brankof.blog.pravda.sk

Je zrejmé, že v roku 2020 sa na Slovensku odstránili mnohé princípy právneho štátu. Medzi obvyklé príklady tohto faktu patrí neprimerané obmedzovanie základných práv a slobôd, zvyšovanie právnej neistoty, prijímanie retroaktívnych zákonov, zásahy do nezávislosti súdnictva, atď. Na konci roku 2020 sa sem zaradila aj kauza bývalého policajného prezidenta M. Lučanského. Podľa dostupných informácií sa 29. decembra mal pokúsiť o samovraždu obesením na teplákovej bunde a večer 30. decembra umrel. Uvedená verzia však vyvoláva viacero pochybností a už od 9. decembra sa objavujú aj odlišné verzie udalostí v súvislosti s jeho väzbou. Tie nie sú zanedbateľné, keďže doterajšie vystupovanie ministerky spravodlivosti či ďalších štátnych orgánov nebolo príliš dôveryhodné a nimi uvádzané tvrdenia obsahovali vecné rozpory. Pochybnosti o oficiálnej verzii udalosti som mal už dlhší čas, rozhodol som sa ich však publikovať až teraz, keď je zjavné, že názor M. Lučanského na celú udalosť sa už nedozviem.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Tlačové besedy ministerky

• Neúspešná stratégia obhajoby

• Kto je na vine?

• Ako zabrániť zneužívaniu väzby?

Ako bolo uvedené, už niekoľko týždňov sa v médiách objavujú rôzne informácie o zraneniach M. Lučanského, ktoré mali vzniknúť v stredu 9. decembra 2020 v prešovskom ústave na výkon väzby a odňatia slobody. Na internete sa objavili tvrdenia o rôznych zraneniach, ako aj to, že boli spôsobené cudzím zavinením. Kvôli zraneniam bol M. Lučanský hospitalizovaný vo Vojenskej nemocnici v Ružomberku a následne v Trenčíne. Aj tento prevoz cez celú republiku vyvolal mnoho otázok, ktoré sa nepodarilo štátnym orgánom presvedčivo vysvetliť. Podozrenia zvýšila podivná tlačová beseda ministerky M. Kolíkovej a M. Ivana zo Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS). Bola ohlásená na nedeľu 13. decembra o 10:00, televízie ju však neodvysielali v priamom prenose, iba v zázname. Už to budilo nedôveru, lebo médiá poskytujú v priamom prenose aj menej dôležité udalosti. Ministerka sa celkovo snažila vyhnúť presnému popisu udalostí očakávaným tvrdením: „Je pre nás zložité o tom presne informovať, pretože sme pýtali súhlas pána Lučanského ohľadom jeho zdravotného stavu, ten sme nedostali.“ M. Kolíková však niektoré informácie o zdravotnom stave M. Lučanského uviedla: „Určite môžem vylúčiť, že by došlo ku krvácaniu do mozgu, k viacnásobnej zlomenine nadočnicového oblúku, že by sa jednalo o obvineného, ktorý by bol opakovane resuscitovaný.“

Keďže na tlačovej konferencii zazneli iba čiastkové údaje, nezistilo sa, čo sa vlastne stalo. Ministerka uviedla: „V stredu na základe kontroly priebežnej došlo k zisteniu, že tu je na mieste urobiť vyšetrenie – to, čo môžeme k tomu povedať, že súvislo to s okom.“ Túto informáciu však spochybnila odpoveď na otázku jedného z novinárov. Ten sa pýtal, na ktorom oddelení bol M. Lučanský hospitalizovaný. M. Kolíková odpovedala: „Predpokladám, že s poranením oka to súviselo.“ M. Ivan ju však doplnil: „Na špecializovanom pracovisku ORL.“ Toto bola zaujímavá informácia, pretože s poranením oka sa nechodí na špecializované pracovisko ORL (choroby ucha, nosa a hrdla). Uvedený nesúlad vo výrokoch mala ministerka rýchlo uviesť na pravú mieru, pokúsila sa o to však až na tlačovej besede 30. decembra. Tam povedala: „ORL súviselo so zranením v okolí oka.“ Toto vysvetlenie bol veľmi úbohý a lacný pokus odvrátiť nepríjemné otázky. Keď však ministerka nemala problém spomenúť zranenie oka a tým poskytnúť určité informácie o zdravotnom stave M. Lučanského, mohla viac konkretizovať aj zranený orgán alebo tkanivo, ktoré boli dôvodom hospitalizácie na ORL. V opačnom prípade zostane informácia o hospitalizácii na ORL dôvodom podozrení i v súvislosti s obesením.

Na medializované informácie o samovražde M. Lučanského reagovala M. Kolíková na uvedenej tlačovej besede z 30. decembra, kde sa objavili ďalšie nejasnosti. Relevantné údaje o zdravotnom stave M. Lučanského sme sa opäť nedozvedeli s tradičným odôvodnením, že ich nemožno poskytnúť bez súhlasu dotyčnej osoby. Celá tlačová konferencia sa niesla v znamení výrokov „Ja som presvedčená…“ alebo „Nemám žiadne pochybnosti…“. M. Kolíková a M. Ivan sa snažili presvedčiť verejnosť, že k žiadnemu zlyhaniu neprišlo a že treba obnoviť dôveru v právny štát. Po rozpačitej minulej tlačovej besede M. Kolíkovej uverí v tejto veci už len málokto. Tiež sme sa nedozvedeli ani podrobnejšie informácie o mozgovej smrti M. Lučanského, o ktorej písali viaceré médiá. Ministerka na konferencii mozgovú smrť neobjasnila, ostala teda otvorená otázka – je pacient v štádiu mozgovej smrti alebo nie? Tento pojem je totiž podľa zákona o zdravotnej starostlivosti definíciou smrti človeka. § 43 ods. 3 hovorí: „Osoba sa považuje za mŕtvu aj vtedy, ak dôjde k nezvratnému vyhasnutiu všetkých funkcií celého mozgu.“ Uvedená otázka sa síce večer 30. decembra vyjasnila, avšak celá verzia o obesení na teplákovej bunde by si žiadala doplňujúce informácie.

Skutočnosťou, ktorá tiež vyvolala mnoho otázok, bolo medializované vyjadrenie advokáta M. Lučanského v prípade incidentu z 9. decembra. Podľa informácie z TASR sa mal vyjadriť takto: „Vzhľadom na mediálne dezinformácie o zdravotnom stave môjho klienta s jeho písomným súhlasom podmieneným súhlasom rodiny, ktorý som dostal dnes, uvádzam, že k zraneniu nedošlo úmyselným a ani cudzím zavinením. Môj klient podstúpil operačný zákrok vo vojenskej nemocnici v Ružomberku. V súčasnosti je v pooperačnej liečbe vo väzenskej nemocnici Trenčíne. Jeho zdravotný stav je uspokojivý bez predpokladu dlhodobej liečby a trvalých následkov. Milan Lučanský chce poďakovať všetkým zainteresovaným zdravotníkom, ako aj pracovníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS) za korektný prístup“.

Vyjadrenie advokáta v TASR vyzeralo ako útok na tých, ktorí o udalostiach v Prešove vyjadrili pochybnosti. Advokát úplne „neadvokátsky“ použil emotívny pojem „dezinformácie“ voči ľudom, ktorí sa vo verejnej diskusii postavili na stranu jeho klienta. Naozaj by som rád vedel, či by pojem „dezinformácie“ použitý proti týmto ľuďom M. Lučanský schvaľoval. Prekvapujúce bolo tiež to, že obhajca nevyužil zjavné nedostatky v komunikácii M. Kolíkovej a M. Ivana v prospech svojho klienta. Nemám dosť informácii a nikoho neobviňujem, ale celkovo nerozumiem stratégii obhajoby. Pokiaľ ide o prácu advokátov, tí obvykle využívajú každú príležitosť pre posilnenie pozície svojho klienta a medzi tradičné nástroje patrí aj (často neobjektívna) kritika podmienok vo väzbe. Keď už chcel advokát potvrdiť verziu ministerky, mohol využiť mediálnu pozornosť a na kameru súčasne uviesť nejaké argumenty v prospech svojho klienta.

Prípad M. Lučanského je len jedným z príkladov ako postupujú orgány činné v trestnom konaní (OČTK) v posledných mesiacoch. Písal som o tom už skôr.

Najdôležitejšou informáciou na tlačovej besede ministerky z 30. decembra bola rezignácia M. Ivana z postu generálneho riaditeľa ZVJS. Ide však len o snahu odpútať pozornosť od tých, ktorí nesú skutočnú zodpovednosť za tragédiu – od špecializovaných justičných orgánov, ktoré sa správajú v rozpore s princípmi právneho štátu a ministerku, ktorá to celé kryje. Aj vládnym predstaviteľom je totiž jasné, že za tragédiu vo väzbe nesie zodpovednosť štát, ako to potvrdzuje viacero právnych dokumentov. Konkrétnu zodpovednosť by potom mali niesť tí, ktorí sa zaslúžili o porušovanie základných princípov väzby v prípade M. Lučanského. Naozaj nepochopiteľné bolo umiestnenie M. Lučanského vo väzbe v meste Prešov ďaleko od jeho bydliska, ktoré veľmi komplikovalo potrebné kontakty s rodinou a s jeho advokátom. Podľa niektorých informácii po incidente z 9. decembra M. Lučanský rodinu vôbec nevidel a nemohol s ňou komunikovať, čo mohlo ovplyvniť jeho psychický stav.

Nedôveru vzbudzuje aj to, že M. Lučanský bol údajne monitorovaný, ministerstvo i prokuratúra jeho zranenia vyšetrovali, kontrolovali a napriek tomu prišlo k tragédii. Nepresvedčivo pôsobil aj fakt, že generálny prokurátor ešte niekoľko hodín pred tragédiou upokojoval v Lučanského kauze verejnosť. Ešte alarmujúcejšie bolo to, akým spôsobom sa k celej záležitosti postavili mainstreamové médiá. Tie dlho ignorovali nedostatky v komunikácii štátnych orgánov a miesto tradične kritických otázok sa snažili výhrady voči oficiálnej verzii znevažovať pojmom „dezinformácie“. Hlavným dôsledkom Lučanského kauzy by nemalo byť iba odstúpenie nejakého funkcionára, ale dôkladné preverenie podmienok vo väzbe, najmä u bývalých štátnych funkcionárov.

Po tomto tragickom prípade je dôležité predchádzať akýmkoľvek podozreniam a nejasnosti o udalostiach vo väzbe treba vysvetliť presvedčivejšie v ďalších prípadoch. Treba preveriť väzbu tých osôb, kde už niekoľko mesiacov neboli urobené žiadne úkony zo strany orgánov činných v trestnom konaní a takisto treba preveriť aj situáciu osôb, ktoré držia hladovku kvôli porušovaniu ľudských práv. Ideálne by však bolo, keby sa napriek zákonným obmedzeniam mohli vyjadriť priamo osoby vo väzbe z akcií ako Judáš, Búrka či Očistec. Bolo by tiež dobré, aby dotknuté osoby popísali svoje podmienky vo väzbe priamo na kameru, nie cez advokátov. Tým by sa predišlo podozreniam a bolo by to dôležité pre zachovanie aspoň posledných zvyškov dôvery v štátne inštitúcie.

Rovnako treba začať otvorenú diskusiu s medzinárodnými orgánmi, nakoľko sa väzba v SR zneužíva na nátlak voči konkrétnym osobám a či sú osoby vo väzbe vystavené mučeniu alebo krutému a neľudskému zaobchádzaniu. A keďže po doterajšom „vyšetrovaní“ Lučanského zranení je ťažké mať dôveru v ministerstvo spravodlivosti či prokuratúru, bolo by vhodné, aby sa celou záležitosťou zaoberali aj medzinárodné orgány. Zapojenie Európskeho výboru na zabránenie mučenia, ktoré sľúbila M. Kolíková, je dôležité, ale možno by bolo vhodné zapojiť aj Výbor OSN proti mučeniu či iné inštitúcie. Ani tie by však nemali preverovať iba prípad M. Lučanského, kde už niet pomoci, ale skôr osud ďalších osôb. Aj za pomoci týchto orgánov treba obnoviť na Slovensku stav, v ktorom sloboda je pravidlom a väzba výnimkou.