Založ si blog

Ako je to s bezpečnostnými garanciami NATO ?

 

            V poslednom čase sa, najmä pod vplyvom niektorých výrokov o NATO v prezidentskej kampani, rozbehla v slovenských médiách veľmi intenzívna diskusia o článku 5 Severoatlantickej zmluvy. Žiaľ, ako obvykle, táto “diskusia” prebiehala, bez toho, aby sa skutočne diskutovalo. Platilo to najmä o tzv. mienkotvorných médiách. K spojeneckým záväzkom sa vyjadrovali veľmi mnohí komentátori, analytici a politici. Lenže tieto mediálne oslavy neveľmi brali do úvahy celý obsah čl. 5. Väčšinou som mal pocit, ako keby Severoatlantickú zmluvu na Slovensku nikto ani nečítal, lebo miesto vecnej analýzy daného problému sa predkladali iba mýty o bezpečnostných garanciách NATO. O NATO je potrebné hovoriť seriózne a poukazovať nielen na pozitíva, ale aj na nedostatky v bezpečnostných garanciách – len takáto diskusia totiž umožní vyvarovať sa prekvapení. V nej sa pokúsim zaoberať aj niektorými hypotetickými situáciami.

 

            Kľúčový článok 5

 

            Keďže sa v súvislosti s výročím vstupu SR do NATO rozoberal najmä bezpečnostný aspekt Severoatlantickej zmluvy, treba si všimnúť znenie kľúčového čl. 5:

Strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerých z nich v Európe alebo v Severnej Amerike sa bude považovať za útok namierený proti všetkým stranám a následne sa dohodli, že ak dôjde k takémuto útoku každá zo strán, uplatňujúc zákonnú obranu, individuálnu a kolektívnu, uznanú článkom 51 Charty Spojených národov, napomôže napadnutej strane alebo stranám, prijmúc individuálne a na základe dohovoru s ostatnými stranami také akcie, ktoré považuje za potrebné, vrátane použitia ozbrojených síl k nastoleniu a udržaniu bezpečnosti v severoatlantickom regióne.

Každý ozbrojený útok tohto charakteru a každé následne prijaté opatrenie, bude ihneď oznámené Bezpečnostnej rade. Tieto opatrenia budú ukončené, len čo Bezpečnostná rada prijme potrebné kroky pre nastolenie a udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.”

            Čl. 5 sa obvykle vníma ako príklad pevnej jednoty členských štátov a väčšinou sa poukazuje na slová : “…sa bude považovať za útok namierený proti všetkým stranám…”. Problém je však v tom, že napriek uvedeným slovám čl. 5 obsahuje aj charakteristiku akcií, ktoré členské štáty majú vykonať na pomoc napadnutému členovi. Píše sa: “…akcie, ktoré považuje za potrebné…”. Áno, každý členský štát NATO má povinnosť napomôcť napadnutej strane tým, že prijme akcie, ktoré bude považovať za potrebné. Nakoľko je však toto znenie ako bezpečnostná garancia presvedčivé? Aké bezpečnostné garancie by poskytoval čl. 5 pre prípad, že by niekto napadol SR? Možno mať určité pochybnosti. Zo znenia čl. 5 vyplýva, že v prípade útoku by USA a ďalší členovia mohli prijať také akcie, ktoré by oni považovali za potrebné. Keď by sme to teda rozvinuli do dôsledkov, tak by v prípade napadnutia Slovenska členské štáty mohli prijať jedno vyhlásenie, odsudzujúce útok alebo poslať niekoľko vagónov proviantu. A nebolo by to porušením Severoatlantickej zmluvy!

            Znenie čl. 5 je formulované naozaj veľmi vágne. Dôvody pre túto vágnosť súviseli s politickými okolnosťami už pri vzniku Organizácie Severoatlantickej zmluvy. Pôvodné návrhy vychádzali z toho, že by zmluva mala obsahovať záväzok členských štátov podniknúť v prípade ozbrojeného útoku proti ktorémukoľvek z nich také “akcie, ktoré budú potrebné”. Tieto návrhy ale narazili na odpor práve v americkom Senáte. Senát považoval danú formuláciu za implicitný záväzok na automatické vypovedanie vojny. To sa však mnohým senátorom zdalo byť v rozpore s americkou ústavou, podľa ktorej má právo vypovedať vojnu za USA jedine Senát. Paradoxom je, že hoci USA vykonávajú svoje vojenské akcie väčšinou bez súhlasu Senátu, žiadny priamy záväzok viesť vojnu na obranu členských štátov NATO na seba zobrať nechceli a trvali na kompetenciách Senátu. Iste že s pojmom vojna sa dá flexibilne narábať aj v americkom ústavnom systéme, avšak niet pochýb, že USA si jednoznačne chceli ponechať rozhodovanie o vojne vo svojich rukách a nechceli byť viazaní automatizmom zmluvného záväzku.

 

            Suezská kríza

 

            Veľký problém s článkom 5 Severoatlantickej zmluvy nastal už po niekoľkých rokoch po vzniku NATO. Týmto problémom bol postoj USA počas Suezskej krízy v roku 1956. Priebeh tejto krízy je dostatočne známy a preto ho opíšem len stručne. V reakcii na egyptské znárodnenie Suezského prieplavu a nasledujúce spory uzavreli 24. októbra 1956 Veľká Británia, Francúzsko a Izrael trojstrannú dohodu zo Sèvres. Na základe tejto dohody 29. októbra 1956 Izrael začal vojenské akcie voči Egyptu a Paríž s Londýnom na to reagovali ultimátom voči obom stranám, v ktorom požadovali stiahnutie oboch vojsk. Egypt sa mal stiahnuť 10 míľ na západ od prieplavu, Izrael 10 míľ na východ. Izrael by tak získal kontrolu nad väčším územím a stiahnutie egyptských vojsk by znamenalo aj stratu egyptskej kontroly nad Suezským prieplavom, na ktorom mali záujem Paríž a Londýn.

            Vojenská invázia však vyvolala vo svete veľké pobúrenie a v noci z 5. na 6. novembra 1956 odovzdal sovietsky predseda rady ministrov ZSSR Bulganin všetkým trom účastníkom dohody zo Sèvres ultimátum, kde hrozil použitím sily. Americký prezident Eisenhower sa ale nechcel veľmi angažovať na strane tradičných koloniálnych mocností a preto poslal osobné listy predstaviteľom Francúzska a V. Británie G. Molletovi a A. Edenovi, v ktorých zdôraznil, že vzťahy medzi národmi sa majú riadiť Chartou OSN. Napriek ultimátu ZSSR bola miesto Severoatlantickej zmluvy aktuálna Charta OSN! Je pravda, že akcie v samotnom Egypte by nespadali pod teritoriálnu definíciu čl. 6 Severoatlantickej zmluvy, je ale zrejmé, že ak by ZSSR zaútočil na britské a francúzske lietadlá na sever od Obratníka raka, tak by prišlo k útoku v oblasti, ktorú definuje čl. 6 Severoatlantickej zmluvy a tým by vznikla potreba využiť článok 5 zmluvy. Ale práve tu sa ukázalo, ako vágne je formulovaná Severoatlantická zmluva: na jej základe nemohli Paríž a Londýn automaticky rátať s americkou vojenskou pomocou proti prípadnému útoku Sovietskeho zväzu a preto museli ustúpiť. Ukázalo sa, že vojenská pomoc spojencom podľa čl. 5 nie je automatická a závisí na ďalších faktoroch, najmä na amerických záujmoch. 

 

            Ako by dopadlo Slovensko?

 

            Čl. 5 teda poskytuje USA silnú možnosť využiť vojenskú silu na ochranu európskych spojencov vtedy, keď je to v súlade s americkými záujmami, ale USA majú súčasne voľné ruky pre prípad, keby niekto napadol člena NATO a Washington by to dokázal zladiť s americkými záujmami. Severoatlantická zmluva nie je preto ani automatickou garanciou obrany SR pre prípad útoku. Treba sa pýtať, ako by to vyzeralo s pomocou zo strany členských štátov NATO v prípade útoku nejakého štátu voči SR.

            Je očividné, že USA a ďalší západní spojenci by Slovensku vojensky pomohli v prípade, ak by Slovensko napadli ruské vojská. O tomto sa nedá veľmi pochybovať, lebo by to bolo aj v súlade s politikou USA a západoeurópskych mocností, ktoré by neradi videli ruské vojská v stredoeurópskych členských štátoch EÚ. Je zrejmé, že NATO bolo od svojho vzniku zamerané voči vojenskej sile Moskvy a práve tento bezpečnostný aspekt bol tak dôležitý pre krajiny ako Poľsko či pobaltské štáty. V krajinách, kde existovali značné obavy pred Ruskom, boli bezpečnostné garancie NATO chápané ako dôležité a vstup do NATO ako ústredný cieľ. Na druhej strane by sa však ale dalo očakávať, že pomoc voči Rusku by západné mocnosti poskytli i štátom, ktoré by neboli členmi NATO. V prípade Fínska, Švédska, Rakúska by NATO pravdepodobne nezostalo nečinné. Záujem západu o zadržiavanie Ruska bol a aj do budúcna bude veľký. Samozrejme, existujú situácie, keď USA nebudú riskovať vojnu ako napr. v prípade Krymu.

            Možno sa domnievať, že aj v prípade ruského útoku voči SR by mocnosti NATO mali jasno. Otázkou je, či by mocnosti NATO mali jasno aj v prípade konfliktu Slovenska s Ukrajinou. Mohlo by sa stať, že by očakávaná pomoc pre Slovensko neprišla? Skúsme si podobnú situáciu predstaviť. Na Ukrajine je dnes pri moci skupina politikov, ktorá sa intenzívne opiera o extrémne nacionalistické sily. Nie je vylúčené, že na Ukrajine sa budú naďalej zostrovať nacionalistické tendencie a objavili sa aj neprijateľné postupy voči menšinám. V takom prípade by teoreticky mohla nastať situácia, že by sa do sporov s Ukrajinou dostalo i Slovensko. Ukrajinská ultrapravica, zameraná primárne voči rusko-jazyčnej menšine, by totiž mohla zasiahnuť veľmi citeľne napr. aj rusínsku menšinu. Ukrajinský nacionalizmus, typický pre Ľvovskú oblasť, nie je na Podkarpatskej Ukrajine zďaleka populárny a daný rozdiel v názoroch na identitu Ukrajiny sa prejavoval v minulosti i pri najrôznejších voľbách – tieto dva regióny hlasovali dosť odlišne.

            Samozrejme, konflikt Slovenska a Ukrajiny nie je veľmi pravdepodobný a to ani kvôli Rusínom, ale keď už uvažujeme o všetkých garanciách NATO, skúsme uvažovať i týmto smerom. Predpokladajme, že by sa kvôli nacionalistickému útlaku menšín dostali do ťažkej situácie práve Rusíni na Podkarpatskej Ukrajine a Bratislava by sa kvôli tomu dostala do sporu s Kyjevom. Čo by sa stalo, keby podobná konfrontácia eskalovala? A aký postoj by zaujal hegemón Severoatlantickej aliancie z USA? Napriek verejným deklaráciám je zrejmé, že medzi záujmy USA vo východnej Európe patrí i podpora protiruských tendencií na Ukrajine a za týmto účelom USA využívajú práve ukrajinské nacionalistické skupiny. Ak by potom kvôli ukrajinskej menšinovej politike voči Rusínom vznikol spor Slovenska a Ukrajiny, mohli by sme automaticky očakávať, že by USA vojensky zastavili prípadné ukrajinské útoky voči Slovensku na základe čl. 5? Nie, takýto automatizmus by tu nefungoval, lebo záväzok z čl. 5 Severoatlantickej zmluvy by USA k tomu nenútil a Washington by v takomto prípade veľmi podrobne zvažoval, čo je v jeho záujme. Do úvahy by asi zarátal aj fakt, že prípadným potlačením ukrajinského nacionalizmu by veľmi pomohol práve Rusku a to by ochotu USA na vojenský zásah v prospech SR mohlo skomplikovať.   

 

            Rozpory medzi členmi NATO

           

            Ani v prípade konfliktu s ostatnými susedmi Slovenska nie je veľmi pravdepodobné, že by západné veľmoci na čele s USA vojensky pomohli práve Slovensku. Okrem Ukrajiny sú všetci naši susedia členskými štátmi NATO a v takom konflikte by západné mocnosti len ťažko využívali čl. 5 Severoatlantickej zmluvy. Je pravdepodobné, že pri konflikte SR s jej susedmi by sa vojensky nepridali na žiadnu stranu, keďže v oboch prípadoch by išlo o “spojencov”. Pre Slovensko by to ale bola skôr nevýhoda, lebo všetci slovenskí susedia sú vojensky podstatne silnejší a schopní poraziť Slovensko i bez cudzej pomoci. Je možné, že Slovensko by podporili tí, ktorí by mali podobné záujmy ako SR, napr. v teoretickom konflikte s Maďarskom by to mohlo byť Rumunsko. Ale aj Maďarsko by mohlo nájsť spojencov pre seba. Na druhej strane je však pravda, že Slovensko aj Maďarsko sú príliš malé štáty na to, aby sami mohli rozhodnúť o vojenskom konflikte na vlastnom území. Vzhľadom na to, že na našom území majú záujmy aj mocnejšie štáty, je zrejmé, že by tieto mocnosti vojnu nechceli a dokázali by jej i zabrániť. Možno očakávať, že najmä Nemecko by zabránilo vojnovému konfliktu pár kilometrov od Viedne.

            V prípadnom konflikte so susedom, členským štátom NATO, by sme sa zrejme dostali do podobnej situácie ako Grécko v roku 1974. V tomto roku prišlo k protiprávnej tureckej invázii voči Cypru, ktorú Grécko vnímalo ako ohrozenie vlastnej bezpečnosti. A práve kvôli tejto invázii takmer nastala aj grécko-turecká vojna. Grécko však nakoniec ustúpilo, lebo si uvedomilo svoju slabosť zoči – voči silnejšiemu Turecku. Napriek tomu však Atény zmenili svoju bezpečnostnú politiku. Pod vplyvom toho, že západné veľmoci z NATO neboli ochotné Grékom vojensky pomôcť a tí museli ustúpiť, opustilo Grécko v roku 1974 vojenské štruktúry NATO (až do roku 1981). Nedôvera voči NATO bola umocnená aj tým, že Turecko v roku 1974 napadlo Cyprus napriek tomu, že na ostrove mala vojenské základne Veľká Británia. Gréci pochopili, že voči ich tradičnému nepriateľovi z Turecka im mocnosti z NATO nepomôžu a aj to bol dôvod, prečo Grécko vydávalo dlhodobo na obranu jeden z najvyšších podielov z HDP medzi štátmi Európy.

 

            Miera garancií NATO

 

            Všetci si pamätáme, že členstvo Slovenska v NATO bolo dosiahnuté bez pozitívneho výsledku referenda o tejto otázke. Jedno referendum o NATO sa konalo v roku 1997, ale nebolo úspešné kvôli nízkej účasti voličov. Samozrejme, tá účasť bola ovplyvnená aj ďalšími faktormi, najmä vnútropolitickou situáciou. Ale práve preto, že dané referendum z roku 1997 nepreukázalo podporu verejnosti pre vstup do NATO, bolo treba túto otázku prediskutovať s občanmi lepšie. Často sa síce argumentuje, že vstup do NATO podporovali rozhodujúce politické strany, ale táto podpora nebola hlavným dôvodom pre ich zvolenie do NR SR. Navyše je zrejmé, že slovenskí politici boli vystavení i tlaku zo strany veľmocí, ktoré rozšírenie podporovali. Americká rétorika z 90-tych rokov a výroky M. Albrightovej o Slovensku ako o „čiernej diere“ boli tiež ešte príliš čerstvé. Vstup Slovenska do NATO nemohla komplikovať vôľa obyvateľov Slovenska, ktorá v čase vstupu nebola rozšíreniu NATO príliš naklonená a v prípade referenda by bol výsledok neistý. Je zaujímavé, že v Maďarsku, kde bola podpora pre NATO oveľa vyššia a výsledok zrejmý, sa referendum uskutočnilo, zatiaľ čo na Slovensku, kde bola podpora pre vstup do NATO nižšia, sa miesto referenda objavila len „vysvetľovacia kampaň“. Avšak riskovať, že občania SR zmaria politické zámery veľmocí, si netrúfol nikto.

            Celkovo, pokiaľ ide o samotné bezpečnostné garancie NATO, netreba ich ani podceňovať, ale ani preceňovať. Dá sa očakávať, že NATO by Slovensku pomohlo v prípade tradičnej hrozby, voči ktorej bolo vlastne vytvorené. Ohrozenie zo strany Ruska by bol dôvod na vojenský zásah NATO. V prípade iných hrozieb by však garancia vojenskej pomoci nebola až tak zrejmá a záväzok z čl. 5 by tým nebol porušený. V záujme mocností NATO však je aj to, aby konflikty medzi jeho členmi nenastali. Preto kým bude SR plniť svoje záväzky a sledovať politiku západných veľmocí, podporovať akcie NATO v zahraničí, dá sa očakávať, že tieto budú naklonené skôr podporovať Slovensko. Nemožno však vylúčiť ani to, že záujmy SR a mocností NATO nebudú vždy totožné. V takom prípade by Slovensko malo byť pripravené, že mocnosti NATO na jeho obranu nemusia zasiahnuť. SR by preto mala mať aj nejaký rezervný plán, ako zabezpečiť obranu v prípade núdze.

           

 

Americká agresia a nové sýrske Kosovo?

06.07.2017

Jedným z charakteristických javov v mesiaci jún bolo opätovné vyhrocovanie situácie v Sýrii: USA a ich spojenci sa svojim bombardovaním sýrskeho územia začali nebezpečne zahrávať s možnosťou viac »

Brániaca sa demokracia a rozpustenie ĽSNS

03.07.2017

Ako je dobre známe, v tomto roku sa na Slovensku objavila snaha rozpustiť politickú stranu ĽSNS a generálny prokurátor už v tejto veci podal návrh na Najvyšší súd SR. Keďže sa k uvedenej viac »

Zrušenie Mečiarových amnestií a jeho možné následky

22.06.2017

V slovenskej verejnej diskusii sa na začiatku roku 2017 stala ústrednou témou otázka zrušenia tzv. Mečiarových amnestií. Táto téma sa v minulosti pravidelne vracala a objavovali sa rôzne právne viac »

utečenci, migranti, migračná kríza, nemecko, hanau,

Americká polícia našla nákladiaku osem mŕtvych migrantov

23.07.2017 20:11

V prívese nákladného auta pred predajňou Walmart v texaskom San Antoniu našla polícia osem mŕtvol a tiež desiatky živých, ale značne dehydrovaných ľudí.

lajčák, miroslav lajčák,

Lajčáka čakajú povinnosti v OSN, zastúpi ho štátny tajomník Korčok

23.07.2017 20:00

Nové pracovné aj reprezentačné povinnosti čakajú hneď po letných prázdninách šéfa slovenskej diplomacie Miroslava Lajčáka.

dôchodca, dôchodok, penzia, pracujúci, zamestnanec

Dlhšia podpora pre ľudí 50 plus?

23.07.2017 20:00

Stratiť prácu po päťdesiatke je aj v dobrých ekonomických časoch problém.

Bojko Borisov, zbrane, bulharsko,

Sofia posiela zbrane do Sýrie

23.07.2017 20:00

Azerbajdžanská spoločnosť Silk Way Airlines dodáva cez Balkán zbrane aj pre opozíciu v Sýrii. V bulharských novinách Trud o tom informovala Diľana Gajtandžijevová.

Branislav Fábry

Štatistiky blogu

Počet článkov: 181
Celková čítanosť: 676411x
Priemerná čítanosť článkov: 3737x

Autor blogu

Kategórie