brankof.blog.pravda.sk

V posledných dňoch sa v slovenských a ďalších západných médiách objavilo viacero článkov, ktoré vykresľovali primátorské voľby v Moskve v nedeľu 8. septembra 2013 ako boj „mladého, sympatického muža v džínsach“ či „bojovníka proti korupcii“ Alexeja Navaľného a Putinovho „deda“ alebo „aparatčika“ Sergeja Sobjanina. Je jasné, že tento obraz je veľmi nevyvážený, avšak podobné „spravodajstvo“ z Ruska nie je nič nové. Politici a novinári vyjadrovali svoje kritické názory voči Rusku už dlhšie a niektorí dokonca robili z A. Navaľného nového Mandelu. Samozrejme, keď niekto označuje A. Navaľného za nového Mandelu, tak iba žasnem a nezostáva mi nič iné, než neveriacky krútiť hlavou.

Hlavný problém podobného spravodajstva vidím v tom, že o A. Navaľnom existuje veľké množstvo dôležitých faktov, ktoré by mohli skaliť jeho pozitívny mediálny obraz, ale v slovenských mienkotvorných médiách o nich vôbec nepočuť. Je zaujímavé, že veľké ruské mienkotvorné denníky ako Kommersant, N. Gazeta, ale aj Komsomoľskaja Pravda či ďalšie dávajú široký priestor kritikom ruskej vlády a ruský občan tak má reálnu možnosť počuť názory v prospech i neprospech A. Navaľného. Žiaľ, na „demokratickom“ Slovensku však všetky väčšie médiá poskytujú len jednostranný obraz pôsobenia A. Navaľného.

Zdôrazňujem, že mi nevadí, ak sa o A. Navaľnom objavujú pozitívne informácie, práve naopak, je potrebné viesť otvorenú dikusiu o celom jeho pôsobení. Avšak pokiaľ sa o A. Navaľnom objavujú iba pozitívne informácie, tak mám zásadné vyhrady. Hoci mnoho informácií sa dá získať už z jednoduchého prečítania nejakého životopisu o A. Navaľnom, napr. tu, zamlčovanie dôležitých faktov a neustále opakovanie špekulatívnych tvrdení je typické pre akúkoľvek tému z Ruska, ktorú na Slovensku prezentujú mienkotvorné médiá. Preto sa aspoň prostredníctvom blogu pokúsim nabúrať slovenskú mediálnu konformitu a poukázať na niektoré systematicky zamlčované fakty o A. Navaľnom.

Alexej Navaľnyj sa narodil 4. júna 1976 vo vojenskom mestečku Butyň v Moskovskej oblasti, kde jeho otec Anatolij Navaľný pôsobil ako politicko-administratívny pracovník tamanskej divízie Červenej armdy. Otec známeho politika mal veľkú výhodu v tom, že ešte za socializmu získal právnické vzdelanie, čo mu veľmi pomohlo počas politických zmien v ZSSR a potom aj v Rusku. Z armádneho právnika sa veľmi rýchlo stal podnikateľom a aktívne sa zúčastnil procesu privatizácie. Angažoval sa pri privatizácii fabriky na nábytok v mestečku Kobjakovo v Moskovskej oblasti.

Y Kobjakovo bolo už v minulosti známe svojou remeselníckou výrobou pleteného nábytku. Preto sa tam už v tridsiatych rokoch 20. storočia začal proces industrializácie tejto remeselnej produkcie. V roku 1968 sa výrobné formy združili do väčšieho výrobného podniku. Na začiatku deväťdesiatych rokov však nastali problémy a manažment, do ktorého patrila aj matka Alexeja Navaľného, ekonómka Ľudmila Navaľná, priviedol podnik až k bankrotu. Následne sa jednotlivé súčasti podniku za nie celkom jasných okolností rozpredali.

Veľkú časť rozpredaného majetku podniku získali aj manželia Anatolij a Ľudmila Navaľní, ktorí si v roku 1993 založili súkromný podnik a následne zbohatli. Zamestnali tých istých robotníkov, používali to isté zariadenie ako predtým, avšak od momentu zmeny vlastníckych pomerov sa obnovenej produkcii opäť začalo dariť. Tento obrat k lepšiemu nastal vo fabrike napriek tomu, že aj po roku 1993 sa ruská ekonomika naďalej prepadala a kúpna sila obyvateľstva klesala.

Y Príčiny tohto zásadného zvratu v Kobjakove sa dajú vysvetliť buď úspešným manažérskym riadením továrne zo strany nových vlastníkov Navaľných alebo tým, že starý manažment doviedol fungujúcu fabriku do bankrotu preto, aby si ju potom mohol lacno rozdeliť.

Žiaľ, o privatizácii nábytkárskej firmy v Kobjakove nie sú k dispozícii všetky potrebné dokumenty či zmluvy. Zaujímavá by bola najmä kúpna zmluva, za ktorú rodičia Alexeja Navaľného skúpili jednotlivé časti podniku. Ani na slávnej stránke Alexeja Navaľného „Rospil“, ktorá sa má venovať problematike korupcie, sa všetky žiadané informácie o spôsobe privatizácie v Kobjakove nenachádzajú. Bolo by to zaujímavé aj preto, že dnes kontrolujú podnik štyria spoluvlastníci, medzi ktorých patrí i samotný „protikorupčný bloger“ Alexej Navaľnyj. Ďalšími spoluvlastníkmi sú jeho otec, jeho matka a jeho brat, každý z nich vlastní 25% podniku. Otec Anatolij je generálnym riaditeľom a matka Ľudmila ekonomickou riaditeľkou podniku.

Samozrejme, je mi jasné, že Alexeja Navaľného za kariéru jeho rodičov viniť nemožno, ale fakt, že sa jeho rodina v 90-tych rokoch dostala k majetkom určite ovplyvnil aj celkové vnímanie Jelcinovej éry u malého Alexeja. Toto obdobie bolo pre Navaľného rodinu úspešným obdobím: oni zbohatli, zatiaľ čo životná úroveň väčšiny Rusov išla prudko dolu. Naopak, zatiaľ čo nástup Putina znamenal pre väčšinu Rusov koniec ekonomického úpadku, pre Navaľného rodinu nepriniesol až tak veľa. Asi aj preto je subjektívne vnímanie ruského vývoja v posledných dvadsiatich rokoch v očiach Navaľného natoľko odlišné od subjektívneho vnímania tohto obdobia u väčšiny Putinových voličov.

Už čoskoro po skončení právnického štúdia na Ruskej univerzite priateľstva národov v Moskve v roku 1998 plánoval Alexej Navaľnyj svoju politickú budúcnosť. Politika bola a dodnes zostala jeho hlavnou vášňou. Navaľného politické ambície boli vždy silné a preto sa snažil presadiť cez rôzne politické strany do vrcholovej politiky. V roku 2000 začal svoju politickú kariéru v opozičnej liberálnej strane Jabloko, ktorá je od deväťdesiatych rokov najznámejšou liberálnou stranou v Rusku. V Jabloku sa A. Navaľnyj spočiatku profiloval ako presvedčený liberál a kozmopolita a postupne sa svojou húževnatosťou prepracoval až do oblastnej rady strany v Moskovskej oblasti. Popritom v roku 2005 spoluzakladal aj mládežnícke hnutie DA (Demokratická alternatíva). Ambície A. Navaľného však boli ešte o čosi vyššie a snažil sa dostať až na čelo celoštátnych orgánov strany Jabloko. Toto mu ale nevyšlo, pri svojom ťažení sa dostal do konfliktu s viacerými staršími členmi strany Jabloko a jeho osobné konflikty definitívne skončili až jeho vylúčením zo strany v roku 2007.

A. Navaľnyj sa po neúspechu nevzdal, len trochu zmenil rétoriku a prešiel od liberalizmu k nacionalizmu. A. Navaľnyj pri svojom prechode od liberalizmu k nacionalizmu v roku 2007 vytvoril nacionalistické hnutie „Narod“, ktoré ako neúspešný liberál paradoxne zakladal spolu i s viacerými antiliberálnymi silami, dokonca i s „národnými boľševikmi“ (Dmitriev, Prilepin). Niektorí z liberálnych členov Jabloka dokonca A. Navaľného po jeho „koperníkovskom obrate“ obvinili až z fašizmu. Od roku 2006 sa Navaľnyj tiež zúčastňoval pochodu „Ruský marš“ a v roku 2008 so svojím hnutím „Narod“ vstúpil do nového politického subjektu „Ruské národné hnutie“, spolu so stranami „Veľké Rusko“ a „DPNI“. Čoraz intenzívnejšie tiež spolupracoval aj so Slovanským zväzom D. Ďomuškina.

Zaujímavé, že táto nacionalistická minulosť A. Navaľného sa v západných médiách cielene opomína. Myslím, že keby sa obdobne nacionalistickým spôsobom ako A. Navaľnyj niekedy prezentoval prezident V. Putin, už by ho v západných „demokratických“ médiách označili prinajmenšom za draka z Apokalypsy. Avšak Navaľného hrubý nacionalistický jazyk na Rusov príliš nezaberal, pretože nacionalizmus má len obmedzenú skupinu voličov a na tejto strane politického spektra dlhodobo kraľuje V. Žirinovský.

Ako líder nacionalistickej politickej strany tak A. Navaľný opäť neuspel a v roku 2009 sa rozhodol pokračovať v politickej kariére ako oficiálny poradca gubernátora Kirovskej oblasti, člena strany Zväz pravých síl, N. Belycha. Do tohto obdobia, keď sa venoval správe vecí verejných, spadá aj škandál s nevýhodnými zmluvami, za ktoré v tomto roku dostal päť rokov trestu odňatia slobody. O celej kauze píšem nižšie.

A .Navaľnyj však bol už v tom čase v hľadáčiku amerických mimovládnych organizácií v Rusku, ktoré sa pokúšali vytvárať politickú alternatívu voči V. Putinovi. Vďaka tomu bol A. Navaľný v roku 2010 zaradený do programu Yale World Fellows a odišiel na polročné školenie do USA. Tam získal aj dôležitú mediálnu a politickú podporu, ktorá mu má pomôcť v jeho boji proti V. Putinovi.

Je signifikantné, že do povedomia Rusov i ne-Rusov sa A. Navaľný zapísal výraznejšie až po svojom návrate z USA. Tesne po návrate o ňom vedelo podľa opozičného Centra J. Levadu len 6% Rusov, avšak v priebehu jedného roka jeho sa to číslo zoštvornásobilo.

Na západe bola tá zmena informovania o A. Navaľnom ešte výraznejšia. Dobrým vodítkom ako to zistiť, je možnosť vložiť priezvisko Navaľného do vyhladávača niektorého západného média. Tam najlepšie vidno, koľko informácií bolo o Navaľnom pred a po štúdijnom pobyte v USA. Do roku 2011 totiž západné a ruské protiputinské médiá predstavovali ako hlavných lídrov opozície skôr iné osobnosti, napr. B. Nemcov či G. Kasparov. Od roku 2011 je však podľa viacerých názorov hlavným projektom proamerických mimovládnych organizácií v Rusku práve A. Navaľný.

Okrem politiky patrila k Navaľného záujmom aj ekonomika. Preto začal v roku 1999 študovať aj problematiku cenných papierov na Fakulte financií a úveru Akadémie financií pri Úrade vlády RF. V tom čase sa pokúsil obchodovať aj s cennými papiermi. Vzhľadom na svoje finančné zázemie si mohol dovoliť nakúpiť akcie veľkých ruských spoločností ako Rosnefť, Transnefť, atď. Veľmi rýchlo však pochopil, že ako malý akcionár nemá veľkú šancu ovplyvňovať chod týchto koncernov a preto sa začal zasadzovať za práva malých akcionárov. Pri snahe o presadzovanie záujmov malých akcionárov však nemohol počítať ani s podporou médií ani západných štruktúr a preto túto činnosť postupne zanechal.

Navaľný sa pomerne rýchlo stal i advokátom. Zdá sa, že nie úplne transparentným spôsobom. Vzhľadom na jeho angažovanosť inde nie je pravdepodobné, že by mohol vykonávať advokátsku prax, hoci na komoru priniesol o tej praxi potvrdenie. „Zakúpiť si miesto“ v advokátskej komore je síce bežná prax mnohých bohatých mladých ľudí, a to nielen v Rusku, ale u „bojovníka proti korupcii“ to trochu prekvapuje. Existuje vážne podozrenie, že miesto v advokátskej komore v Kirove si A. Navaľnyj tiež jednoducho „kúpil“. Pri prijímaní do komory mu mal pomôcť jeho blízky priateľ N. Belych.

Zaujímavá je aj advokátska prax A. Navaľného. Jeho advokátska firma „Navaľnyj a partneri“ je zaregistrovaná na adrese Lesnaja 31, Kobjakovo. V tej budove je aj prevádzka jeho firmy, ktorá vyrába nábytok. Tá nábytkárska firma v budove reálne funguje, avšak keď sa niekto chce dopracovať do advokátskej kancelárie firmy „Navaľnyj a partneri“ nedovolá sa, nedostane sa dnu a nikto z advokátskej firmy tam nie je. Byť advokátom však podľa ruských (i slovenských) pravidiel však znamená povinnosť poskytovať právnu pomoc a nemožno len tak bezdôvodne odmietnuť potenciálneho klienta. Hoci to nie je vždy pravidlom, advokát by tu mal byť pre klientov a nie sám pre seba. Keďže sa však A. Navaľnyj advokátskemu povolaniu nevenuje a neposkytuje právnu pomoc iným, mal by aj oficiálne na komore oznámiť, že nevykonáva advokátsku prax.

A. Navaľnyj má široký okruh ekonomických funkcií a záujmov. Okrem silnej pozície vo fabrike, patriacej rodine Navaľných je spoluvlastníkom viacerých obchodných spoločností. Má silných priateľov aj vo veľkých ruských podnikoch a bankách. Vďaka tejto podpore sa mu podarilo v júni 2012 dostať aj do rady riaditeľov obrovskej leteckej spoločnosti Aeroflot. Mnohí ruskí oligarchovia Navaľného podporujú asi aj preto, aby v prípade potencionálneho konfliktu so štátnou mocou mohli tvrdiť, že je to pomsta Putina za podporu „opozičného blogera“.

Najúspešnejším projektom A. Navaľného bola ale jeho dnaha prezetovať sa ako bojovník s korupciou. V Rusku je korupcia skutočne zásadný problém, ktorý už celé stáročia trápi obyvateľov krajiny a boj s korupciou je veľmi dobrý spôsob ako na seba upútať pozornosť. Korupcia je v Rusku hlboko zakorenená a napriek najrôznejším deklaráciám sa ju nepodarilo odstrániť ani cárom, ani komunistom, ani liberálom a ani Putinovi. Boj s korupciou v Rusku (aj a Slovensku) je beh na dlhé trate. Žiadna vláda nenašla a asi ani nenájde rýchlo pôsobiace okamžité riešenia. Preto je možné každú vládu kritizovať za neúspech v boji s korupciou.

A tak aj A. Navaľnyj našiel tému, ktorá zaujíma široké masy Rusov. Svojou rétorikou šikovne vystihol pocity mnohých ľudí. Napr. tým, že označil vládnu stranu Jednotné Rusko za „stranu zlodejov a podvodníkov“ vyjadril nechuť veľkej časti ruského obyvateľstva k elitám. Samozrejme, že strana Jednotné Rusko má mnoho problematických členov, avšak pokiaľ ide o korupciu, tak Rusi majú zlé skúsenosti so všetkými politickými subjektmi. Mnohí si pamätajú na korupciu počas režimu komunistickej strany, ktorá je dodnes druhou najmocnejšou politickou stranou v krajine. Ešte horšie sú na tom v očiach verejnosti tie politické sily, ktoré boli späté s vládnou mocou v nechvaľne známych 90. rokoch. A práve dnešná neparlamentná opozícia je úzko spätá s hrôzami privatizácie z 90. rokov.

Aj preto je popularita tejto neparlamentnej opozície veľmi nízka a kvôli vzťahu k privatizérom minulosti si dosť poškodil i samotný A. Navaľný. Pri svojom boji s korupciou sa stal nedôveryhodným už v tom momente, keď obhajoval niektorých z najhorších korupčníkov minulosti. Napr. obhajoba M. Chodorkovského, bývalého námestníka ministra pre energetiku, ktorý následne rozprávkovo zbohatol na privatizácii Jukosu, veľmi spochybnila úprimnosť Navaľného snahy o boj s korupciou. Potom to totiž vyzerá tak, že Navaľného ťaženie proti korupcii je viac zamerané proti prezidentovi V. Putinovi než proti korupcii samotnej.

Ako som už spomínal, A. Navaľnyj nastúpil v roku 2009 na miesto oficiálneho poradcu gubernátora Kirovskej oblasti N. Belycha. Verejná funkcia je však veľkou výzvou a ak to niekto chce robiť čestne a nekorupčne, mal by si dávať pozor na rôzne „príležitosti“. Kto sa tak vysoko angažuje v politike a ako pravá ruka gubernátora ovplyvňuje verejné záležitosti, nemal by uzavierať zmluvy so štátnymi subjektami v tejto gubernii. Tu však „blogger proti korupcii“ A. Navaľnyj zlyhal. Keď bol pravou rukou gubernátora Kirovskej oblasti, tak firmy, kde mal účasť, uzavierali zmluvy práve so subjektami, podliehajúcimi gubernátorovi. Čosi také sa stalo i v prípade veľkej štátnej firmy Kirovles, ktorá uzavrela zmluvu s firmou „Vjatskaja lesnaja kompanija“, firmou , ktorú riadil Navaľného blízky priateľ Oficerov a ktorá v čase zmluvy existovala jeden mesiac.

Problém nastal vtedy, keď štátny lesnícky podnik „Kirovles“ následkom rôznych pochybných zmlúv v roku 2010 zbankrotoval. Začali stíhať zodpovedných, predovšetkým bývalého riaditeľa Kirovlesa Opaljeva. Podľa výpovede ex-riaditeľa Opaljeva A. Navaľnyj zo svojej pozície na neho tlačil na to, aby Kirovles uzavrel so súkromnou firmou „Vjatskaja lesnaja kompanija“ nevýhodnú zmluvu na dodávku dreva. Podľa dohody A. Navaľnyj mal zo svojej pozície poradcu gubernátora vybaviť na odbore lesného hospodárstva Kirovskej oblasti niekoľko záležitosti pre Opaljeva. Na oplátku potom dostala firma „Vjatskaja lesnaja kompanija“ výhodnú zmluvu od štátnej akciovky Kirovles. Toto je verzia, ktorú predstavil odsúdený Opaljev. Bývalý riaditeľ skrachovaného podniku sa pod váhou dôkazov svoju vinu priznal. Vo svojej výpovedi však obvinil aj A. Navaľného. Je to významné svedectvo, podporené listinnými dôkazmi, hoci A. Navaľnyj toto svedectvo stále odmieta ako špeciálne vykonštruované proti nemu. Dobre ale nepôsobí ani to, že aj audítor označil inkriminovanú zmluvu za veľmi nevýhodnu pre štátny podnik „Kirovles“.

Sudcovia nemusia byť proti Navaľnému vôbec zaujatí, ale podobná pochybná zmluva, podporená svedectvom jedného z priamych účastníkov korupčného škandálu budí oprávnené podozrenia. Je celkom možné, že odsúdenie Navaľného bude odvolacím súdom zmenené, ale existujú aj argumenty, ktoré proti Navaľnému svedčia a ani tie neslobodno ignorovať. Žiaľ, na všetky obvinenia voči A. Navaľnému majú mienkotvorné médiá na Slovensku len všeobecnú frázu o politickej obeti.

Obyvatelia Moskvy sú však na rozdiel od obyvateľov Slovenska o osobnosti A. Navaľného lepšie informovaní. Informácie získavajú nielen zo silných protivládnych médií ako Kommersant, Novaja Gazeta, Echo Moskvy, TV Dožď, ale aj z veľkých provládnych médií, ktoré A. Navaľného vôbec nešetria. Mnohí obyvatelia Moskvy poznajú aj argumenty proti Navaľnému a preto ho voliť nebudú. Nepochybujem, že provládne ruské médiá urobili „nadprácu“ pri spochybňovaní A. Navaľného, ale existujú aj objektívne dôvody, pre ktoré je A. Navaľný pre mnohých Moskovčanov neprijateľný.

Viacerí ľavicoví voliči často poukazujú na „oligarchický pôvod“ A. Navaľného a jeho funkcie vo veľkom bussinesse, kvôli ktorému spochybňujú jeho postoj k sociálnym témam. Veľkú skupinu liberálnych voličov si A. Navaľný zase pohneval svojimi neslávnymi roztržkami v strane Jabloko a svojim „kopernikovským“ obratom k ultranacionalizmu. Pre mnohých ultranacionalistov sa zase stal neprijateľný kvôli podpore zo západu, ktorú A. Navaľný obdržal po návrate zo štúdijného pobytu v USA. Naopak, hoci je kandidát Kremľa Sobjanin v moskovských voľbách vnímaný ako nevýrazný či ako „aparatčik“, nestihol si ešte pohnevať toľko rôznych voličských skupín a svojim prepojením na Kremeľ predstavuje určitú garanciu stability. Pre Rusov, ktorí si pamätajú nestabilitu 90. rokov je aj tento argument veľmi dôležitý.

Dá sa čakať, že pravdepdodobné nezvolenie A. Navaľného za primátora vyvolá v protiputinských médiách v Rusku a na západe búrku rozhorčenia, avšak každý, kto pozná argumenty aj z druhej strany, bude v tomto jave vidieť i čosi iné než len „manipuláciu volieb“ primátora v Moskve.