brankof.blog.pravda.sk

Ako je všeobecne známe, v posledných mesiacoch neustále rezonuje diskusia o ekonomickej kríze v Grécku, o potrebe reforiem či o zložitých rokovaniach s Gréckom. Celá diskusia sa vedie ekonomicky imperiálnym spôsobom a ukázalo sa, aké nepodstatné sú právne normy, či už právo EÚ alebo ústavy národných štátov. Dominantnú úlohu pri rozhodovacích procesoch zohráva „účtovnícka racionalita“ vedúcich predstaviteľov EÚ a deklarované európske „spoločenstvo práva“ sa neustále oslabuje.

          Úvahy o ilegálnom Grexite

Možno konštatovať, hoci sa EÚ v čl. 2 Zmluvy o EÚ hlási k hodnotám právneho štátu, demokracie či rovnosti tieto princípy v EÚ už dlhšie platia len na papieri. Porušujú sa právne normy – od ľudsko-právnych noriem až po procesné pravidlá a vládcovia súčasnej EÚ tento trend podporujú. Lenže hoci deklarované princípy EÚ v porovnaní s miliardami eur vyzerajú na prvý pohľad banálne, práve rozmáhajúca sa kultúra bezprávia je jednou z hlavných hrozieb pre budúcnosť EÚ.

Žiaľ, konanie predstaviteľov EÚ v poslednom období smeruje k vytvoreniu európskej kultúry bezprávia. Je alarmujúce, že v EÚ, ktorá sa tak dlho hrdila, že je spoločenstvom práva, sa dnes uprednostňujú mechanizmy, ktoré stavajú národné a tzv. nadnárodné právo na vedľajšiu koľaj. Niektoré štáty už majú arbitrážne doložky investor – štát, vymýšľajú sa rôzne Fiškálne kompakty, podporujú sa záväzky voči inštitúciám ako je WTO, a samozrejme, prichádzajú dohody ako TTIP alebo TISA.

Najhorším príkladom tohto trendu je dohoda o TTIP, ktorá predstavuje vážnu hrozbou pre princípy právneho štátu v Európe. Týmito dohodami budú dotknuté princípy ako právna istota, nezávislosť súdnictva, zákonnosť, rovnosť pred zákonom či mnohé ďalšie a tzv. investori sa ocitnú nad európskym i národným právom. Rizikám vplývajúcim z TTIP sa na tomto mieste nebudem venovať podrobnejšie, písal som o nich inde: http://brankof.blog.pravda.sk/2014/11/04/ttip-neznalost-prava-neospravedlnuje/ .

Skvelým príkladom pre postupy v rozpore s princípmi právneho štátu v súčasnej EÚ sú aj úvahy o nútenom Grexite, o nútenom odchode Grécka z Eurozóny. Hoci o tom politici, najmä v Nemecku (W. Schäuble), rozprávali ako o serióznej možnosti, základné zmluvy EÚ niečo také nepoznajú. Pritom všetky orgány EÚ môžu konať len na základe zmlúv a v ich medziach. Aj keď by sa teda dala pripustiť právna možnosť, ako by Grécko samotné opustilo Eurozónu, nútený odchod je úplne nemožný.

V európskych základných zmluvách totiž nie je právne stanovená možnosť vylúčenia nejakého člena z Eurozóny. Nech čítame Zmluvu o fungovaní EÚ (hlavne čl. 139 a 140) akokoľvek, právomoc nejakého orgánu vylúčiť členský štát z Eurozóny proti jeho vôli sa tam neobjavuje. Platilo by to aj pre tzv. dočasný Grexit. Najprv by bolo potrebné vytvoriť právnu možnosť na vylúčenie člena v zmluvách a až potom ho vylúčiť. Lenže do zmien súčasnej podoby zmlúv by malo čo hovoriť aj Grécko samotné a niektoré návrhy na novelizáciu zmlúv by zablokovalo.

Viem, že počas rokovaní sa objavili rôzne špekulatívne interpretácie, napr. téza o možnosti použitia analógie s inými prípadmi vylučovania členov, takéto analógie by ale boli v prípade európskych „ústavných“ noriem neprípustné. Potom by sa totiž mohla analógia použiť na skoro každé ustanovenie zmlúv. Navyše, Grécko nebolo zďaleka jediným štátom, ktoré porušovalo pravidlá jednotnej meny a preto by excesívne používanie analógie bolo nielen protiprávne, ale mohlo by viesť k obrovskej právnej neistote.

            Grécka suverenita a kontrola ústavnosti?

Najlepšie sa súčasná európska neúcta k právnym normám dokumentuje na príklade gréckej ústavy. Existuje mnoho gréckych ústavných noriem, ktoré boli v období celej krízy návrhmi významne dotknuté a nikto to nebral príliš na vedomie. V čl. 28 ods. 3 gréckej ústavy sa napr. uvádza: „Grécko má postupovať slobodne, ak prijíma absolútnou väčšinou z celkového počtu členov parlamentu zákon obmedzujúci výkon národnej suverenity, pokiaľ to vyžaduje dôležitý národný záujem, nie sú dotknuté ľudské práva a základy demokratickej vlády a základom je princíp rovnosti a vzájomnosti.“

Grécka ústava ( http://www.hri.org/docs/syntagma/ ) teda požaduje, aby Grécko konalo slobodne pri obmedzovaní výkonu národnej suverenity. Rizík, súvisiacich s obmedzením suverenity, sa pri dohode s Nemeckom a spol. objavilo dosť. Hoci suverenita je pomerne vágny pojem, ktorý možno vykladať rôzne, je ťažké udržať aký-taký obsah pojmu suverenita, ak tam nebude spadať rozhodovanie o daniach, či o legislatíve. Isteže už skôr, napr. pri vytvorení menovej únie bolo možné vidieť presun výkonu časti suverenity na iné orgány, avšak tam sa dalo aspoň trochu argumentovať, že Grécko konalo slobodne. Lenže tento krát grécky premiér A. Tsipras priamo pri schvaľovaní „dohody“ v gréckom parlamente priznal, že dohodu boli donútení prijať: http://www.itv.com/news/update/2015-07-15/tsipras-we-dont-believe-in-it-but-we-are-forced-to-adopt-it/ . Aj vzhľadom na čl. 28 ústavy ide o veľmi nebezpečné vyhlásenie.

Niekto by si mohol povedať, že nedodržaný článok ústavy je iba podružná otázka, lenže protiústavnosť „dohody s veriteľmi“ môže byť oveľa vážnejší problém, než sa na prvý pohľad zdá. V Grécku totiž neexistuje niečo také ako riadny ústavný súd, ktorý by nespochybniteľne rozhodol o ústavnosti nejakej „dohody s veriteľmi“. Na rozdiel od Slovenska v Grécku existuje tzv. rozptýlená kontrola ústavnosti, kde rôzne súdy konštatujú nesúlad právnych noriem s ústavou. Preto sa grécka vláda nemôže obrátiť na konkrétny jeden orgán, aby záväzne posúdil ústavnosť celej dohody.

Existujú tu v podstate tri najvyššie súdy (Kasačný súd, Štátna rada, Účtovný súd), ktoré sa v otázke ústavnosti dohody môžu dostať do vzájomných rozporov. V situácii narastajúcej nespokojnosti verejnosti môže nastať situácia, že nejakí grécki sudcovia začnú ústavu interpretovať tak, že vyhlásia plnenie dohody s Trojkou za protiústavné. Nemožno vylúčiť ani odlišné postoje troch najvyšších súdov v Grécku, ktoré ale nedisponujú tzv. negatívnou tvorbou práv pri protiústavnosti noriem. K niečomu takému môže prísť len pred tzv. Najvyšším špeciálnym súdom podľa čl. 100 ústavy. Ten však nie je stálym ústavným súdom a kým sa však spor dostane vyrieši až tam, bude to chvíľu trvať a právna istota okolo celej „dohody s veriteľmi“ zostane nízka.

             Grécka ústava ako trhací kalendár?

Grécku ústavu by pritom mali brať vážne a s úctou všetci Gréci, hovorí sa o tom i v čl. 120, ods. 2 ústavy: „Základnou povinnosťou všetkých Grékov sú úcta k ústave a zákonom, ktoré sú s ňou v súlade, ako aj oddanosť vlasti a demokracii.“

Zvlášť úctivo by však k ústave mali pristupovať funkcionári štátu. Tí by mali suverenitu ľudu garantovať a čl. 52 im dokonca hrozí trestno-právnymi sankciami v prípade opaku: „Slobodné a nefalšované vyjadrenie vôle ľudu, ako výraz suverenity ľudu, má byť garantované všetkými štátnymi funkcionármi, povinnými zaisťovať ho za všetkých okolností. Trestno-právne sankcie za porušenie tohto ustanovenia stanoví zákon.“

Toto ustanovenie môže byť zaujímavé práve v súvislosti s referendom z 5. júla 2015. Gréci vtedy jednoznačne odmietli úsporné opatrenia navrhnuté na rokovaniach s „veriteľmi“. Išlo očividne o slobodné a nefalšované vyjadrenie vôle ľudu, že navrhované úsporné opatrenia sú neželané. To, že nakoniec tieto úsporné opatrenia boli schválené, i keď s určitými zmenami, je z hľadiska ústavy len ťažko akceptovateľné.

Referendum nemožno totiž chápať iba ako prostriedok boja s bruselskou byrokraciou, ale aj ako skutočný prameň práva, ktorý má byť všeobecne záväzný. Nestačí zopár väčších či menších úprav v balíku reforiem, aby vznikol dojem, že ide o niečo, čo s referendom nesúvisí. Ak by sa v Grécku našli odvážni sudcovia, všetci tí, ktorí nerešpektovali suverenitu ľudu, vyjadrenú v referende, by mohli skončiť vo väzení.

            Gréci a ich práva

Nuž, v gréckej ústave sa nachádza ešte niekoľko zaujímavých viet, ktoré by mohli niektorí sudcovia interpetovať spôsobom, ktorý by sa politikom nepáčil, napr. čl. 22 ods. 1: „Práca je právom a požíva ochranu štátu, ktorý sa stará o zabezpečenie plnej zamestnanosti a o mravnú a materiálnu podporu pracujúceho vidieckeho a mestského obyvateľstva. Bez ohľadu na pohlavie alebo na iné odlišnosti majú všetci pracujúci právo na rovnakú odmenu za rovnako vykonanú prácu.“

Ak má štát povinnosť zabezpečiť plnú zamestnanosť a neplní tento svoj záväzok (každý druhý mladý Grék je nezamestnaný), tak prečo by sa grécki občania nemohli domáhať splnenia záväzku štátu rovnako ako banky? Nie je azda záväzok gréckeho štátu voči nezamestnaným z čl. 22 ústavy o plnej zamestnanosti aspoň tak silný ako záväzky gréckeho štátu, vyplývajúce zo zmlúv s bankami?

Grécko sa pritom voči občanom v ústave výslovne zaviazalo, že práva občanov majú mimoriadne miesto. Uviedlo, že zabezpečí nerušený výkon ich práv (čl. 25 ods. 1): „Práva človeka ako jednotlivca a ako člena spoločnosti sú zaručené a všetky štátne orgány sú povinné zaručiť ich nerušený výkon.“ Lenže aký nerušený výkon svojich sociálnych práv majú Gréci bez zdravotného poistenia, tvoriaci približne tretinu obyvateľstva štátu? Zaručili niečo azda tie štátne orgány, ktoré mali túto povinnosť? Zdá sa, že už niekoľko rokov záruky sociálnych práv v Grécku neexistujú a povinnosti z ústavy sa neplnia, hoci voči medzinárodným veriteľom si Grécko svoje povinnosti nemilosrdne plnilo až do polovice tohto roku.

           Právo na odpor?

Dnes už zrejme niet pochýb, že v EÚ existujú subjekty, ktoré stoja nad právom, najmä banky. Je bežné, že ak sa štát vo svojej ústave zaviaže dodržiavať nejaké sociálne práva a potom koná inak, tak len sucho skonštatuje, že na to nemá peniaze. Lenže ak sa štát zaviaže bankám, tak sa „nevyhovára“ a platí. A ak treba, tak „ostrihá“ svojich občanov. Nuž a pre prípady, ak nejaký štát nezaplatí, tak banky do celého procesu platenia zatiahnu iné štáty, ktoré za týmto účelom vytvoria mimoriadnu inštitúciu typu Euroval. Možno by nebolo na škodu spýtať sa, prečo treba na zabezpečenie záväzkov bánk hľadať európske záchranné mechanizmy, ale na zabezpečenie práv pracujúcich ľudí nie. Zdá sa, že práva bánk sú sväté, zatiaľ čo práva ľudí len prázdne deklarácie.

Samozrejme, aj na Slovensku platí, že politici sú väčšinou iba hovorcami finančných skupín, ktoré ich nechávajú zvoliť svojimi skorumpovanými médiami. Preto je rétorika slovenských predstaviteľov odprava doľava voči Grécku až taká agresívna. Vystupovanie Syrizy na začiatku roku ich skutočne muselo vystrašiť, nakoľko sa dlho zdalo, že túto politickú stranu nebudú môcť banky skorumpovať. Celkovo, Syriza bola veľká hrozba pre fungovanie politiky v Európe a tak ju bolo treba čo najskôr donútiť ku kapitulácii – ukázať svetu, že to nejde inak…

Je jasné, že pre ekonomickú politiku EÚ predstavuje grécka ústava hrozbu, hoci ju v Európe nikto príliš vážne neberie. Grécka ústava však poskytuje občanom aj oveľa silnejšie možnosti ako povedať nie, napr. právo na odpor. Podľa čl. 120 ods. 4: „Dodržovanie tejto ústavy je zverené patriotizmu Grékov, ktorí majú povinnosť klásť odpor všetkými možnými prostriedkami každému, kto by sa pokúsil o násilné zrušenie ústavy.“ Tí Gréci, ktorí dnes stoja na uliciach a ktorí trvajú na výsledku referenda z 5. júla či na sociálnych garanciách z ústavy, rozháňa polícia násilným spôsobom. Určite je na mieste otázka, či Gréci majú v súlade s čl. 120 právo klásť odpor voči týmto policajným zásahom všetkými prostriedkami, vrátane ozbrojených útokov. Násilie však nie je riešením a navyše, zatiaľ na ozbrojený boj voči represívnym silám štátu nemajú protestujúci Gréci prostriedky. Preto im ostáva veriť v čl. 120 ods. 3 ústavy: „Akákoľvek uzurpácia suverenity ľudu a z nej odvodených mocí bude stíhaná po obnovení právneho štátu; …“