brankof.blog.pravda.sk

Dňa 22. augusta 2013 sa v tlačenom vydaní denníka Sme objavila v rubrike „Cynická obluda“ karikatúra Jána Čarnogurského, dlhoročného predsedu Slovensko-ruskej spoločnosti s názvom „Príhovor posla rusko-slovenského priateľstva“.

V karikatúre, očividne venovanej výročiu 21. augusta 1968, sa Ján Čarnogurský vyjadruje: „Dovoľte, aby som aj v tento deň, v mene všetkých Slovákov,… Poďakoval našim ruským bratom za ich krásne, dlhodobé a nezištné priateľstvo.“ Keďže spomenutím „rusko-slovenského priateľstva“ bola mienená práve funkcia Jána Čarnogurského ako dlhodobého predsedu Slovensko – ruskej spoločnosti, cítim ako „posol rusko – slovenského priateľstva“ zo Slovensko – ruskej spoločnosti morálnu povinnosť zareagovať na túto karikatúru.

Predovšetkým pokladám za mimoriadnu nehoráznosť od redakcie denníka Sme, že si ako objekt takejto karikatúry k udalostiam roku 1968 vybralo práve osobu Jána Čarnogurského. Jána Čarnogurského si vážim aj preto, ako sa pred rokom 1989 postavil proti okupačnému režimu – postavil sa do čela disidentského hnutia, kritizujúceho Moskvu za jej okupáciu. Práve Ján Čarnogurský sa postavil proti tomu Rusku, ktoré nás v roku 1968 okupovalo a urobil tak v čase, keď to nebolo vôbec jednoduché. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch chýbalo viac takých Čarnogurských, ktorí by nastavili režimu zrkadlo. Na druhej strane, v tom čase existovalo veľa „cynických oblúd“, ktoré s režimom spolupracovali. Aj v denníku Smena, predchodcovi dnešného Sme, písalo a v Sme ešte stále píše veľa kolaborantov s vtedajším okupačným režimom. A keď sa nakoniec predsa zmenil režim, tak sa i v redakcii Sme objavilo veľa oneskorených rusobijcov, ktorí začali kopať do zaniknuvšieho Sovietskeho zväzu.

Naopak, Ján Čarnogurský, ktorý mohol Rusom vyčítať naozaj všeličo, bol prvým, kto si uvedomil význam toho, čo Moskva urobila. Po roku 1989 sa Rusi bez boja stiahli z celej východnej Európy, hoci ich k tomu nikto nemohol vojensky donútiť. Nemuseli, ale stiahli sa! Tento krok si určite zaslúži uznanie.

Moskva však išla ešte ďalej a nielen že sa stiahla, ale svoju okupáciu z roku 1968 ostro odsúdila. Z pozitívnych ruských krokov treba spomenúť najmä Preambulu Zmluvy o priateľských vzťahoch a spolupráci medzi Slovenskou Republikou a Ruskou Federáciou č. 9/1995 Z. z., v ktorej sa Moskva vysporiadala so svojou minulosťou. Citujem z Preambuly:„… odsudzujúc antihumánnu podstatu totality, želajúc si definitívne skoncovať s totalitnou minulosťou, ktorá sa prejavila aj v pošliapaní zásad medzinárodného práva v roku 1968 a ďalšom neospravedlniteľnom zotrvaní sovietskych vojsk na československom území,…“. Toto vyjadrenie si môže nájsť každý v Zbierke zákonov. Žiaľ, nikto z novinárov denníka Sme si pri výročí okupácie 21. augusta 1968 takú námahu nedal a oficiálny postoj Ruska k udalostiam roku 1968 necitoval.

Je smutné, že denník Sme a ani ďalšie médiá nespomínajú, ako Rusi samotní v oficiálnych dokumentoch prehodnotili vlastné zločiny minulosti a mnohí novinári miesto toho lživo tvrdia, že postoj Moskvy k udalostiam z roku 1968 zostal nezmenený. Treba si však uvedomiť, že prehodnotenie histórie, aké urobili Rusi, nie je vôbec žiadnou samozrejmosťou. V Latinskej Amerike čakajú mnohé štáty na to, ako sa USA vysporiadajú so svojou koloniálnou minulosťou v tomto regióne a kedy odsúdia svoje zločinné okupácie.

Ani Slovensko však pri vysporiadaní sa so svojou históriou nemôže byť vhodným príkladom. Dokonca aj v najnovšej histórii sa Slovensko zúčastnilo viacerých zahraničných vojenských okupácií. Prehodnotenie by si zaslúžila najmä slovenská účasť na operácii „Iracká sloboda“. SR vtedy pomohla tzv. koalícii dobrovoľníkov na čele s USA protiprávne obsadiť suverénny štát Irak. Táto okupácia, zorganizovaná kvôli lži o zbraniach hromadného ničenia, priniesla statisíce nevinných mŕtvych v Iraku a milióny utečencov. V porovnaní s okupáciou z roku 1968 išlo o oveľa brutálnejšiu agresiu, ale Slovensko dodnes nedokázalo svoj postoj z roku 2003 prehodnotiť a odsúdiť.

Slovensko však bolo v histórii častejšie obeťou než páchateľom. Vo svojich dejinách zažilo rôzne príkoria nielen od veľmocí, ale i od všetkých svojich susedov. Dokonca aj vzťahy s najbližšími susedmi Čechmi komplikuje veľa udalostí z minulosti, od husitských „spanilých jázd“ až po viaceré udalosti z 20. storočia. Napriek tomu k nim možno pociťovať krásne, dlhodobé a nezištné priateľstvo a aj ja ho zdieľam. Nemám problém vyjadriť priateľstvo ani k maďarským susedom, hoci vzťahy k nim sú historicky asi najkomplikovanejšie. Neviem si však predstaviť, že by v denníku Sme napríklad v deň výročia masakru v Černovej karikovali nejakého politika z Most – Híd s vyjadrením: „Dovoľte, aby som aj v tento deň, v mene všetkých Slovákov,… Poďakoval našim maďarským bratom za ich krásne, dlhodobé a nezištné priateľstvo.“ To by asi príslušný novinár v denníku Sme viac nič nenapísal…

Bohužiaľ, na základe toho, čo som mal možnosť čítať v denníku Sme, musím konštatovať, že redakcia Sme vedie ostrú xenofóbnu kampaň voči Rusku. V denníku Sme sa uvádzajú takmer výlučne lživé a manipulatívne informácie a každý, kto si prečíta články denníka Sme o Rusku, má vo veci jasno. Denník Sme sa v otázkach týkajúcich Ruska ani nesnaží hrať na nezaujatú žurnalistiku.

Ďalšou oblasťou, kde sa denník Sme chová neeticky a manipulatívne, je volebná kampaň na funkciu prezidenta, ktorá sa v Sme už očividne rozbehla. V prípade prezidentských volieb je hlavnou snahou denníka Sme diskreditovať prezidentského kandidáta Jána Čarnogurského. Hoci existujú veci, kde s Jánom Čarnogurským ani ja nesúhlasím, hanlivá kampaň denníka Sme proti jeho osobe je pre mňa úplne neprijateľná. Cielená diskreditácia Jána Čarnogurského v denníku Sme sa uskutočňuje viacerými spôsobmi.

Predovšetkým denník Sme pravidelne šíri o Jánovi Čarnogurskom lživé informácie. Napríklad názov rozhovoru, ktorý Ján Čarnogurský poskytol denníku Sme v máji 2013, bol redakciou otitulkovaný: „Čarnogurský: Pre voliča Smeru som ideálny“. On sám síce v rozhovore nič také nepovedal, ale na odstrašenie konzervatívnych voličov to ako titulka určite fungovalo.

Nedávno sa zase v článku denníka Sme z dňa 9. augusta 2013 s názvom „„Čarnogurský bráni Tisa kultúrou“  objavilo takéto skutkové tvrdenie: „Všetka kultúrna a umelecká elita prerazila práve vtedy, za prvej Slovenskej republiky,“ odpovedal Čarnogurský časopisu Extraplus.“ Z celej vety však bola vystrihnutá dôležitá časť, v skutočnosti Ján Čarnogurský povedal toto: „Keď si prečítate knihu Jána Roznera Noc po fronte a Život v Bratislave 1939 – 1945 od Kataríny Hrabskej, dozviete sa, že všetka kultúrna a umelecká elita prerazila práve vtedy, za prvej Slovenskej republiky…“ Ide o to tradičný spôsob mediálnej manipulácie, jednoducho sa opomenie, že v príslušnej vete išlo o citáciu. Podobných príkladov manipulácie však viem nájsť oveľa viac.

Okrem manipulatívnych informácii, ktoré denník Sme o Jánovi Čarnogurskom šíri, existujú aj veci, ktoré denník Sme o ňom radšej zamlčuje. V Sme sa napr. nikdy nepíše o pomoci Jána Čarnogurského utečencom z Kosova. Ide pritom o veľmi záslužnú činnosť, lebo po roku 1999 z Kosova muselo utiecť asi štvrť milióna Srbov a Rómov, najmä žien, detí a starcov, ktorí dodnes živoria v biednych podmienkach v rôznych častiach Srbska a nemôžu sa vrátiť. Samozrejme, že o vyhnaných Srboch a Rómoch denník Sme pokrytecky mlčí. Naopak, Ján Čarnogurský im pomáha, ako vie, navštevuje kosovských Srbov, píše otvorené listy za právo na návrat utečencov a organizuje demonštrácie na podporu utečencov. Žiaľ, všetky tieto jeho aktivity v denníku Sme tiež úplne ignorujú. Napríklad, keď 22. mája 2013 na Námestí SNP v Bratislave Ján Čarnogurský organizoval demonštráciu za práva utečencov z Kosova, dokonca za účasti srbského primátora z Kosovskej Mitrovice, tak v Sme aj túto akciu „prehliadli“. Je smutné, že keď v Moskve demonštruje pár desiatok ľudí proti Putinovi, tak sa v denníku Sme objaví niekoľko článkov, ale keď sa na Námestí SNP v Bratislave uskutoční významná demonštrácia za práva utečencov z Kosova, tak ani zmienka. 

Pôvodne som rozmýšľal, že tento článok pošlem do denníka Sme ako reakciu na karikatúru. Viem však o mnohých prípadoch, keď denník Sme neprimerane porušil aj právo na odpoveď subjektov, ktorým to vyplývalo priamo z tlačového zákona. Nebudem sa o odpoveď teda pokúšať a nebudem publikovať ani blog v denníku Sme, hoci to by bol asi najefektívnejší spôsob reakcie. O takejto možnosti mám pochybnosti najmä preto, že na internete som objavil dôvodné podozrenia čitateľov denníka Sme z manipulácie blogov, zmazávania nepohodlných komentárov v diskusii, blokovania nepohodlných kont či ďalších nekorektných praktík zo strany administrátora Sme. Svoj názor teda budem publikovať v inom mediálnom priestore, tam, kde existujú lepšie garancie slobody prejavu.