaidó na seba strhne politickú moc – vtedy ho uznala aj väčšina štátov EÚ. V roku 2020 však už pochybnosti neboli a prezidentom zostal N. Maduro. Najväčším problémom je, že I. Korčok uznaním J. Guaidóa (pozri tu) spochybnil nielen politickú nezávislosť Venezuely, ale aj politickú nezávislosť SR. Jediný zmysel Guaidóvho uznania v roku 2020 totiž spočíval v prejavení našej vernosti voči USA.

Zásadným problémom zahraničnej politiky Matovičovej vlády je jej dvojtvárnosť. V zahraničí sa pri rokovaniach so „spojencami“ vládni politici správajú mimoriadne servilne, do vnútra štátu však predstierajú nezávislú zahraničnú politiku. Netreba opakovať, ako servilne I. Matovič vystupuje voči A. Merkelovej, ktorú o celoplošnom testovaní informoval skôr než prezidentku SR. Doma ale pokrytecky vyhlasoval, že sme vzorom pre celú Európu. Dvojtvárnosť zahraničnej politiky SR opakovane preukázal aj minister I. Korčok. Napr. počas svatku 8. mája išiel klásť vence na Slavín, aby občanov presvedčil, že nespochybňuje zásluhy Červenej armády, súčasne ale podpísal pre zahraničie rusofóbnu deklaráciu politikov „novej Európy“, ktorá oslobodenie v máji 1945 spochybnila (pozri tu). A aby slovenskú verejnosť týmto poburujúcim textom príliš nedráždil, zverejnil ho na stránke MZVaEZ iba v anglickom jazyku…

Časťou dokumentu, v ktorej navrhovaná BS vyznieva najabsurdnejšie, je vymedzenie hodnotového systému SR: „Slovenská republika je nezávislý, zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa hlási k univerzálnym hodnotám a zásadám slobody, pluralitnej demokracie, ľudských práv a slobôd, spravodlivosti, ľudskej dôstojnosti, solidarity a trhovej ekonomiky.“

V návrhu BS sa spomína skupinu základných hodnôt, ktoré sa však v realite príliš nerešpektujú:

Ako prvá hodnota sa objavuje sloboda. Lenže počúvať frázy o slobode od vlády, ktorá slobodu na Slovensku doslova likviduje, je nepresvedčivé. Zásahy do slobody sa dajú ospravedlniť pandémiou len čiastočne, v mnohých prípadoch boli obmedzenia neprimerané. Najmä nedobrovoľné „dobrovoľné testovanie“ ukázalo, ako málo znamená pre Matovičovu vládu sloboda.

Pokiaľ ide o hodnotu demokracie, tu asi možno vidieť najväčší rozpor konania vlády s realitou. Vládne strany v tomto roku porušili mnoho základných demokratických princípov. Predovšetkým vo voľbách oklamali voličov: Keď si človek prečíta volebné programy, tak vidí čistý volebný podvod a dôkaz, že vláda ľudu v SR neexistuje. Ani predošlé vlády síce predvolebné sľuby príliš nedodržiavali, avšak to je len ďalší dôkaz nedemokratickej formy vlády v SR.

Pluralita na Slovensku istý čas existovala a odlišný názor bol vnímaný ako súčasť spoločenského diskurzu. Žiaľ, v súčasnosti sa pluralita veľmi obmedzila a odlišné názory sú označované za „hybridné hrozby“, „verejných nepriateľov“ či dokonca „extrémizmus“. Trendom posledných mesiacov je aj zastrašovanie nesúhlasných názorov voči vládnym opatreniam v boji proti pandémii (Kollár, Bukovský).

Rok 2020 priniesol vážny problém aj pre základné princípy právneho štátu v SR. Predovšetkým zanikla právna istota a konanie štátnych orgánov sa stalo úplne nepredvídateľným. Ústavnosť a zákonnosť sa tiež neberú vážne. Normálnou sa stali novely predpisov v skrátenom legislatívnom konaní a vláda neváha používať ani retroaktivitu.

Pokiaľ ide o spravodlivosť, dôkazom jej nedostatku sú veľké spoločenské paradoxy. Nespravodlivé sú napr. privilégiá pre „papalášov“ v nemocniciach, ktoré doslova ponižujú ostatných pacientov. Podobne nespravodlivé sú aj výnimky z karantény pre vládnucich politikov, napr. na konferencii GLOBSEC alebo pri desaťdňovej karanténe pre I. Matoviča a J. Naďa.

Čo sa týka solidarity, tu si stačí uvedomiť ako nominant populistického hnutia Sme rodina M. Krajňák porušuje predvolebné sľuby B. Kollára pre sociálne slabých a decimuje hodnotu solidarity vo vzťahu k dôchodcom či odborom.

Je asi málo oblastí, kde rok 2020 priniesol viac obáv než pri obmedzovaní ľudských práv. Od slobody pohybu cez ľudskú dôstojnosť až po sociálne a justičné práva vidíme masívne odbúravanie garancií ústavných práv v SR.

Návrh BS sa zrodil v prostredí MZVaEZ a jeho text odráža sterilitu prostredia ľudí, ktorí žijú vo svojej „diplomatickej bubline“. Pre väčšinu Slovákov dnes hlavná bezpečnostná hrozba neprichádza z Východu, ale zo Západu, pričom tým Západom netreba rozumieť Brusel, ale Bratislavu a Trnavu. Občanov neohrozujú cynickí vládcovia v Kremli, ale politici v slovenskej vláde, ktorí riadia krajinu bez plánu a vízie. Vládna politika sa uskutočňuje hekticky, mnohokrát nemá adresát predpisov šancu si ich čo i len prečítať a o problematických návrhoch vlády sa nevedie vecná diskusia. Žiaľ, proti legislatívnej smršti, ktorá ohrozuje občanov a mení charakter štátu, nemôžeme ísť ani len protestovať na námestia, lebo za verejné zhromaždenie proti vláde počas núdzového stavu hrozia drakonické sankcie.

Hlavnou bezpečnostnou hrozbou pre Slovensko dnes je stav narastajúceho bezprávia, ktoré so sebou prináša hrozbu pre právny štát i ľudské práva. Agresívna vládna rétorika tiež napomáha prehlbovaniu vnútorných rozporov v spoločnosti a konflikt medzi rôznymi skupinami občanov sa rysuje čoraz jasnejšie. Aj polícia stráca svoju neutralitu a jej rétorika na internete ukazuje, že tu už nie je pre všetkých. O politizácii justície a prokuratúry netreba ani hovoriť. Kvôli všetkým týmto hrozbám sa dnes zdá občianska vojna pravdepodobnejšia než vojna s vonkajším nepriateľom. BS by mala preto odpovedať na otázku, ako zastaviť túto hrozbu, či iné hrozby, ktoré vytvárajú priamo orgány, kreované za účelom bezpečnosti SR.

SR by mala v BS klásť dôraz na vnútorné problémy aj preto, lebo pri malých štátoch je ich vnútorná politika podstatná pre zahraničnú politiku. Zahranično-politická orientácia SR je dnes pomerne jasná a má menej vektorov než v minulosti. Aj vlády Smeru SD sa síce ocitali v určitej závislosti na USA a Nemecku, ich hlas však počúvali aj v Rusku a Číne. Slovenský premiér mohol preto v roku 2019 vystupovať v jednom diskusnom paneli s ruským a čínskym prezidentom či generálnym tajomníkom OSN. Také čosi je dnes vylúčené. Matovičova vláda odmietla ideu mosta medzi Východom a Západom a urobila kroky, ktoré zhoršili vzťahy s RF a Čínou. Vyhostenie ruských diplomatov či hejterské postoje I. Matoviča proti „ruskej zmrzline“ v Moskve jasne pochopili a v Pekingu zasa citlivo vnímali opakované vyjadrenia Z. Čaputovej či kroky proti firme Huawei na konferencii GLOBSEC. Práve kvôli dnes už nepochybnej jednostrannosti našej zahraničnej politiky by sa vláda mala menej koncentrovať na zahraničie a viac sa venovať riešeniu vnútorných problémov. Čo takto presunúť časť prostriedkov z Korčokovho a Naďovho rezortu do zdravotníctva?