brankof.blog.pravda.sk

Letné olympijské hry v Tokiu 2020, resp. 2021, sa skončili a priniesli viacero odpovedí na minulé výzvy, ako aj nové výzvy do budúcnosti. Určite išlo o jednu z najkontroverznejších olympiád a to nielen kvôli pandémii koronavírusu, ale aj kvôli politickým, ekonomickým a technologickým aspektom, ktorým som sa venoval v minulom článku. Tento text je jeho voľným pokračovaním, pričom zhodnotím výsledky a udalosti, ktoré vyvolali najviac pozornosti. Slovenskej výprave na LOH sa nebudem podrobnejšie venovať, zažila svoje vrcholy i pády, každopádne však našim športovcom a zvlášť medailistom k ich úspechom srdečne gratulujem.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Rusi lepší než s dopingom?

• Bieloruský škandál

• Ukrajinský úpadok?

• Simone Bilesová a terapeutické výnimky

• Transrodové otázky a budúcnosť športu

V medailovej bilancii LOH až do posledného dňa súperili o víťazstvo USA a Čína. Čína veľmi dlho vyhrávala v počte zlatých medailí a preto niektoré médiá v USA miesto tradičného počtu zlatých, začali zdôrazňovať celkový počet medailí, čo vyvolalo množstvo irónie. Ešte predposledný deň mala Čína náskok dvoch zlatých medailí, nakoniec však favorit z USA zvíťazil v pomere 39:38. Išlo o podstatne tesnejšie víťazstvo než v Riu 2016, kde bol pomer USA – Čína 46:26, pričom Briti získali 27 zlatých medailí. Morálnym víťazom olympiády v Tokiu sa však nestala ani Čína, ani USA, ale Rusko. Rusi boli totiž na LOH najprísnejšie kontrolovaní a MOV im kvôli údajnému systému „štátneho dopingu“ (téme som sa venoval tu) zakázal tak vlajku a hymnu, ako aj spievanie ľudovej piesne Kaťuša. Napriek tomu však z hľadiska medailovej bilancie (20-28-23) bola ruská výprava úspešnejšia než v Riu 2016 (19-17-20) alebo v Londýne 2012 (20-20-28). V Pekingu 2008 bol síce počet zlatých vyšší (24), avšak celkový počet medailí nižší (56). Tým sa potvrdilo, že ruské úspechy v športe nie sú vôbec spôsobené dopingom, ako sa to snažili predstaviť MOV a WADA. Logicky, ak by bol ruský šport na minulých olympiádach úspešný kvôli systému „štátneho dopingu“, mal by na LOH v Tokiu počet ruských medailí výrazne klesnúť – keďže Rusi boli pod dlhodobou prísnou kontrolou. Je síce pravda, že na olympiádach po rozpade ZSSR boli ruskí športovci ešte o niečo úspešnejší, to však súťažili ešte generácie, ktoré vyrastali v prepracovanom sovietskom systéme podpory športu. Okrem extrémneho režimu kontroly sa ruskí športovci v Tokiu ocitali aj v zjavnej nepriazni niektorých rozhodcov, čo sa prejavilo najmä v modernej gymnastike. Favoritka súťaže D. Averina z Ruska skončila až druhá, hoci zacvičila bez významných chýb, zatiaľ čo jej súperka L. Ashramová z Izraela urobila obrovskú chybu, keď jej spadlo náradie (stuha). Zvláštne boli aj neobvyklé problémy pri hodnotení rozhodcov, na ktoré poukázala ruská delegácia. Z celkového hľadiska však ani nepriazeň rozhodcov v konkrétnych disciplínach neviedla k poklesu počtu ruských medailí na LOH.

Medzi skutočnosti, ktoré na LOH najviac rezonovali, patril aj príbeh bieloruskej atlétky K. Timanovskej, ktorá sa odmietla vrátiť do Bieloruska a požiadala o azyl v Poľsku. Prípady športovcov, ktorí sa po LOH nevrátili domov sú však častým javom – asi najznámejší bol príklad skupiny Maďarov, ktorí sa po LOH 1956 nevrátili z Melbourne. Je však aj mnoho športovcov z Afriky či Ázie, ktorí vnímali LOH ako príležitosť zostať v bohatšej krajine – v Tokiu sa o to pokúsil ugandský vzpierač J. Sekitoleto. V prípade Bieloruska sa už pred olympiádou dalo predpokladať, že sa objaví i politika a to sa prejavilo práve v prípade K. Timanovskej. Dňa 30. júla 2021 sa atlétka zúčastnila kvalifikácie v behu na 100 m, neuspela však a do semifinálových behov nepostúpila. Ďalšou disciplínou, v ktorej sa chcela zúčastniť, bol beh na 200 m. Následne však prišlo k sporu, po ktorom sa bieloruská delegácia rozhodla poslať športovkyňu domov. Príčinou mala byť Timanovskej kritika rozhodnutia skupiny trénerov zaradiť ju do štafety na 4 x 400 m – zaradili ju do štafety po tom, čo sa nemohli zúčastniť dve ďalšie atlétky. Atlétka ale odmietla odletieť a oznámila, že chce požiadať o azyl v Európe. Na internete sa objavil i rozhovor, v ktorom na ňu robili nátlak, aby odletela a situáciu nekomentovala. K. Timanovská sa preto stala hviezdou sociálnych sietí. Ostáva však otázka, prečo nechcela štartovať v štafete. 200 m mala totiž bežať 2. augusta, v nepravdepodobom prípade postupu ešte aj 3. augusta, zatiaľ čo štafetu až 5. augusta. To je dostatočný časový odstup – a jej beh na 200 m by štafetou neutrpel. To, že tréneri urobili rozhodnutie za jej chrbtom, nie je až tak neobvyklé, i keď je určite lepšie, ak tréneri so športovcom diskutujú. Ani na Západe nie sú tréneri „demokratmi“ a existuje množstvo prípadov, keď tréner vylúčil z výpravy športovca, pretože nesúhlasil s jeho rozhodnutím. Tentokrát však výsledkom bolo to, že MOV odňal dvom členom bieloruskej delegácie akreditáciu. V Bielorusku sa po incidente objavila kritika voči organizácii športu, avšak hoci situácia nie je ideálna, existujú aj oveľa horšie príklady problémov športu v bývalom ZSSR.

Bielorusko obsadilo v medailovom rebríčku 45. miesto, hneď za päťkrát väčšou Ukrajinou, ktorá bola kedysi skutočnou športovou veľmocou. V období existencie ZSSR predstavovala Ukrajinská SSR dôležité centrum svetového športu a významne prispievala k sovietskym úspechom. Na LOH v Tokiu však ukrajinský šport doslova prepadol a získal len jednu zlatú medailu, podobne ako Bielorusko. Pre porovnanie, na LOH v Atlante 1996, kde vystúpila samostatná Ukrajina prvý krát, získali Ukrajinci 9 zlatých (Bielorusi jednu) a skončili na 9. mieste medailového rebríčka. Aj pomer zlatých Ruska a Ukrajiny v Atlante 1996 bol 26:9, čo zodpovedalo počtu obyvateľov, v Tokiu 2020 to však bolo už iba 20:1. Ukrajinský neúspech však nie je výnimkou, ale súčasťou trendu klesajúcich víťazstiev. Z posledných piatich LOH vykazujú bilanciu zlatých: 8-7-5-2-1. Na príklade Ukrajiny najlepšie vidieť kontinuálny úpadok postsovietskeho športu. Zvlášť smutný je prípad gymnastiky, kde bola Ukrajina tradične superveľmocou. Gymnastka L. Latynina, najúspešnejšia sovietska športovkyňa a druhá najúspešnejšia olympionička histórie (po M. Phelpsovi) bola pôvodom z Ukrajiny. Aj na LOH v Atlante 1996 vyhrala už samostatná Ukrajina v gymnastike celý medailový rebríček (pred Ruskom a USA), keď modernú gymnastiku ovládla J. Serebrjanskaja a viacboj v športovej gymnastike L. Podkopajeva – všetko Ukrajinky. Ako to však dopadlo s ukrajinskými gymnastami v Tokiu o štvrť storočia neskôr? Po prvý krát ani jedna medaila… Príznačné je, že oficiálna Ukrajina sa miesto športových úspechov tešila aspoň z faktu, že japonskí organizátori zmenili na oficiálnej stránke pôvodnú mapu Ukrajiny bez Krymu na mapu Ukrajiny s Krymom…

Na olympiáde sa však objavili aj škandály športovcov zo Západu. Ide najmä o prípad S. Bilesovej, ktorá ovládla športovú gymnastiku na LOH 2012 a 2016 a bola hlavnou favoritkou aj v Tokiu. Odhalenia Fancy Bears z roku 2016 však ukázali, že gymnastka používa tzv. terapeutické výnimky na zakázané prípravky (kvôli psychiatrickej diagnóze ADHD). Lenže stimulanty, ktoré jej o. i. pomáhali zvyšovať koncentráciu, boli pre ostatných športovcov zakázané. V Japonsku S. Bilesová žiadnu súťaž nevyhrala a z niektorých dokonca odstúpila – zrejme aj preto, lebo do Japonska sa nemohli stimulanty priviesť kvôli tamojším zákonom. Tu vzniká oprávnená otázka: Koľko zlatých medailí by získala v Riu 2016 a Londýne 2012, keby ani tam nesmela používať prípravky, ktoré boli pre ostatné gymnastky zakázané? Systém terapeutických výnimiek na zakázané látky je zo strany Ruska dlhodobo kritizovaný, WADA sa však snaží dementovať tvrdenia, že by tieto výnimky ovplyvňovali výsledky športových súťaží. V roku 2020 jej dvaja predstavitelia vystúpili s tvrdením, že výnimky dostalo menej než 1% olympijských medailistov. Problém ich prezentácie však spočíval v tom, že nezverejnili konkrétny zoznam „výnimkárov“, ktorý by sa dal verifikovať. Zjavne sa spoliehali na mediálny obraz WADA, ktorá má byť garanciou čistoty v športe. Bez skutočného zoznamu s menami im však v Rusku neuverili a júli 2021 J. Korotyškin, ruský plavec-medailista z Londýna 2012, vyhlásil, že terapeutické výnimky používa 70% americkej výpravy. Systém terapeutických výnimiek v tomto roku opäť kritizovali aj bývalí slávni lyžiari J. Vjalbeová z RF či D. Kershaw z Kanady. Žiaľ, takéto dohady neprestanú, kým sa zoznam „výnimkárov“ nebude transparentne zverejňovať – bez odvolávky na ochranu súkromia športovcov.

Najpikantnejšia téma, ktorú olympiáda v Tokiu otvorila, boli rodové otázky v športe. Vo verejnosti zarezonovalo, že na LOH sa zúčastnila transrodová vzpieračka L. Hubbard, ktorá súťažila medzi ženami, hoci sa narodila ako muž. Na prvý pohľad to vyzerá ako kuriozita a daná športovkyňa skončila bez medaily, ide však o vážny problém. Dá sa predpokladať, že v budúcnosti sa objaví viac osôb, ktoré sa narodili ako muži, počas života však zmenili rodovú príslušnosť a chceli by súťažiť na OH. Aj po zmene pohlavia im však zostanú zachované niektoré výhody mužského rodu, napr. svaly, vďaka čomu im na rovnaký výsledok stačí trénovať menej než ženám. Odpoveďou na nástup tzv. transrodových ľudí do športu sú tri teoretické možnosti: ponechať ich v súťažiach podľa pôvodného pohlavia, podľa nového pohlavia alebo im vytvoriť samostatnú kategóriu. Samostatné súťaže sú najmenej pravdepodobná varianta, i keď by ju niektoré subjekty na Západe určite podporili. Zaradenie týchto osôb do súťaží podľa pohlavia pri ich narodení bude však čoraz ťažšie, lebo ide o silnú politickú agendu, najmä v EÚ a USA, ktoré majú v športe stále dominantné slovo. Je teda len otázkou času, kedy tzv. transrodoví športovci začnú víťaziť v ženských súťažiach a to nutne otvorí diskusiu o opodstatnenosti oddelených športových súťaží pre ženy. Znovu sa objaví otázka, prečo majú ženy súťažiť oddelene od mužov na športových olympiádach, keď napr. na matematických olympiádach súťažia spoločne. Bude sa tiež diskutovať problém, že mnohé štáty subvencujú ženský šport v disciplínach, ktorým sa ženy tradične nevenujú (napr. vzpieranie), aby tým dosiahli čo najviac medailí na olympiádach. Ako alternatíva sa objaví možnosť spoločných súťaží pre mužov a ženy, i keď by to zrejme viedlo k poklesu počtu ženských účastníkov na LOH a preto to v krátkodobom horizonte reálne nebude. Nie je tiež vylúčené, že perspektívne sa výzvou stane aj téma rôznych váhových kategórií s argumentom, že napr. pri matematickej olympiáde súťažiaci neštartujú v kategóriách podľa výšky IQ.

Na záver možno konštatovať, že na uvedené otázky neexistuje jednoduchá odpoveď, je však možné, že v budúcnosti ustúpia pred oveľa pálčivejším problémom, ktorý so sebou prinesú nové biotechnológie, zvlášť pri tzv. editácii genómu. Tá so sebou prinesie možnosť dedičných zmien u konkrétnych ľudí, ktorí sa vďaka tomuto zásahu v Petriho miske stanú výkonnejšími športovcami a to bez ohľadu na rod. (téme som sa venoval v minulom článku).