brankof.blog.pravda.sk

Prepokladám, že viacerí čitatelia mienkotvorných médií na Slovensku si všimli jednu veľmi zaujímavú tendenciu. S narastajúcim napätím okolo krízy v Sýrii sa začali množiť pokusy niektorých novinárov napádať Organizáciu Spojených národov a vyzývať na porušovanie noriem v medzinárodných vzťahoch. V súvislosti s krízou v Sýrii sa objavujú tvrdenia ako „… existuje hranica, za ktorou je požiadavka na mandát OSN neľudskou a pokryteckou obštrukciou“ (Stĺpček Petra Schutza: Bez obštrukcie; SME.sk). Toto je veľmi závažné tvrdenie a mám pocit, že v prípade Sýrie nie sú pokryteckými požiadavky na mandát OSN, ale práve výzvy na porušovanie medzinárodného práva. Viem si predstaviť serióznu diskusiu o mandátoch OSN, ale výzvy, aby USA v prípade Sýrie ignorovali Bezpečnostnú radu OSN sú naozaj len pokryteckou propagandou. Aj keby sme dokonca uvažovali o zásahoch bez mandátu v prípade „humanitárnych kríz“, tak po tom, čo predviedli USA a ich spojenci v Iraku v roku 2003 nemožno ich vôľu ani omylom nadraďovať nad medzinárodné právo.

Superveľmoc USA, ktorá sa tak rada stavia do role ochrancu iných, má totiž na svedomí vážne zločiny a to nielen v Iraku. Zločiny USA sú ťažké, odsúdeniahodné a zbavujú ich mediálnej nálepky „ríše dobra“. USA opakovane v rozpore s medzinárodným právom páchajú agresie do suverénnych štátov, vymýšľajú si pritom lživé zámienky, napr. o zbraniach hromadného ničenia, dopúšťajú sa strašného vyhladzovania civilistov, udržiavajú množstvo tajných väzníc a mučiarní po celom svete, a pod. Kvôli mediálnej blokáde spoznala verejnosť len špičku ľadovca amerických zločinov, napr. keď na svetlo sveta vyšli zábery z mučiarne v Abú Ghreib. Superveľmoc USA však nielen že pácha organizované agresie v globálnom rozsahu, ale prostredníctvom svojho finančného systému vykorisťuje mnohé štáty sveta. A na to, ako je táto superveľmoc dôveryhodná pri svojich „mierotvorných“ aktivitách, sa treba spýtať u jej najbližších susedov v Latinskej Amerike. Tí mali so superveľmocou a jej intervenciami najdlhšiu skúsenosť a žiaľ, tá skúsenosť je pre nich dodnes čiernou morou. USA sú v Latinskej Amerike ešte oveľa menej populárne než Rusko vo východnej Európe. Avšak ani dávnejšia minulosť v prospech superveľmoci USA nijako nevypovedá. Osud indiánskeho obyvateľstva, ktoré bolo v 19. storočí podrobené neopísateľnej genocíde a zbavené územia rôznymi petrolejovými princami, hovorí jasnou rečou a budí nedôveru voči „humanitárnym“ zámerom superveľmoci USA.

Vôbec nechcem obviňovať USA kvôli ich minulosti, viem, že aj iné národy a štáty majú svoje hriechy, avšak keď chce niekto postaviť USA nad medzinárodné právo a udeliť im povolenie viesť vojenské intervencie bez súhlasu legitímnych medzinárodných orgánov, mal by sa spýtať, či USA sú až takým vzorom v otázke humanizmu a ľudských práv. Akiste sa možno sťažovať, že OSN je nedostatočne efektívna a nie je schopná zabrániť množstvu zločinov vo svete, ale na rozdiel od USA toho nemá na svedomí až tak veľa. Bezpečnostná rada OSN sa nemôže dopustiť takých zločinov ako jednotlivé veľmoci, lebo vo vnútri tohto orgánu existuje aspoň určitá kontrola moci a systém protiváh medzi veľmocami. Žiadna z veľmocí tam nemôže presadiť svoje egoistické záujmy bez kompromisov. Bez Bezpečnostnej rady OSN by existovali len sféry vplyvu a viem si predstaviť zbesilý pokrik mienkotvorných médií západu, keby „humanitárne“ intervencie vo vlastnej sfére vplyvu začali vykonávať aj Rusko alebo Čína. Lenže egoistické záujmy majú nielen tieto dve veľmoci, ani USA svoj egoizmus príliš nezastierajú. Žiaľ, bez OSN by asi neexistoval vo svete žiaden limit pre vládu silnejšieho. Naopak svet, kde by vládli neobmedzene USA, by nebol lepší než svet s Bezpečnostnou radou OSN. USA totiž istý čas neobmedzene vládli v Latinskej Amerike a nespravodlivosti, ktoré tam napáchali, sú dôvodom, prečo majú USA v Latinskej Amerike dodnes tak veľmi zlú povesť. Ani nedávne intervencie USA na Blízkom Východe, ktoré sa udiali bez mandátu BR OSN, neoprávňujú nikoho dúfať, že intervencie USA bez mandátu OSN predstavujú lepšiu alternatívu riešenia problémov tohto sveta.

Vôbec nepochybujem, že sa otázkou efektivity OSN a aj Bezpečnostnej rady OSN treba seriózne zaoberať. Je však pokrytecké, že z tézy o nedostatočnej efektivite OSN vytvárajú mienkotvorné médiá na západe zámienku pre obchádzanie OSN. Je síce pravda, že Bezpečnostná rada OSN nedokáže vyriešiť všetky krízy, ktoré sa objavia vo svete, ale ako dôvod na obchádzanie medzinárodného práva to ani trochu nestačí. Treba si uvedomiť jednu vec: NIKDY sa nepodarí vytvoriť medzinárodný mechanizmus, ktorý by vyriešil všetky existujúce krízy a vždy ochránil civilné obete ozbrojených konfliktov. Ani OSN nemá schopnosť nastoliť vo svete večný mier. Ak teda niekto z faktu, že OSN nedokáže nastoliť mier v Sýrii odvodzuje právo na jednostrannú ozbrojenú intervenciu USA, tak sa mýli. OSN síce nedokáže odstrániť všetky problémy sveta, je často neefektívna a byrokratická, ale jej celkový prínos pre mier vo svete možno hodnotiť pozitívne. Možno konštatovať: existuje veľa dôvodov domnievať sa, že OSN síce situáciu v Sýrii nevyrieši, ale existuje ešte viac dôvodov domnievať sa, že jednostranná agresia USA a jej spojencov v Sýrii situáciu nielenže nevyrieši, ale dokonca ešte zhorší.

Existuje tiež veľmi veľa dôvodov, pre ktoré sa možno domnievať, že v sýrskom konflikte nie sú USA nezaujaté . Zdá sa, že majú očividne bližšie k jednej strane konfliktu. Treba si všimnúť, ako neurčito hovorili západní politici a médiá, keď sa objavili správy o brutálnych zločinoch povstalcov, hoci v prípade podozrení voči režimu prezidenta Assada hrozili intervenciou až podivuhodne rýchlo. V prípade podozrení kvôli chemickým zbraniam však americká rétorika naozaj kríva. Je otázne, prečo by chemické zbrane mala použiť práve sýrska armáda. Z každej strany zaznieva otázka, prečo by práve prezidnet Assad, ktorý v občianskej vojne získal prevahu, potreboval zvýšiť riziko zahraničnej intervencie použitím chemických zbraní? Sýrska vláda si určite uvedomuje, že sú to práve povstalci, ktorí potrebujú ozbrojenú pomoc zvonku a z postoja USA je zrejmé, že sú ochotné intervenovať na pomoc povstalcom. Vzhľadom na americké vyjadrenia sa nemožno zbaviť podozrenia, že USA priamo spolupracujú s povstalcami a hľadajú len nejakú zámienku pre intervenciu. Avšak po tom, čo pred desiatimi rokmi beznádejne zlyhala americká konšpiračná teória o zbraniach hromadného ničenia v Iraku, treba na obvinenia vznášané USA a ich spojencami reagovať opatrne. A priznať právo na intervenciu bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN krajinám, ktoré o chemických zbraniach klamali už pri konflikte v Iraku, by bol výsmech celému svetu.

Americká kritika sýrskeho režimu sa mi zdá pokrytecká ešte z jedného iného dôvodu. Sýrsky režim prezidenta Assada predstavuje v porovnaní so spojencami USA v regióne režim prezidenta Assada veľmi umiernenú verziu politického režimu a k výčitky by sa dali robiť aj mnohým iným štátom. Sýriu možno porovnať s napríklad s jedným americkým spojencom, s Bahrajnom. V Bahrajne je vláda krajne nepopulárna medzi šiitskou väčšinou a vládnuci režim by už asi padol, keby autokrat Hamad v roku 2011 krvavo nepotlačil povstanie vlastných obyvateľov. Na rozdiel od Assada však autokratický panovník Hamad z Bahrajnu nedokázal poraziť povstalcov vlastnými silami, ale musel si zavolať na podporu proti šiitskej väčšine armádu Saudskej Arábie. Na rozdiel od neho prezident Assad má na svojej strane určite oveľa väčšiu podporu vlastných občanov než bahrajnský monarcha, ale ten má zase silnejších spojencov. O jeho spojencoch svedčí aj fakt, že v Bahrajne sa potlačenie povstania šiitskej väčšiny za pomoci saudských vojsk udialo bez výraznejšej odozvy na západe, pravdepodobne asi aj s tichou podporou západu. Ako by ale reagoval západ, keby si Assad zavolal na potlačenie povstania v Sýrii nejakú zahraničnú, napríklad iránsku armádu? A čo by písali médiá na západe?

Pár slov treba povedať aj o hlavnom spojencovi USA v regióne, o Saudskej Arábii, ktorá očividne sponzoruje povstalcov v Sýrii. Saudská Arábia predstavuje oveľa brutálnejší režim a oveľa menej slobodný štát než Assadova Sýria. V Saudskej Arábii vládne stredoveká forma absolutistickej monachie, kde sa kameňuje a odsekávajú ruky za nepatrné priestupky. Za porušenie predpisov o zahaľovaní žien sa bičuje, ženy nesmú ani šoférovať, za homosexualitu hrozí poprava a práva náboženskych menšín neexistujú. V tejto feudálnej monarchii sa ľudia nebúria len kvôli ropnému blahobytu, ktorým štát udržuje vlastných občanov v pasivite. V porovnaní s týmto stavom je Sýria „superdemokratickým“ štátom a obyvatelia Sýrie netúžia po saudsko-arabskom ideologickom vzore, ktorý do Sýrie prinášajú najsilnejšie skupiny protivládnych jednotiek. V Assadovej Sýrii totiž nepoužívajú ani brutálne šariátske telesná tresty, náboženské menšiny tam majú reálnu náboženskú slobodu a len máloktorá arabská krajina priznala ženám tak široké práva ako Sýria. Aj to je jeden z dôvodov, prečo bohatí náboženskí fanatici v Saudskej Arábii financujú islamistických žoldnierov, aby zvrhli sekulárny režim v Sýrii. Je smutné, že západné štáty im v tom výdatne pomáhajú a niektrorí politici dokonca prirovnávajú Assada k Hitlerovi.

Príklad Adolfa Hitlera sa často uvádza ako hlavný argument pri obchádzaní legitímnych medzinárodných orgánov. Samozrejme, prirovnávať Assada k Hitlerovi je absurdita, ktorá si nezaslúži ani komentár. Avšak ani tradičný argument „humanitárnych“ agresorov o obchádzaní OSN kvôli skúsenosti s Hitlerom neobstojí. Podľa tohto argumentu zástancovia „humanitárnej“ vojny tvrdia, že medzinárodné právo vraj dnes možno porušiť preto, lebo keby západné štáty príliš nehľadeli na medzinárodné právo a radšej včas zasiahli proti Hitlerovi, svet si mohol ušetriť kataklyzmu veľkej vojny. Lenže v skutočnosti, v prípade Adolfa Hitlera a medzinárodného práva platí presný opak. Práve Hitler totiž opakovane porušoval medzinárodné právo a odvolával sa pri jeho porušovaní na ochranu utláčanej nemeckej menšiny, či už v ČSR alebo v Poľsku. A útokom na ZSSR tiež síce porušil právo, ale zaútočil predsa na „židobolševické“ zlo a boj proti zlým „židobolševikom“ mal predsa porušenie medzinárodného práva ospravedlňovať.

Flagrantným príkladom tohto Hitlerovho „humanitárneho“ konania bola „ochrana“ utláčanej „nemeckej menšiny pri rokovaniach v Mníchove v roku 1938. Adolf Hitler a západné mocnosti tam v rozpore s medzinárodným právom a pod hrozbou sily donútili ČSR podpísať škandalóznu Mníchovskú dohodu, vraj kvôli neúnosnému potláčaniu ľudských práv nemeckej menšiny v ČSR, ktoré žiadna Spoločnosť národov nedokázala vyriešiť. Teda aj Hitler používal tú istú rétoriku, akú dnes používajú zástancovia obchádzania OSN kvôli „ľudsko-právnym“ dôvodom. Podľa Hitlerovho názoru mu nemohlo žiadne medzinárodné právo zabrániť v ochrane nemeckej menšiny v ČSR a žiadne medzinárodné právo mu nemohlo zbrániť začať vojnu so zločinným židoboľševickým režimom v ZSSR. Je naozaj veľká škoda, že západné veľmoci dovolili Hitlerovi v Mníchove použiť odvolávku na ľudsko-právne dôvody pri porušení medzinárodného práva – keby vtedy trvali na dodržaní medzinárodného práva, možno by história vyzerala inak!

Je jasné, že mienkotvorné médiá a politici budú hlásať to, čo si želajú mocní tohto sveta. Budú prekrúcať históriu, právo a budú všemožne obhajovať protiprávnu americkú intervenciu kvôli lži o chemických zbraniach, ako to už urobili v roku 2003 pri Iraku. Je tu však jeden zaujímavý paradox. Tí, ktorí vyzývajú na porušovanie medzinárodného práva, lebo mandát OSN je vraj „pokryteckou obštrukciou“, najhlasnejšie kričia, keď niekde na Slovensku zoberú občania spravodlivosť do vlastných rúk, napr. v prípade rómskych osád. Lenže logicky nemožno na jednej strane vyzývať občanov, ktorí sú sklamaní z neschopnosti štátu riešiť existujúce problémy, aby nebrali spravodlivosť do vlastných rúk a súčasne kvôli veľmi pochybným zámienkam volať po obchádzaní medzinárodného práva.

Mysliaci občan si možno raz uvedomí pokrytectvo úplatných mienkotvorných médií a politikov, ktorí vedúcim veľmociam priznávajú právo na jednostranné porušenie medzinárodných noriem a to aj kvôli absurdným zámienkam, ale ktorí od „ovčana“ vyžadujú, aby dodržiaval predpisy a spoliehal sa na neefektívne štátne orgány, hoci jeho situácia je dlhodobo neúnosná a nikto ju nerieši…