Každému, kto sleduje situáciu na Ukrajine v posledných mesiacoch, je zrejmé, že eskalujúci konflikt je potrebné vyriešiť dialógom a rokovaniami. Na tom sa existuje široká zhoda. Konflikt sa však nedarí riešiť rokovaniami a dialógom, skôr sa zdá, že priepasť medzi jeho účastníkmi sa prehlbuje. V tomto článku sa pokúsim zhodnotiť niektoré prekážky, ktoré bránia efektívnemu dialógu medzi stranami konfliktu.
Rokovania bez predbežných otázok
Zásadným dôvodom neúspechu pokusov o rokovania je predstava niektorých politikov, že môžu viesť dialóg spôsobom, ktorý je typický pre vysielanie mienkotvorných médií. Každý, kto sleduje západné a slovenské médiá, vie, ako tam vyzerá „diskusia“ o aktuálnych problémoch nášho východného suseda. Do diskusií sú zvolávaní účastníci nie preto, aby viedli o problémoch dialóg, ale preto, aby tento dialóg predstierali. Počas krízy na Ukrajine sa pre slovenské médiá stalo zvykom volať do televíznej diskusie skupinu účastníkov s veľmi podobnými názormi, podporujúcimi povstalcov v Kyjeve. Typickým príkladom bola včerajšia „diskusia“ Večer pod lampou, kde účastníci svorne varovali pred „rusofilnými ilúziami“, ponúkali analógiu Putina s Hitlerom a celé to skončilo úvahami o vrodenej rozťahovačnosti ruských novinárov pri športových podujatiach.
Nedostatok pochopenia Ruska sa prejavil i pri nedávnej organizácii „kontaktnej skupiny pre Ukrajinu“, do ktorej chceli západní politici začleniť i Rusko. Ruskí politici mali prísť do Paríža, aby sa tam pokúsili spolu s predstaviteľmi západu a A. Jacenjukom ako predstaviteľom Ukrajiny nájsť riešenie krízy. Lenže toto selektívne zloženie nemohlo fungovať. Predstavme si totiž, že by V. Putin zavolal západných politikov do Moskvy, aby tam o Ukrajine rokovali s ním a V. Janukovyčom ako s oficiálnym prezidentom Ukrajiny. Samozrejme, s O. Turčynovom ani A. Jacenjukom by sa pri rozhovoroch nepočítalo. Je zrejmé, že západní politici by trvali aj na prítomnosti politikov z Kyjeva.
Podobné návrhy na „rokovania“ obvykle nevedú k cieľu, lebo sa v nich objavuje veľmi zásadná predbežná požiadavka. V prípade Ukrajiny ide o otázku uznania oficiálnej hlavy štátu, na ktorej sa zatiaľ Rusko a západné mocnosti nevedia dohodnúť. Pre Rusko je prezidentom stále V. Janukovyč, hoci ho západ považuje za zločinca. Západ miesto neho uznáva O. Turčynova, ale ten je podľa Rusov iba pučista. Najprv si teda treba objasniť, kto vlastne predstavuje Ukrajinu a k tomu by boli potrebné rozhovory priamo medzi Turčinovom a Janukovyčom. S Janukovyčom však Jacenjuk či Turčynov odmietajú jednať o tom, kto vlastne reprezentuje Ukrajinu. Miesto toho chcú hneď pristúpiť k rokovaniam s Moskvou.
Moskva odmieta rokovať s novou mocou v Kyjeve bez účasti V. Janukovyča preto, lebo by tým de facto poprela svoje doterajšie kroky. Dala by tým najavo, že všetko, na čom sa dohodla s V. Janukovyčom od konca februára, boli vlastne dohody so „súkromnou osobou“. To by Moskvu postavilo do horšej pozície a preto podobné rokovania neprijme. Miesto podobných trikov treba začať rokovať seriózne.
Ani navrhované rokovania medzi Kyjevom a Krymom zrejme nepovedú k úspechu. Opozícia totiž premeškala možnosť hneď po ovládnutí Kyjeva sformovať širšiu vládu s účasťou regiónov. Vtedy mohol Kyjev s Krymom rokovať, ale dnes mu už nemá čo ponúknuť. Kyjev v podstate nemôže ponúknuť nič, čo by Krym aj tak nemal. Ak by však Krym pristúpil na rokovania vo formáte centrálna vláda – autonómna oblasť, tak by de facto uznal vládu v Kyjeve. To je ale pre Krym nevýhodná predbežná podmienka.
Dohody treba dodržovať!
Ďalším ústredným dôvodom neúspechu snáh o dialóg je hlboká nedôvera medzi potenciálnymi partnermi. Táto nedôvera je založená na skúsenosti. Všetci si dobre pamätáme na dohodu medzi prezidentom Janukovyčom a predstaviteľmi opozície o urovaní konfliktu na Ukrajine. Dohodu garantovali ministri zahraničia z Poľska, Nemecka a Francúzska, dlho však nevydržala a jej nedodržanie viedlo k zmenám pomeru síl v hlavnom meste Kyjeve.
Moskva mala už počas vtedajších rokovaní o dohode o urovnaní konfliktu dojem, že táto dohoda nebude zo strany opozície dodržaná a bude slúžiť len na ďalší presun moci v prospech povstalcov. Aj preto k celej dohode zaujala rezervovaný postoj. Žiaľ, ruské obavy o trvácnosť dohody sa naplnili. Po porušení dohody sa viacerí signatári tejto dohody stali v očiach Moskvy nedôveryhodnými.
Na to, aby sa dalo rokovať, musí existovať sila, ktorá dokáže vyrokované závery presadiť. Že za nového premiéra Ukrajiny vhlásili v Kyjeve práve A. Jacenjuka, ktorý predtým podpísal dohodu o urovnaní konfliktu s V. Janukovyčom, bolo nešťastné. Práve on totiž mal garantovať, že nedôjde k udalostiam, ktoré ho nakoniec priviedli k funkcii premiéra. Je pritom jedno, či porušenie dohody s V. Janukovyčom priamo podporoval alebo bol prekričaný Majdanom, tak či onak, po porušení dohody sa nemal tlačiť do vysokých funkcií. Lenže A. Jacenjuk sa stal premiérom v Kyjeve len vďaka porušeniu dohody s V. Janukovyčom a to ho veľmi diskredituje.
Moskva odmieta osobu A. Jacenjuka aj preto, lebo v jeho prípade má pocit, že celý vývoj udalostí, vrátane porušenia dohody, spolurežíroval. Rusi nemohli prehliadnuť fakt, že sa do bodky naplnili slová V. Nuland z amerického ministerstva zahraničia, ktorá v známom uniknutom rozhovore „nominovala“ A. Jacenjuka do funkcie premiéra. V. Nuland tiež „odsúdila“ mimo vládu V. Kličku. Hoci práve on bol na začiatku najvýraznejšou postavou demonštrácií, dnes sa v médiách objavuje oveľa menej a pri svojom revolučnom konaní stratil mnoho. V. Kličko stratil priazeň aj istej časti východnej polovice Ukrajiny, ktorú ostatní lídri opozície nikdy nemali. Určite sa ešte môže vrátiť do hry, no momentálne je skôr v defenzíve. Na rozdiel od V. Kličku si ultranacionalista O. Tiahnybok až tak nepohoršil: svojich voličov zo západnej Ukrajiny si udržal a stále má vplyv aj v Kyjeve.
Kto porušuje medzinárodné právo
Bez ohľadu na legitimitu však má v jednej veci Jacenjukova vláda pravdu. Treba jasne povedať, že Rusko konaním na Kryme porušilo medzinárodné právo a pripojením Krymu by sa dopustilo anexie cudzieho územia. Na druhej strane, najneskôr od vojen v Kosove a v Iraku platí, že ani západné veľmoci nerešpektujú Chartu OSN.
Dokonca ani Ukrajina Chartu OSN nerešpektuje. V roku 2003 sa totiž zúčastnila „koalície dobrovoľníkov“, ktorá v roku 2003 podporovala okupáciu suverénneho štátu Iraku bez súhlasu OSN a z vymyslených dôvodov. Ukrajina teda sama pomáhala otvoriť „Pandorinu skrinku“ porušovania medzinárodného práva.
Žiaľ, Rusko sa od roku 2008 očividne vydalo v stopách západných krajín, najmä v stopách USA a za to ho treba odsúdiť. Avšak treba ho odsúdiť tak, ako boli odsúdené USA a ich „koalícia dobrovoľníkov“ za inváziu do Iraku. Všetci sa pamätáme, že vtedy západné mocnosti za ich neporovnateľne krvavejšie zločiny nikto nepostihoval a to veľmi poškodilo celé medzinárodné právo.
Iste, že Rusko svojim aktuálnym konaním porušilo nielen právne nezáväzné Budapeštianske memorandum o Ukrajine z roku 1994, ale aj záväzné normy OSN. Problém je však v tom, že viaceré západné štáty, ktoré siahali na suverenitu iných v minulosti, dnes nemajú dôveryhodnosť pri odsudzovaní aktivít Ruska. Mnohí na západe sú trochu prekvapení, že aj iná veľmoc porušuje Chartu OSN, ale práve ostré vyjadrenia svedčia o bezmocnosti západných politikov.
Falošné analógie: 1938 a 1968
Ostré vyjadrenia západných politikov a novinárov sa opierajú o falošné analógie z minulosti. U nás sa v zásade objavujú dve analógie: Mníchov 1938 a okupácia ČSSR z roku 1968. Je paradoxom, že hoci extrémna pravica bola zapojená do protestov práve v Kyjeve, tak analógie s A. Hitlerom vyslovujú západní politici a novinári v súvislosti s V. Putinom.
Analógia s Mníchovom 1938 však vôbec neplatí. Pamätáme sa, že Rusko sa pokúsilo vyriešiť konflikt na Ukrajine, ktorý vyvolali prozápadné protesty, dohodu o regulácii konfliktu, Dohodu nakoniec garantovali Francúzsko, Nemecko a Poľsko, bola však jednostranne porušená prozápadnými povstalcami v Kyjeve. Keby sa dohoda dodržala, situácia mohla byť vyriešená inak. V prípade roku 1938 žiadna podobná analógia neexistovala.
Na Ukrajine sa dnes objavuje i spor o legitimitu štátnych orgánov, ktorý v roku 1938 vôbec neexistoval. Značná časť Ukrajiny totiž stále neuznáva vládu A. Jacenjuka ani prezidenta O. Turčynova v Kyjeve. Nič také v prípade roku 1938 neplatilo. Henlein na rozdiel od Janukovyča nikdy prezidentom štátu nebol a nijakí „Benešovi aktivisti z Václaváku“ sa ho nepokúsili zvrhnúť. Nemecko v roku 1938 uznávalo za prezidenta E. Beneša, Rusko dnes O. Turčynova neuznáva. Jemne povedané, analógia s rokom 1938 je veľmi nepresná z týchto i ďalších dôvodov.
Pri situácii na Kryme nejde ani o analógiu s inváziou z roku 1968, nakoľko dnes veľká časť Ukrajiny vyvesuje ruské vlajky a víta Rusov ako osloboditeľov. To sa v ČSSR v roku 1968 skutočne nestávalo a obyvateľstvo sovietske vlajky spontánne nevyvesovalo…
Boj dobra so zlom?
Je zrejmé, že podobná ostrá rétorika západných novinárov a politikov je iba prázdnou formou. Napriek masívnej manipulácii v médiách len málokto uverí tomu, že V. Putin je novým Hitlerom a že chystá moderný Mníchov. Tá ostrá rétorika však vedie k tomu, že medzi Ruskom a západnými veľmocami sa nerozpráva takmer vôbec. Nemožno si nevšimnúť, že k mnohým výrokom západných predstaviteľov Moskva nezaujíma vôbec žiadne stanovisko.
Dialóg medzi západom a Ruskom o Ukrajine nie je možný v situácii, keď jedna strana vníma svoju pozíciu ako boj s absolútnym zlom. Iste, že kompromis medzi dobrom a zlom nie je vhodný, ale ten čierno-biely pomer v prípade vzťahov západu a Ruska vôbec neexistuje. Americkí a európski politici si musia otvorene priznať, že ani v ukrajinskom konflikte nestáli vždy na tej správnej strane. Nedávno uniknutý rozhovor estónskeho ministra a vysokej predstaviteľky EÚ C. Ashton to iba potvrdzuje: http://rt.com/news/ashton-maidan-snipers-estonia-946/
Celá debata | RSS tejto debaty