brankof.blog.pravda.sk

Na začiatok musím povedať, že hoci patrím ku kritikom nedemokratických praktík na Slovensku už dlhé roky (i počas vlád R. Fica, napr. tu), pojem totalita používam veľmi uvážlivo a doteraz som Slovensko za totalitný štát neoznačoval. Aj v konkrétnych diskusiách som sa postavil proti tým, ktorí tvrdili, že na Slovensku vládne totalita. Stále si myslím, že väčšina znakov totalitarizmu tu ešte naplnená nie je, na druhej strane si však nemôžem nevšimnúť, že konkrétne totalitné praktiky už na Slovensku fungujú. Dôvodom tohto záveru nie je ani tak očkovacia politika vlády s mnohými diskriminačnými prvkami, ako skôr neprijateľné postupy špecializovaných orgánov činných v trestnom konaní (OČTK).

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Potvrdenie manipulácie trestných konaní?

• Mediálny populizmus?

• Šírenie atmosféry strachu?

Na Slovensku v posledných mesiacoch veľmi rezonuje téma manipulácie trestných konaní cez koordináciu výpovedí tzv. kajúcnikov (spolupracujúcich obvinených, či korunných svedkov) zo strany určitých ľudí v špecializovaných OČTK a to tak, aby sa výpovede vzájomne potvrdzovali v niekoho neprospech. Časť odbornej verejnosti poukazovala na nadužívanie a prílišnú dôveru v inštitút tzv. kajúcnika už v minulých rokoch (napr. tu) a tento trend kritizoval aj ESĽP v Štrasburgu (Adamčo proti Slovensku). V roku 2021 však boli problémy v trestnom práve už tak zjavné, že kritika nadobudla širší rozmer a na sústavné porušovanie princípov právneho štátu poukázala i najväčšia petičná akcia sudcov a advokátov v histórii Slovenska. Po škandáloch s tragickými následkami, najmä po smrti M. Lučanského, si nebezpečný trend uvedomili aj niektorí predstavitelia štátnej moci a začali proti nemu vystupovať. Vo viacerých médiách tento boj za záchranu zvyškov právneho štátu na Slovensku nazývajú „vojna policajtov“. Stále však silnie podozrenie, že ide o boj proti organizovanej skupine v Národnej kriminálnej agentúre (NAKA), Úrade špeciálnej prokuratúry (ÚŠP), príp. na Špecializovanom trestnom súde (ŠTS). Správa SIS, prednesená v máji 2021, bola veľkým mementom, podobne ako aj snaha umlčať ľudí, ktorí v štátnych orgánoch o probléme manipulácie trestných konaní hovorili (B. Zurian, J. Kaľavský, A. Szabó). Podozrenie o danej manipulácii posilnil aj fakt, že D. Lišpic kontroverzným spôsobom znemožnil bývalému riaditeľovi SIS V. Pčolinskému informovať o zisteniach parlament, keď poslanci o to požiadali.

Vyvrcholením v kauze manipulácie trestných konaní však bol postup R. Mikulca a P. Kovaříka proti vyšetrovaciemu tímu pod vedením D. Santusovej, keď znemožnili zadržanie dvoch podozrivých kajúcnikov. Fakt, že zasiahli práve minister a policajný prezident, naznačil, že na manipulácii trestných konaní sa podieľajú aj najvyššie politické špičky. Jeden kajúcnik, ktorého stihli zadržať (Cs. Dömötör), sa dokonca ku krivej výpovedi priznal, v prípade ďalšieho (P. Petrov) sa však zabezpečilo, aby ušiel a po troch týždňoch padol do rúk „politicky správnym“ príslušníkom NAKA. Zaujímavým javom boli aj neustále sa meniace výhovorky P. Kovaříka na ospravedlnenie zmarenia zásahu inšpekcie. Naposledy vyšiel s verziou, že vyšetrovatelia v kauze Očistec sú pod veľkým tlakom. Ako keby osoby, ktoré sedia mnoho mesiacov v extrémne prísnej kolúznej väzbe kvôli krivým výpovediam kajúcnikov, pod tlakom neboli. Dnes je očividné, že niektorí vedúci politici sú ochotní urobiť všetko pre to, aby sa skutočné vyšetrenie manipulácie trestných konaní zmarilo. Je teda málo pravdepodobné, že by sa koordinácia kajúcnikov čestne vyšetrila a tak netreba s hodnotením čakať až na výsledok trestného konania. Z morálneho hľadiska je postup vysokých štátnych funkcionárov presvedčivým dôkazom v ich neprospech. Po prevalení podozrenia zo snahy vykonštruovať obvinenie voči D. Santusovej, na ktoré ona sama upozornila, tak už ani jej nezostáva veľa iných možností než škandalizácia, ktorá by vyvolala rozruch aj v zahraničí. Potom by snáď zareagovala i Európska komisia, ktorá toleruje excesy súčasnej slovenskej moci. Pravdepodobne výmenou za jej servilitu v zahraničnej politike.

Súčasťou problému pri postupe špecializovaných OČTK je aj umiestňovanie nepohodlných ľudí do kolúznej väzby. O jej nadužívaní sa veľa hovorilo na prelome rokov, najmä po smrti M. Lučanského a po tom, čo advokát M. Ribár popísal svoju skúsenosť. Medzitým sa objavili aj ďalšie svedectvá, napr. od D. Kováčika. M. Kolíková na začiatku roku 2021 sľubovala zmenu pomerov, trvalo však skoro tri štvrte roka od škandálov, než sa reforma uskutočnila (účinnosť od 15. augusta 2021). Rizikom novej právnej úpravy je však možnosť predlžovania kolúznej väzby nad základných päť mesiacov u toho, kto nekoná kolúzne, neovplyvňuje svedkov, ale je podozrenie z určitého druhu trestnej činnosti spáchaného „zločineckou skupinou“, príp. „organizovanou skupinou“. Takéto podozrenie s veľmi vágnou formulkou o „organizovanej skupine“ niektorí prokurátori ÚŠP a sudcovia ŠTS môžu nadmerne využívať aj v budúcnosti, ak nebudú mať v rukách iný argument pre dlhú kolúznu väzbu. Problém preto bude pretrvávať v politicky významných kauzách. Zaujímavé je aj to, že sľubované skrátenie kolúznej väzby na päť mesiacov sa nebude týkať prípadu D. Kováčika (kolúzna väzba od októbra 2020), ani V. Pčolinského (od marca 2021) – tesne pred 15. augustom im kolúznu väzbu na ŠTS opäť predĺžili…

Jedným z dôvodov zneužívania kolúznej väzby je to, aby nepohodlní ľudia zostali „ticho“. Keby napr. na mediálne vyjadrenia D. Lipšica o policajnej inšpekcii mohli okamžite reagovať D. Kováčik alebo V. Pčolinský, verejnosť by získala vyváženejšie informácie. Samozrejme, že trestné právo by sa nemalo riešiť cez médiá, nemožno však ignorovať slovenskú realitu, kde už samotné zakýkanie v kauzách Očistec, Judáš, atď. prebiehalo ako divadlo pre médiá. Navyše, pokiaľ mediálny obraz o trestných procesoch vytvára D. Lipšic, či už cez Facebook alebo cez svoje „neprokurátorské“ kontakty v médiách a osoby vo väzbe nemajú príležitosť, ako na to reagovať, ide aj o vážny zásah do ich práv. Po úteku kajúcnikov z Kováčikovej kauzy je celý jeho proces vážne spochybnený a tak sa vedie „mediálna vojna“ o to, či verejnosť bude očakávané odsúdenie D. Kováčika akceptovať. Na D. Kováčika bola uvalená kolúzna väzba v októbri 2020 a hoci mal vo funkcii zotrvať až do mája 2021, rezignoval už v novembri. Osobne si D. Kováčika vôbec neidealizujem, ale vnímam, že pre určitých ľudí z ÚŠP je jeho odsúdenie nevyhnutnosťou, pretože ak by ho oslobodili, klesla by legitimita D. Lipšica a ak by sa ukázalo, že D. Kováčik rezignoval na základe manipulovaných výpovedí kajúcnikov, tak by to bola pre nich pohroma.

V súčasnej „mediálnej vojne“ sa D. Kováčik ocitá v nevýhode, pretože články, ktoré posiela z kolúznej väzby, môžu OČTK zdržovať a pustiť ich von až v momente, keď sa už nebudú dať použiť ako reakcia na D. Lipšica. Na druhej strane, štýl písania D. Kováčika by na široké masy nezaberal tak efektívne ako skratkovitý štýl D. Lipšica na Facebooku. Ten sa nedávno prejavil výrokom, ktorým odpovedal M. Žilinkovi, po tom, čo ho generálny prokurátor upozornil na princíp zdržanlivosti, citujem: „Sú chvíle, kedy sa nesmie mlčať.“. Hoci to od D. Lipšica znelo „chlapsky“, išlo o veľmi populistické vyjadrenie. Skúsme si predstaviť, čo by sa dialo, keby napr. V. Pčolinský ako riaditeľ SIS nedodržal povinnosť mlčanlivosti a povedal všetko, čo vie o manipulácii kajúcnikov ešte pred tým než ho zadržali – s odôvodnením, že „sú chvíle, kedy sa nesmie mlčať“. Realita je dnes taká, že V. Pčolinský v prísnej kolúznej väzbe už mesiace márne žiada o zbavenie mlčanlivosti, zatiaľ čo D. Lipšic na slobode a z bezpečia vysokej funkcie hovorí, že „nemôže mlčať“. Tak vyzerá „spravodlivosť“ v trestnom konaní na Slovensku… Mediálnu prevahu D. Lipšica však posilňuje aj zjavná protekcia mainstreamových médií. Je zaujímavé, ako dnes niektorí novinári zľahčujú manipuláciu trestných konaní, hoci napr. v roku 2017 tvrdili, že k procesu proti D. Lipšicovi kvôli usmrteniu chodca na prechode pristupuje prokuratúra „viac politicky než právne“ (napr. tu).

Pojem totalitarizmus v súvislosti so súčasnými trestnými kauzami znie možno prehnane, prichádza však do úvahy preto, lebo zneužívanie trestného práva má potenciál vytvárať totalitnú atmosféru strachu v spoločnosti. Tradičným prejavom totalitarizmu v minulosti bolo, že policajný teror sa stal nepredvídateľným, aby sa bálo čo najviac ľudí – aj dnes však môže navedený kajúcnik označiť v podstate kohokoľvek a nikto si pred ním nemôže byť istý. Viem, že za určitých okolností môže inštitút kajúcnika priniesť v trestných konaniach dôležité informácie, ide však o dvojsečnú zbraň, ktorá prináša obrovské riziká, najmä ak sa začne zneužívať. Niekoľko prokurátorov a vyšetrovateľov tak má k dispozícii doslova inkvizičný nástroj, ktorý sa dá použiť voči každému nepohodlnému odporcovi. Pokiaľ však občania a zvlášť štátni funkcionári či úradníci nebudú mať právnu istotu a kvôli hrozbe zmanipulovaných kajúcnikov sa budú báť konať nezávisle od vládnej moci, vytvorí sa základná podmienka pre nástup totalitarizmu. Udávanie toho, na koho vyšetrovateľ ukáže, môže zmeniť charakter režimu na Slovensku. Ak sa proti tomuto trendu nepostavíme, môže prísť doba, keď sa uvedené postupy začnú používať voči nám ostatným, vrátane občanov bez funkcie, majetku či politických vyjadrení. Potom bude neskoro protestovať.

Celkovo možno konštatovať, že po udalostiach posledných rokov sa konanie špecializovaných OČTK ukazuje ako závažný problém pre princípy právneho štátu. Tento problém pritom nastáva najmä v oblastiach, ktoré by mali tvoriť jadro činnosti ÚŠP a ŠTS.

1. Podľa zákona by sa mali venovať korupcii. V takom prípade by však nemali „uplácať“ kajúcnikov rôznymi zjavne neprimeranými výhodami. Nebezpečím je, že výmenou za výhody od kajúcnikov získava ÚŠP prakticky neobmedzenú možnosť obviniť kohokoľvek a to mu dáva do rúk väčšiu moc než by mal mať podľa zákona.

2. ÚŠP a ŠTS sa majú venovať aj organizovanému zločinu. Práve konanie niektorých ľudí z týchto orgánov v posledných rokoch však vykazuje znaky organizovanej skupiny. Koordinácia kajúcnikov a manipulácia trestných konaní by nebola možná bez skrytej spolupráce predstaviteľov rôznych OČTK, napr. takej, o ktorej sa hovorí v kauze Turecký vrch.

3. Otázkou ostáva, či by ŠTS a ÚŠP mali naďalej posudzovať extrémistické trestné činy. Osobne mám mnoho výhrad voči súčasnej úprave extrémizmu, avšak práve predstavitelia ÚŠP sa niektorými svojimi praktikami pohybujú na hrane extrémizmu. Ich aktivity proti princípom právneho štátu sú pritom nebezpečnejšie než hlúpa fašistická rétorika nezrelých jedincov. Ak by proti niekomu na Slovensku mala zasahovať „militantná demokracia“, tak sú to práve totalitne zmýšľajúci prokurátori, sudcovia a vyšetrovatelia.

Žiaľ, v prípade špecializovaných OČTK sa potvrdili mnohé obavy, ktoré vyslovil ÚS SR ešte v roku 2009, keď označil zriadenie Špeciálneho súdu za protiústavné. Potvrdila sa tiež historická skúsenosť, že ak malá uzavretá skupina ľudí dostane do rúk veľkú moc, tak ju časom začne zneužívať. V súčasnosti je teda otázkou, ako ďalej. Najlepším riešením by bolo, keby dokázali vykonať nápravu samotní prokurátori ÚŠP a sudcovia ŠTS: určitá personálna obmena a odchod aspoň tých najviac sprofanovaných mien by boli na prospech veci. To však nie je príliš pravdepodobné a tak zostáva len čakať na zmenu vlády, po ktorej by sa s manipulatívnymi praktikami bolo možné vysporiadať zmenou predpisov. Do budúcna bude treba prijať zákony, ktoré obnovia princípy právneho štátu na Slovensku. Je tiež zrejmé, že viacero rozhodnutí ŠTS sa bude musieť opäť preskúmať a určité množstvo ľudí aj veľkoryso odškodniť.