brankof.blog.pravda.sk

Ako je dobre známe, v poslednom čase sa veľa diskutovalo o nedostatku solidarity voči utečencom na Slovensku a v krajinách EÚ celkovo. Nesolidárny postoj obyvateľov týchto krajín voči utečencom je reálnym faktom, je ale doplňovaný ešte aj hlúpym a pokryteckým postojom rôznych politikov. V tomto článku sa budem venovať otázke hostiteľských krajín pre sýrskych utečencov, rastúcemu konfliktu v Jemene, chybnej politike EÚ, dôvodom nedostatku solidarity na Slovensku a potrebe hľadania novej európskej budúcnosti.

          Kam smerujú utečenci?

V zúfalej situácii sa niektoré európske médiá dnes dokonca pýtajú, prečo veľká väčšina utečencov odchádza do Európy a nie do bohatých krajín Perzského zálivu. Tvária sa ako v ríši divov, hoci na neľudskosť a zločiny hlavných spojencov Západu na Blízkom Východe upozorňovali už mnohí.

Neľudskosťou vyniká predovšetkým hlavný spojenec Západu – Saudská Arábia. Tam vládne krutý stredoveký režim, ktorý trestá porušovateľov zákona najbrutálnejšími možnými trestami, od kameňovania cez odsekávanie rúk až po bičovanie. A ani s ilegálnymi imigrantami zo Sýrie by sa tam súdy nemaznali a za ilegálne prekročenie hraníc by ich kruto potrestali. Iste, v S. Arábii pracuje veľa cudzincov, ale nejde o utečencov a ich postavenie ako „gastarbajterov“ nie je jednoduché. Zarobia síce dosť peňazí, no inak sa ocitajú vo veľmi neslobodnom postavení. Utečenci zo Sýrie o tom dobre vedia a tak si dobre rozmyslia, či budú žiadať azyl práve tam. Zvlášť zle by zrejme dopadli znásilnené ženy, ktoré otehotneli – hrozil by im ešte i trest za mimomanželskú súlož, ak by nedokázali opak.

Utečenci zo Sýrie sú pritom zo svojej vlasti zvyknutí na úplne iné právne systémy. Assadova Sýria bola známa ako krajina so značným sklonom k sekularizmu, kde už dávnejšie odstránili rôzne feudálne prežitky a kde právny systém nepozná brutálne saudské tresty. Že Sýria je trochu iná krajina, než spojenci Západu v Perzskom zálive, vedeli utečenci už počas agresie v Iraku 2003. I preto vtedy do chudobnej Sýrie na rozdiel od bohatej Saudskej Arábie odchádzalo veľa irackých utečencov.

Je všeobecne známe, že na Blízkom Východe v 21. storočí sú práve chudobné krajiny najväčšími hostiteľmi utečencov. Samozrejme, aj medzi bohatými štátmi existovali výnimky, napr. predvojnová Líbya. Západ však nachádza spojencov práve medzi štátmi, ktoré s utečencami zaobchádzajú kruto a skôr vyvolávajú ďalšie utečenecké problémy. Koalícia USA, EÚ a Saudskej Arábie nesie naozaj veľmi veľkú zodpovednosť za utečenecké problémy.

          Kto je na vine?

Pamätáme si, že ešte pred dvoma rokmi volali všetky mienkotvorné médiá a vplyvní politici po intervencii v Sýrii za účelom odstránenia prezidenta B. Assada. Je veľkým šťastím, že odpor statočných ľudí celého sveta túto západnú agresiu znemožnil. Napriek tomu, na území Sýrie existovalo na konci roka 2014 sedem a pol milióna tzv. vnútorne vysídlených osôb, utekajúcich pred ISIL. V roku 2015 sa mnohí z nich pohli smerom do Európy.

Dnes mienkotvorné médiá a agresívni politici hľadajú výhovorku, ako ospravedlniť svoje zločinné postoje z minulosti a preto skúšajú nájsť niekoho, na koho by mohli hodiť vinu za utečeneckú krízu. Vymýšľajú verzie, že zodpovednosť za utečeneckú krízu nesie B. Assad alebo „neschopná OSN„. Pritom je veľmi smutné, že práve tí, ktorí dlhodobo vyzývali na porušovanie pravidiel OSN a na agresie v rozpore s medzinárodným právom, dnes hovoria, že OSN je na vine, lebo nevedela krízu vyriešiť. Škoda, že sa na pravidlá OSN neobracali pri agresii „koalície dobrovoľníkov“ v Iraku, kde začala zásadná destabilizácia Blízkeho Východu. Žiaľ, do tejto hanebnej agresie sa v roku 2003 zapojila aj SR. Odporúčam, aj pri voľbách v roku 2016 každému voličovi pamätať na to, ako sa vtedy k agresii v Iraku stavali naši politici a médiá.

Niektorí politici a médiá sa dokonca pokúšajú obviniť zo zodpovednosti za utečeneckú krízu Rusko – vraj sa v OSN nesprávalo kooperatívne. Iste, Rusko nedovolilo bombardovať pozície B. Assada a tým posilniť fundamentalistov. Naopak, práve Rusko sa najviac zasadzuje za podporu legitímnej a sekulárnej sýrskej vlády a rezolúciu BR OSN na podporu legitímnej vlády Sýrie by určite podporilo. Lenže Francúzsko, Británia a USA s právom veta v BR OSN ešte stále zotrvávajú na „bájke“ o demokratickej sýrskej opozícii a sýrsku vládu by stále nepodporili. Najviac by sa zrejme blamovalo Francúzsko, veď to už v roku 2012 uznalo „sýrsku opozíciu“ za legitímnu vládu: http://www.voanews.com/content/france-syria-opposition-recognition/1545109.html . Paradoxné je i to, ako západné médiá v posledných dňoch kritizovali Rusko za dodávky zbraní skutočne legitímnej sýrskej vláde, bojujúcej proti ISIL.

          Hrozí v Jemene druhá Sýria?

Niet pochýb, že dnes vo svete predstavujú najväčší utečenecký problém Sýrčania, ktorí utekajú pred hrôzami ISIL. Zajtra to však môže byť inak. V tieni záujmu médií a politikov EÚ sa na Blízkom Východe rozpútala ďalšia humanitárna katastrofa, ktorá môže ľahko nabrať rozmery sýrskej krízy. Ide o agresiu S. Arábie a jej „koalície dobrovoľníkov“, ktorú v marci 2015 rozpútali v Jemene. Jemen je pritom krajina s podobným počtom obyvateľov ako Sýria, je však ešte chudobnejšia.

S. Arábia tam rozpútala agresiu na podporu bývalého prezidenta Hádího, ktorý však 21. januára 2015 abdikoval zo svojej funkcie a následne utiekol do S. Arábie. Prezident Hádi svoju abdikáciu opakovane potvrdil: http://www.sabanews.net/en/news387412.htm . Saudi však napriek tomu na jeho podporu začali vykonávať otvorenú agresiu bez mandátu OSN a tak spôsobili nesmierne utrpenie civilného obyvateľstva. Počet vnútorne vysídlených osôb sa v Jemene v polovici roka 2015 zvýšil na skoro jeden a pol milióna a perspektívy nie sú dobré: http://www.internal-displacement.org/middle-east-and-north-africa/yemen/ .

S. Arábia sa však zjavne prepočítala: hoci má obrovskú vojenskú prevahu nad Jemenom, na rýchle a jasné víťazstvo jej to stačiť nebude. Už dnes je očividné, že Saudov čaká dlhá a ťažká vojna. Iste, ich lietadlá dokážu zhodiť obrovské množstvo bômb na jemenské mestá, nie sú ale schopné rozhodujúco poraziť mobilné jemenské húthiovské jednotky využívajúce terén. Saudi zrejme počítali, že proti húthiovským šiitským jednotkám im pomôže tamojšie sunnitské obyvateľstvo, ktoré tvorí v krajine miernu väčšinu. Lenže táto špekulácia im nevyšla. Saudský wahhábitský islam nie je totiž populárny ani u väčšiny miestnych sunnitov, vyznavačov šáfíovskej školy a keďže medzi Jemenom a Saudmi panovali dlhé desaťročia územné spory, obyvateľstvo Jemenu vníma saudskú agresiu skôr negatívne. Na tomto mieste sa samotnej vojne nebudem venovať, písal som o nej inde: http://brankof.blog.pravda.sk/2015/03/31/jemen-ukrajina-a-pokrytectvo-zapadu/ .

V prípade narastajúceho konfliktu však treba upozorniť ešte na jedno zásadné riziko, ktoré zrejme navýši vlnu utečencov. V krajine dlhodobo pôsobí al-Kajdá, dokonca kontroluje niektoré územia. Na prítomnosť al-Kajdy v Jemene už dávno pred saudskou intervenciou poukazovala aj americká CIA. Na al-Kajdu však Saudi neútočia, naopak, saudská vojna je však voda na jej mlyn: ak Saudi oslabia húthiovskú vládnu moc v krajine, tak z toho budú profitovať práve extrémisti z al-Kajdá a potom môžu vytvoriť i obdobu sýrskeho ISIL. Ak by k tomu došlo, nemožno vylúčiť podobný exodus utečencov ako zo Sýrie.

           Podivný postoj Európy

Žiaľ, západné štáty tomuto scenáru nebránia, ale skôr napomáhajú. Flotila USA, ktorá sa nachádza v Perzskom zálive ako kľúčový spojenec S. Arábie, bráni Iránu, jedinej skutočnej protiváhe Saudov v regióne, aby brzdil saudskú agresivitu v Jemene. A hoci je zrejmé, že pokračujúca intervencia je hrozbou najmä pre Európu, EÚ pokorne mlčí. Nebudem sa pýtať, prečo štáty EÚ neprijali sankcie voči S. Arábii, prečo neurobili zoznamy nežiadúcich osôb, prečo nenavrhli v OSN odsudzujúce rezolúcie.

Žiaľ, odpoveď je jasná: štáty EÚ dnes iba kopírujú postoje USA a platí to tak voči Rusku ako i pre Blízky Východ. Pritom práve postoj voči Rusku by mal Európanov zaväzovať i pre vzťahy so S. Arábiou. Veď nech budeme vnímať počínanie Ruska na Ukrajine akokoľvek, Rusi nebombardujú ani Kyjev, ani Ľvov. Naopak, saudská intervencia je priama a saudské letectvo bombarduje Sana´á, Aden i ďalšie mestá v Jemene. Pritom na rozdiel od Hádího V. Janukovyč na Ukrajine nielen že neabdikoval, ale bol odstránený protiústavným pučom.

Okrem toho, obete vojny na Ukrajine utekajú do Ruska, nie do EÚ. Rusko už prijalo asi milión ľudí, v prípade vojny v Jemene sa však utečenci do S. Arábie nehrnú. Možno predpokladať, že ak tam vojna v dohľadnej dobe neskončí a počet ľudí bez domova sa ďalej bude zvyšovať, tak tí zúfalí ľudia poputujú k nám. Preto treba vyzvať politikov EÚ, aby sa spamätali: Skutočne nie je na čo čakať a niet dôvodu, aby EÚ Saudskú Arábiu šetrila!

           Prečo sme tak nesolidárni?     

Celkovo, EÚ sa v utečeneckej kríze príliš nevyznamenala. Štáty EÚ nečelia takým počtom utečencov ako Turecko či Libanon a napriek tomu vychádzajú z porovnania ako nesolidárne krajiny. EÚ sa počas štyroch minulých rokov správala k sýrskym utečencom veľmi ľahostajne. Veď len v samotnom Libanone, ktorý je menší než Slovensko, museli prijať podstatne viac sýrskych utečencov než v celej EÚ. Brusel sa k tamojším problémom choval veľmi ľahostajne a nechcel sa o utečencov podeliť s najviac postihnutými štátmi. Mimochodom, EÚ dodnes neprijala ani desatinu ľudí, ktorí utekajú pred ISIL.

Najväčšiu váhu problému nesie na svojich bedrách legitímna sýrska vláda. A voči nej EÚ dodnes aplikuje dokonca sankcie, miesto príspevkov na pomoc miliónom vnútorne vysídlených obyvateľov pod ochranou vlády! EÚ sa voči Blízkemu Východu dlhodobo správa hanebne egoisticky a reči západných politikov o solidarite, ktoré počúvame v roku 2015, to nemôžu prekryť. Lenže ak sa EÚ správa nesolidárne a egoisticky voči ostatnému svetu, nemôže sa príliš diviť, že egoizmus panuje aj pri vzájomných vzťahoch členských štátov EÚ.

Podobne ako EÚ, ani Slovensko sa pri utečeneckej kríze nevyznamenalo. Slovenský egoizmus však nie je príliš prekvapujúci. Na Slovensku je nesolidárny postoj obyvateľov a politikov k utečencom vlastne prejavom toho, čomu sme sa desaťročia učili v oblasti ekonomiky a politiky. Začalo to privatizáciou, kde naši „reformní“ politici okradli občanov o ich majetok a potom sa prizerali ako nesolidárne koncerny zvyšovali ľuďom ceny energií. Vďaka brutálnej privatizácii sú dnes spoločenské rozdiely obrovské: proti hŕstke superbohatých stoja masy chudobných. Stredná vrstva u nás prakticky neexistuje a aj v iných krajinách EÚ mizne alarmujúcim tempom. Miesto solidarity medzi triedami dnes opäť hrozí triedny boj.

Vysoká miera nesolidárneho správania sa zvlášť silno prejavuje voči dôchodcom a pacientom. Dôchodcovia sú na okraji spoločnosti a vyzerá to tak, že ich problémy sú mladým ľuďom ukradnuté. Aj v médiách sú dôchodcovia vykresľovaní ako čosi nepotrebné a spiatočnícke, známy je napr. hanlivý pojem „babky demokratky“. Podobne sa solidarita vytráca i v zdravotníctve. Napriek existencii obetavých zdravotníckych pracovníkov sa najvyšším cieľom nestala pomoc pacientom, ale zisk a „efektivita“. Zisk si finančné skupiny nesolidárne vytvárajú dokonca i z odvodov, ktoré nedobrovoľne dovádzame do poisťovní v mene solidarity.

Pokiaľ ide o pracovné podmienky, ani tu necítiť prílišnú solidaritu. Riadny pracovný pomer mizne a o pomere na dobu neurčitú mladí ľudia často ani nechyrujú. Mnohí zamestnanci sa „stávajú živnostníkmi“, aby ich zamestnávatelia obišli zákonník práce a odvodové povinnosti. Zástupy zamestnancov pracujú za žobrácke mzdy a o problematike Rómov pomlčím radšej úplne. Nemožno si nevšimnúť ani obrovské nesolidárne regionálne rozdiely: cítiť to najmä na „vyľudnenom“ východe krajiny.

Žiaľ, ani spoločnosť inde v EÚ nie je príliš solidárna. EÚ je dnes plná tzv. daňových rajov, kam si veľkí a bohatí vlastníci nesolidárne ukladajú svoje peniaze. Firmy so sídlami v daňových rajoch dnes vytvárajú obrovské zisky a nezdaňujú ich, čo vlády riešia na úkor širokých más. V celej Európy tiež pokračuje trend znižovania priamych daní pre bohatých a zvyšovania nepriamych daní pre chudobných. Bohatí investori sa snažia dokonca stáť nad zákonom a odmietajú sa podriaďovať právnym poriadkom štátov – za týmto účelom si vytvorili systém arbitráži, kde žalujú štáty, ak sa im nejaké rozhodnutie vlády alebo súdov nepáči. O tomto systéme žalôb som písal už dávnejšie: http://brankof.blog.pravda.sk/2014/11/04/ttip-neznalost-prava-neospravedlnuje/  .

           Nová a lepšia budúcnosť: mier a solidarita

Slovensko určite nie je krajina, kde by sa pestovala solidarita s inými.  Likvidujeme solidaritu, kde sa dá a teraz ju na pokyn z Bruselu máme opäť nájsť? Áno! Napriek všetkému, musíme solidaritu opäť nájsť a to bez ohľadu na Brusel! Sme povinní správať sa solidárne a pomôcť svojim blížnym, ktorí utekajú v strachu o svoj život – či už ide o kresťanov alebo o moslimov. Musíme sa postarať o tých, ktorí sú na tom horšie než my sami. Bez ohľadu či sa pritom budeme odvolávať na zásady humanity, na kresťanskú lásku k blížnemu alebo na ľudskú dôstojnosť. Veď aj v Písme stojí: „aj statky a majetky predávali a rozdeľovali všetkým, ako kto potreboval;“ (Sk, 2:45) . Áno, príkaz lásky káže solidárne podporiť utečencov zo Sýrie, ktorí utekajú pred ISIL do EÚ.

Avšak, nemôžeme riešiť iba symptómy utečeneckej katastrofy, musíme začať riešiť príčiny. A tie príčiny treba riešiť na celoeurópskej úrovni. Je treba zvolať celoeurópsky konvent, nie iba obyčajný summit, ale konvent, kde by dostali priestor i kritické názory. Predstavitelia zodpovedných štátov EÚ by sa mali tiež ospravedlniť za svoje zločiny na Blízkom Východe, ktoré viedli k súčasnej utečeneckej kríze. Novou politikou EÚ by sa malo stať úsilie o návrat základných hodnôt mieru a solidarity. V mene solidarity musíme zrušiť daňové raje, nachádzajúce sa priamo v EÚ a odmietnuť dohody ako TTIP, CETA alebo TISA. A najmä musíme uplatňovať politiku skutočného mierového spolužitia s ostatnými štátmi sveta – bez ohľadu na to, či s tým budú súhlasiť USA.