brankof.blog.pravda.sk

Podľa očakávania hlavnou udalosťou prvého júnového týždňa mala byť v slovenských médiách informácia o návšteve premiéra R. Fica v Moskve. Návšteva slovenského premiéra v Moskve bola celkom určite veľkou udalosťou, pretože napriek všetkým rozporom medzi EÚ a Ruskom sú pre Slovensko vzťahy s Ruskom mimoriadne dôležité. Navyše, názory, ktoré R. Fico v Moskve vyjadril, majú význam a svoje opodstatnenie.

            „Osobnosti“ opäť v akcii

Napriek tomu, že návšteva slovenského premiéra v Moskve bola dôležitá, podľa očakávania, v médiách sa proti nej objavila spŕška kritiky. A opäť raz sa objavil list „70 osobností“, ktoré sa pokúsili návštevu R. Fica v Moskve hanobiť. Robili to síce argumentačne slabým, ale zato veľmi hrubým spôsobom:  http://hn.hnonline.sk/slovensko-119/70-osobnosti-sa-spojilo-v-otvorenom-liste-kritizuju-fica-cele-znenie-789638 .

Nie je to tak dávno, čo sa obdobná skupina „osobností“ pokúsila presvedčiť prezidenta A. Kisku, aby cestoval na oslavy 70-teho výročie víťazstva v Druhej svetovej vojny do Kyjeva. Neviem či preto, aby sa tam pri oslavách stretol s ukrajinským premiérom A. Jaceňukom, podľa ktorého ZSSR napadol nacistické Nemecko. Ďalší z ich listov zase pripodobňoval udalosti na Kryme 2014 k Mníchovu 1938 a iný list vyzýval, aby štátne orgány SR zakázali ruským motorkárom „Nočným vlkom“ vstup na Slovensko. O nedostatkoch listov som písal už dávnejšie: http://brankof.blog.pravda.sk/2015/04/25/nocni-vlci-a-ich-lovci/ .

Ani argumenty v novom liste „70 osobností“ neboli príliš nepresvedčivé. Autori napísali: „Robert Fico a s ním aj Slovenská republika sa ocitli na zozname ruských pritakávačov a vazalov.“ Nuž, takáto rétorika je zlým vysvedčením pre každú osobnosť, ktorá sa pod list podpísala. Chápem, že nie každému sa musí páčiť postoj premiéra, ale kritický postoj k sankciám už vyjadrili mnohí politici a analytici, tradične kritickí k Rusku, dokonca i taký „ruský vazal“ ako H. Kissinger: http://globaleconomicanalysis.blogspot.sk/2014/11/kissinger-warns-of-fatal-mistakes-on.html . Niet pochýb, že existuje veľmi mnoho argumentov proti pokračovaniu sankčnej politiky. Žiaľ, podľa zmýšľania „70 osobností“ je každý človek s iným názorom na protiruské sankcie „ruským vazalom a pritakávačom“…

Mimochodom, keby bola SR naozaj vazalom Moskvy, žiadne sankcie by EÚ voči Rusku zaviesť nemohla, pretože SR má v EÚ pri otázke zavádzania sankcií právo veta. Väčšina ľudí na Slovensku by v otázke protiruských sankcií veto zrejme privítala a fakt, že ho Slovensko napriek tomu nepoužilo, dokazuje, že pokiaľ tu existuje nejaké vazalstvo, tak nejde o vazalstvo ruské.

V liste zaujal i výrok o „zozname ruských pritakávačov a vazalov“. Rád by som vedel, kto zo „70-ky osobností“ ten zoznam vedie. Ide o Smatanov zoznam alebo o čosi novšie? Zoznam „vazalov a pritakávačov“ by som si rád pozrel hlavne preto, aby som si prečítal, čo to vlastne je „ruské vazalstvo“. V našich tzv. mienkotvorných médiách sa už dnes bežne píše, že mierové hnutie na Slovensku je produktom ruskej propagandy, písali to aj niektorí zo signatárov listu „70 osobností“: http://komentare.sme.sk/c/7828166/estebaci-a-neonackovia-bojuju-proti-vojne-tam-kde-nie-je.html . Tak by ma zaujímalo, či sa medzi dôkazy ruského „vazalstva“ a „pritakávačstva“ zaraďujú okrem podpory mieru aj podporu iných humanitných hodnôt, napr. spravodlivosti a dobra.

Inak, v liste „70 osobností“ bije do očí aj neuveriteľný dvojitý meter. Mnohé zo „70 osobností“, ktoré podporovali tie najhoršie agresie západných štátov vo svete, sa dnes pokrytecky rozhorčujú nad „zbabelým súhlasom s Putinovou politikou anexie častí Ukrajiny“. Prečo neprotestovali na začiatku 21. storočia, keď veľmoci nezodpovedne rúcali princípy medzinárodného práva?

Okrem toho, ich posudzovanie zbabelosti a odvahy je tiež hlboko mylné. Odmietanie sankcií nie je automaticky súhlasom s politikou V. Putina, ani zbabelosťou. Naopak, SR uznáva integritu Ukrajiny i integritu Srbska súčasne a práve to je v súčasnej Európe odvaha! Na rozdiel od prezidenta A. Kisku, ktorý vystupoval za uznanie nezávislosti Kosova, je postoj premiéra SR principiálny. Nie je veľa vecí, na ktoré môže byť súčasné Slovensko hrdé, ale principiálnosť v zahraničnej politike medzi ne určite patrí!

            Film „Varšavská zmluva“ a rok 1968

Nemá význam reagovať na všetko, č v liste „70 osobností“ odznelo, ale autori listu opakovane spomínali aj film, ktorý odvysielala ruská štátna televízia. Ide o film s názvom „Varšavská zmluva“, v ktorom sa spomína problematika roku 1968. Autori listu píšu (o Ficovi): „Nevšimol si, že nás ruské štátne médiá urážajú pritakaním sovietskej okupácii v roku 1968.“ Viem, že k filmu sa dokonca vyjadrovali dokonca i niektorí slovenskí politici a povedali, že autori filmu spomínali nepravdivé fakty a opakovali staré ideologické klišé.

Osobne súhlasím, že zmienený film je nevyvážený a že neposkytuje objektívny pohľad na udalosti roku 1968. Nevyvážené pohľady boli vo filme podsúvané najmä prostredníctvom svedectiev účastníkov, názorov historikov a pod. Ide o dobre známy spôsob ovplyvňovania diváka cez „svedkov“ a „autority“. Je jasné, že pohľady prezentované vo filme by mali byť vyváženejšie a to napriek tomu, že mnohí z ruských pamätníkov tých udalostí sú skutočne o svojich názoroch dodnes presvedčení. O nevyváženosti filmu ale nemám pochýb.

Takisto viem, že v ruských médiách existuje obrovské množstvo nedostatkov a propagandy, ale snaha vytvoriť dojem, že názor tvorcov filmu bol aj oficiálnym názorom Kremľa, je mylná. To zdôraznil aj riaditeľ ruskej televízie: http://lenta.ru/news/2015/06/02/vgtrk/ . Naopak, ruskí štátni predstavitelia už okupáciu ČSSR z roku 1968 odsúdili a publikáciou filmu v ruskej štátnej televízii sa na tom nič nemení.

Mali by sme si uvedomiť, čo by sa stalo, keby Rusi podobne reagovali na každý program v RTVS, v ktorom sa objaví jednostranná propaganda a neobjektívna prezentácia argumentov či jednostranné zastúpenie nejakých protiruských názorov. Každý, kto sleduje RTVS dlhodobo, si musí všimnúť, čo „verejno-právna“ o Rusku šíri. Až príliš často ide o nepravdivé informácie a staré ideologické klišé. Netreba pozerať ruskú televíziu, aby človek videl obdobu toho, čo sa objavilo vo filme o Varšavskej zmluve.

Pri kritike iných by sme sa mali sami pozrieť do zrkadla. Pri troche empatie sa dá zamyslieť, čo si mohli myslieť v Moskve, keď v RTVS vysielali programy s názormi, že druhú svetovú vojnu začali Nemecko a ZSSR spoločne. Alebo čo si mohli myslieť o programoch, ktoré nepravdivo šírili informácie o Ukrajine či o ďalších témach..

             ČSSR 1968 a Irak 2003

V súvislosti s odsúdeniahodnou agresiou z roku 1968 ma však vždy napadne aj otázka dvojitého metra mnohých ľudí na cudzie a naše intervenčné hriechy z minulosti. Je veľmi dobre známe, že na zločinnej protiprávnej agresii v Iraku 2003 sa po boku USA zúčastnilo i Slovensko. Iste, že slovenská účasť na agresii v Iraku nebola príliš masívna – išlo hlavne o protichemickú jednotku, ktorá Američanom zabezpečovala nástupište z Kuvajtu do Iraku, ale išlo o slovenskú účasť na zločinnej agresii. V rámci našich obmedzených možností sme vykonali až príliš.

Sami sa cítime dotknutí každým filmom o roku 1968, ale čo si asi môžu myslieť obyvatelia Iraku o spravodajstve slovenských štátnych médií? Neboli naše verejno-právne programy z roku 2003 či neskorších rokov urážkou obetí agresie? Ako je možné, že sa v RTVS ešte celé roky po útoku obhajovalo zločinné konanie agresorov v Iraku? Žiaľ, RTVS v otázke Iraku dodnes neprešla katarziou. Tí istí ľudia, ktorí v roku 2003 obhajovali najhoršiu špinavosť v histórii slovenskej zahraničnej politiky, sú pre RTVS stále hlavný mi autoritami na Blízky Východ. Úbohosť našich médií sa ukázala presne desať rokov po agresii v Iraku, keď tieto začali štvať ľudí do ďalších vojen na Blízkom Východe. Spravodajstvom o Asadovej Sýrii z roku 2013 sa slovenské verejno-právne médiá skutočne „vyznamenali“. Napriek tomu, že útok Západu proti B. Asadovi sa kvôli odporu väčšiny sveta neuskutočnil, médiá si ruky „zakrvavili“.

Avšak nielen médiá, aj celá slovenská spoločnosť musí uvedomiť, že účasť SR na zločinoch v zahraničí nie je ani trochu ospravedlniteľná žiadnou propagandou či poukazovaním na zločiny iných. To, že Slovákom a Čechom Rusi v roku 1968 ublížili, nám nedalo žiadne právo ubližovať Iračanom. Navyše pri porovnaní agresií v Iraku 2003 a v ČSSR 1968 je každému jasné, v ktorom prípade išlo o zločinnejšie konanie.

Slovenské médiá a aj ministerstvo zahraničných vecí by sa radšej miesto kritiky ruskej televízie mali zamyslieť nad prehodnotením postoja k našej účasti na agresii v Iraku. Keď tak veľmi zdôrazňujeme odsúdeniahodnosť intervencie z roku 1968, je na čase, aby sme sa už konečne aj sami ospravedlnili za zločiny v Iraku. Platí to hlavne pre naše ministerstvo zahraničných vecí, ktoré sa k ruskému filmu „Varšavská zmluva“ vyjadrovalo. Je zrejmé, že hlavní vinníci z roku 2003 sa nikdy neospravedlnia, tak ako sa nikdy neospravedlnili ani Brežnev a spol. za rok 1968, ale aspoň súčasné slovenské ministerstvo zahraničia by sa o ospravedlnenie v mene SR usilovať mohlo. Hoci by tým určite nepotešilo niektoré západné ambasády, získali by sme aspoň dôveryhodnosť pri kritike Ruska za rok 1968.

Ministerstvo by si malo tiež uvedomiť, že naša spoluzodpovednosť pri rozvracaní Blízkeho Východu nás zaväzuje i vo vzťahu k utečencom. Práve Irak sa vďaka zločinnej politike „koalície dobrovoľníkov“ z roku 2003, ktorej sme boli členmi, stal najnebezpečnejším miestom sveta. Stal sa miestom, z ktorého islamisti dodnes ohrozujú celý región a spôsobujú exodus miliónov ľudí. Rozumiem dôvodom, pre ktoré o utečeneckých kvótach chceme viesť diskusiu, ale netvárme sa, že sme pri probléme utečencov bez viny. Viem, že zodpovednosť našich „spojencov“ je neporovnateľne vyššia, ale občania by mali byť v budúcich voľbách prinajmenšom opatrní voči tým, ktorí v roku 2003 podporovali agresiu v Iraku: treba im pripomenúť ich zodpovednosť za utečencov!

            Slovensko a politika EÚ

Žiaľ, nielen kvôli utečencom je dlhodobá bilancia politiky EÚ vo vzťahu ku svojmu najbližšiemu okoliu zúfalá. Našimi najbližšími susedmi sú štáty Blízkeho Východu a bývalého ZSSR. Na Blízkom Východe spôsobil Západ svojou expanzívnou politikou doslova katastrofu a vo vzťahu k bývalému ZSSR je na podobnej ceste. Musíme si uvedomiť, že riešenia z pozície sily zlyhali a pre budúcnosť EÚ treba vytvoriť stabilnejšie medzinárodné prostredie. Cestou k tomu môže byť len racionálny dialóg s našimi susedmi. Aj preto patrí hlas slovenského premiéra patrí k tým rozumnejším hlasom v súčasnej EÚ.