brankof.blog.pravda.sk

Od začiatku roku 2016 sa stále jasnejšie rysuje riešenie vo vojne v Sýrii. To čo sa počas posledných päť rokov zdalo nereálne, je dnes skutočne blízko. Regulérna Sýrska arabská armáda neustále postupuje a obsadzuje územia, ktoré boli pod kontrolou opozičných islamistických síl, najmä hnutia ISIL. Vo februári 2016 už sýrske vládne vojská prenikli aj do provincie Rakká, kde sa nachádza hlavné mesto hnutia ISIL. Zdá sa, že ak by vojna takto pokračovala, tak by ústavná sýrska vláda mohla obnoviť svoju kontrolu nad veľkou väčšinou územia Sýrie. Víťazstvo sýrskej vlády by pritom najmä EÚ mala vnímať pozitívne a zásadné prehodnotenie postoja EÚ k prezidentovi B. Asadovi by sa malo stať i jedným z kľúčových cieľov politiky EÚ v otázke utečeneckej krízy.

EÚ sa v súčasnosti borí s utečeneckou krízou a očividne ju nezvláda riešiť. V roku 2015 prišlo k obrovskej vlne utečencov, ktorá zásadne ohrozila stabilitu celej EÚ. Rok 2016 však zrejme nebude lepší. Je pritom všeobecne známe, že najvyšší počet utečencov pochádza zo Sýrie. Mnohí sa síce za Sýrčanov iba vydávajú, robia to však preto, lebo ako dôvod svojej migrácie môžu uvádzať vojnu v Sýrii. Pre riešenie utečeneckej krízy by preto skončenie vojny v Sýrii predstavovalo jednoznačný prínos.

Ak by sa sýrskej vláde podarilo obnoviť aspoň aký-taký ústavný poriadok v krajine, migrácia zo Sýrie by mohla byť zásadne obmedzená. Dnes, keď sa zdá, že prezident B. Asad je naozaj schopný obnoviť svoju kontrolu nad krajinou, treba, aby túto šancu využila aj EÚ. Ak by EÚ podporila prezidenta B. Asada v jeho úsilí o obnovenie ústavnej vlády v krajine, mohla by od sýrskych úradov žiadať i pomoc pri návrate utečencov do Sýrie.

Pre EÚ by bolo obnovenie vlády B. Asada nad celou Sýriou jednoznačne prínosom. Prezident B. Asad nebojuje v Sýrii proti žiadnym náboženským ani národnostným menšinám, iba proti svojim politickým odporcom a náboženským extrémistom. Téza mnohých propagandistických médií na Západe, že sýrska vládna moc na čele s alavitským prezidentom bojuje proti sunnitskej väčšine, je nepravdivá. Aj väčšinu sýrskej vlády tvoria totiž sunniti a dokonca manželka prezidenta B. Asada pochádza zo sunnitskej rodiny. V Asadovej Sýrii je miesto pre sunnitov, šiitov, kresťanov i jazídov. Podobne to platí i o národnostnej otázke, pretože tak Arabi, tvoriaci okolo 90% obyvateľstva, ako aj Kurdi (asi 9%) môžu v Sýrii prezidenta B. Asada existovať.

Kvôli tejto tolerancii by utečenci zo Sýrie by proti sekulárnemu prezidentovi B. Asada mohli len zriedka argumentovať náboženským alebo národnostným prenasledovaním. Sýrska vláda síce prenasleduje svojich odporcov, ale nie kvôli ich náboženskému či národnostnému pôvodu. To je zásadný rozdiel oproti islamistom, bojujúcim proti B. Asadovi. Pre nich sú nepriateľmi šiiti, kresťania a ďalšie náboženské menšiny. A tieto menšiny preto pred islamistami masovo utekajú.

Dohoda Bruselu s Damaškom by tiež veľmi pomohla i vnútorne vysídleným obyvateľom v Sýrii, ktorí opustili svoje domovy, ale zostali v Sýrii. Tí stále tvoria najväčší počet migrantov v celej sýrskej kríze a predstavujú migračný potenciál, ktorý by EÚ mala vnímať ako problém. Ten treba riešiť spolu so sýrskou vládou a nie proti nej. Podľa údajov UNHCR je vnútorne vysídlených Sýrčanov takmer dvakrát viac než sýrskych utečencov. Ak sa EÚ dohodne s Sýriou, uľahčí sa situácia práve týchto osôb. Západné sankcie proti Damašku totiž komplikujú sýrskej vláde starostlivosť o týchto ľudí. Po dohode EÚ a Sýrie by potom mohol Brusel pomáhať týmto vysídlencom aj priamo a vytvárať im podmienky, aby ďalej nemigrovali a naopak, vrátili sa do svojich domovov.

Samozrejme, treba dodať, že na úplne vyriešenie utečeneckej krízy dohoda s Damaškom stačiť nebude. Bude treba množstvo ďalších opatrení. Lenže  dohoda by tak mohla byť jedným z kľúčových krokov pri riešení utečeneckej krízy. Samozrejme, EÚ by i po dohode s prezidentom B. Asadom mohla prenasledovaným Sýrčanom udeľovať azyl. Nestačil by však už len všeobecný výrok, že utekajú pred vojnou. Dohoda Bruselu s Damaškom pri riešení utečeneckej krízy by bola určite výhodná a možno by primäla i Turecko ku konštruktívnejšiemu postoju.

Konanie európskych politikov je však zatiaľ odlišné a maximom ich úsilia bola snaha o dohodu s Tureckom. V zúfalej situácii sa predstavitelia EÚ obrátili na Turecko s prosbami, aby pomohlo zastaviť prúd migrantov z tureckého územia. Ponúkli aj miliardy eur. Lenže ako sa zatiaľ zdá, „obchod“ s Tureckom nevychádza. Turecko sa totiž kvôli migračnej kríze dostalo vo vzťahu k EÚ do veľmi výhodnej pozície: Brusel zúfalo potrebuje tureckú pomoc, Turecko to vie a môže od EÚ žiadať oveľa viac než „iba“ sľubované miliardy.

Miliardové sumy z EÚ, ktoré oficiálne smerujú utečencom v Turecku, krízu nevyriešia. Nerieši sa totiž základný problém migrácie. Keďže utečenecká kríza sa bude vracať v nových vlnách, jednorázové finančné dotácie problémy nevyriešia. Pri každej novej vlne utečencov sa budú vracať i rokovania s Tureckom o stále novej hospodárskej podpore. Finančná pomoc sama o sebe však Ankaru neuspokojí.

Problémom Bruselu je to, že nevie prisľúbiť to, po čom Ankara naozaj túži. Ešte pred pár rokmi Turci zúfalo túžili po členstve v EÚ a dodnes po tom túžia, svoje nádeje na členstvo však už prehodnotili. Najmä po vstupe chudobných krajín ako Bulharsko a Rumunsko Turci pochopili, že EÚ ich ako ďalšieho člena nechce. Bolo preto zvlášť pokrytecké, keď EÚ Ankare pod vplyvom utečeneckej krízy ponúkla rokovania o ďalších prístupových kapitolách – Brusel sa preto takto neúprimnou ponukou veľmi blamoval. Veď čase utečeneckej krízy je európska verejnosť k vstupu Turecka ešte odmietavejšia než predtým. Turci to veľmi dobre chápu a pochybnými prísľubmi o prístupových kapitolách sa ovplyvniť nenechajú.

Keďže EÚ nemôže prisľúbiť plné členstvo, musí Turecku ustupovať v iných otázkach. EÚ preto toleruje, že Turecko neustále narušuje vzdušný priestor svojich susedov, najmä Grécka, ale dokonca mlčí i v prípade Cypru, členského štátu EÚ, ktorého tretina je okupovaná Tureckom. Turci na Cypre vytvorili nikým neuznanú bábkovú tzv. Severocyperskú republiku a štáty EÚ túto pretrvávajúcu agresiu tolerujú. Je zrejmé, že ide o prípad podľa článku 42 Zmluvy o EÚ, ktorá vyzýva k solidarite s napadnutým členským štátom. Pri postoji štátov EÚ k situácii na Cypre sa potom nemožno diviť, že EÚ toleruje Turecku aj brutálny postup voči kurdskej menšine, ako aj invázie na územie susedných arabských štátov.

EÚ by si mala uvedomiť, že terajšia turecká intervencia je v rozpore s európskym záujmom. Smeruje totiž proti sýrskej vláde a kurdským jednotkám, ktoré môžu vo vojne zvíťaziť nad islamistami a tým prispieť k vyriešeniu vojny. Politika Ankary u susedov pritom naráža na silný nesúhlas tamojšieho obyvateľstva. Turecké menšiny v Sýrii a v Iraku sú marginálne a žijú na územiach obývaných prevažne Kurdmi. Kurdi sú pritom hlavnými odporcami Ankary. Turecká okupácia ale nie je vôbec populárna ani medzi Arabmi v Sýrii a Iraku.

Irak a Sýria majú za sebou negatívnu skúsenosť so stáročiami tureckej nadvlády a snaha Turecka o vplyv v týchto krajinách prirodzene naráža na historickú pamäť obyvateľov. Takže hoci Turecko vníma Sýriu a Irak ako sféru vlastných záujmov, nemá sa tam o koho oprieť. Keďže turecká spolupráca s Kurdami a Damaškom je vylúčená, jediným spojencom môže byť imaginárna „umiernená opozícia“ alebo islamistické jednotky. Turecko tiež môže zohrávať v Sýrii zásadnú úlohu len dovtedy, kým tu pretrváva nestabilita. Turecko nechce stabilnú situáciu v Sýrii a predstava, že to bude práve B. Asad, kto obnoví v Sýrii ústavný poriadok, je pre Ankaru úplne neprijateľná.

Nemožno si nevšimnúť, že priamu vojenskú reakciu Turecka vyvolávajú vojenské úspechy sýrskej vlády a hroziaca porážka islamistov. Väčšina obchodu ISIL sa uskutočňuje práve prostredníctvom Turecka a tento sa pod vplyvom vojenských porážok rúca. To, že Turecko, člen koalície vedenej USA, dnes protiprávne vedie vojnu proti sýrskej vláde a jej kurdským spojencom, je pre západnú koalíciu skutočným fiaskom. Turecko je však nielen člen americkej koalície, ale aj členský štát NATO a jeho predstaviteľov silno podporujú i niektorí politici v EÚ, napr. slovenský prezident A. Kiska. Títo politici by si mali zvážiť, či je súčasné konanie Turecka v európskom záujme.

EÚ by sa však mala zamyslieť i nad tým, že turecká agresia v Sýrii a v Iraku je nielen nepopulárna, ale aj protiprávna. A hoci Turecko verejne deklaruje, že nie je spojencom islamistov v Sýrii a Iraku, jeho útoky na Kurdov a sýrske vládne jednotky svedčia o opaku. Turecké vedenie tiež vytrvalo ignoruje protesty sýrskej a irackej vlády proti tureckým vojenským akciám za hranicami a správa sa v Sýrii ako územný suverén. Miera pohŕdania medzinárodným právom, ktoré pri svojej agresii Turecko prejavuje, nie je prekvapujúca, pretože aj spojenci z NATO sa na Blízkom východe správajú podobne.

Podobne ako v prípade Turecka, aj konanie USA a jej koalície na území Sýrie je protiprávne. USA a ich spojenci vedú vojnu na území členského štátu OSN bez súhlasu sýrskej vlády a bez mandátu OSN, čím porušujú Chartu OSN. Sýrski predstavitelia pritom dali opakovane najavo, že útok na územie Sýrie bez ich súhlasu považujú za akt agresie. Ak sa Washington domnieval, že existuje legitímny dôvod pre zásah, mal prinajmenšom osloviť ústavnú sýrsku vládu a pokúsiť sa získať jej súhlas na boj proti ISIL v Sýrii. Je veľmi pravdepodobné, že na boj proti ISIL by USA súhlas sýrskej vlády dostali, smutné je však to, že USA sa o ten súhlas ani len nepokúsili. Pritom, keby USA so sýrskou vládou už v roku 2014 spolupracovali a svoj postup koordinovali, mohlo to ovplyvniť i počet utečencov zo Sýrie.

Obama však nebol ochotný s oficiálnymi sýrskymi predstaviteľmi jednať, lebo by tým priznal, že jeho dovtedajšia politika nebola správna. Štáty EÚ sa však mohli správať zodpovednejšie než USA, pretože Sýria je pre nich oveľa vážnejší problém. Snaha o vojenskú intervenciu proti sýrskej vláde v roku 2013 bol omyl. Keby sa Západu vtedy podarilo odstrániť B. Asada, dnes by zrejme Sýriu ovládali islamisti a bojiskom by sa stal Libanon s väčšinou nesunnitského obyvateľstva. Našťastie, po smutných skúsenostiach z Líbye už viaceré krajiny sveta dokázali ďalšej západnej chybe na Blízkom Východe zabrániť.

Západ však ani po roku 2013 vo svojom zasahovaní do sýrskych záležitostí neprestal. Lenže výsledok západných náletov v Sýrii od roku 2014 diskredituje západnú politiku ešte viac než jeho protiprávne konanie. Práve v čase západných náletov totiž hnutie ISIL dokázalo veľmi rozšíriť vlastné územie a aj ostatné islamistické skupiny zažívali rozmach. Keď si porovnáme rok a pol západných a päť mesiacov ruských náletov v Sýrii, vyznieva západná bilancia naozaj biedne. Naopak, spolupráca Ruska a sýrskej vlády za päť mesiacov zmenila pomer síl v Sýrii natoľko, že sa začína črtať vojenské víťazstvo nad islamistami.

Nepochybne by bolo dobré, keby vojenské víťazstvá nad islamistami doplnil aj ďalší úspech v rámci mierových rokovaní s ostatnými silami. Problémom mierových rokovaní v Ženeve je to, že sa na nich zúčastňujú opozičné sily, ktoré nemajú na udalosti v Sýrii takmer žiaden vplyv. Jediná významná sýrska sila, ktorá je na rokovaniach v Ženeve prítomná, je vláda prezidenta B. Asada. Jej najsilnejší súperi ani spojenci však pri rokovaniach zastúpení nie sú. Najsilnejším protivníkom prezidenta B. Asada je napriek nedávnym porážkam hnutie ISIL. Okrem týchto dvoch síl treba ako významné spomenúť aj kurdské jednotky a islamistov okolo organizácie al-Kajdá (al-Nusrá). Všetky ostatné sily sú podstatne slabšie a ich možnosti len veľmi obmedzené.

Niet pochýb, že hnutie ISIL a al-Kajdá (al-Nusrá) majú v Sýrii ešte stále určitý vplyv, najmä medzi tamojšími islamistami. Lenže na rokovania do Ženevy ich pozvať nemožno, lebo ich programom je násilné šírenie extrémnej interpretácie islamu a kompromis s „neveriacimi“ je pre nich nemožný. Avšak významná skupina, ktorá sa na rokovaniach nezúčastňuje, sú Kurdi a to hlavne kvôli odporu tureckej vlády. Výsledkom je to, že sýrska vláda sa v Ženeve stretáva iba so skupinami, ktoré nemajú v Sýrii skoro žiaden vplyv a nemôžu sýrskej vláde nič reálne ponúknuť.

Tzv. umiernená opozícia je pochybná už preto, lebo je nečitateľná a neustále mení svoje názvy a právne formy. Napr. dnes sa niektorí opoziční predstavitelia v Ženeve nazývajú „Armáda islamu“, avšak zajtra si môžu hovoriť inak. Keď dnes „Armáda islamu“ niečo podpíše, už zajtra to nemusí platiť. Jej členovia si jednoducho založia novú organizáciu, napr. „Armádu Prorokovu“ a vyhlásia, že záväzky nejakej „Armády islamu“ sa ich netýkajú…

Celkovo platí, že politické prevraty v okolí EÚ v 21. storočí priniesli pre Európu viac zla ako dobra a ani v Tunisku, kde vládna garnitúra dostala Nobelovu cenu mieru, niet dôvodu na optimizmus. Od januára tam prebiehajú masové protesty proti vláde. Západ nesie za túto situáciu obrovskú spoluvinu: bol síce schopný zvrhnúť vlády vo viacerých krajinách Blízkeho Východu, nebol však schopný nastoliť tam stabilitu a mier. Ak sa európski politici zo svojich doterajších omylov nepoučia, ohrozia tým aj samotnú EÚ a to nielen prostredníctvom utečencov. Preto by EÚ mala viac podporovať hodnotu mieru a stability vo svete a nemala by podkopávať stabilitu v krajinách svojich susedov, ani v bývalom ZSSR, ani na Blízkom Východe.