Založ si blog

Čo hrozí Európskej Únii?

 

                         Autor: Branislav Fábry

 

            Hoci osobne nepatrím k ľuďom, ktorí by boli odporcami európskej integrácie, skôr naopak, všimol som si, že sa v súčasnosti objavujú mnohé verzie možného krízového vývoja v  EÚ. Nemožno nevidieť, že krízové scenáre sa objavujú už mnoho rokov a sú ešte skeptickejšie než ostatné krízové scenáre, ktoré sa objavovali v histórii vývoja EÚ. Osobne si, samozrejme, uvedomujem, že EÚ má s rôznymi krízami skúsenosti. Dnešná situácia nielenže nie je prvou krízovou situáciou v histórii európskej integrácie, ale ide o čosi čo v histórii EÚ existovalo aj predtým. Mnohokrát v minulosti sa vtedajšie spoločenstvá museli vysporiadať s rastúcim euroskepticizmom obyvateľov a vlád niektorých členských štátov, objavili sa problémy s financovaním poľnohospodárstva a mnohí politici sa pokúšali cielene kritizovať európsku integráciu.

            Aj dnes sa Európa musí vysporiadať s problémami pri európskej integrácii, ktoré rezonujú veľmi intenzívne. Ide najmä o dlhovú krízu, o deficit demokracie, krízu dôvery či o mnohé iné témy. Viaceré z týchto problémov predstavujú hlboké štrukturálne problémy a EÚ nebude mať ľahkú úlohu pri ich prekonávaní. Napriek tomu však problémy prekonať možno, ak EÚ využije nástroje, ktoré má k dispozícii a ak dokáže konať v európskom záujme. Otvorene treba povedať, že hlavnou výzvou pre EÚ je vyrovnať sa s veľkým vplyvom nadnárodných bánk a svojho amerického spojenca.

 

                        Európa hodnôt a kauza Snowden

 

            V roku 2013 sa Európska Únia musela vysporiadať s viacerými zlyhaniami, avšak žiadne z nich nebolo tak zahanbujúce ako zlyhanie v oblasti jej deklarovaného hodnotového základu. Konkrétne išlo o kauzu Snowden a globálne praktiky odpočúvania zo strany americkej NSA. Toto zlyhanie bolo veľmi zahanbujúce preto, že práve ľudské práva a demokratické hodnoty mali tvoriť značnú časť integračného základu EÚ. EÚ v minulosti opakovane zdôrazňovala, že sa chce vo svojej zahraničnej politike orientovať na problematiku demokracie a ľudských práv. Európsky parlament udeľuje ceny za ľudské práva, Európska komisia pri rokovaniach s mnohými krajinami poukazuje na porušovanie ľudských práv u nich doma, Súdny dvor EÚ hlása ochranu ľudských práv a v roku 2000 bola s veľkou slávou prijatá dokonca aj Charta základných práv EÚ. Všetci si tiež asi pamätajú, ako bola aj SR v 90. rokoch kritizovaná za deficity v oblasti ľudských práv.

            Bohužiaľ, európske demokratické a ľudsko-právne ideály boli veľmi spochybnené konaním európskych inštitúcií a európskych štátov v kauze E. Snowdena. Možno povedať, že EÚ už dlho tolerovala svojmu spojencovi z USA veci, ktoré by u iných tvrdo odsudzovala (Gunatanámo, protiprávne útoky bezpilotnými lietadlami, atď.). Bola to však práve kauza E. Snowdena, ktorá odhalila, že všetky veľké deklarácie o slobode a ľudských právach zo strany EÚ nemajú váhu a to ani vtedy, keď ide o masívne porušovanie práv občanov EÚ. Dnes to vyzerá, že celá európska rétorika o ľudských právach nadobudla rozmer mazanej politickej kampane proti krajinám mimo západnej sféry vplyvu. Ľudské práva slúžia len ako nástroj na kritiku nepohodlných štátov, avšak keď išlo o spojencov, ľudské práva sa ocitli v závoze.

            Ako príklad možno uviesť, že politickí predstavitelia západnej Európy sa v minulosti snažili byť dôrazní, keď išlo o práva rôznych disidentov v Rusku, Číne, či v iných krajinách, ktoré nie sú pod kontrolou Západu, avšak v prípade odpočúvania zo strany USA sa zmenili len na pasívne obete, neschopné reakcie a ignorovali zásahy do práv vlastných občanov. Aký zmysel má hodnotový systém EÚ, keď stačí, aby sa objavil jeden americký disident a európsky chrám humanistických zásad sa rozsype ako domček z kariet? 

 

                        Snowden a európske záujmy

 

            E. Snowden bol pritom nielen významný americký disident, ale aj človek, ktorý svojimi odhaleniami pomohol krajinám západnej i východnej Európy odhaliť porušovanie ich záujmov. Nešlo pritom len o porušovanie práv či výsad európskych diplomatov a politikov tajnými službami USA. Oveľa horšie bolo to, že v prípade odpočúvania zo strany NSA neprichádzalo len k odpočúvaniu, aké sa deje aj v prípade iných tajných služieb, ale zaviedlo sa totálne odstraňovanie práva na súkromie. Práve komplexnosť a masovosť zásahu do ľudských práv boli tým najstrašnejším dopadom celého invazívneho systému NSA. Veľmi zlé pôsobilo aj to, že do celej kauzy boli očividne zapletené aj mnohé firmy podnikajúce v oblasti internetu, ktoré svojim postupom vlastne pomohli zotrieť hranicu medzi súkromnou a verejnou sférou. Netreba spomínať, že v uvedených prípadoch išlo nielen o masívne porušovanie ľudských práv v rozpore s americkou ústavou, ale aj o významný krok na ceste k totalitnému systému.

            Z hľadiska EÚ však najhoršie nebolo ani tak to, že európske štáty a ich politici v kauze Snowden ponížene mlčali, hoci bolo zrejmé, že mnohí z nich mali o činnosti NSA isté informácie. Oveľa horšie bolo, že ani po odhalení skutočnosti Európska Únia nedokázala zaujať jasný postoj. Európska Únia rada udeľuje rôzne ceny aj za oveľa menšie zásluhy v oblasti ľudských práv a do rokovaní s inými štátmi vnáša tému disidentov pravidelne. Keď však išlo o USA a kauzu E. Snowdena, tak bol každý predstaviteľ EÚ akosi pokorný a pasívny. Skúšam si predstaviť, čo by sa dialo, keby sa čosi podobné ako Snowdenovi podarilo odhaliť nejakému aktivistovi z inej krajiny než z USA. To by sme sa dočkali prinajmenšom „sankcií“, ale možno že aj tvrdších opatrení. 

            Smutné je nielen to, že sa európske inštitúcie nielen že nezastali človeka, ktorý im pomohol odhaliť porušovanie oprávnených európskych záujmov, ale dokonca sa nezmohli ani len na poskytnutie azylu. Vrcholným výsmechom hodnote ľudských práv v EÚ však bolo, ako sa výnamné krajiny EÚ na čele s Francúzskom pokúšali dolapiť pre Američanov Snowdena v bolívijskom lietadle, v ktorom sa ani nenachádzal. Všetci si pamätáme, že pri prelete lietadla bolívijského prezidenta E. Moralesa cez Európu mu viaceré štáty EÚ odopreli povoliť prelet len pre podozrenie, že by v lietadle by mohol byť E. Snowden a donútili toto lietadlo pristáť vo Viedni, kde absolvovalo prehliadku.

          Je veľkou hanbou EÚ, ako európski politici “odmenili” disidenta, ktorý statočne bojoval za ľudské práva a ktorý to robil aj v európskom záujme. Veľký smútok určite vyvolal postoj Francúzska. Francúzsko bolo kedysi krajinou, ktorá sa len tak nepodriaďovala diktátu Washingtonu a ktorá mala aspoň akú – takú samostatnosť. Možno si spomenúť na slávne dni veľkej francúzskej histórie, keď sa prezident J. Chirac odmietol v roku 2003 podieľať na protiprávnej agresii v Iraku. Žiaľ, v kauze Snowden sa Francúzsko prejavilo len ako ďalšia americká základňa na západ od Ruska.

            Je neuveriteľné, hoci svojim spôsobom aj obdivuhodné, ako dokázali USA dostať európske štáty a inštitúcie EÚ do „haptágu“. Všetci poslúchajú americké príkazy, neveľmi protestujú voči americkému odpočúvaniu, bez odvrávania obetúvajú deklarované hodnoty, lovia amerických disidentov a plnia nevyslovené želania svojho „spojenca”. Jedným zo záverov kauzy Snowden je teda určite aj potvrdenie tézy, že Európska Únia nikdy nemyslela svoju rétoriku o ľudských právach príliš vážne a využívala ju len ako spôsob boja voči nepriateľom svojho amerického „spojenca“, avšak voči svojim „spojencom“ ju veľmi neuplatňovala.

            Odpočúvanie európskych inštitúcií a politikov, ktoré E. Snowden odhalil, určite nie je jedinou nečestnosťou zámorského spojenca voči Európskej Únii. Napr. spolupráca amerických tajných služieb a veľkých internetových koncernov nebezpečne zaváňa priemyselnou špionážou. Smutné je, že európske štáty svojim postupom v kauze Snowden obetovali svoje záujmy a právo na súkromie obyvateľov Európy tomu, aby zo Snowdena v USA mohli urobiť exemplárny príklad. Konanie európskych politikov v celej kauze je určite dobrým dôvodom pre to, aby nikto viac neodhalil porušovanie európskych záujmov americkými tajnými službami.

 

                        Zabudnutá bájna demokracia?

 

            Veľkým problémom európskych hodnôt je aj vážny deficit demokracie. V súčasných európskych štátoch sa forma vlády podobá skôr na oligarchiu než na demokraciu a neschopnosť štátu obmedzovať moc nadnárodnej oligarchie sa ukazuje stále hrozivejšie. Táto téma vystúpila do popredia aj pri rokovaniach EÚ a USA o obchodnej dohode v roku 2013.

            Deficitom demokracie sa vyznačuje už samotná konštrukcia európskych inštitúcií. Európsky parlament je jediná inštitúcia EÚ, ktorá je kreovaná priamo občanmi. Napriek tomu, spôsob kreácie má z hľadiska demokratických princípov zásadné nedostatky. Stačí si uvedomiť, že jeden poslanca Európskeho parlamentu z Nemecka zodpovedá približne počtu 830 tisíc obyvateľov Nemecka (Nemecko má 99 poslancov v EP a 82 miliónov obyvateľov). Naopak, Malta má 6 poslancov, ale len cca. 410 tisíc obyvateľov, teda 1 poslanec = cca. 68 tisíc obyvateľov. Teda na zvolenie jedného poslanca z Malty je potrebných 12-krát menej voličov než na jedného poslanca z Nemecka!

            Ostatné orgány EÚ majú tiež značné deficity demokracie, najmä Európska komisia s jej značnými právomocami, má k demokratickej legitimácii veľmi ďaleko. Aj v iných orgánoch EÚ je demokratické rozhodovanie problémom, hoci nie vždy z toho možno viniť opriamo EÚ. Dominantnou politickou silou v EÚ dnes sú ešte stále politici národných štátov, najmä vo forme Európskej rady, zloženej z hláv štátov alebo hláv vlád. A národným politikom často vyhovuje, keď môžu preniesť vinu na “bruselských byrokratov”.

             Avšak ani politici národných štátov nemajú veľmi presvedčivú demokratickú legitimáciu, skôr naopak. Sú síce obvykle zvolení vo voľbách, ktoré sú označované ako všeobecné, priame, rovné s tajným hlasovaním, ale po voľbách plnia skôr vôľu svojich sponzorov než vôľu svojich voličov.  Volebný systém vo väčšine krajín EÚ umožňuje, aby sa do parlamentu dostávali aj poslanci, ktorých nikto nepozná. Veď len málokto dokáže identifikovať väčšinu osôb na kandidátke, okrem zopár lídrov strany sú ostatní kandidáti neznámi. Ani kupovanie poslancov týchto zastupiteľských orgánov nie je nič neobvyklé. Okrem toho, vo viacerých štátoch (platí to i pre SR) sú skomplikované aj podmienky pre vykonanie referenda, aby náhodou občania nerozhodli “nezodpovedne”. O nedostatkoch demokracie v súčasnom svete som písal tu: http://brankof.blog.pravda.sk/2013/03/31/mytus-o-demokracii-metoda-nadvlady-oligarchie/

             Hoci sa v súvislosti s hrozbami pre demokraciu veľmi často hovorí o bruselskej byrokracii, zdá sa, že značným nebezpečím pre akúkoľvek hodnotu demokracie v Európe sú ďalšie hrozby. Tie ohrozujú nielen ideu demokracie, ale hlavne ideu suverenity ľudu či vôbec ideu štátnej suverenity. Samozrejme, že inštitúcie EÚ i väčšina štátov EÚ majú značné deficity, avšak existujú aj subjekty, ktoré predstavujú skrytú hrozbu.

                       

                        Ohrozujú investori suverenitu?

 

            Hoci sa to nie vždy doceňuje, pomerne vážnou hrozbou pre demokraciu a suverenitu štátov EÚ v súčasnosti môže predstavovať nielen “bruselská byrokracia”, ale aj podnikateľská činnosť niektorých ekonomických subjektov na území členských štátov. Ako pomerne vážna hrozba sa ukazujú  zmluvy s investormi, ktorým štát umožňuje určitú formu arbitráže, ak sa týmto subjektom nepozdáva rozhodovacia činnosť štátnych orgánov. Vzhľadom na určitú terminologickú nejasnosť pojmu suverenita sa niekedy hrozby zo strany ekonomických subjektov podceňujú.

            Avšak hoci investičné podnikateľské subjekty môžu vyvolávať dojem, že ich politické kategórie ako suverenita vôbec netrápia, práve v ich prípade môže prichádzať k ohrozeniu faktickej suverenity. A aj keď v prípade podnikateľských sporov ide zväčša o otázky vnútroštátneho práva, kde subjekt podnikajúci v určitom štáte vstupuje do právnych vzťahov s inými subjektmi, tak práve cez arbitrážne súdy sa investor môže stať hrozbou pre suverénovu pozíciu. Touto hrozbou sa stáne vďaka tomu, že si pre prípad sporu so štátnymi orgánmi vytvára samostatnú možnosť ako výsledok sporu zvrátiť.

            Tým, že podnikateľ – investor uzaviera akúsi investičnú zmluvu, v ktorej limituje faktickú možnosť suveréna vytvárať s konečnou platnosťou pravidlá, ocitá sa v pozícii, ktorá je spochybnením koncepcie najvyššej moci štátu na určitom území. Formálne sa síce zdá, že ide iba o akýsi prenos rozhodovania v otázke určitej investície, pri faktickom posudzovaní obsahu suverenity môže stať problémom. Iste, že tu narážame aj na problém, že nie je celkom jasné, čo možno rozumieť pod pojmom suverenita. Treba ale dodať, že v situácii, keď štáty uzavreli aj mnohé privatizačné či investičné zmluvy bez ich zverejnenia, nie je vždy jednoduché posúdiť reálnosť tejto hrozby.

             Je však otázne, prečo vôbec majú zmluvy s investormi o arbitráži existovať. Osobne nie som proti ochrane investícií, ale treba sa pýtať, prečo nestačia štátne orgány a predpisy jednotlivých štátov? Je zrejmé, že mnohí investori štátnym orgánom členských štátov neveria, ale oprávnené sú aj otázky, prečo by štáty mali veriť nejakým arbitrážnym panelom? Odkiaľ čerpajú tieto arbitrážne súdy suverenitu, umožňujúcu im odškodňovať investorov, keď štátny orgán povie, že investor porušuje právo štátu?

            Skúsme doviesť celú úvahu do dôsledkov: Predstavme si, že investor vytvorí vo svojom podniku na území štátu pracovný systém, ktorý mu následne členský štátu zakáže, lebo to bude považovať za formu nevoľníctva. Čo ak sa investor obráti na arbitrážny súd so zdôvodnením, že tento zákaz nevoľníctva mu spôsobuje ekonomické škody a bude žiadať náhradu? Môže ktorýkoľvek  štát prenechať rozhodovanie o takejto otázke arbitrážnym súdom? A mimochodom, prečo nemá štát uzavierať podobné zmluvy o arbitráži aj s európskymi odborovými organizáciami? Im sa tiež často nemusia páčiť rozhodnutia štátnych orgánov.

            V pripravovanom Transatlantickom partnerstve pre obchod a investície (TTIP – Transatlantic Trade and Investment Partnership) medzi EÚ a USA sa tiež chystá procedúra, ktorá umožní veľkým korporáciám, aby obišli orgány členských štátov a žalovali vlády pred tajnými arbitrážnymi panelmi. Vzniká tu riziko, že ak sa napr. bankám nebude páčiť finančná regulácia, tak budú žalovať štát. Rovnaké riziko hrozí v prípade, ak sa štát rozhodne chrániť práva alebo zdravie svojich občanov obmedzeniami pre veľké korporácie, napr. pre producentov alkoholu a cigariet. Mnohé protesty v súčasnej Európe sa vedú proti tomu, aby koncerny z USA, produkujúce geneticky modifikované potraviny mohli žalovať európske krajiny, ktoré sa budú pred dovozom takýchto potravín brániť. Predstavitelia EÚ síce tvrdia, že uvedené riziká sú prehnané, ale vzhľadom na netransparentnosť celého rokovania je treba prísne sledovať očakávané štvrté kolo rokovaní o TTIP medzi EÚ a USA, ktoré sa m uskutočniť v marci 2014.

 

                        Politika rovnováhy

 

            Je zjavné, že súčasná EÚ ide v mnohých prípadoch nesprávnym smerom. V EÚ sa vytvára nerovnovážny stav vo viacerých vzťahoch. Veľký kapitál neustále odstraňuje možnosti štátu regulovať ho, finančné skupiny sa v členských štátoch správajú ako na dobytom území a pracujúci nie sú schopní uhájiť ani tie práva, ktoré im garantujú ústavy národných štátov. Avšak rovnováha medzi kapitálom a prácou je základom stability spoločenských vzťahov. Keď nastane nerovnováha a v spoločenských vzťahoch sa prestane rešpektovať záujem pracujúcich, vzniká riziko, že sa títo budú cítiť  obmedzovaní vo svojich právach a postavia sa voči veľkému kapitálu. Stabilita súčasného ekonomického systému je reálne ohrozená.

            Pritom zmena môže nastať rýchlo, tu sa možno poučiť z 80-tych rokov: vtedy tiež nikto vo východnom bloku nepredpokladal, ako rýchlo zmeny nastanú. A nespokojnosť pracujúceho obyvateľstva Európy narastá súčasne s narastaním spoločenských rozdielov a narastá veľmi rýchlo. Žiaľ, povojnová hospodárska stabilita západnej Európy, založená na určitej rovnováhe kapitálu a práce, je už minulosťou…

            Veľká nerovnováha sa vytvára aj medzi finančným sektorom a reálnou ekonomikou. Finančný sektor tvorí peniaze z ničoho, len akési čísla v počítači, ktoré nemajú žiadnu protihodnotu a tieto peniaze sa udržujú vďaka propagande a štátnemu donúteniu. Pritom dokonca aj človek, ktorý takto vytvorené “peniaze” odmieta, je štátnou mocou nútený ich prijať, ak chce obchodovať, inak pôjde prinajmenšom o “diskrimináciu spotrebiteľa”.                    

 

                        Európa a ostatný svet

 

            Nerovnováha sa objavuje aj v zahraničných vzťahoch EÚ. Vzťahy k USA sa upevňujú a to bez ohľadu na rozsah porušovania ľudských práv zo strany USA. Silné putá existujú v oblasti vojenskej a politickej spolupráce či ekonomických a kultúrnych vzťahov. Súčasná takmer jednostranná orientácia na USA však nie je pre EÚ a členské štáty žiadnou výhrou. Vo vzťahu k USA môže byť EÚ maximálne tak “mladším partnerom”. Vo vojenskej a politickej oblasti to zatiaľ platí, najmä vďaka členstvu väčšiny štátov EÚ v NATO. V ekonomickej oblasti má EÚ potenciál na nezávislosť od USA, ale práve návrhy nových obchodných dohôd ju tohto potenciálu môžu zbaviť. Hovorí sa, že EÚ je ekonomickým obrom a politickým trpaslíkom. Ak však EÚ nezačne hľadať aj hlbšie vzťahy k ostatným partnerom vo svete, tak bude síce naďalej politickým trpaslíkom, ale potenciál ekonomického obra môže stratiť.

             Je preto zlé, že vzťahy k ostatným svetovým centrám sa nevyvíjajú dobre. Vzťahy k Rusku, ktoré sa z veľkých politických centier sveta nachádza k EÚ najbližšie, sú veľmi pokazené a to kvôli dlhodobému neporozumeniu medzi členskými štátmi EÚ a Moskvou. Politické a vojenské zťahy sú na bode mrazu, ekonomická spolupráca sa síce ako-tak rozvíja, ale Moskva v reakcii na politické pnutia čoraz viac hľadá strategických ekonomických partnerov mimo Európy. Nuž a pokiaľ ide o rozvoj kultúrnych vzťahov, veľmi ich komplikuje vízová povinnosť, ktorú Brusel tvrdošijne odmieta Rusom zrušiť, hoci aj občania menej rozvinutých štátov, napr. z Latinskej Ameriky, môžu do EÚ cestovať aj bez víz. Je paradoxom, že dnes môžu Rusi bez víz cestovať do prísne stráženého štátu Izrael, ale do EÚ sa len tak nedostanú, na rozdiel napr. od Mexičanov.

             Existuje veľa dôvodov, pre ktoré by EÚ mala hľadať hlbšiu spoluprácu s Ruskom. Rusko a EÚ sa v mnohých otázkach komplementárne dopĺňajú, ale jedným z hlavných dôvodov je aj to, že rozvojom týchto vzťahov by EÚ získala určitú nezávislosť vo vzťahu k USA. Niet pochýb, že aj pri prehĺbení vzťahov k Rusku by EÚ mala stále oveľa bližšie k USA, ale nebola by odkázaná len na tento vzťah. Žiaľ, práve toho sa boja veľké finančné skupiny v Európe, presadzujúce novú obchodnú dohodu s USA, a preto aj mienkotvorné médiá v členských štátoch EÚ vytvárajú agresívnu protiruskú náladu. Tejto nálade podliehajú i mnohí politici v EÚ.

             Nech je to ale akokoľvek, pre vzťahy s Ruskom by mala platiť základná téza: Brusel sa musí zmieriť s tým, že návrat k politike 90-tych rokov nie je možný a treba začať s Moskvou rokovať ako rovný s rovným. V Rusku pritom existujú aj sily, ktoré sú voči západu oveľa nepriateľskejšie než prezident V. Putin a ani s hlavnou opozičnou stanou v Rusku, s komunistickou stranou, by to EÚ pri rokovanach nemala ľahšie. Obyvateľstvo Ruska je tiež veľmi protizápadne naladené, svedčia o tom aj pravidelné prieskumy verejnej mienky. 

             Vzťahy EÚ s ďalšími centrami sveta, s Čínou či s Indiou tiež momentálne veľmi komplikované. Vo vzťahu k Číne síce ekonomická spolupráca prekvitá, ale hlboká politická nedôvera hatí tento vzťah až príliš. Čínska oficiálna ideológia pritom oponuje aj základným ideologickým tézam súčasnej Európy, čo vytvára silný dôvod, pre ktorý EÚ politické vzťahy s Čínou limituje. Naopak, vo vzťahoch k Indii EÚ trvalo deklaruje sympatie, avšak India je oveľa opatrnejšia a na západný svet pozerá s historicky odôvodnenou nedôverou. V prípade kľúčových medzinárodných problémov súčasnosti ako napr. Líbya, Sýria, ale napr. aj uznanie Kosova sú pozície Indie veľmi odlišné od väčšinových pozícií v EÚ  A ani ekonomické vzťahy EÚ a Indie zatiaľ nedosiahli úroveň vzťahov s Čínou.

             Pokiaľ ide o vzťahy s Latinskou Amerikou, tie sú dlhodobo veľmi napäté a summity Európskej Únie a Latinskej Ameriky sa nekončievajú úspešne. Táto nedôvera sa pritom objavuje nielen vo vzťahu EÚ a krajín ľavicovej, tzv. bolivaristickej alternatívy, ale ani Brazília nehľadá strategických partnerov v EÚ. Práve vzmáhajúca sa Brazília intenzívne získava partnerov mimo západného sveta, napr. pri summitoch štátov BRICS. Pokiaľ ide o Afriku alebo Blízky Východ, v týchto regiónoch sa v budúcnosti môžu ojaviť silní partneri EÚ, ale momentálne sú štáty v týchto oblastiach dosť nestabilné a fungujú tu tak trochu neokoloniálne, nie veľmi partnerské vzťahy.

             Vo východnej a juhovýchodnej Ázii má EÚ rozvinuté ekonomické vzťahy, ale politicky či vojensky tu nezohráva významnú úlohu ani Brusel ani jednotlivé členské štáty EÚ. Svedčí o tom aj zoznam krajín, ktoré sa zúčastňujú na riešeniach kríz na kórejskom polostrove (USA, Japonsko, Čína, Rusko). 

 

                        Nové strategické myslenie?

 

             Ak má mať Európska Únia významnejší vplyv na formovanie budúceho sveta, potrebuje nové strategické idey. Musí ponúknuť niečo viac než len opakovanie politických a ekonomických téz USA. Preto by mala EÚ viac pracovať na vlastnom nezávislom videní a utváraní sveta.

             Veľkým krokom týmto smerom bol aj postoj niektorých významných európskych štátov počas vojny v Iraku v roku 2003. Najmä Francúzsko a Nemecko vtedy vystúpili ako predstavitelia zdravého rozumu pri hodnotení situácie na Blízkom Východe. Žiaľ, mnoho členských či kandidátskych štátov EÚ sa vtedy ocitlo v závese militantnej politiky USA. A práve východná “nová Európa” tu svojim postojom zdecimovala predstavu o jednotnej európskej zahraničnej politike. Navyše, politici z “novej Európy” nereprezentovali ani názory svojich občanov, keď nasledovali USA bez ohľadu na verejnú mienku u seba doma. Žiaľ, aj českí a slovenskí politici sa takto zachovali svojou podporou protiprávnej agresie do Iraku 2003, ktorá bola oveľa horšia než všetko čo zažila ČSSR v roku 1968. Aj preto je európska zahraničná politika dnes len prázdna fráza, i keď fráza, spomínaná množstvom najrôznejších dokumentov.

             Podobne, aj v prípade európskej ekonomickej politiky existuje riziko, že EÚ a členské štáty stratia schopnosť regulovať veľké ekonomické subjekty, ak sa vzdajú svojich právomocí a kompetencií prostredníctvom rôznych problematických obchodných zmlúv. Žiaľ, mnoho krokov týmto smerov bolo už vykonaných. Stačí spomenúť smutne preslávené banky a ich “záchranu”.

             Je zrejmé, že ak má mať politika EÚ perspektívny obsah, potrebuje nové idey a nové strategické myslenie. Toto bolo už mnohokrát opakované. Rovnako však EÚ potrebuje aj spektrum skutočných možností a nástrojov pre realizáciu svojho strategického myslenia. Preto by sa nemala vzdávať potenciálnych možností vo vzťahu voči rôznym centrám svetovej politiky, ani potenciálnych možností voči ekonomickým subjektom. Jednou z možností je hľadanie aspoň čiastočnej rovnováhy vo vzťahu k ostatným svetovým mocnostiam či hľadanie rovnováhy v rôznych ekonomických vzťahoch. Tak aby sa s európskou politikou dokázali identifikovať aj iní, než len zástancovia vlády finančných skupín či zástancovia politiky USA. V budúcich turbulentných časoch bude EÚ potrebovať širšiu bázu podporovateľov, ak nechce byť jedného dňa prekvapená. 

 

 

 

Francúzsko pred voľbami

30.03.2017

Medzi najdiskutovanejšie otázky súčasnosti patria témy nárastu tzv. ultrapravicových hnutí v EÚ. Najviac sa pritom spomína francúzska strana Front Nationale (FN) a jej predstaviteľka M. Le viac »

Andrej Kiska, zahraničná politika a „hybridné hrozby“

25.03.2017

Vo všeobecnosti možno povedať, že oblasť zahraničnej politiky, patrí medzi tie oblasti, kde sa prezidentovi A. Kiskovi príliš nedarí. Vystupuje síce aktivisticky, avšak samotnej problematike viac »

Biela kniha o budúcnosti Európy

16.03.2017

V posledných rokoch sa v celej Európe šíri presvedčenie, že EÚ sa nachádza v existenciálnej kríze. Signály tejto krízy sú stále viditeľnejšie, od nástupu netradičných politických síl viac »

Evanjelická DIAKONIA ECAV na Slovensku

Evanjelická DIAKONIA ECAV na Slovensku

30.03.2017 22:55

Evanjelická diakonia sa v rámci svojej činnosti a pôsobnosti zaoberá sociálno-diakonickou prácou, ktorú poskytuje pre rôzne sociálne skupiny.

Bašár Asad

Pre Trumpovu administratívu nie je prioritou Asadov odchod

30.03.2017 22:55

Spojené štáty už nebudú v rámci snáh o urovnanie konfliktu v Sýrii prioritne trvať na odchode sýrskeho prezidenta Bašára Asada.

Južná Kórea, Pak Kun-hje

Južná Kórea vydala zatykač na zosadenú prezidentku

30.03.2017 21:37

Juhokórejský súd vydal zatykač na zosadenú prezidentku Pak Kun-hje, ktorá čelí obvineniam z úplatkárstva, zneužitia právomocí a vyzradenia štátneho tajomstva.

dolára, peniaze, bankovky

CBO: Verejný dlh USA vzrastie za 30 rokov na dvojnásobok

30.03.2017 20:50

Americký verejný dlh vzrastie pri platnosti súčasných zákonov o daniach a výdavkoch po 30 rokoch na 150 percent ročného výkonu ekonomiky.

Branislav Fábry

Štatistiky blogu

Počet článkov: 173
Celková čítanosť: 635762x
Priemerná čítanosť článkov: 3675x

Autor blogu

Kategórie