brankof.blog.pravda.sk

Každý, kto sleduje vývoj situácie na Ukrajine, je v súčasnosti zaplavovaný informáciami o situácii z rôznych zdrojov. Určitá skupina čitateľov získava informácie zo zahraničných médií, niektorí sledujú prevažne informačné toky od médií zo Slovenska. Najvhodnejším spôsobom ako si zabezpečiť vyvážené informácie je snažiť sa sledovať médiá s rôznym pohľadom na aktuálne témy. Treba si všimnúť informácie zo západných a prozápadných zdrojov pre to, aby čitateľ postrehol, čo chce zamlčať ukrajinská vládna moc, ale treba si všimnúť aj to, čo sa píše v médiách s opačným názorom, pretože existujú aj témy a otázky, ktoré sú veľmi nepríjemné demonštrantom, výtržníkom či ďalším skupinám bojujúcim proti vládnucej moci v Kyjeve. Najlepším spôsobom, ako sa dopátrať k vyváženým názorom je vypočuť si názory oboch strán – platí to známe latinské: „Audiatur et altera pars.“ (Nech je vypočutá aj druhá strana.) Takýto postup umožňuje vyvarovať sa jednostranným pohľadom na celú situáciu, avšak väčšina ľudí na Slovensku nemá príliš mnoho času na vyhľadávanie informácií o situácii na Ukrajine. Táto menej informovaná skupina potom ľahšie podlieha manipuláciám a nevyváženému názoru. Bohužiaľ, tí, ktorí sledujú len mienkotvorné médiá v SR, sú značne dezinformovaní nepresnými alebo zámerne manipulatívnymi informáciami.

Tendenčnosť spravodajstva je však dopĺňaná aj hrou na diskusiu, ktorú predvádzajú elektronické médiá. Veľkým problémom je napr. zloženie diskutujúcich vo verejno-právnej televízii. Situácii na Ukrajine sa v posledných dňoch podrobne venovali dve diskusné relácie: „Pod lampou“ vo štvrtok 21. januára a „O 5 minút 12“ z nedele 26. januára.

Nevyvážená diskusia „Pod lampou“?

V relácii „Pod lampou“ sa objavil známy analytik A. Duleba ako jediný hosť. Diskusia medzi ním a moderátorom Š. Hríbom mala určité nedostatky, avšak hlavným nedostatkom bolo, že v diskusii chýbal odlišný názor. Moderátor relácie je svojimi jednostrannými proamerickými názormi veľmi dobre známy a hosť A. Duleba má taktiež názory, ktoré sú bližšie súčasnej opozícii na Ukrajine. Napriek tomu, že hosť sa pokúšal vytvoriť dojem neutrálneho pozorovateľa, diskusia nevyznela nestranne. Treba si všimnúť najmä to, čo sa v diskusii neobjavilo, ale čo sa v súvislosti so situáciou na Ukrajine často spomína. Ide o vplyv západných a prozápadných mimovládnych organizácií na ukrajinské demonštrácie a o otázku, ktoré západné vlády ich podporujú. Viem, že na túto tému existujú rôzne názory, ale vzhľadom na to, že A. Duleba pôsobí v mimovládnej organizácii „Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku“, malo by o tom niečo v relácii zaznieť. 

Na niektoré nedostatky diskusie „Pod lampou“ som chcel zareagovať elektronicky, ale keďže je diskusia na stránke časopisu Týždeň, kupovať si Piáno kvôli tomu nebudem. Nechápem síce, prečo je diskusia z verejno-právnej televízie publikovaná na stránke súkromného časopisu, ktorý k diskusii neumožňuje vkladať komentáre bez zaplatenia poplatku, tzv. Piáno. Chápem, že pre časopis Týždeň sú takéto príjmy a reklama veľmi výhodné, ale mám pochybnosti o dôvodoch, pre ktoré by takúto diskusiu malo RTVS privatizovať. Diskusia „Pod lampou“ nepatrí ani k mojim obľúbeným, najmä kvôli tradičnej neobjektivite a jednostrannosti pri politicky háklivých diskusiách, ale časopis Týždeň nie je v slovenskom prostredí nič neutrálne a má veľmi jednostranné ideologické zameranie, s ktorým nesúhlasím. Nevyvážené zloženie mnohých politických diskusií trochu kontrastuje s nepolitickými diskusiami v relácii „Pod lampou“ a určite vyhovuje ľuďom ktorí majú názory blízke časopisu Týždeň, hoci títo ľudia predstavujú len časť spoločnosti. Pre mňa a mnohých iných uvedené diskusie nemajú veľkú hodnotu. Na tomto mieste však nebudem podrobnejšie riešiť vzťah verejno-právnej televízie a časopisu Týždeň, hoci musím podotknúť, že mi prekáža, ako RTVS nakladá so svojim majetkom.

Monopol jednej mimovládnej organizácie?

Rád by som poukázal na ďalšiu jednostrannú diskusiu, ešte jednostrannejšiu než diskusia „Pod lampou“ a to už je čo povedať! Touto diskusiou bola nedeľná diskusia „O 5 minút 12“ s ministrom M. Lajčákom, poslancom F. Šebejom a analytikom A. Dulebom. Prvé, čo ma po predstavení hostí napadlo, bol fakt, že aj M. Lajčák, aj F. Šebej pôsobia v rovnakej mimovládnej organizácii ako A. Duleba. M. Lajčák je totiž predsedom Správnej rady a F. Šebej členom Správnej rady Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku: http://www.sfpa.sk/sk/onas/RC_SFPA/spravna-rada/. Nemožno zabúdať, že táto mimovládna organizácia je štedro dotovaná zo západných zdrojov, preto zloženie diskutujúcich vyvoláva otázniky. Uvedená mimovládna organizácia, by zrejme spĺňala podmienky pre označenie za „zahraničného agenta“, keby sme v SR prijali zákon, aký majú nielen na Ukrajine, ale napr. aj v USA. Toto jednostranné zloženie vysvetľuje aj súzvuk názorov diskutujúcich v relácii „O 5 minút 12“. V relácii sa pritom mohla objaviť i skutočná diskusia. Padali totiž veľmi ostré vyjadrenia, napr. minister Lajčák označil prezidenta V. Janukovyča za klamára a aj poslanec Šebej mal viaceré tvrdé vyjadrenia, napr. keď vyjadril obavy voči Rusku. Keby bol v diskusii kritickejší oponent, tak by asi poukázal i na otázku zasahovania politikov a mimovládok z EÚ do situácie na Ukrajine. A pri diskusii o úlohe Ruska bolo treba spomenúť napr. aj to, že predstavitelia EÚ ešte nedávno veľmi rázne odmietali rokovať s Ruskom práve o Ukrajine. 

Pokiaľ ide o vstúpenie A. Dulebu, aj on formuloval v relácii viaceré sporné závery. Keby v diskusii sedel nejaký oponent, mohol by napr. vyjadriť pochybnosť, či by návrat k zneniu ukrajinskej ústavy z roku 2004 bol tým správnym riešením. Problémom ústavného znenia z roku 2004 neboli totiž iba rozpory v medzi Juščenkom a Tymošenkovou v čase, keď títo dvaja pôsobili vo funkcii prezidenta a premiéra. Do roku 2007 J. Tymošenková nebola premiérkou a ústavný systém z roku 2004 nefungoval dobre od začiatku, čo sa prejavilo najmä pri spore prezidenta Juščenku s ústavným súdom a parlamentom v roku 2007. Ani navrhovaná horná komora nepredstavuje nejaké presvedčivé riešenie, aj tam sa totiž bude hlasovať na základe väčšiny, ktorú by mohla v čase svojej dominancie získať jedna koalícia – či už „východná“ alebo „západná“.

Tiež sa dá diskutovať o tom, či by predčasné voľby prezidenta vyriešili situáciu. Hoci by v predčasných voľbách bol podľa sociologických prieskumov V. Kličko určite favoritom, stále nie je vylúčené, že by v nich mohol vyhrať aj V. Janukovyč. Aj v rokoch 2004 – 2005 tvrdili demonštranti na Majdane a ich mimovládne organizácie, že za V. Juščenkom stoja obyvatelia Ukrajiny, že ide o „demokratickú revolúciu“ a napriek tomu získal v treťom kole volieb len 51,99% hlasov. Ani teraz nie je nič isté. Ako by na prípadné víťazstvo V. Janukovyča zareagovala opozícia? Nevyšli by do ulíc demonštranti s tvrdením, že voľby boli zmanipulované? Nežiadali by ich znovu opakovať? Mám pochybnosti aj o tom, že V. Kličko by dokázal byť novým zjednocovateľom Ukrajiny, ako sa v uvedených diskusiách naznačovalo. Určite má ako populárny boxer mnoho priaznivcov aj na východnej Ukrajine, ale vzhľadom na jeho úlohu pri terajších protestoch, bude mať na Kryme alebo v Donecku len malú šancu predstaviť sa ako prezident skutočne celej Ukrajiny.

 Veľmi otázna je aj kritika zákonov, ktoré boli na Ukrajine prijaté v januári 2014 a s ktorou vystúpili v diskusnej relácii všetci traja účastníci. Pokiaľ ide o hrozbu trestov odňatia slobody do 12 rokov za účasť na protiprávnych nepokojoch, o ktorej v diskusii hovorili, tak si treba uvedomiť, že aj podľa britských zákonov hrozilo za účasť na nepovolených demonštráciách mnoho rokov väzenia. V Británii sa putovalo do väzenia na štvorročné nepodmienečné tresty aj za šírenie výziev na internete (P. Sutcliffe-Keenan, J. Blackshow). O kritizovaných ukrajinských zákonoch z januára 2014 som už písal minule a rozhodne si nemyslím, že by sme podobné právne úpravy v štátoch EÚ nepoznali. Nuž a v USA existujú ešte oveľa spornejšie zákony. O tomto a ďalších témach bolo treba na verejno-právnej otvorenejšie diskutovať, ale na to by bolo potrebné pozvať aj človeka s trochu odlišnými názormi, ktoré by jednostrannosť diskusie vyvažovali.

Pár slov o denníkoch

Na druhej strane treba uznať, že verejno-právna televízia, napriek všetkým spomínaným nedostatkom, ešte neklesla na úroveň mienkotvorných denníkov. Ako už tradične, to najslabšie, čo sa v slovenskom mediálniom priestore počas problémov na Ukrajine objavilo, bolo „spravodajstvo“ slovenských denníkov, najmä denníka Sme a ďalších tzv. Pianistov. Ich nevyvážené „spravodajstvo“ je dlhodobo dobre známe a ich komentátorom môže uveriť len človek, ktorý nie je v problematike príliš zbehlý a nemá s ich novinármi skúsenosť. Stránky niektorých médií sa oplatí navštevovať len kvôli diskusii a nie kvôli článkom daného média. Hlavným problémom tohto dezinformačného prúdu preto nie je ani to, že sa médiá trvalo usilujú presadzovať problematické jednostranné názory, problémom je dnes hlavne to, ako zaobchádzajú s diskusiami k ich článkom.

 Už v minulosti sa niektoré médiá snažili obmedziť kritické poznámky k ich „spravodajstvu“ zavedením tzv. Piána, ktoré umožnilo diskusie k týmto komentárom len platiacim čitateľom alebo platiacich čitateľov výrazne zvýhodnilo. Je jasné, že človek, ktorý ma aký-taký prehľad, nemá veľkú chuť za to „pianistické spravodajstvo“ vzhľadom na jeho úroveň platiť. Niekedy totiž vzniká dojem, že novinári by mali skôr platiť čitateľom, ktorí ich v diskusiách upozornia na dôležité fakty a diskusie sú často hodnotnejšie než komentáre. V poslednom čase sa preto objavuje aj tendencia, že denník vypustí jednoduchú a nepresnú agentúrnu správu, ktorú v diskusii čitatelia opravia a doplnia linkami. Následne si to novinári prečítajú, napíšu komentár a v denníku nahradia agentúrnu správu autorským článkom. O finančnom prínose „Piána“ možno pochybovať, ale je jasné, že za takéto „spravodajstvo“ mnohí diskutéri nechcú platiť vôbec a ani ja nemienim za spravodajstvo podobnej úrovne platiť čo i len cent. Zavedenie tzv. Piána teda z internetových diskusií vylúčilo skupinu mnohých kritických prispievateľov, i za cenu určitej straty čítanosti.

Samozrejme, v niektorých médiách zavedenie Piána kritické názory úplne neodstránilo a preto sa médiá začali uchyľovať k ďalším cenzorským praktikám. Objavuje sa „miznutie“ kritických vlákien diskusie, pochybné zmazávanie príspevkov, blokovanie kont a ďalšie praktiky, na ktoré sa diskutujúci opakovane sťažujú. Všimol som si aj to, že kedysi si napr. v denníku Sme človek mohol zmazaný príspevok znovu otvoriť, ale v súčasnosti sa to už urobiť nedá. Keďže som postrehol, že tam mažú mnohých racionálne a múdro argumentujúcich diskutujúcich s názormi, ktoré sa redakcii nepáčia, netreba ísť ďaleko pre podozrenie, že administrátor manipuluje diskusiu.

 Médiá si pre svoje cenzorské praktiky vymýšľajú lacné zámienky. Kritické komentáre v diskusii, hlavne tie najracionálnejšie a plné argumentov, sú zmazávané pod zámienkou porušenia istých diskusných kódexov. Lenže aplikácia týchto kódexov budí tiež pochybnosti – mnohé proredakčné príspevky zostávajú nezmazané bez ohľadu na ich urážlivý obsah, zatiaľ čo tie racionálne príspevky bez rozumného dôvodu miznú. Hlboko mylným argumentom pre takúto formu mazania je často opakované tvrdenie podporovateľov redakčných cenzorov, že súkromný denník si môže robiť, čo chce. Už vzhľadom na to, že mnohé slovenské denníky požadujú od svojich čitateľov za účasť v diskusiách poplatky formou Piána, nemali by ich ako spotrebiteľov platenej služby diskriminovať. Diskriminovať by nemali ani ostatných diskutujúcich. Najmä tie redakcie, ktoré tak často volajú po slobode slova, by podobne postupovať nemali.

Pozrime sa do zrkadla!

Slovenskí politici a predstavitelia značnej časti tretieho sektora radi poučujú iných o demokracii a niektorí z „aktivistov“ pomáhajú aj pri prípravách „demokratických“ revolúcií v zahraničí. Preto by nebolo na škodu, aby sa zasadili aj o pluralitnejšie a demokratickejšie prostredie v slovenských médiách. Bez vyváženej diskusie sa totiž nepodarí presvedčiť ani racionálne zmýšľajúcich občanov o tom, že terajšia ideologická fráza o demokracii v SR je myslená vážne. V SR, ako aj v ostatných štátoch EÚ, už len málokto verí, že sa tu realizuje niečo také ako „vláda ľudu“, ale aj iné tzv. demokratické princípy sú očividne na ústupe. Vzniká dojem, že čím menej je tzv. demokratických princípov v krajine, o to viac sa nimi politici a rôzni aktivisti oháňajú.