brankof.blog.pravda.sk

Každý, kto sledoval „spravodajstvo“ západných médií v priebehu posledného roka, si nemohol nevšimnúť veľmi ostrú rétoriku, odsudzujúcu „ruskú agresiu“ na Ukrajine. Kto však sledoval spravodajstvo tých istých médií v posledných dňoch, ten musel konštatovať, že akosi opomínajú informovať o saudskej agresii v Jemene. A ak sa aj dané spravodajstvo objavuje, tak je buď veľmi neutrálne alebo dokonca podporné.

            Janukovyč verzus Hádí?           

Keď sa však na celú situáciu pozrieme bližšie, vidíme, že ide o veľký paradox, pretože zásah Saudskej Arábie a jej spojencov v Jemene bol oveľa otvorenejší než akékoľvek mysliteľné zapojenie Ruska do vojny na Ukrajine. Rusko nikdy nebombardovalo Kyjev ani ďalšie ukrajinské mestá, zatiaľ čo saudské letectvo a spol. bezohľadne bombardujú rôzne regióny Jemenu, vrátane hlavného mesta.

Pritom keby Rusi bombardovali Ukrajinu, nebolo by to menej legitímne než saudské bombardovanie Jemenu. Iste, že nejde o úplne analogickú situáciu, ale rozdiely hovoria skôr proti saudskej agresii. Musíme si uvedomiť, že legitimita novej moci v Jemene bola vyššia než na Ukrajine. V Jemene po obsadení prezidentskej rezidencie prezident Hádí podpísal 21. januára 2015 dohodu s predstaviteľmi huthiovských „ľudových výborov“. Na jej základe 22. januára 2015 abdikoval zo svojej funkcie, podobne ako i jeho vláda. Okrem toho, prezident Hádí svoju abdikáciu opakovane potvrdil:  http://www.sabanews.net/en/news387412.htm

Naopak, v prípade V. Janukovyča neprišlo k abdikácii z funkcie prezidenta. Jeho zvrhnutie bolo jednoznačne protiústavným prevratom a porušením dohody o predčasných voľbách, ktorú uzavrel s predstaviteľmi Majdanu 21. februára 2014. Podľa ústavy mal teda V. Janukovyč silné právo naďalej sa považovať za prezidenta, zatiaľ čo Hádí toto právo po svojej abdikácii spochybnil. Zvláštne je pritom to, že napriek abdikácii označujú západné médiá Hádího dodnes titulom prezident, hoci V. Janukovyča po protiústavnom zvrhnutí už označovali len za „bývalého prezidenta“.

Iste, môžeme diskutovať o tom, či konanie Hádího bolo vynútené húthiovskými silami, ale i keby bol akt abdikácie problematický, ako taký by nemusel byť nutne považovaný za neplatný. Nepochybujem, že keby V. Janukovyč v strachu o svoj život vo februári 2014 abdikoval, západní politici by určite jeho abdikáciu nikdy nespochybňovali.

Prečo teda západní politici a médiá postupujú takto rozdielne? Odpoveď je zrejmá. Zdá sa, že Hádího abdikácia neveľmi vyhovovala USA a Saudskej Arábii a tie ho rýchlo presvedčili, že sa s pomocou zahraničnej intervencie môže vrátiť k moci. S novými spojencami sa osmelil aj samotný Hádi a znovu sa začal považovať za prezidenta.

Samozrejme, že na rozdiel od Hádího Janukovyč nikdy neabdikoval a keďže parlament v Kyjeve nedodržal ústavný postup a ani nezískal ani dostatok hlasov na jeho odvolanie, zachoval si V. Janukovyč podľa ústavy funkciu prezidenta. A hoci mal Janukovyč silnejšiu legitimitu než Hádi, nechcem si ani predstaviť, čo by sa dialo, keby si ako ústavný prezident zavolal po prevrate v Kyjeve na pomoc ruskú armádu a tá by zbombardovala jeho odporcov na Majdane…

           Dôvody intervencie?

Veľmi zaujímavé je ale aj to, ako Saudská Arábia a spol. odôvodňujú svoju aktuálnu vojenskú intervenciu. Okrem toho, že sa opierajú o „prezidenta“ Hádího a bojujú proti „pučistom“, tak argumentujú tým, že im ide o boj proti vplyvu Iránu v regióne. Skúsme si však predstaviť, čo by sa stalo, keby Rusi bez obalu použili podobnú argumentáciu a zbombardovali Kyjev s odôvodnením, že im ide o vyvažovanie vplyvu NATO vo východnej Európe.

Iste môžeme diskutovať, nakoľko je húthiovské hnutie podporované Iránom, hoci o priamom riadení Iránom neexistujú dôkazy, avšak na legitimizáciu saudskej vojenskej intervencie v Jemene to nestačí. Je zrejmé, že Irán vidí v Jemene pri moci radšej šiitských politikov, ale saudský boj proti šiitom nie je v žiadnom prípade dostatočným dôvodom pre legitimitu agresie. Na rozhodovanie zahraničnej vojenskej intervencie v Jemene je príslušná iba Bezpečnostná rada OSN a nie saudská koalícia sunnitských autokratov, nech by aj boli združení v nejakej inej organizácii.

           Saudské a americké zásahy

Žiaľ, nejde o prvý príklad agresie z posledných rokov, keď Saudská Arábia s podporou USA zasahovala v regióne za účelom udržania svojich spojencov pri moci. V roku 2011 zasahovala saudská armáda aj v Bahrajne. V Bahrajne je vláda sunnitského kráľa Hamada dlhodobo nepopulárna medzi šiitskou väčšinou a vládnuci režim by zrejme padol, keby v roku 2011 násilne nepotlačil masové protesty vlastných občanov. Problém bol však v tom, že kráľ Hamad z Bahrajnu nedokázal potlačiť demonštrantov vlastnými silami a musel si na pomoc proti nespokojnej šiitskej väčšine zavolať armádu Saudskej Arábie.

Skúsme si predstaviť, čo by sa stalo, keby si počas revolúcie na Majdane pozval V. Janukovyč priamo do Kyjeva ruskú armádu a s jej asistenciou by celý Majdan rozprášil. Aké sankcie by západní politici by voči Janukovyčovi a Rusku zaviedli? Voči bahrajnskému Hamadovi a jeho saudským protektorom však Západ sankcie nielen že nezaviedol, ale ich podporil i pri ďalšej agresii v Jemene…

Je očividné, že Saudská Arábia na Arabskom polostrove násilne udržuje nadvládu konzervatívnych sunnitských monarchov. Treba však povedať, že sa jej to darí aj preto, lebo Západ, najmä USA, znemožňujú iným regionálnym mocnostiam postaviť sa na odpor voči saudským intervenciám na polostrove. Bez ochrany USA by Saudská Arábia pri svojich intervenciách musela zohľadňovať prinajmenšom stanovisko Iránu, ktorý by nielen v prípade Bahrajnu dokázal efektívne zasiahnuť. Americká podpora saudskej intervencie v Bahrajne bola pritom ešte oveľa očividnejšia než v Jemene, keďže priamo v Bahrajne sídli americký CENTCOM. A práve ten bol veľmi silným argumentom pre Irán, aby saudskú intervenciu v Bahrajne nehatil.

Saudskú hegemóniu v regióne však nepriamo posilňujú aj vojenské zásahy USA a ich „koalície dobrovoľníkov“. Predovšetkým agresia voči Husajnovmu Iraku v roku 2003 a sčasti aj intervencia v Líbyi 2011 veľmi zvýšili saudskú dominanciu v regióne. A práve tu leží zodpovednosť Slovenska či ďalších členov „koalície dobrovoľníkov“. Keďže sme v roku 2003 pomáhali vyradiť Irak ako protiváhu Saudskej Arábie, mali by sme dnes na saudskú agresivitu voči susedom reagovať oveľa ostrejšie!

Okrem toho, Saudská Arábia zasahuje do vnútorných záležitostí svojich susedov aj podporou fundamentalistických sunnitských hnutí, vďaka ktorým sa podarilo destabilizovať Sýriu a Egypt. Keď Saudi vysielali do Sýrie sunnitských fundamentalistov, žiadal Západ odstúpenie prezidenta Asada a Saudov nijako nesankcionoval. Naopak, keď vzniklo podozrenie o prítomnosti ruských vojakov na Ukrajine, tak sa európski a americkí politici predháňali v sankciách. Aj preto je západná rétorika, plná dvojitých štandardov, krajne nedôveryhodná.

                Predpoklady intervenčného neúspechu?

Podobne ako na Ukrajine ani v Jemene netreba na destabilizáciu až tak veľa. V Jemene existujú hlboké vnútorné rozpory. Existujú rozdiely medzi sekulárnymi a náboženskými skupinami, medzi šiitmi a sunnitmi, a aj vo vnútri týchto skupín existujú rozdiely. Koľko presne tvorí ktorá skupina, nie je jasné. UNHCR uvádza 45% zaidiovských šiitov a 53% sunnitov: http://www.refworld.org/cgi-bin/texis/vtx/rwmain?page=topic&tocid=45a5199f2&toid=45a5f8b22&docid=488f180d1e&skip=0 . Iné zdroje zase hovoria, že počet sunnitov je podstatne vyšší. Medzi šiitmi jednoznačne dominuje zaidovská právnická škola, ku ktorej sa hlási aj hutiovské hnutie na severe Jemenu. Medzi sunnitmi je zase najpočetnejšia šáfíjovská škola, no vplyv si udržujú aj málikovská a hanbálovská škola. Hanbálovsky smer má blízko k politickým silám v Saudskej Arábii. Viem, že o etnickom a náboženskom zložení Jemenu by sa dalo hovoriť veľa, ale existencia vnútorných delení v Jemene je zrejmá.

V tomto storočí mali na destabilizáciu Jemenu vplyv i mnohé vonkajšie faktory, napr. pravidelné útoky bezpilotnými lietadlami USA na územie v Jemene. V mnohých prípadoch spôsobovali pobúrenie verejnosti a veľmi diskreditovali postavenie vtedajšieho prezidenta Saleha.

Spomenúť treba i to, že intervencia S. Arábie a jej spojencov nebude v Jemene prijímaná dobre ani z historických dôvodov. Medzi wahhabistickými sunnitmi zo Saudskej Arábie a nábožensky pluralitným Jemenom existujú dlhodobé rozpory. Najostrejšie rozpory sú práve medzi Saudmi a zaidíovcami zo severného Jemenu, avšak ani väčšina ďalších skupín v Jemene, či už šiitských alebo sunnitských, príliš blízky vzťah k Saudskej Arábii nepociťuje.

Veľké rozpory medzi oboma štátmi predstavuje i otázka územia. Treba pripomenúť, že už v roku 1934 vypukla medzi Saudskou Arábiou a Jemenom vojna, v rámci ktorej Saudi zabrali viaceré sporné regióny, najmä Nadžran. Jemen vtedy stratil nielen územie, ale aj dôležité ekonomické zdroje. Mnohí Jemenčania túto anexiu dodnes považujú za obrovskú krivdu a saudské zasahovanie do vnútorných záležitostí jemenské obyvateľstvo posudzuje približne tak ako Kyjev posudzuje ruský postup na Kryme.

              Diskreditácia „západných“ hodnôt    

Existuje veľa dôvodov, pre ktoré sa možno domnievať, že najmä EÚ na celú intervenciu v Jemene doplatí. Každá destabilizácia Blízkeho východu ohrozuje práve Európu, keďže spolu s bývalým ZSSR ide o geograficky najbližšiu oblasť. Ak si niekto myslí, že jemenská vojna sa Európy netýka, tak by mal zvážiť riziká. Nejde len o problematiku utečencov, či strategickú pozíciu Jemenu v Adenskom prielive, jednej z najrušnejších námorných tepien sveta. Dôležité je aj to, že agresia v Jemene predstavuje ďalšiu vojnu, ktorá diskredituje Západ a predstavuje Európu vo vleku USA.

Pre európsku rétoriku o ľudských právach pôsobí nedôveryhodne najmä to, že západné mocnosti podporujú ultrakonzervatívny teokratický režim zo Saudskej Arábie. Práve v Saudskej Arábii pritom existuje zrejme najkonzervatívnejší právny poriadok sveta. V saudskom trestnom práve sa objavuje kameňovanie, bičovanie, odtínanie rúk či iné kruté a neľudské tresty. O právach žien alebo o právach neislámskych náboženských menšín tam vôbec nemožno hovoriť. Predstava, že by si kresťania mohli v S. Arábii vysvätiť kostol, je úplne vylúčená. V tomto existuje veľký rozdiel dokonca i voči Iránu, kde majú náboženské menšiny garantované nielen značné práva, ale aj zastúpenie v parlamente. Rovnakým paradoxom je forma vlády v podobe teokratickej monarchie v Saudskej Arábii. Táto „stredoveká“ forma vlády nemá vo svete obdobu…

Prečo sa však takýto režim v Saudskej Arábii udržal až dodnes? Saudská Arábia tu očividne čerpá hlavne zo svojho ropného bohatstva, kvôli ktorému jej obyvatelia majú čo stratiť a nebúria sa. Ide však len o tú časť saudského obyvateľstva, ktorá má občianstvo, pretože v krajine žije mimoriadne početná skupina „gastarbajtrov“, ktorí nemajú takmer žiadne práva a minimálnu šancu získať občianstvo:  http://www.un.org/esa/population/meetings/EGM_Ittmig_Arab/P02_Kapiszewski.pdf

Saudská Arábia by sa však vďaka svojej agresívnej politike mohla ľahko dostať do vojny s iným regionálnym hráčom, najmä s Iránom. Napriek tomu, že Saudská Arábia má veľmi vysoké vojenské výdavky, v konflikte s ľudnatejším Iránom by jej vyhliadky neboli dobré. Saudské obyvateľstvo nie je na rozdiel od Iránu zvyknuté sa príliš uskromňovať a vojna s Iránom by viedla k strate blahobytu, vďaka ktorému sa udržuje konzervatívny režim. Taktiež postoje pracovných imigrantov by boli veľmi neisté. Vojna s rovnocenným nepriateľom by znamenala veľké riziko pre stabilitu politického systému Saudskej Arábie.

„Stredoveký“ saudský systém by pri vážnej vojenskej konfrontácii mohol ľahko padnúť. Práve preto je nevyhnutnou súčasťou saudského intervenčného systému na polostrove politická a vojenská podpora zo strany Západu. Aj preto západní politici a médiá konajú tak, ako konajú, keď sa Saudská Arábia vystupuje agresívne voči svojim susedom. A žiadne sankcie nezavádzajú!