brankof.blog.pravda.sk

Dňa 24. augusta oslávila Ukrajina svoj Deň nezávislosti. Dôvodom týchto osláv bolo to, že dňa 24. augusta 1991 Najvyšší soviet Ukrajinskej SSR prijal Deklaráciu nezávislosti. Niet pochýb, že pre mnohých Ukrajincov to bol veľmi dôležitý dátum, keďže oddelenie od Sovietskeho zväzu považovali za spravodlivé. Samozrejme, dodnes existuje aj veľká skupina osôb, na východnej i západnej Ukrajine, ktoré za bývalým ZSSR pociťujú nostalgiu, keďže životná úroveň väčšiny Ukrajincov bola vtedy vyššia než dnes. Ukrajina na rozdiel od Bieloruska alebo Ruska nedokázala dostatočne stabilizovať svoju ekonomiku, ktorá bola v 90. rokoch zásadným spôsobom rozvrátená. Keďže Ukrajina ekonomicky veľmi zaostáva za Ruskom i za Bieloruskom (na ktoré sa niekedy na západe štátu pozerajú zvysoka) je pre mnohých Ukrajincov oslava nezávislosti trochu rozpačitá…

               Paradoxy osláv nezávislosti

Oslavy Dňa nezávislosti boli počas roku 2014 spojené s rôznymi paradoxmi. Ukrajinci pri týchto oslavách oslavujú slobodnú vôľu ľudí, ktorí v roku 1991 veľmi túžili po oslobodení od ZSSR. Zabúdajú však, že dnes na Ukrajine existuje obyvateľstvo, ktoré tiež túži po nezávislosti – tentokrát od Ukrajiny. V máji 2014 sa v Doneckej a Luhanskej oblasti uskutočnilo referendum, pri ktorom veľká väčšina tamojších voličov jednoznačne hlasovala za nezávislosť od Ukrajiny. Pre nich znie naozaj paradoxne, že práve tí Ukrajinci, ktorí sa najviac hrdia svojou „nezávislosťou“, rozhodne odmietajú priznať určitú formu nezávislosti Doneckej a Luhanskej ľudovej republike.

Ukrajinské vedenie okolo P. Porošenku pritom nielen odmieta priznať ľudovým republikám na východe nezávislosť, ale dokonca vylučuje aj rokovania o nejakých rozumných kompromisoch, ako napr. o federalizácii Ukrajiny. Jediným sľubovaným ústupkom má byť akási „decentralizácia“, ktorú ale bude môcť kyjevský parlament kedykoľvek zmeniť a jej garancie by tak zrejme nemali trvácnosť. Žiaľ, miesto hľadania rozumných kompromisov P. Porošenko a spol. aj počas búrlivých osláv dňa nezávislosti „topili ľudové republiky v krvi“…

Z hľadiska ústavného postavenia oboch oblastí je pritom zmena dnešného statusu na Ukrajine nevyhnutná viac než kedykoľvek predtým. Status Doneckej a Luhanskej oblasti z obdobia pred občianskou vojnou si miestni už len ťažko dokážu prestaviť. Netreba pritom spomínať, že podľa sovietskej ústavy mala Ukrajina v ZSSR v roku 1991 veľké množstvo ústavných práv, vrátane svojho členstva v OSN, teda práv, o akých dnes Donecká a Luhanská oblasť nemôžu ani snívať. Pritom podiel etnického ukrajinského obyvateľstva v ZSSR pri rozpade (asi 15%) nebol ani taký vysoký ako podiel ruského etnika na dnešnej Ukrajine. O percentuálnom podiele rusko-jazyčného obyvateľstva netreba ani hovoriť, ten je podstatne vyšší…

Zaujímavá by bola aj analýza toho, ako nová moc v Kyjeve chápe svoju nezávislosť. Vzniká dojem, že nezávislosť chápu len ako nezávislosť od Ruska. Bolo to zrejmé i z prejavu P. Porošenka, ktorý jednostranne vyzdvihoval západné veľmoci ako priateľov, hoci toto je len názor časti Ukrajiny. V niektorých regiónoch však pri pojme nezávislosť kladú skôr dôraz na nezávislosť od iných krajín, napr. od USA. Na východe a juhu Ukrajiny (nielen v Donecku a Luhansku) sa mnohí ľudia pýtajú, ako to, že americkí poradcovia tak často navštevujú kyjevské úrady a spoluurčujú štátnu politiku. A tiež sa pýtajú, prečo americkí predstavitelia s pomocou svojich mimovládnych organizácií financovali a organizovali hnutie na Majdane. V tejto súvislosti si nemožno nevšimnúť skutočnosť, že zatiaľ čo V. Janukovyč ako prezident dlho lavíroval medzi Západom a Ruskom a snažil sa zostať nezávislým, tak P. Porošenko ostentatívne postupuje v línii americkej zahraničnej politiky. Aj na oslavách nezávislosti premeškal príležitosť, aby dokázal, že chce byť prezidentom skutočne nezávislého štátu.

            Kto spochybnil ústavné garancie nezávislosti?

V atmosfére konfliktu však noví ukrajinskí politici zabudli, že podľa ústavy sú občanmi Ukrajiny nielen oni, ale musia brať do úvahy i názory na nezávislosť prítomné na východe štátu. Nezávislosti Ukrajiny nepomáha, že západná Ukrajina sa snaží presadzovať svoju víziu jednoty nezávislej Ukrajiny neústavným spôsobom. Ústava sa často chápe ako rozhodnutie o spôsobe a formách politickej jednoty. A preto tí, ktorí porušia ústavu, ohrozujú politickú jednotu. Nie každé porušenie ústavy vedie k občianskej vojne, ale protiústavná zmena najvyšších predstaviteľov výkonnej a súdnej moci len ťažko zostane bez následkov. Príkladom je zvrhnutie prezidenta, ktorý mal podporu hlavne na východe Ukrjainy, v rozpore s ústavnými pravidlami platiacimi na celej Ukrajine. A následne i zvrhnutie skupiny sudcov ústavného súdu.

Fakt, že protiústavný postup proti prezidentovi a ústavnému súdu z februára 2014 ohrozil ústavnú jednotu Ukrajiny, netreba podceňovať. Na východe Ukrajiny vnímajú protiústavnosť novej moci aj ako hrozbu nezávislosti Ukrajiny: po zvrhnutí prezidenta získali mnohí ľudia dojem, že Ukrajina bola nelegálnym pučom pozbavená nezávislosti a dostala sa do područia USA. Obyvatelia na východe tvrdia, že ak sa má hovoriť o nezávislosti, táto mala byť realizovaná i vo vzťahu k západným veľmociam.

Prečo je rozbitie ústavného poriadku Ukrajiny vo februári 2014 natoľko významné i z hľadiska ukrajinskej nezávislosti? Ústava je totiž hlavným dokumentom, garantujúcim ukrajinskú nezávislosť. Ukrajinská ústava nemôže platiť len vtedy, keď ide o boj proti ľudovým republikám na východe Ukrajiny. Ukrajinská ústava musí platiť aj vtedy, ak ide o zmenu štátnych funkcionárov, ktorí začnú byť nepohodlní západným veľmociam. Ak sa tu ústavná forma politickej jednoty neudrží, tak vznikne nebezpečná situácia. Práve kvôli protiústavnému prozápadnému puču v Kyjeve nadobudli obyvatelia Donecka a Luhanska dojem, že garancie ukrajinskej ústavy prestali platiť. Po dobytí Kyjeva proamerickými silami tak na východe vyhlásili vlastnú nezávislosť voči novej moci v Kyjeve.

Z hľadiska porušovania práva sa zdá absurdné i to, ako niektorí politici a médiá pri ruskom humanitárnom konvoji, ktorý bol skontrolovaný Červeným krížom, zdôrazňovali význam ukrajinských byrokratických procedúr a hovorili o ruskej invázii. Lenže tí, ktorí sa pri humanitárnom konvoji dovolávali byrokratických náležitostí podľa ukrajinských zákonov, sa pri najhrubšom porušovaní ukrajinskej ústavy na Majdane vôbec neozývali. Niektorí hovoria o humanitárnom konvoji dokonca ako o invázii, hoci je zrejmé, že keby Rusi naozaj inváziu spustili, už by boli v Kyjeve…

               Ako ďalej s politickou jednotou?

Žiaľ, nová moc v Kyjeve nielenže opakovane nerešpektuje ukrajinskú ústavu, ale nemieni svojim nespokojným regiónom na východe poskytnúť ani len zlomok tej slobody, ktorú Ukrajina dostala v roku 1991. V mene nezávislosti Ukrajiny tak P. Porošenko a spol. stále bombardujú regióny, ktoré si želajú byť nezávislými od Kyjeva. A na miestnych obyvateľov neberú príliš ohľad.

Situácii na východe Ukrajiny nepomohlo ani to, že v deň osláv nezávislosti viedli orgány ľudových republík ukrajinských zajatcov ulicami Donecka, aby demonštrovali neúspech kyjevskej politiky. Prehliadka zajatcov bola zrejme dôležitá pre morálku miestneho obyvateľstva, ale tí vojaci, ktorých nová moc v Kyjeve núti bojovať na východe, sú často len ďalšími obeťami nacionalistickej politiky Kyjeva.

Od začiatku bojov je jasné, že súčasný konflikt sa nebude dať vyriešiť bez kompromisov, a to často bolestných kompromisov. Deň nezávislosti Ukrajiny bola opäť jedna premrhaná príležitosť prezidenta P. Porošenku na vytvorenie skutočného mierového plánu, odlišného od kamufláže, ktorú pripravil minule. Pozri: http://brankof.blog.pravda.sk/2014/06/22/je-mierovy-plan-p-porosenku-mysleny-vazne/

Predpokladom mierového plánu by ale bolo skutočné rokovanie s protistranou. Do Minska na rokovania o riešení konfliktu bolo treba pozvať i predstaviteľov ľudových republík, inak nemôžu byť rokovania efektívne. Žiaľ, takto sa s každým ďalším dňom bojov bude zvyšovať nenávisť medzi skupinami obyvateľstva a znižovať šanca na zmier!