brankof.blog.pravda.sk

V dňoch 10. – 11. decembra sa v Bruseli uskutočnil summit, ktorého hlavnou témou bola problematika európskeho rozpočtu na roky 2021-2027. Tentokrát sa rokovalo mimoriadne ťažko, pretože finančné otázky sa spájali s problematikou právneho štátu v členských krajinách. Rozpory vznikli najmä medzi Poľskom a Maďarskom na jednej strane a skupinou ostatných štátov na čele s Nemeckom ako predsedníckou krajinou v Európskej rade. Poľsko a Maďarsko boli už dlho objektom kritiky zo strany Berlína a Bruselu, vystupovali však veľmi asertívne. Po neúspešných pokusoch o dohodu v novembri sa preto v týchto dňoch podarilo dosiahnuť kompromis, ktorého následky uvidíme až v budúcnosti. Určite môže prísť k pokračovaniu nezhôd medzi nemecko-francúzskym blokom a krajinami „novej Európy“ – perspektívne môže byť dotknuté aj Slovensko.

Rozpočet EÚ sa tradične prijíma na sedemročné obdobie. Tentokrát išlo o roky 2021-2027 a obrovskú sumu 1,8 bilióna eur. Neobvyklým prvkom návrhu rozpočtu však bola viazanosť finančných prostriedkov na princípy právneho štátu. Princípy právneho štátu sa totiž dajú definovať rôzne a existujú rôzne vymedzenia, od predstáv Benátskej komisie až po predstavy ústavných súdov. Samotná EÚ nemá úplnú a komplexnú definíciu pojmu, hoci viaceré princípy sa dajú odvodiť z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ. Problém s nejasnosťou pojmu treba brať vážne, pretože viacero štátov aplikuje princípy právneho štátu len veľmi nepresvedčivo. Predovšetkým v mnohých štátoch EÚ sa zákony pripravujú nekvalitne a tým sa znižuje právna istota. Kritiku tiež možno vzniesť napr. aj kvôli nepredvídateľnosti postupu štátnych orgánov, či kvôli situácii, keď si rôzne vnútroštátne normy odporujú. Takisto garancie základných práv a slobôd možno spochybňovať a porušovanie základných práv je častým javom v štátoch EÚ. Problémy sa môžu objavovať aj pri princípe zákonnosti, ústavnosti, nezávislosti súdnictva alebo obmedzenej vlády.

Samozrejme, námietky sa dajú vznášať nielen voči Maďarsku či Poľsku, ale aj voči ďalším štátom, najmä pobaltským krajinám ako Lotyšsko, kde masívne porušujú práva ruskej menšiny (zákaz používanie ruštiny na stredných školách). Známym problémom pre EÚ je aj postup španielskych orgánov voči separatistickým snahám v Katalánsku, kde existujú politickí väzni. Ani postup proti demonštrantom v iných štátoch (napr. Žlté vesty vo Francúzsku) nie je príliš spravodlivý a môže vyvolávať podozrenia kvôli princípom právneho štátu. Vytvorením prepojenia medzi rozpočtom EÚ a princípmi právneho štátu by inštitúcie EÚ mohli dostať do rúk silný nástroj voči štátom, ktoré by neboli ochotné podriadiť sa. Sankcie kvôli právnemu štátu by najskôr dopadli na štáty južnej a východnej Európy, ktoré sú čistými príjemcami prostriedkov z rozpočtu EÚ. Pre krajiny, ktoré sú čistými platcami, až tak veľké riziká nehrozia. V prípade sankcií zo strany Bruselu by zrejme sami obmedzili príspevok do spoločného rozpočtu, čo by im prinieslo viac ziskov než nákladov. Nuž a v konečnom dôsledku by takýto spor musel vyriešiť až Súdny dvor EÚ.

Najviac ohrozenými štátmi pri zavedení kritéria právneho štátu pre finančné prostriedky by mohli byť Poľsko a Maďarsko. Tieto štáty majú reálny problém s dodržiavaním princípov, otázkou však je, či sú ich deficity skutočným alebo predstieraným dôvodom. V porovnaní s krajinami ako Lotyšsko alebo Španielsko možno vidieť dvojaký meter a viacerí politici z Poľska či Maďarska sa domnievajú, že kritérium právneho štátu ich má podriadiť príkazom Berlína v otázkach ako napr. migračná kríza. Samozrejme, že ide o čierno-biely pohľad: porušenie princípov právneho štátu treba brať vážne. Niektoré štáty však vyvažujú svoje deficity diplomaciou. Španielsko si napr. veľmi rýchlo uvedomilo, že problémy s právnym štátom môžu priniesť množstvo problémov a preto treba hľadať dohodu s Parížom a Berlínom.

Neveľmi šťastný postoj v celej situácii zaujala aj SR. Svojich partnerov z V4 nepodporila a nepokúšala sa ani o nájdenie kompromisu, ale postavila sa na stranu Berlína a Paríža. Česko sa pokúšalo aspoň napomáhať pri hľadaní riešenia a to sa prejavilo aj pri návšteve prezidenta Dudu v Prahe. Slovensko mohlo svojim partnerom z V4 vychádzať viac v ústrety. Naše konanie môže mať následky do budúcna, keďže aj Matovičova vláda porušuje mnohé princípy právneho štátu. Kým vláda koná ústupčivo voči Bruselu, téma právneho štátu sa neobjavuje, problém by však mohol nastať, ak by SR vyslovila odmietavý názor na sporné témy, napr. na prerozdeľovanie migrantov. Je možné, že potom by z Bruselu prichádzalo množstvo výčitiek voči vláde SR, ktoré by formálne nesúviseli s migráciou, ale s právnym štátom. Vzhľadom na množstvo súčasných sťažností voči konaniu vlády sa však dá očakávať, že SR bude čoskoro sama vnímaná ako veľký problém pre právny štát.

Kompromis, ktorý sa podarilo vytvoriť na summite z 10. – 11. decembra, vychádza z toho, že sankcie majú prichádzať do úvahy len vtedy, keď porušovanie princípov právneho štátu ohrozuje finančné záujmy EÚ. Dotýka sa to najmä problému korupcie, teoreticky však môže ísť aj o nekvalitné právne predpisy v rozpore s právnou istotou. Možnosti sankcií má navyše predchádzať vytvorenie jasnejších kritérií pre posudzovanie princípov právneho štátu a rozhodnutie Súdneho dvora EÚ. Celý mechanizmus by mal začať fungovať najskôr v roku 2022. Tento kompromis ponecháva všetkým stranám sporu určité možnosti a nikto neodišiel zo summitu ako porazený. Skutočný dopad kompromisu sa však ukáže až v budúcnosti. Prijaté riešenie poskytuje Bruselu možnosť využiť princípy právneho štátu na sankcionovanie štátov. Dôležitou sa môže ukázať aj skutočnosť, že práve pandémia vytvára priestor pre sankcie, keďže niektoré štáty počas pandémie naozaj porušujú ľudské práva či znižujú právnu istotu. Je pravdepodobné, že časom sa daný inštitút bude aplikovať, dotknuté krajiny sa však budú brániť a Súdny dvor EÚ bude musieť rozhodovať od prípadu k prípadu.

Na záver možno konštatovať, že problém aplikácie ekonomických sankcií kvôli princípom právneho štátu bude pretrvávať i v nasledujúcich rokoch. Ak v čase pandémie siahne Brusel na zdroje určené pre záchranu ekonomiky konkrétnych štátov, nepovedie to ani k nárastu dôvery v inštitúcie EÚ. Princípy právneho štátu sú dôležité práve počas pandémie, avšak základom dôveryhodnosti ich posudzovania musí byť rovnaký meter pre rovnaké prípady. Ešte dôležitejšie je reagovať na nové formy porušovania právneho štátu. Práve tu však EÚ nevystupuje presvedčivo. Ani EÚ nemá práve čistý stôl a za nebezpečnú možno považovať snahu označovať odlišné názorové skupiny nejasným pojmom „hybridné hrozby“. Práve tento európsky trend prináša hrozbu i pre slovenských občanov. Takisto porušovanie tajomstva elektronickej pošty treba vnímať serióznejšie, veď v 20. storočí bol rešpekt k listovému tajomstvu vnímaný ako predpoklad pre fungovanie právneho štátu. Ak majú občania v budúcnosti vnímať právny štát ako dôležitú hodnotu, treba, aby EÚ viac zohľadňovala i hrozby, ktoré prichádzajú zo strany súkromných subjektov, napr. v kyberpriestore. Najväčším problémom je jav, že nielen európske inštitúcie, ale aj národné štáty v otázke právneho štátu zotrvávajú pri stereotypoch 20. storočia.