brankof.blog.pravda.sk

Žiaľ, na Slovensku sa stalo zvykom tolerovať neetické konanie, ak je to odôvodnené bojom proti korupcii. Uvidíme, ako sa k medializovaným podozreniam postaví Súdna rada SR, ktorá po personálnych zmenách v minulom roku musí preukázať schopnosť seriózne riešiť etické problémy. V prípade podozrení voči P. Záleskej treba riešiť i otázku, nakoľko jej konanie a články M. Tódovej budili dojem kooperácie. Závažné otázky vznikajú zvlášť v kauze M. Lučanského, ktorého poslala do väzby P. Záleská a Denník N voči nemu publikoval niekoľko agresívnych článkov. Práve v tejto kauze sa objavilo viacero závažných podozrení, o ktorých sa opakovane písalo a ktoré vyššie uvedené obavy posilňujú.

Celá aféra má nebezpečný rozmer aj preto, lebo veľká časť verejnosti je presvedčená, že na Slovensku existuje organizovaná skupina, ktorá sa koncentruje na ŠTS a Úrade špeciálnej prokuratúry s prepojením na Denník N a niektoré ďalšie médiá či mimovládne organizácie. Táto časť verejnosti je tiež presvedčená, že štýl práce danej organizovanej skupiny spočíva v kombinácii „mediálneho lynčovania“ a neprimeraného ukladania väzby sudcami ŠTS. Nemožno si nevšimnúť, že na ŠTS pôsobí len malá časť sudcovského stavu v SR, avšak práve zo spisov tohto súdu uniká do Denníka N množstvo dôležitých informácií. Nie je to síce dôkaz o tom, že informácie vynášajú osobne sudcovia, avšak v kombinácii s oslavnými článkami M. Tódovej a spol. v prospech konkrétnych sudcov, vrátane P. Záleskej, vzniká vážne podozrenie z organizovanej spolupráce medzi mediálnou a súdnou mocou.

Existencia podobnej organizovanej skupiny by predstavovala problém aj preto, lebo by išlo o koncentráciu tých mocí, ktoré nie sú závislé od volebných procesov. Médiá, ktoré na Slovensku zverejňujú úniky z trestných spisov, patria oligarchickým skupinám a najmä o vplyve vlastníkov firmy ESET na politiku sa hovorí už dlho. Podobne ako médiá, ani súdna moc na Slovensku nemusí svoju legitimitu potvrdzovať vo voľbách zo strany občanov. Určitú garanciu nezávislosti súdnej moci by mohlo predstavovať pluralitné zloženie vyše 1200 sudcov s rôznymi politickými postojmi, problém však nastáva, ak sa nejaká malá politicky a ideologicky kompaktná skupina v rámci súdnej moci stane príliš mocnou. Hoci si súdna moc stanovila určité hranice voči politickým stranám, nielen škola tzv. právneho realizmu vychádza z predstavy, že súdne rozhodnutia majú politický rozmer. Na Slovensku tieto obavy posilňuje fakt, že malý počet osôb na ŠTS a Úrade špeciálnej prokuratúry je vecne príslušný na rozhodovanie, ktoré môže zásadným spôsobom ovplyvňovať verejnú politiku, najmä problematiku korupcie či extrémizmu. Za problém treba považovať aj nový trestný čin „ohýbanie práva“ v kombinácii s likvidáciou imunity sudcov za rozhodovanie. Tento nástroj v rukách malej organizovanej skupiny by mohol viesť k ovplyvňovaniu súdnej moci na Slovensku.

Uvedené riziko by sme nemali podceňovať a pamätať na príklady spolupráce súdnej a mediálnej moci v Latinskej Amerike. Napr. v Brazílii „protikorupčný“ sudca S. Moro za pomoci mediálnej kampane „zlikvidoval“ niekoľko politikov, vrátane I. Lulu, favorita prezidentských volieb 2018 a následne sa stal ministrom spravodlivosti vo vláde oligarchického prezidenta J. Bolsonara. Až keď bol v tejto funkcii, tak sa preukázalo, že ako sudca porušoval zákon a vytvoril organizovanú skupinu, v rámci ktorej vopred oznamoval rozhodnutia prokurátorom a vyšetrovateľom, ktorým udeľoval aj pokyny, aké dôkazy a svedectvá mu majú priniesť proti konkrétnym politikom. Téme som sa venoval napr. tu a tu. Ak by sa však potvrdilo, že aj na Slovensku špecializovaní protikorupční sudcovia a prokurátori systematicky spolupracujú s médiami, mohlo by ísť o „únos štátu“, typický pre krajiny Latinskej Ameriky.