Založ si blog

Mýtus o demokracii – metóda nadvlády oligarchie ?

Autor: Branislav Fábry

 

 

Keď by som mal definovať pojem demokracia na základe toho, ako to funguje v štátoch, ktoré sa samé deklarujú ako demokracie, tak by som napísal: “Demokracia je voľbami občas improvizovaná vláda médií.” Toto je asi najrealistickejší popis toho, čo sa v súčasnosti vo “svete demokracií” deje. Samozrejme, je mi úplne jasné, že takýto bonmot na definíciu pojmu demokracia nestačí, ale problém je v tom, že definovať pojem demokracia je mimoriadne zložité vzhľadom na mýty, ktoré sa o demokracii objavujú. Poznám veľmi veľa definícií pojmu demokracia, od tzv. participatívnych cez etické až po elitárske definície pojmu, ale pri väčšine z nich je možné pod pojem demokracia zaradiť aj rôznorodé formy vlády, ktoré by iní za demokraciu neoznačovali. Veď za demokratickú sa vyhlasovala tak Nemecká Demokratická Republika, ako aj Spolková Republika Nemecko. Nuž a za demokratické štáty sa vyhlasujú nielen všetky štáty EÚ, ale aj všetky štáty bývalého ZSSR. Napriek mnohým úhybným manévrom v rámci najrôznejších definícií pojmu demokracia však jadrom pojmu zostáva určite idea “vlády ľudu”, ktorá je aj doslovným prekladom pojmu demokracia. “Vláda ľudu” je určite veľmi pekná myšlienka, ale len sotva ktorá z “demokracií” ideu vlády ľudu berie príliš vážne.

 

O probléme s pojmom demokracia sa pokúsim popasovať aj konkrétnejšie. V čl. 1 ústavy SR sa píše: “Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.” O tom, či je SR naozaj zvrchovaná, demokratická alebo právna sa možno sporiť, ale podobné formulácie sa nachádzajú v ústavách drvivej väčšiny štátov súčasnosti, takže niet divu, že tieto ustanovenia sa dostali i do ústavy SR. Samozrejme, podobné ustanovenia majú vo svojich ústavách aj štáty, ktoré sú v slovenských či západných médiách označované za nedemokratické. Spomeniem tri štáty, ktoré sú častým terčom západných médií a analytikov kvôli “nedostatku demokracie”. V čl. 1 ústavy Ruskej Federácie sa píše: “Ruská federácia – Rusko je demokratický štát, založený na práve federácie a s republikánskou formou vlády.” V čl. 1 ústavy  Bieloruska sa zase píše: “Bieloruská Republika je jednotný, demokratický, sociálny a právny štát.” Nuž a čosi podobné sa nachádza i v ukrajinskej ústave: “Ukrajina je zvrchovaný, demokratický, sociálny a právny štát.”

 

 

Boh versus ľud

 

Ako vidíme, za demokraciu sa dnes označuje vlastne každý štát. V súčasnosti si takmer nikto netrúfne oficiálne odvodzovať moc z iného zdroja než od ľudu alebo od občanov. Boh ako zdroj legitimity štátu stratil vo väčšine prípadov svoju presvedčivosť a vládcovia sa na neho už neodvolávajú. Súčasní oficiálni predstavitelia štátov sa dnes snažia legitimizovať tým, že povedia občanom frázu: my sme vaši zástupcovia a vykonávame vašu vôľu – nie my, to vy si vládnete našim prostredníctvom! Samozrejme, že je to nezmysel a mnohí už pochopili lživosť tohto tvrdenia. Pochopili to už nielen ľudia vo východnej Európe, ale aj veľké skupiny občanov na Západe. Oficiálni predstavitelia štátov neslúžia svojim občanom, ale skôr svojim sponzorom z radov finančnej oligarchie. Mýtus o vláde ľudu v štáte však zostáva stále dosť silný, hoci pri rozhodovaní podstatných vecí sa obvykle nehľadí na názor ľudu.

 

Toto dnešné používanie pojmov “ľud – zdroj moci” a “demokracia” sa pritom trochu podobá tomu, akým spôsobom používali pojem “Boh” alebo “viera” stredoveké štáty a ich vládcovia. Stredovekí vládcovia neveľmi dodržiavali prikázania, často sa o dodržiavanie prikázaní zasadzovali len formálne, boli však väčšinou pripravení šíriť svoju vieru medzi nevercov a používať za týmto účelom aj ozbrojenú silu. Podobne je dnes najvyššou úlohou “demokratov” šíriť “demokraciu” medzi “neveriacimi” alebo “heretikmi”.

 

 

Novodobé „náboženské rády“

 

Za účelom šírenia demokracie sa vytvárajú rôzne mimovládne organizácie, združujúce fanatikov, ktorí sú ochotní kázať “neveriacim” o demokratickej spáse alebo dokonca meniť “pohanské” režimy v zahraničí. Uvedení fanatici existujú aj v SR, boli využití napríklad pri organizovaní tzv. oranžovej revolúcie na Ukrajine a za týmto účelom i štedro dotovaní, nielen zo súkromných zdrojov, ale aj zo štátnych peňazí. Čo na tom, že v rokoch 2004 – 2005, v rokoch tzv. oranžovej revolúcie, na Slovensku neexistovala nijaká “vláda ľudu”. Toto obdobie bolo na Slovensku charakteristické kupovaním poslancov, porušovaním predvolebných sľubov, “nepopulárnymi” reformami a korupčnými excesmi, ktoré až nedávno odhalila kauza Gorila. Čo na tom, že tu žiadna vláda ľudu neexistovala, podstatné bolo šíriť “ideu demokracie” a teda moc tých, ktorí v našej “demokracii” netvoria len fasádu, ale skutočný zdroj moci – často ide o tých, čo vládnu aj za hranicami SR. Spomínaná kauza Gorila odhalila len špičku ľadovca, finančná skupina, ktorá sa tam spomínala, zďaleka nie je jedinou takouto skupinou kontrolujúcou slovenských politikov.

 

Samozrejme, šíriť vieru v “demokraciu” bolo potrebné aj doma, aj na Slovensku sa objavujú “neveriaci”. Preto sa vytvorili novodobé náboženské rády”, šíriace “demokraciu”. Išlo hlavne o mimovládne organizácie a inštitúty, zamerané na vnútornú politiku. Tieto mali a dodnes majú za cieľ presvedčiť občanov vo vnútri štátu, že žijú v systéme, ktorý je napriek očividným nedostatkom v zásade “demokratický” a súčasne fanatizovať aktivistov z radov mládeže voči štátom, ktoré sa nepodriaďujú skutočným vládcom “demokratického sveta”.

 

Práve mládež je náchylná podliehať veľkým výzvam do boja “za demokraciu a ľudské práva” a nie vždy dokáže kriticky zhodnotiť skutočný zámer mimovládnych organizácií. Najmä rôzne filmové a hudobné festivaly, spojené s problematikou ľudských práv, možno veľmi efektívne využívať na fanatizovanie mládeže. Na týchto festivaloch sa objavujú vyselektované a scenzurované emotívne informácie, ktoré majú zamerať pozornosť mladých želaným smerom. Tieto festivaly sú veľmi efektívne a platia hlavne na tých, ktorí majú radi jednoduchý čierno-biely obraz dobra a zla. Podrobnejšie pozri napr. tu: http://brankof.blog.pravda.sk/2012/12/03/preco-nenavstivim-festival-jeden-svet-2012/

 

Pre tých kritickejších jednotlivcov ponúkajú novodobé “rády demokracie” zase rôzne publikácie, ktoré sa snažia budiť dojem odbornosti, hoci sa v nich často objavuje len nepodložený politický pamflet. V každom prípade sú tieto publikácie obvykle príliš jednostranné a až neeticky tendenčné. Aké metódy používajú títo “ochrancovia hodnôt” pri “odbornom” zneužívaní pojmu demokracia som analyzoval v článku “O demokracii na desatinné čiarky” v časopise Nové Slovo (Nové Slovo 23/2010, s. 28-30). Teraz by som sa ale chcel venovať čomusi inému – konkrétne tomu, ako sa má vytvárať dojem o “nepriateľoch demokracie” a fanatizovať verejnosť pre novodobé “križiacke výpravy” za demokraciu.

 

 

“Sprostač” tomu nerozumie

 

Možno že tí, ktorí sa tak zvysoka pozerali na “demokraciu” niektorých iných štátov, napr. východných susedov EÚ, čosi pochopili, keď sa limity slovenskej „demokracie“ ukázali tak jednoznačne pri rozhodovaní o tzv. Eurovale. Pri rozhodovaní o Eurovale bolo prijaté možno rozumné, ale rozhodne nie demokratické rozhodnutie. Prvý problém z hľadiska “demokracie” je už v tom, že sa tu podsúvala idea akejsi nemožnosti inej alternatívy (bezalternatívnosti), možno povedať až idea „nevyhnutnosti“. Nevyhnutnosť je veľmi nebezpečná idea, ktorú presadzovali i marxisti, aj oni videli bezalternatívnosť vývoja v ekonomike, smerujúcej ku komunizmu a preto nehľadeli na názor väčšiny pri “budovaní lepších zajtrajškov”. K Eurovalu však existovali i alternatívy, ktoré by pri demokratickejšom rozhodovaní asi prevážili. Môžeme diskutovať, či boli dobré alebo zlé, ja na ne hľadím veľmi kriticky. Uznávam však, že existovali aj tie alternatívy.  Ale skutočné uvažovanie o alternatívach sa na Slovensku pri zásadných otázkach nikdy nepresadilo. Vždy sa čosi rozhodlo mimo verejnej diskusie a potom sa to “vysvetľovalo” občanom. Názor občanov, tejto “sprostače”, nebol však podstatný a v prípade, že nesúhlasila s navrhovaným riešením, tak sa z verejných zdrojov organizovala “vysvetľovacia kampaň”.

 

Taký vstup do NATO bol politickými špičkami vnímaný ako bezalternatívny, hoci názor verejnosti rozhodne nebol jednostranný a od bombardovania Belehradu bez súhlasu BR OSN v  roku 1999 bol postoj k NATO skôr skeptický. Vývoj po roku 1999 v Kosove tiež ukázal, že skeptický názor väčšiny Slovákov na bombardovanie Juhoslávie bol opodstatnený.  Výsledkom zásahu 1999 bola totiž etická čistka v obrátenom garde – po roku 1999 nasledovalo vyhnanie štvrť milióna Srbov a Rómov a dnes je Kosovo menej multietnické než kedykoľvek predtým. Cynicky povedané, čím menej Srbov tam zostane, tým bude Kosovo stabilnejšie. Ale politici “vládnuci” na Slovensku v roku 1999 povolili bez problémov prelety lietadiel NATO do Juhoslávie.

 

Rovnaká ignorácia mocných voči vlastným občanom sa ukázala i pri protiprávnej agresii v Iraku v 2003 (kvôli lži o zbraniach hromadného ničenia). Táto agresia viedla k neskutočným masakrom a úteku miliónov ľudí z krajiny. Od roku 2003 bolo zavraždených mnohonásobne viac Iračanov než za celú okupáciu ČSSR po roku 1968. Ale Slovensko sa na operácii “Iracká sloboda”  “zodpovedne” podieľalo bez ohľadu na názor občanov. Rozhodnutia politikov na Slovensku k uvedeným témam boli a často ešte sú hlboko mylné, ich hlavným problémom však je to, že neodrážajú ani názor demokratickej väčšiny a o slovenskej účasti v konfliktoch sa nerozhoduje doma, ale niekde medzi Washingtonom a Bruselom.

 

 

Pár slov o referende

 

Podobne aj mnohé vnútorné rozhodnutia o ekonomickom vývoji SR sa dejú bez ohľadu na názor občana. Najlepšie to bolo vidno pri referende o strategických podnikoch v septembri 1998. Išlo o osud najdôležitejších pilierov slovenskej ekonomiky. Vtedy sa referenda zúčastnilo až 44% občanov a skoro všetci z nich hlasovali proti privatizácii strategických podnikov. Referendum bolo silným hlasom verejnosti proti privatizácii a preto ho bolo treba zmariť.  Vzhľadom na to, že išlo o volebnú účasť porovnateľnú s akýmikoľvek regionálnymi voľbami v SR, bolo číslo 44% ohromné. Netreba pripomínať, že niektorí politici sa snažili občanov od účasti na referende dokonca odhovoriť –  vedeli, že väčšina občanov privatizáciu odmieta a šanca na výsledok podporujúci privatizáciu bola nulová.  Preto bolo treba zabrániť, aby sa väčšina voličov k urnám dostavila. Na neplatnosť referenda treba zabrániť účasti 50% voličov. Že 50%+1 je vysoká prekážka, to dokazuje aj referendum o vstupe do EÚ, kde sa po obrovskej jednostrannej kampani všetkých významných politických síl podarilo prekročiť hranicu 50%, potrebnú na platnosť referenda, len s odretými ušami. A len vďaka tomu, že na referende sa zúčastnila aspoň určitá skupina odporcov vstupu – bez nich by referendum bolo neplatné…

 

Treba vidieť, že na Slovensku bude vždy významná skupina občanov, ktorá o riadenie štátu nemá vôbec záujem – pritom nejde len o obyvateľov rôznych osád. Preto je hranica platnosti referenda 50%+1 veľmi výhodná pre vládnucu oligarchiu. Zatiaľ čo politické strany v parlamente takúto hranicu plniť nemusia. Je paradox, že politici, ktorí rozhodujú o stovkách zákonoch, tých 50% účasti pri žiadnych voľbách nepotrebujú, ale občania v priamom hlasovaní o jedinej otázke áno. A pritom tí politici podľa čl. 2 ústavy sú len nástrojom, ktorým občania “vykonávajú svoju moc prostredníctvom svojich volených zástupcov”.

 

Navyše niet volebnej koalície v histórii SR, ktorá by dostala vo voľbách až 44% hlasov všetkých občanov (zdôrazňujem 44% všetkých, nie zúčastnených občanov). Napriek tomu tieto koalície schválili stovky zákonov. Ale keď sa vytvorila obrovská podpora 44% občanov, ktorí dokonca prišli aktívne vystúpiť proti privatizácii strategických podnikov, tak to nestačilo. Niet pochýb, že ignorovanie názoru 44% občanov a ich jasnej väčšiny pri referende bolo krajne “nedemokratické”. Ale bolo to tak preto, lebo rozhodnutia o privatizácii sa vždy diali mimo verejnej sféry. Často nebolo ani možné, aby si verejnosť prečítala privatizačnú zmluvu. O týchto otázkach rozhodovala vždy finančná oligarchia a politici len plnili jej vôľu.

 

A plnili jej vôľu aj vtedy, keď schvaľovali “nepopulárne” zákony, teda vlastne zákony, ktoré ľud odmieta. Politici tiež často zmenili svoj predvolebný názor. Zákony, s ktorými občania SR nesúhlasili, politici ich nesľubovali, ale presadili si ich isté finančné skupiny. To je podstatný problém dnešných rozhodovacích procesov. Súhlasil by som dokonca s rozumnosťou viacerých tzv. nepopulárnych  zákonov či s mnohými privatizáciami, problém mám však s iným faktom. Nejde o to,že na názor občana sa pri prijímaní tých rozhodnutí neprihliadalo, lenže súčasne sa občanom vtĺkala do hlavy idea, že oni sú zdrojom moci. Stačí si pozrieť čl. 2 ods. 1 ústavy: “Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.” Oveľa slušnejšie by bolo, keby pri všetkých tých oligarchických rozhodnutiach vládnuce skupiny oligarchie nezneužívali pojem demokracie a najmä keby nechceli tak arogantne „bojovať za demokraciu“.

 

 

Ako to vyzerá u “spojencov”?

 

Problém ignorácie vlastných občanov a rozhodovanie o podstatných veciach mimo verejných rozhodovacích procesov sa deje nielen v SR, ale aj v iných štátoch. V oblasti zahraničnej politiky sa väčšina štátov EÚ pripojila k agresii v Iraku bez ohľadu na názor vlastných občanov, ktorí boli proti. A prečo vlády tak ostentatívne ignorujú svojich občanov – nielen pri Iraku, ale napr. aj pri Eurovale? Poďme sa pozrieť na to, akú odpoveď možno ponúknuť.

 

Najjasnejšou odpoveďou na dôvod ignorácie vlastných občanov je nedôveryhodnosť bájky o demokracii. Rovnako, súčasné hrozby pre demokraciu v Európe nepochádzajú ani tak zo strany iných veľkých štátov, ale diktát pochádza od veľkých bánk napojených na najrôznejšiu byrokraciu. Na Euroval môžu existovať rôzne názory, môže sa to dokonca ukázať aj ako správne riešenie, ale s určitosťou to dnes nevie povedať nikto. Lenže suverénny démos sa k tomu nemal ani možnosť vyjadriť.

 

Ani iní európski občania neboli zástancovia tohto “eurovalového“ riešenia a predsa ich “zástupcovia” to všetko podporili. Nie je to prvýkrát, čo sa ukázala formálnosť rozhodovacích právomocí vlád. Ukázala sa napr. už vtedy, keď občania boli proti protiprávnemu vojenskému zásahu v Iraku 2003 a väčšina európskych vlád preukázala veľké militaristické nadšenie. Vždy keď ide o nejaké riešenie, kde majú občania iný názor, tak tomu občania “nerozumejú”. Predovšetkým keď ide o otázky zahraničnej a finančnej politiky štátu, tam sú občania vždy “nedostatočne informovaní” a treba im pripraviť informačnú kampaň. Keď ani to nezaberá, tak sa politici zachovajú “zodpovedne” a “nepodliehajú populizmu”.

 

Nielen Euroval odhalil skutočnosti o “zastupiteľskom systéme” európskej demokracie. Na Slovensku sa vláda musela dlhodobo správať “zodpovedne”, ale zjavne nie demokraticky. Len potom boli finančné skupiny a ich médiá uspokojené. Vlády samotné museli zmeniť svoje
predvolebné sľuby, lebo názor slovenských politikov bol pre mocné banky vedľajší. Úprimne povedané, osobne nemám problém s Eurovalom a ani s inými riešeniami, ktoré predkladajú vlády ako riešenia finančnej krízy, ale mám problém so snahou vnútiť občanom predstavu, že sa o tých témach rozhoduje demokraticky. Ani táto prax rozhodovania však nezabránila  tým politikom, ktorí  sa tak radi vyvyšujú nad “nedemokratické” štáty, aby naďalej arogantne poučovali iných o „demokracii“. Videli sme to napr. pri bojkote Ukrajiny počas Euro 2012 alebo pri pokusoch iniciovať bojkot MS 2014 v hokeji v Bielorusku v Európskom parlamente.

 

 

Agresívna mediálna manipulácia

 

Pochopiteľne, agresívna kampaň za “ilúziu demokracie” vo svete by nebola možná bez kontroly hlavných médií. Novinári v tzv. mienkotvorných médiách musia hlásať oficiálnu politiku. Funguje to po línii: svetová tlačová agentúra – slovenská tlačová agentúra – slovenské médium – čitateľ. Pritom už na úrovni svetových tlačových agentúr sa účelovo selektujú a manipulujú informácie. Napr. keď takéto globálne agentúry napísali, že Pussy Riot zaspievali v Chráme Krista Spasiteľa pieseň proti Putinovi, tak sa to dostalo do všetkých podriadených médií na nižšej úrovni, aj na Slovensku. Samozrejme, že tam nič také nezaspievali, dnes je už jasné, že celý klip s piesňou proti Putinovi bol kompilátom, ale účel manipulovať čitateľa bol sériou lživých správ splnený. No a podobných nezmyslov sa denne objavuje niekoľko. Keďže väčšina ľudí nemá čas overovať si takéto “spravodajstvo”, podlieha zjednodušeniam a manipuláciam.

 

Pravidelným cieľom útokov médií a mimovládnych organizácií sú “heretici” doma i v zahraničí. Medzi najznámejších heretikov patrí napr. Rusko, ktoré neuznáva nadvládu globálnej finančnej aristokracie, a preto sa ho aj média pokúšajú pravidelne odsudzovať kvôli nedostatku “demokracie”. Neváhajú kvôli tomu šíriť nepravdivé a vymyslené informácie. Táto kampaň sa voči Rusku vedie napriek tomu, že ono sa tiež hlási k oficiálnej svetovládnej ideológii “demokracie”. Samozrejme, má pritom značné “deficity demokracie” a tie sa mu darí maskovať ešte menej než v prípade štátov pod nadvládou finančnej oligarchie.

 

Problém s nevyváženosťou médií je očividný. Jednou z metód jej fungovania ilúzia plurality v televíziách. Do káblových sietí sa dostávajú spravodajské televízie, ktoré dlhodobo poskytujú rovnaký pohľad na svet, ako to robia BBC, CNN, DW-TV, TV5 alebo ČT24. Priestor sa ale obmedzuje pre tie médiá, kde sa objavujú neželané informácie z krajín západu – od kauzy Assange až po hnutie Occupy Wall Street.

 

 

Ako sa vyrábajú “extrémisti”

 

Vrátim sa ale k systému nadvlády finančnej oligarchie v SR. Aké metódy používa táto oligarchia, aby zabezpečila svoju nadvládu? Prvou metódou, ako urobiť selekciu možných kandidátov do politiky je onálepkovať ich ostrou mediálnou kampaňou. Tým sa stráca možnosť na predostretie skutočnej politickej a ekonomickej alternatívy voči vláde finančnej oligarchie. Žiaľ, systémovo-komfortná pravica a ľavica sa svojou reálnou politikou takmer nelíšia. Nie je žiadnym prekvapením, že v Európe mnohé socialistické vlády pekne pravicovo realizujú “nepopulárne opatrenia”. Programy pravice a ľavice sa dosť podobajú hlavne preto, lebo každý, kto by chcel niečo zmeniť na spoločensko-ekonomickom systéme a na nadvláde finančnej oligarchie, je “extrémista”. Nuž a nikto z rozumných voličov nechce zvoliť nového Hitlera či Stalina! Preto sa potenciálne hrozby skutočným vládcom darí likvidovať väčšinou už v zárodku. Naopak, kto sa podriadi vláde finančnej oligarchie, ten sa “demokraticky” osvedčí a môže šíriť svoju oklieštenú “pravicovú” alebo “ľavicovú” politiku v podružných otázkach. Politická moc tak vytvára zdanie akejsi plurality.

 

Je ale jasné, že keď niekto začne výraznejšie meniť ekonomický systém nadvlády finančnej oligarchie, tak prestane byť “demokrat” a keď zastáva záujmy štátu proti oligarchii, tak je “bolševik” alebo “nacionalista”. Naopak, len “zodpovední” politici, ktorí v zásade robia všetci to isté, majú šancu obsadiť verejné funkcie. A svoju prooligarchickú politiku ešte aj doplnia prívlastkom “nevyhnutné opatrenia”, aby bolo jasné, že volič nemá alternatívu – všetky politické strany robia len to, čo je “nevyhnutné”. Mimochodom aj bolševici tvrdili, že všetko, čo robia, je “nevyhnutné”. Zdá sa, že kategória nevyhnutnosti v ekonomickom vývoji nebola po roku 1989 odplavená z oficiálnej ideológie tak ako dialektický materializmus!

 

 

Stabilní vlastníci a nestabilní politici

 

Veľký problém politických strán v súčasnosti spočíva aj v tom, že ich pozícia je nestabilná. Naopak, vlastnícke právo oligarchických skupín k ich obrovským majetkom je neodňateľné a nezrušiteľné, dokonca aj podľa ústav štátov, ktoré tieto skupiny ovládajú. Finančné skupiny nemusia legitimitu svojho vlastníctva potvrdzovať v opakujúcich sa voľbách, naopak, politici musia pravidelne vo voľbách kandidovať, aby si udržali moc a preto potrebujú podporu alebo aspoň toleranciu zo strany veľkých médií a ich vlastníkov. Vďaka tomu politická moc upadla do závislosti na finančnej moci a musí jej slúžiť, inak bude mať problém so zvolením. Finančná oligarchia sa najviac obáva práve toho, že sa objaví niekto, kto na nej nebude závislý. Že sa objaví niekto, kto bude mať dostatok moci a zdrojov, aby sa nemusel uchádzať o podporu korporátnych médií.

 

Toto sa stalo práve v prípade niektorých “nedemokratických” štátov! Typickým príkladom je Bielorusko, ktoré je síce podľa ústavy demokratické, ale realita pripomína skôr autokratický systém. Otázkou zostáva, čo je lepšie. Je lepšie, keď malá skupina bohatých jednotlivcov dosadzuje svojich politikov, korumpuje ich a vytvára z nich ďalšie chápadlo oligarchickej nadvlády? Alebo je lepšie, keď silný jednotlivec na čele štátu určuje pravidlá finančným skupinám a občanom? Jeden i druhý model má nedostatky.

 

 

Ako ďalej?

Ani jedna z uvedených situácií, kde sa predstiera demokracia, hoci vládnu iní, nie je ideálna. Ani nadvláda skupín finančnej oligarchie ani vláda „baťku“ ako v Bielorusku však nie je demokratická. Problém je v tom, že pokiaľ sa realita a oficiálna ideológia líšia, tak je poučovanie iných o demokracii veľmi pochybné. Žiaľ, táto rétorika o „demokracii“ ešte občas zaberá ako nástroj politiky niektorých veľmocí, postupne však stráca na popularite.

 

Pohnúť sa z súčasného marazmu nebude jednoduché. a povedať ako ďalej bude ešte zložitejšie. Určite sa však treba zamyslieť nad pochybnými formuláciami v čl. 1 ústavy SR. A taktiež treba opustiť arogantnú predstavu, že Slovensko alebo iné západné štáty majú morálne právo poučovať druhých o “demokracii”. Až potom bude diskusia o forme štátu v SR seriózna.

 

 

Komu pomáhajú protiruské sankcie?

17.06.2016

V posledných týždňoch sa v Európe objavuje kritika sankcií, ktoré Európska Únia zaviedla proti Rusku v roku 2014. Aktívne sú najmä juhoeurópske krajiny, ale napr. i Maďarsko. Európske viac »

Nezmyselné sankcie EÚ voči Sýrii

12.06.2016

Keď sa v súčasnosti hovorí o sankciách zo strany EÚ, najčastejšie sa pritom spomínajú sankcie proti Rusku, ktoré EÚ plánuje v júni 2016 predĺžiť. O zmysle týchto sankcií možno oprávnene viac »

Polievanie a ničenie pamätníkov – hrozí občiansky konflikt?

02.06.2016

Cez minulý víkend bol hlavnou témou médií incident v obci Veľký Lipník, pri ktorej došlo ku konfliktu medzi aktivistom Ľ. Lorenzom a starostom obce P. Labantom. Celá událost má širší kontext, viac »

najvyssi sud, harabin

RTVS by mala Harabinovi zaplatiť 10-tisíc eur

27.06.2016 09:40

RTVS by sa mala ospravedlniť Štefanovi Harabinovi a zaplatiť mu 10-tisíc eur. V pondelok o tom rozhodol Okresný súd Bratislava IV.

Spain Election

Predčasné voľby v Španielsku nepriniesli riešenie patovej politickej situácie

27.06.2016 09:35

Nedeľňajšie predčasné parlamentné voľby v Španielsku nepriniesli jasné rozuzlenie patovej politickej situácie, ktorá nastala po riadnych voľbách v decembri.

Panamský prieplav,

Panama slávnostne otvorila rozšírený prieplav

27.06.2016 08:55

Prvá veľká kontajnerová loď v nedeľu preplávala rozšíreným Panamským prieplavom, kým nebo rozžiaril slávnostný ohňostroj.

investovanie, akcie, trhy

Brexit stále tlačí na akcie, libru i ropu

27.06.2016 08:39

Ázijské akcie na začiatku nového týždňa klesajú a britská libra stráca viac ako dve percentá.

Branislav Fábry

Štatistiky blogu

Počet článkov: 147
Celková čítanosť: 523373x
Priemerná čítanosť článkov: 3560x

Autor blogu

Kategórie