brankof.blog.pravda.sk

V tomto roku si celý svet pripomínal desiate výročie agresie z roku 2003, ktorú uskutočnili USA a tzv. koalícia dobrovoľníkov v Iraku v rámci operácie „Iracká sloboda“. Celé sa to odohralo v rozpore s medzinárodným právom, bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN a ako zámienka bola použitá lož o zbraniach hromadného ničenia. Ukázalo sa, že výsledky tejto agresie boli katastrofálne. Krajina zvaná Irak sa zmenila na ruiny, boli vyvraždené stotisíce obyvateľov, či už priamo okupantmi alebo pri vzájomných stretoch medzi rôznymi frakciami v rozvrátenej krajine. Z Iraku ušli milióny utečencov a netúžia sa vrátiť do zničenej krajiny. Žiaľ, v súčasnosti sa objavuje podobný scenár v inej krajine Blízkeho Východu. Ide o Sýriu, ktorá ešte donedávna bola jedným z hlavných cieľov utečencov z Iraku.

Samozrejme, medzi situáciami v Iraku a v Sýrii existujú určité rozdiely. Predovšetkým ide o to, že v Sýrii sa od roku 2011 odohráva občianska vojna. Lenže hoci na začiatku občianskej vojny v Sýrii išlo aj o snahu časti odporcov režimu zmeniť autoritársky režim prezidenta Assada na nejaký slobodnejší režim, vojna postupne nadobudla iný charakter. Stále viac a viac sa ukazuje, že medzi odporcami prezidenta hrajú hlavnú úlohu fanatickí náboženskí žoldnieri zo zahraničia, ktorých do Sýrie vysielajú autokratické monarchie Perzského zálivu. Možno by bolo vhodnejšie hovoriť o prílive teroristov, ale vo všeobecnosti budem hovoriť radšej o žoldnieroch, lebo aj medzi nimi sú takí, ktorí sa ešte teroristických činov v Sýrii nedopustili.

O nejakom boji za ľudské práva alebo demokraciu tu však nemôže byť ani reči. Keď si človek porovná krajiny ako Saudská Arábia, hlavného sponzora islamistických žoldnierov a Assadovu Sýriu, tak vidí, že z hľadiska demokratických hodnôt bola aj Assadova Sýria na neporovnateľne vyššej úrovni. V Saudskej Arábii vládne stredoveká forma absolutistickej monarchie, kde sa kameňuje a odsekávajú ruky za pomerne nepatrné priestupky. Za porušenie predpisov o oblečení sa bičuje, za homosexualitu hrozí poprava a práva náboženských menšín takmer neexistujú. V tejto feudálnej monarchii sa ľudia nebúria len kvôli ropnému blahobytu, ktorým štát udržuje občanov v pasivite a vďaka tomu, že monarcha spolupracuje so západnými štátmi, nezaznieva vo svete ani prílišná kritika porušovania ľudských práv. V porovnaní s týmto stavom je Sýria slobodným štátom a obyvatelia Sýrie netúžia po saudsko-arabskom ideologickom vzore.

Avšak napriek značnej podpore z krajín Perzského zálivu sa ani žoldnieri zo zahraničia v Sýrii nedokážu presadiť vojensky. Napriek tomu, že sú žoldnieri dobre vyzbrojení, nedokážu poraziť regulárnu armádu. Napriek propagande, ktorá hlásala, že v Sýrii stojí sunnitská väčšina na strane povstalcov, je zrejmé, že nielen náboženské a etnické menšiny, ale aj sunnitská väčšina stále viac a viac uprednostňuje prezidenta Assada pred saudským modelom, ktorý presadzujú v Sýrii fanatickí žoldnieri zo zahraničia. Lenže uvedený scenár vývoja občianskej vojny nevyhovuje ani tým, ktorí už pred desiatimi rokmi zmenili režim v Iraku.

Keď sa teraz ukázalo, že ani dobre vyzbrojení zahraniční žoldnieri nedokážu zmeniť režim v Sýrii, pokúsili sa povstalci aspoň teroristickými útokmi zastrašovať sýrske obyvateľstvo a následne zo všetkých teroristických útokov obviniť vládnuci režim. Cieľom takýchto útokov bolo vytvoriť podmienky a hlavne zámienky pre intervenciu niektorých mocností proti vládnucemu režimu a na podporu otrasených povstaleckých síl. Túto domnienku potvrdzuje aj fakt, že pri mnohých preukázaných zločinoch povstalcov v Sýrii západné médiá taktne mlčia, hoci pri najmenších podozreniach voči vládnucemu režimu v Sýrii viaceré veľmoci rinčia zbraňami.

Za účelom vyvolania zahraničnej intervencie v Sýrii sa opakovane objavilo aj tvrdenie, že režim prezidenta Assada použil chemické zbrane voči civilistom, aby zlomil povstanie odporcov režimu. Aj v auguste 2013 sa objavila podobná teória, na ktorú v súčasnosti niektoré mocnosti reagujú hrozbou intervencie. Je však naozaj veľmi podivné, prečo by chemické zbrane mal použiť práve sýrsky režim. Prezident Assad to jasne odmieta a aj vo verejnosti západných štátov zaznieva otázka, prečo by práve vládnuci režim, ktorý v občianskej vojne získal prevahu, potreboval zvýšiť riziko zahraničnej intervencie? Sýrska vláda si určite uvedomuje, že sú to práve povstalci, ktorí potrebujú ozbrojenú pomoc zvonku a že západné veľmoci už dlho hľadajú nejakú zámienku pre intervenciu. Za zmienku stojí i otázka, či konšpiračná teória o chemických útokoch na civilistov nemá plniť podobnú úlohu, akú plnila pred desiatimi rokmi konšpiračná teória o zbraniach hromadného ničenia v Iraku. Či teda nemá ísť len o zámienku na ozbrojenú intervenciu bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN…

Jedným z hlavných „problémov“ na pri intervencii v nezávislých štátoch, ktoré nie sú západným veľmociam po vôli, je práve Bezpečnostná rada OSN. Veľkým „problémom“ tohto orgánu je to, že v nej majú právo veta aj krajiny, ktoré nepodliehajú diktátu západu. Ide najmä o Rusko a Čínu. Vďaka nim sa Bezpečnostná rada OSN nezmenila len na potvrdzovateľa legitimity západných intervencií, ale zostala orgánom, v ktorom treba o krízach vo svete naozaj diskutovať.

Práve kvôli tomuto „problému“ sa objavila v mienkotvorných médiách západu téza o tom, že Bezpečnostná rada OSN nedokáže vyriešiť všetky existujúce krízy vo svete a preto ju možno obchádzať. Áno, je určite pravda, že Bezpečnostná rada OSN nedokáže vyriešiť všetky krízy, ktoré sa objavia vo svete, ale ako dôvod na obchádzanie medzinárodného práva to nestačí. Asi nikdy sa totiž nepodarí vytvoriť medzinárodný mechanizmus, ktorý by vyriešil všetky existujúce krízy a ani OSN nemá schopnosti nastoliť vo svete večný mier.

Ak však niekto z faktu, že OSN nedokáže zabezpečiť večný mier odvodzuje právo na jednostrannú ozbrojenú intervenciu, tak sa mýli. Skúšam si predstaviť svet bez OSN a prichádzam k záveru, že OSN nie je prekážkou nastolenia mieru ani ľudských práv vo svete. Naopak, skúšam si predstaviť svet, v ktorom by vládla jediná superveľmoc USA bez akéhokoľvek obmedzenia. Mám pocit, že takýto svet by nebol lepší než svet s existujúcou Bezpečnostnou radou OSN. Nebudem spomínať príklad amerických genocídnych intervencií na indiánskych územiach v minulosti, ktoré Hollywood dodnes veľkolepo oslavuje, spomenúť však možno príklady mnohých amerických intervencií za posledných sto rokov, ktoré tiež skončili strašnými masakrami. Aj nedávne intervencie, ktoré sa udiali bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN a za pomoci tzv. koalície dobrovoľníkov dokazujú, že ich výsledkom nebolo nastolenie mieru, demokracie a ľudských práv v danej krajine, ale väčšinou len viac krvi a utrpenia. Najflagrantnejším príkladom v tejto súvislosti je agresia v Iraku z roku 2003.

Irak z roku 2003 je naozaj odstrašujúcim príkladom pre jednostranné intervencie v cudzích štátoch a veľmi smutné je to, že na operácii „Iracká sloboda“ sa zúčastnilo aj Slovensko. Jeho účasť bola síce skôr symbolická, ale predsa len išlo o účasť. Vzhľadom na to, ako ťažko mnohí Slováci dodnes nesú protiprávnu okupáciu z roku 1968, by nemalo Slovensko na protiprávnych okupáciách iných štátov participovať. Pritom to, čo zažili Slováci v roku 1968 sa nedá s hrôzami, ktoré priniesla intervencia v Iraku v roku 2003 ani trochu porovnávať.

Aj preto by Slovensko práve v čase hroziacej novej protiprávnej agresie na Blízkom Východe malo zaujať jasný postoj k takémuto typu intervencií. Je jasné, že Slovensko nedokáže zastaviť vojenskú mašinériu veľmocí, keď sa tá dá do pohybu. Stačí si spomenúť ako USA a spol. reagovali pri irackej kríze na veto Nemecka a Francúzska v NATO roku 2003. Niet ale pochýb, že Slovensko by sa malo vyvarovať účasti na prípadnej protiprávnej agresii v Sýrii, ktorá by vznikla kvôli podobnej zámienke aká sa objavila pred desiatimi rokmi v Iraku. Ale Slovensko by malo urobiť aj ďalšie kroky.

Najlepšie by čestný postoj SR vyjadrila nejaká deklarácia, uznávajúca princípy medzinárodného práva a odsudzujúca slovenskú účasť pri agresii v Iraku z roku 2003. Vzor by sme si mohli zobrať aj z toho, ako Ruská federácia v základnej zmluve so SR (č. 9/95 Z. z.) odsúdila svoju agresiu z roku 1968. Deklaráciu proti agresii by mohla urobiť Národná rada SR a mohla by znieť napríklad takto:

„My, Národná rada Slovenskej Republiky,

sa zaväzujeme v prípade vojnových a medzinárodných ozbrojených konfliktov dodržiavať princípy a normy medzinárodného práva a najmä Chartu Organizácie Spojených národov.“

Keďže viem, že odsúdiť priamo pochybné zámery niektorých veľmocí voči Sýrii si slovenskí politici netrúfnu, v samotnej deklarácii by sa nemusela spomenúť ani Sýria. Napriek tomu by sa v podobnej deklarácii podarilo najlepšie vyjadriť, že Slovensko nepatrí k agresívnym štátom a ani pri vojne v Sýrii s ním nemožno počítať. Samozrejme, nepredpokladám, že by sa podarilo podobnú deklaráciu v slovenskom parlamente prijať, hoci by išlo o krok, znamenajúci veľké gesto na podporu mieru vo svete.