brankof.blog.pravda.sk

Ako je dobre známe, počas minulého týždňa sa v súvislosti s ukrajinskou krízou objavilo niekoľko zaujímavých udalostí. Napriek tomu, že záujem celého sveta bol zameraný na udalosti vo Francúzsku, pozornosť by si zaslúžili najmä vyjadrenia ukrajinského premiéra A. Jaceňuka v Berlíne. Hoci si svet od tohto politika vypočul už nejedno zvrátené vyjadrenie, tento krát išiel ešte ďalej ako obvykle a vyrozprával svetu, ako Sovietsky zväz napadol Nemecko.

            Excesy A. Jaceňuka v Berlíne

A. Jaceňuk počas svojej návštevy Nemecka vystúpil vo verejno-právnej televízii ARD: http://www.tagesschau.de/multimedia/video/video-53155.html . Jeho vystúpenie malo zvýšiť sympatie európkej verejnosti voči novej ukrajinskej vláde, ktorá je zúfalo odkázaná na hospodársku pomoc EÚ. Podľa očakávania, celé interview bolo plné ostrej kritiky „ruskej agresie“, osoby V. Putina a politických ambícií Ruska. Korunu všetkému ale A. Jaceňuk nasadil, keď povedal: „Všetci si dobre spomíname na sovietsku inváziu na Ukrajinu a do Nemecka.“ A následne upozornil, že podobnú situáciu nemožno znovu pripustiť…

Ak chcel A. Jaceňuk týmito svojimi výrokmi získať sympatie, tak sa vo svojich očakávaniach veľmi zmýlil. V Nemecku si totiž nepamätali zmieňovanú sovietsku inváziu do Nemecka, avšak veľmi dobre si pamätali nemeckú inváziu do Sovietskeho zväzu z roku 1941. Zvlášť trápne bolo, že premiér takýto výrok povedal v nemeckej televízii ARD. Keby tam totiž podobný výrok povedal nejaký Nemec, už by sa o neho začal zaujímať ako o pravicového extrémistu nemecký orgán ochrany ústavnosti (tzv. Verfassungsschutz).

Ukrajinský premiér priviedol do veľmi trápnych rozpakov práve svojich hostiteľov. Západné médiá a politici sa celý rok veľmi úporne snažili presvedčiť vlastnú verejnosť, že tvrdenia o rozšírených sympatiách k nacizmu a fašizmu na Ukrajine sú len výmyslom ruskej propagandy. A tu sa zrazu nemeckí diváci priamo od ukrajinského premiéra dozvedeli, že nacisti sa vlastne iba bránili sovietskemu útoku. Nič nemohlo Nemcom otvoriť oči lepšie ako to, keď A. Jaceňuk v interview urobil bez okolkov analógiu medzi súčasnou Ukrajinou a Treťou ríšou.

Slová A. Jaceňuka by mohli byť legitímnym dôvodom na jeho odstúpenie z funkcie, to sa však na súčasnej Ukrajine očakávať nedá. Vyjadrenia premiéra ale neboli príjemné ani mnohým Ukrajincom. A. Jaceňuk sa preto za svoje slová mal ospravedlniť, prinajmenšom ukrajinským obetiam nacizmu. Jeho reakcia však iba dovŕšila celú absurditu: keď mu poradcovia vysvetlili, aký škandál svojím prepisovaním histórie spôsobil, tak poslal hovorkyňu, aby tá jeho slová dodatočne vysvetlila. Vraj mal pán premiér na mysli povojnovú okupáciu Nemecka Sovietskym zväzom, ktorý bránil zjednoteniu…

            Fakľové pochody

Napriek tomu, že slová A. Jaceňuka mali vysokú výpovednú hodnotu, nešlo o prvú udalosť v tomto roku, ktorá mala otvoriť západným pozorovateľom oči. Už na začiatku roka, 2. januára, sa v mestách Ukrajiny uskutočnili fakľové pochody, ktorými sa pokúšali pravicoví extrémisti na Ukrajine osláviť narodeniny S. Banderu. Fakľové pochody sú jasnou symbolikou pripomínajúcou nacistické praktiky. Aj nacisti v 30-tych rokoch používali pochody s fakľami ako demonštráciu svojej politickej sily. Avšak účastníci banderovského pochodu pripomínali nacistické pochody nielen fakľami. Podobne ako nacisti počas pochodu vykrikovali nenávistné heslá a napadli aj niektorých novinárov, ktorí celú akciu nakrúcali. Polícia však napriek tomu nezasahovala…

Za veľmi významnú okolnosť „fakľových pochodov“ možno považovať účasť predstaviteľov tzv. dobrovoľníckych práporov, ktorí bojujú na východnej Ukrajine. Ak niekto potreboval dôkaz o ideovom nastavení tých, ktorí bojujú za P. Porošenku, tak ho tu jednoznačne dostal. Pri takýchto bojových jednotkách sa Kyjevu naozaj nepodarí presvedčiť obyvateľov východnej Ukrajiny, že to s nimi myslí dobre. Nielen na Ukrajine je pritom postoj prozápadných síl k S. Banderovi veľmi dobre známy. Veď už aj „vzorový demokrat“ V. Juščenko udelil S. Banderovi in memoriam titul „Hrdina Ukrajiny“ …

Veľmi pochybnou sa javí snaha relativizovať fakľové pochody banderovcov v našich médiách, napr.: http://www.sme.sk/c/7570742/vojna-ozivila-symbol-banderu-ukrajinci-pochodovali-s-faklami.html#ixzz3NgkIbclj . Zdá sa, že nenávisť k Rusku je dnes najvyšším zákonom niektorých médií a možno ňou ospravedlniť skutočne čokoľvek. Predstavme si totiž, že by niekto na Slovensku zorganizoval fakľový pochod k výročiu narodenia J. Tisu a vykrikoval pri tom protimaďarské heslá. Alebo že by štát udelil J. Tisovi titul „hrdina Slovenska“. Ako by asi reagovali naše tzv. mienkotvorné médiá, ktoré sa dnes tak úporne snažia bagatelizovať fakľové pochody na Ukrajine?

            Schizofrenický postoj k banderovcom

Mediálna schizofrénia vo vzťahu k J. Tisovi a S. Banderovi je naozaj veľmi zvláštna. Pociťuje ju aj Česká televízia, ktorá v roku 2010 nakrútila dokument s názvom „Banderovci“. Ide pritom o značne nevyvážený dokument, ktorý síce obsahuje celkom zaujímavé výpovede jednotlivcov, ale temné stránky banderovcov sú akosi „zatlačené do úzadia“. O povahe filmu svedčí už to, o koho názory sa tvorcovia dokumentu opierali: podľa ich vyjadrení sa celého nakrúcania zúčastnil historik M. Šmigeľ. Ten im sprostredkoval aj kontakty na Ukrajine. V prípade M. Šmigeľa ide o historika, ktorý má síce značné znalosti o problematike, avšak zjavne poskytuje pohľad jednej strany. O tom, na akých historikov sa tvorcovia filmu orientovali, svedčí aj tento ich výrok: „Na začátku našich příprav na film vládla na Ukrajině prozápadní politická reprezentace, ukrajinští historici měli skoro výsadní postavení, dveře všech archivů měli stále otevřené. V průběhu natáčení se konaly prezidentské volby, ve kterých zvítězil proruský kandidát, a z těchto stejných historiků se ze dne na den stali bezmála disidenti.“ Tu: http://www.ceskatelevize.cz/porady/10267432275-banderovci/410235100021006/4965-rozhovor-s-tvurci/ .

Skúšam si predstaviť podobný film o „tisovcoch“ na Slovensku. Že by verejno-právne ČT alebo RTVS nakrútili takýto dokument, s emocionálnymi výpoveďami o prenasledovaní za boľševikov, ale aj s mnohými opomenutiami o temných stránkach režimu a to podľa nôt „protisovského“ historika. To by bolo kriku!

O S. Banderovi si netreba robiť žiadne ilúzie. Od začiatku druhej svetovej vojny sa jeho oddiely zúčastňovali na nacistických zločinoch a agresiách. Aj pri útoku na ZSSR Nemcov všemožne podporovali, a to napriek tomu, že Nemci s nimi do budúcnosti príliš nepočítali a nacistický postoj k obyvateľstvu ZSSR ako k „podľuďom“ im musel byť dobre známy. Do reality sa začali banderovci dostávať po obsadení mesta Ľvov: najprv tam spáchali obrovské množstvo zločinov na miestnom poľskom a židovskom obyvateľstve a potom sa vo svojej víťaznej eufórii rozhodli vyhlásiť vlastný ukrajinský štát na čele so S. Banderom. Samozrejme, všemožne sa pritom snažili deklarovať vernosť Tretej ríši. S. Bandera a spol. dúfali, že sa tak stanú spolupracujúcim satelitom nacistického Nemecka.

A. Hitler však mal iné plány: v roku 1941 totiž veril, že vojna so ZSSR bude rýchla a víťazná. Nemienil sa o korisť deliť, a už vôbec nie s východnými Slovanmi. Preto v rokoch 1941 – 1944 nechal S. Banderu internovať v koncentračnom tábore v Sachsenhausene. Režim jeho a niektorých ďalších väzňov však bol veľmi odlišný: nacisti tam držali aj viacerých politických prominentov, ktorých chceli mať pod dozorom pre prípad, že by ich potenciálne ešte niekedy mohli využiť. Išlo napr. o bývalého rakúskeho kancelára K. Schuschnigga. Napriek internácii nežili daní politici v žiadnych barakoch, ale v pomerne slušných podmienkach. Mali špeciálny status (Sonderhäftling) a špeciálne zaobchádzanie. V roku 1944 sa nacisti rozhodli S. Banderu opäť využiť. Vedeli, že ich plány na obsadenie ZSSR stroskotali, ale potrebovali novú „potravu pre kanóny“ a tak zapojili S. Banderu a jeho jednotky do boja proti ZSSR.

Ani určité rozpory s A. Hitlerom, týkajúce sa budúcnosti Ukrajiny po roku 1941 a ani pobyt v Sachsenhausene však S. Banderu nevyviňujú zo zločinov, ktoré jeho jednotky spáchali. Existovalo totiž aj mnoho iných, ktorí sa podieľali na zločinoch A. Hitlera, ale keď sa dostali do rozporov, tak sa s nimi „vodca“ tvrdo vysporiadal. Viacerí z najtvrdších nacistov skončili veľmi zle a dokonca ani najprominentnejší nacisti sa nevyhli pomste A. Hitlera. Napr. E. Röhm bol na príkaz A. Hitlera nielen internovaný, ale priamo usmrtený a aj samotný H. Himmler mal byť na konci vojny zatknutý, tiež na Hitlerov príkaz. Možno azda kvôli týmto faktom zabudnúť na Röhmove alebo Himmlerove zločiny? A vyviniť ich ako „hrdinov Nemecka“?

             Pocit nadradenosti?

Žiaľ, pokusy prepisovať históriu ukrajinskými politikmi nie sú ničím novým. Niektorí politici a médiá na Západe sa snažia tieto javy bagtelizovať, avšak bagatelizovať nemožno nacionalistický pocit určitých skupín na západnej Ukrajine. Ten ich už pomerne dlho vedie k tomu, aby sa na rusky hovoriace obyvateľstvo pozerali zvrchu. A aj EÚ by si mala dať pozor na snahu niektorých Ukrajincov využívať Európu ako zdroj svojho pocitu nadradenosti nad Rusmi podľa vzoru: My sme civilizovaní Európania, vy ste necivilizovaní Aziati! Podobné nezmyselné pocity nadradenosti voči „kočovníkom z Ázie“ by sa totiž dali využívať napr. aj voči maďarskej menšine v SR…