brankof.blog.pravda.sk

Ako je dobre známe, pred dvoma týždňami hrozilo, že Slováci sa spolu s Tureckom dostanú kvôli zostreleniu ruského lietadla do vojny proti Rusku. Hoci sa po krátkom časovom odstupe môže zdať, že hrozba vojny medzi Ruskom a Tureckom bola prehnaná, nemožno ju vôbec podceňovať. Naopak, celá táto kríza by mala viesť k zamysleniu sa nad spojenectvami a koalíciami, do ktorých Slovensko vstupuje.

Dňa 24. novembra zostrelili turecké stíhačky ruské vojenské lietadlo Su-24, údajne z dôvodu, že sa zdržiavalo 17 sekúnd vo vzdušnom priestore Turecka. Nebudem tu riešiť otázku, či ruské lietadlo naozaj narušilo vzdušný priestor Turecka, hoci faktom je, že ruské lietadlo i katapultovaní ruskí piloti dopadli na sýrske územie, dosť ďaleko od tureckej hranice. Nebudem riešiť ani to, že narušenie vzdušného priestoru nie je automaticky legitímnym dôvodom na zostrelenie lietadla, veď najprv sa majú použiť  iné prostriedky (napr. varovná streľba). Tento názor vyjadril aj R. T. Erdogan v roku 2012 pri zostrelení tureckého lietadla, ktoré bolo zostrelené, lebo operovalo vo vzdušnom priestore Sýrie.

Problém je ale v tom, že kvôli zostreleniu ruského lietadla mohla skutočne vypuknúť vojna. Stačilo totiž iba to, aby Rusi na turecký útok reagovali vojensky a paľbu opätovali. Rusi mohli postupovať tak, že by začali ostreľovať turecké sily, ktoré už niekoľko rokov narúšajú sýrske hranice a to v rozpore s medzinárodným právom. Dokonca je možné, že i pri zostrelení ruského lietadla pôsobili turecké lietadlá vo vzdušnom priestore Sýrie. Rusi by tak pri svojich protiútokoch mohli argumentovať, že iba legitímne bránili sýrske územie. Našťastie, Rusi sa rozhodli odpovedať politicky a nie vojensky!

Nie každý si to zrejme uvedomuje, ale SR aj počas vojny v Sýrii pôsobí v koalícii s Tureckom. Preto ak by sa prípadný konflikt medzi Tureckom a Ruskom rozvinul vojensky, Slovensku by hrozilo, že vstúpi do vojny na obranu tureckých záujmov. Pritom je zrejmé, že vojenská konfrontácia medzi NATO a Ruskom by prospela najviac práve islamistom. Tých by určite potešilo, ak by sa prestalo uvažovať o spolupráci medzi Západom a Ruskom.

Niet pochýb, že keby sa začali priame vojenské zrážky medzi Ruskom a Tureckom, na obranu Turecka by sa zmobilizovali mnohí západní politici. Nikto asi nepochybuje, na podporu ktorej strany konfliktu by vystúpili A. Kiska a spol. Je pritom paradoxné, že hoci títo politici boli veľmi tvrdí, keď išlo o ruské konanie na Ukrajine a vôbec neváhali používať analógie s nacistickým Nemeckom, voči dlhoročným tureckým agresiám v Sýrii a Iraku ani len nezaprotestovali.

Dá sa predpokladať, že práve vyhrotenie vzťahov Ruska a Západu bolo dôležitým cieľom tureckého útoku na ruské lietadlo. Aj preto by sme už dnes mali reagovať na fakt, že našimi spojencami v „koalícii“ proti ISIL sú viaceré štáty, ktoré boj proti ISIL iba simulujú, v skutočnosti však islamistov v Sýrii podporujú. Ide najmä o bohaté ropné monarchie z Perzského zálivu, ale očividne aj o Turecko.

Toto síce oficiálne participuje na koalícii proti ISIL, podporuje však odlišné strany konfliktu. Tureckými hlavnými nepriateľmi v Sýrii sú oficiálna sýrska vláda a kurdské milície, teda tí, ktorí nesú hlavnú ťarchu boja s ISIL. So socialistickým a panarabským prezidentom B. Asadom má Turecko dlhodobé neprekonateľné rozpory, sú to však hlavne Kurdi, kto predstavuje pre tureckú vládu nepriateľa. Kurdov sa Ankara obáva a posilnenie ich pozícií na severe Iraku je pre ňu neprijateľné.

Naopak, s ISIL vychádza Turecko veľmi dobre. Odkedy ISIL ovládol ropné polia na severe Iraku a v Sýrii, kupuje od nich lacnú ropu. Okrem toho Turecko pomáha hnutiu ISIL aj vojenskými akciami v Sýrii, najmä útokmi na kurdské pozície. Naopak, keď sa v septembri 2014 začali letecké útoky USA a ich spojencov na ISIL, Turecko sa na nich ostentatívne odmietlo priamo zúčastniť.

Sporadické útoky USA v poslednom roku síce hnutiu ISIL príliš neuškodili, avšak od začiatku ruského bombardovania v Sýrii sa začala situácia meniť v prospech oficiálnej sýrskej vlády. Dnes je hlavná opozičná sila v Sýrii – hnutie ISIL pod veľkým tlakom. Ak by sa však Turecku podarilo odpútať ruskú pozornosť od ofenzívy v Sýrii prostredníctvom hroziacej konfrontácie Ruska s NATO, tak by to veľmi pomohlo hnutiu ISIL a jeho obchodu s Tureckom. Našťastie, Rusi zareagovali rozvážne.

Za veľmi nebezpečné treba považovať i nové vyslanie tureckých jednotiek na sever Iraku, ktorý je bohatý na ropu. Iracká vláda proti novej agresii Turecka rozhorčene protestuje, lebo turecké jednotky tam vstúpili práve v čase, keď sa ISIL ocitá pod značným tlakom irackých a kurdských jednotiek. Dokonca hrozí aj to, že iracká vláda a kurdské jednotky vyčistia severný Irak od ISIL. Lenže ak by oblasť znovu ovládli neislamstické sily, výnosný obchod z Iraku cez Turecko by sa skončil. Porážka ISIL je však dôležitejšia než výnosný turecký obchod.

Zásahy Turecka na Blízkom Východe sú povážlivé aj kvôli protitureckému sentimentu v susedných štátoch. Platí to určite pre Sýriu a Irak, kde turecké agresie vedú k rozhorčeniu a protestom tamojších vlád. Tie sú však vojensky príliš slabé, aby dokázali tureckej agresii efektívne vzdorovať. Napriek tomu, Turecko sa môže v daných oblastiach dostať do problémov, najmä ak sa proti jeho agresivite zjednotia rôzne skupiny obyvateľov – Kurdi, Arabi, kresťanské komunity. A ak sa do obrany pred Tureckom zamieša i Irán, ďalší dlhoročný nepriateľ Turecka, nemožno vylúčiť, že Ankara sa začne dovolávať pomoci spojencov z NATO. Niektoré štáty NATO by možno takú vojnu aj privítali…

Turecká pozícia v regióne je zložitá i kvôli vzťahom ku Kurdom, ktorí tvoria v tureckom pohraničí väčšinu. Ich status predstavuje boľavý problém dnešného Blízkeho Východu. Približne polovica Kurdov žije priamo v Turecku (asi 23 miliónov), ostatní v susedných štátoch. Avšak hoci sú na svete desiatky miliónov Kurdov, nemajú vlastný štát. Naopak, sú vystavení tvrdému národnostnému útlaku. Medzi Tureckom a jeho Kurdami sa vedie už niekoľko desaťročí vojna a ak Turecko ovládne územia na severe Sýrie či Iraku, kde Kurdi už určité práva dostali, tak sa tento konflikt zrejme rozrastie.

Turecká politika však nie je príliš chvályhodná ani v oblasti Kaukazu. Historicky sa na Kaukaze stretávali Turci hlavne s Arménmi a turecké zločiny voči Arménom patria medzi najčiernejšie kapitoly 20. storočia. Práve v roku 2015 sme si pripomenuli storočnicu začiatku arménskych transportov smrti. Nebudem riešiť otázku, či by dnes mala Ankara usilovať o lepšie vzťahy s Arménskom, rozhodne by však mala skončiť politickú a ekonomickú blokádu arménskeho územia. Turci nezakryto podporujú etnicky blízky Azerbajdžan v jeho sporoch s Arménskom. Pokiaľ ide o Gruzínsko, ďalšieho suseda na Kaukaze, ani Gruzínci nemajú Turkov príliš v láske, i keď vláda v Tbilisi z taktických dôvodov usiluje o dobré vzťah s Ankarou.

Problémy so susedmi však nemajú Turci len v Ázii, majú ich aj v Európe. Najdôležitejším susedom Turecka v EÚ je Grécko. S Gréckom si však Turci nerozumejú už celé stáročia. Medzi týmito dvoma členskými štátmi NATO sa neustále opakuje vojenské napätie a Grécko v 20. storočí viackrát čelilo vlnám gréckych utečencov z Turecka. Zložitá je však nielen história, ale aj súčasnosť vzájomných vzťahov. Tie sú trvalo napäté a Grécko obvinilo Turkov z tisícov preletov vojenských lietadiel nad gréckym územím v poslednom roku. Medzi oboma štátmi niekoľkokrát hrozila i vojna a v roku 1995 bola zažehnaná len v poslednom momente. Práve kvôli svojmu východnému susedovi Grécko dlhodobo zbrojilo najviac z celej EÚ. To bol jeden z ústredných problémov gréckej finančnej krízy.

Pokiaľ ide o Bulharsko, tak bulharsko-turecké vzťahy sú tiež hlboko poznačené minulosťou, hoci vlády sa snažia vytvárať dojem korektných vzťahov. Medzi bulharským obyvateľstvom však cítiť nedôveru a obavu z Turecka. Na území Bulharska tiež žije početná turecká menšina a rozpory kvôli bulharským Turkom sú v bulharskej politike stále prítomné.

Najvážnejším problém Turecka vo vzťahu k EÚ je však Cyprus. Ako je dobre známe, v roku 1974 obsadilo Turecko severnú časť Cyperskej republiky v súvislosti s údajnými obavami o osud tamojšej tureckej menšiny (vtedy asi 60 000 obyv.). Turecká armáda však obsadila nielen zopár miest, kde žili etnickí Turci, ale 37% ostrova, vyhnali tamojšiu grécku väčšinu (170 000 obyv.) a ponechali si faktickú kontrolu nad dobytým územím, hoci ho priamo neanektovali. V roku 1983 tu bol vyhlásený „nezávislý“ Severný Cyprus. Ankara navyše posilňuje tureckú identitu na severe ostrova aj podporou prisťahovalectva z pevninského Turecka, čo zase vyvoláva hnev vyhnaných Grékov.

Na tureckej politike voči Európe je najväčšmi prekvapujúce to, ako na ňu reaguje EÚ. Turecko je totiž jedinou krajinou sveta, ktorá priamo okupuje časť územia členského štátu EÚ. Okupácia časti územia EÚ by mala byť pre EÚ oveľa zásadnejšia téma než okupácia územia niektorého zo susedov. Nedávno sa EÚ rozhodla predĺžiť sankcie voči Rusku kvôli ruskej okupácii časti ukrajinského územia. Nebudem sa pýtať, prečo Brusel nepostupuje rovnako v iných prípadoch vo svete, ale treba vyjadriť úžas nad tým ako toleruje okupáciu časti územia členského štátu EÚ. Severný Cyprus je dodnes otvorene okupovaný Tureckom a Brusel to celkom pohodlne toleruje.

EÚ na jednej strane predlžuje sankcie voči Rusku a na druhej strane už mnoho rokov poskytuje značné finančné prostriedky Turecku, ktoré narúša územnú celistvosť Cypru. Cyperčania sa oprávnene pýtajú, prečo v ich prípade EÚ neaplikovala článok 42, ods. 7 Zmluvy o EÚ o solidarite členov EÚ. Píše sa tam: „V prípade, že sa členský štát stane na svojom území obeťou ozbrojenej agresie, ostatné členské štáty sú povinné mu poskytnúť pomoc a podporu všetkými dostupnými prostriedkami…“ Čo však robí EÚ pri trvajúcej ozbrojenej agresii voči územiu členského štátu EÚ?

Miesto solidarity s členským štátom sa EÚ rozhodla, že kvôli prúdu utečencov bude platiť Turkom ďalšie peniaze na ochranu svojich hraníc pred utečencami (3 miliardy eur). Táto politika je dosť pochybná. Na území Turecka sa síce ocitajú skoro dva milióny utečencov, lenže platenie peňazí Turecku vyriešenie utečeneckej krízy neprinesie. Najviac migrantov sa totiž stále nachádza na území Sýrie – asi 7,6 milióna vnútorne vysídlených ľudí a turecké akcie proti Sýrii návratu vnútorne vysídlených vôbec nepomôžu.

Ak by EÚ chcela riešiť utečeneckú krízu naozaj, mala by predovšetkým zmeniť svoj postoj k sýrskej vláde, ktorá nesie hlavnú ťarchu migračného problému. EÚ by určite mala oceniť, že vďaka postupu sýrskej armády z konca tohto roku sa mnoho Sýrčanov mohlo vrátiť do svojich domovov, podľa Damašku až jeden milión. Treba najmä zrušiť sankcie voči Sýrii, ktoré komplikujú životné podmienky tamojších vnútorne vysídlených obyvateľov!

Celkovo, postoj EÚ v zahraničnej politike je pokrytecký. Na jednej strane Brusel hovorí o principiálnosti, keď ide o konflikt s ruskou alebo so sýrskou vládou, ale v prípade Turecka neprincipiálne ignoruje turecké zločiny a snaží sa vykupovať si spoluprácu v otázke migrácie peniazmi či rušením vízovej povinnosti. EÚ sa sebecky snaží „uplatiť“ Turkov, aby znemožnili sýrskym utečencom migráciu, ale tých najúbohejších, milióny vnútorne vysídlených Sýrčanov ďalej utláča sankciami.

Žiaľ, práve aktuálna kríza ukázala, že EÚ hrubo ignoruje nielen svoje hodnoty, ale aj záujmy niektorých svojich členov. Naopak, záujmy iných členov bezvýhradne chráni. Územná celistvosť Cypru je pre Brusel vedľajšia, názory Slovenska nepodstatné, ale pokiaľ ide o „ruskú hrozbu“, tak možno tolerovať i xenofóbnu etnickú diskrimináciu v Pobaltí a kvôli „solidarite s Nemeckom“ v otázke utečencov musí ustúpiť všetko ostatné. Je toto EÚ, ktorú nám v roku 2004 sľubovali?