brankof.blog.pravda.sk

V posledných dňoch sa najmä v súvislosti s výročím pripojenia Krymu a Sevastopoľu k Rusku veľmi často diskutuje o analógiách medzi porušením územnej celistvosti Srbska (tzv. nezávislosť Kosova z februára 2008) a porušením územnej celistvosti Ukrajiny (Krym a Sevastopoľ v marci 2014). Už samotný fakt, že západní politici a mienkotvorné médiá túto analógiu tak ostro odsudzujú, je veľavravný: ukazuje to totiž, že nedocenili, akým významným precedensom sa Kosovo stane.

Na toto riziko sme mnohí upozorňovali už dávno pred Krymom, napr.: http://brankof.blog.pravda.sk/2012/12/14/etnicka-cistka-ako-zaruka-mieru-v-kosove/ . Reakciou však bola len arogancia politikov a médií. Kosovský prípad ale politiku západných veľmocí dobehol rýchlejšie než si sami mysleli a tak dnes mienkotvorné médiá zúfalo hľadajú dôvod, prečo odmietnuť porušenie územnej integrity Ukrajiny a súčasne legitimizovať porušenie územnej integrity Srbska. Skúsme sa pozrieť na najčastejšie argumenty, ktoré sa pri týchto pokusoch obvykle uvádzajú.

1. Etnická čistka v Kosove

Ako najčastejší argument v prospech porušenia územnej celistvosti Srbska sa označuje etnická čistka, ktorá sa v Kosove odohrávala pred rokom 1999 proti Albáncom. Tá má byť ospravedlnením toho, že Kosovo sa môže odtrhnúť a Krym nie. Uvedená argumentácia je však nesprávna. Na tomto mieste nebudeme rozoberať pochybnosti o srbských zločinoch, hoci o tom by sa tiež dalo diskutovať, napr. prečo nie je dodnes zverejnená forenzná správa fínskych lekárov o udalostiach v Racaku. Nech však bola srbská etnická čistka v Kosove proti Albáncom akákoľvek, bola zakončená rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 1244 (1999) a tá garantovala práve územnú celistvosť Srbska. Tzv. nezávislosť Kosova nebola vyhlásená ako výsledok udalostí z roku 1999, ale bola vyhlásená v úplne odlišnej situácii – v situácii roku 2008.

Pri hodnotení situácie v Kosove v 21. storočí si tiež treba uvedomiť, že protiprávna vojenská akcia NATO bez mandátu OSN z roku 1999 mier do Kosova nepriniesla. V Kosove sa od roku 1999 totiž uskutočňuje obrátená etnická čistka – proti kosovským Srbom a Rómom. Z údajov UNHCR, ako aj viacerých organizácií, vyplýva, že z Kosova pred útokmi Albáncov zutekalo asi štvrť milióna ne-Albáncov, prevažne Srbov. Keďže ale „mierotvorné“ jednotky NATO v Kosove protisrbským zločinom nezabránili, Albánci Kosovo po roku 1999 etnicky „vyčistili“ a zvyšky zastrašeného srbského obyvateľstva uzavreli v „hermeticky izolovaných“ enklávach.

Musíme si uvedomiť, že práve táto etnická čistka veľmi napomohla snahám Albáncov o tzv. nezávislosť Kosova v roku 2008. Je totiž zrejmé, že čím viac Srbov by v Kosove zostalo, o to ťažšie by sa vyhlásenie nezávislosti presadzovalo. Keď sa v roku 2008 deklarovala v Prištine tzv. nezávislosť, nemohla väčšina obyvateľov Kosova srbského pôvodu ani len navštíviť svoje obydlia, nieto ešte spolurozhodovať o budúcnosti. To veľmi spochybňuje legitimitu tzv. nezávislosti Kosova z roku 2008.

Na rozdiel od Kosova, na Kryme prebehlo referendum v marci 2014 v oveľa stabilnejších pomeroch: veľká väčšina Ukrajincov a Tatárov sa na Kryme referenda zúčastniť mohla a ani po marci 2014 tam nemusia živoriť v nejakých uzavretých ghettách.

Tvrdenia o etnickej čistke ako dôvode pre nezávislosť Kosova sú však zvláštne aj preto, že práve USA a ďalšie členské štáty NATO nesú zodpovednosť za strašné zločiny na Blízkom Východe. A paradoxne, v čase, keď sa Turecko ako člen NATO zúčastnilo bombardovania Juhoslávie v roku 1999, vykonávalo súčasne aj veľkú ofenzívu voči kurdským regiónom vo východnej Anatólii.

Veľmi často sa v súvislosti s nezávislosťou Kosova tiež spomínajú aj predošlé konflikty na Balkáne, najmä v Bosne a Hercegovine. Takýto postoj je ale neodôvodnený: Juhoslávia sa v roku 1995 stala garantom dohôd z Daytonu o statuse Bosny a Hercegoviny a tie si plnila.

2. Dlhé rokovania o statuse

Ako ďalší z argumentov v prospech Kosova a proti Krymu sa objavuje aj tvrdenie, že dlhé rokovania o statuse Kosova medzi Prištinou a Belehradom v rokoch 1999 – 2008 boli dostatočným dôvodom pre uznanie nezávislosti. Lenže ak je dlhý čas rokovaní o statuse dôvodom na jednostrannú nezávislosť nejakého subjektu, treba sa spýtať, prečo takýto argument nepoužíva EÚ v prípade Severného Cypru.

Ako je známe, v roku 1974 obsadilo Turecko severnú časť Cyperskej republiky v súvislosti s obavami o osud tamojšej tureckej menšiny. Turci však územie priamo neanektovali a ponechali si len faktickú kontrolu nad daným územím. Medzi rokmi 1974 – 1983 sa potom viedli dlhé neúspešné rozhovory medzi stranami sporu. Preto po ich zlyhaní vyhlásil Severný Cyprus v roku 1983 jednostranne nezávislosť.

V podstate nastala analogická situácia ako v Kosove. Z hľadiska počtu rokov trvania sporu tu však existuje rozdiel len v tom, že o Severnom Cypre sa rokuje oveľa dlhšie než o Kosove: Rokovalo sa pred i po roku 1983 a stále bezvýsledne. V prípade Severného Cypru však ani dlhé roky hľadania riešení územných sporov neboli dostatočnou legitimizáciou pre uznanie jednostrannej nezávislosti. Podobne by teda nemali byť ani v prípade Kosova. Mimochodom, Cyprus nie je jediným prípadom jednostranného narušenia územnej integrity štátu, pri ktorom sa rokuje oveľa dlhšie než v prípade Kosova. Používanie argumentu dlhých rokovaní v prípade Kosova ako dôvodu pre uznanie jednostranných krokov neobstojí.

3. Nezávislosť verzus anexia?

Niekedy sa pri porovnaní Kosova a Krymu používa aj argumentácia, že na Kryme prišlo k anexii cudzím štátom, zatiaľ čo Kosovo vyhlásilo nezávislosť. Nuž, anexií i jednostranných vyhlásení nezávislosti bolo po druhej svetovej vojne viac ako dosť: veď práve takýmito formami sa uskutočňovala celá dekolonizácia.

Z pohľadu medzinárodného práva však nie je rozhodujúce, či sa územná celistvosť štátu poruší vyhlásením „bábkového“ štátu alebo anexiou. Garantovaná je totiž územná celistvosť, a nerozhoduje, za čo sa daná entita po odtrhnutí vyhlási. Myslím si tiež, že keby aj na Kryme v marci 2014 vyhlásili miesto pripojeniu k Rusku tzv. nezávislosť, reakcia Západu by bola úplne rovnaká ako dnes.

Mimochodom, treba sa zamyslieť aj nad reálnosťou tzv. nezávislosti Kosova. Vzhľadom na právomoci západných inštitúcii v Kosove by sa o nej dalo tiež oprávnene pochybovať.

4.         Demokratické voľby verzus zmanipulované referendum?

Niekedy sa v médiách objavuje aj argument o tom, že zatiaľ čo na Kryme bolo referendum zmanipulované, tak v Kosove rozhodli slobodné voľby, po ktorých demokratickí zástupcovia kosovského ľudu v parlamente vyhlásili nezávislosť. Táto argumentácia je však zvlášť nepresvedčivá. Predovšetkým, v Kosove žiadne slobodné a demokratické voľby po roku 1999 byť ani nemohli. Ak totiž Albánci vyhnali z Kosova štvrť milióna Srbov a Rómov, tak vyhnali aj hlavných oponentov voči svojej požiadavke na nezávislosť. Ku kosovským voľbám pritom nemajú dôveru dokonca ani tí Srbi, ktorí v Kosove po roku 1999 zotrvali. Darmo budú západní pozorovatelia oslavovať „slobodné a demokratické voľby“ v Kosove, pokiaľ sa ich nezúčastnili vyhnaní Srbi, bude tá optimistická rétorika vhodná len do médií.

Úplne inak sa západné médiá stavajú k rozhodovacím procesom na Kryme a v Sevastopoli v marci 2015. Veľa neprávd sa objavilo už počas samotného referenda na Kryme. Najprv sa v médiách šírili nepravdivé údaje o účasti presahujúcej 100%, potom zase spomínal problém pozorovateľov, a podobne.

Nerozumiem ale mediálnym tvrdeniam o manipulácii. Uvedomme si, že obyvatelia Krymu nepotrebovali referendum manipulovať, lebo nálady veľkej väčšiny obyvateľstva boli a sú jednoznačne proruské. Myslím, že miestni obyvatelia by nemali problém hocikedy si referendum zopakovať pred akýmikoľvek západnými pozorovateľmi, ak by západné vlády v prípade kladného výsledku status Krymu uznali.

Zaujímavé je i to, ako v západných médiách poukazovali na vojenskú prítomnosť ruských „zelených mužikov“ a spochybňovali kvôli nim celé referendum. O „zelených mužikoch“ sa dá diskutovať najmä kvôli blízkej vojenskej základni Ruska, avšak je zaujímavé, že prítomnosť cudzích vojakov NATO v Kosove západné médiá pri tamojších voľbách za prekážku vôbec nepovažovali. Hoci zvyšky miestnych Srbov tých vojakov stále považovali za agresorov, podporujúcich albánsky separatizmus.

5. Prípad sui generis verzus precedens?

V prípade Kosova sa na Západe veľmi často spomínalo, že ide o situáciu sui generis, ktorá nemá obdobu. Niektorí západní predstavitelia Západu zrejme už dávno pochopili, že na Kosovo sa ako na precedens budú odvolávať iné regióny sveta so separatistickými snahami a preto začali šíriť teóriu prípadu sui generis. Lenže tak ako Západ videl sui generis v Kosove, Rusko ho môžu vidieť na Kryme, Turci na Severnom Cypre, a pod.

Žiaľ, tvrdenie o Kosove ako o prípade sui generis bolo totiž často iba snahou niektorých politikov zo Západu vytvoriť pre seba právo na tvorbu nových hraníc, ktoré iní mať nesmú. Takýto obraz však neprijali ani štáty BRICS, ani mnohé iné veľmoci. Podľa nich západní politici nemôžu jednostranne určovať, ktoré porušenie územnej integrity štátu je „dobré“ a ktoré „zlé“.

Spomenúť v súvislosti s argumentáciou o Kosove ako prípade sui generis možno spomenúť aj nezáväzné poradné stanovisko Medzinárodného súdneho dvora (ICJ) o Kosove z roku 2010. Napriek tomu, že stanovisko nemalo právnu záväznosť, zo všeobecnosti jeho formulácií sa dá usúdiť, že neexistujú dôvody, pre ktoré by malo byť Kosovo prípadom sui generis. Viem, že stanovisko ICJ je pochybné, avšak každý, kto sa bude chcieť o toto stanovisko opierať, si musí uvedomiť, že ICJ pripustil precedentálne pôsobenie kosovského príkladu.

A práve na Kosovo sa ako na precedens sa odvolávali predstavitelia Krymu a Sevastopoľu. Z hľadiska jednostranného porušenia územnej celistvosti štátu pritom naozaj len sotva možno odmietnuť precedentálne pôsobenie prípadu. Práve tí, ktorí uznali jednostranné porušenie územnej integrity v Srbsku, by mali o precedense Kosovo pre Krym uvažovať serióznejšie. Na rozdiel od nich majú štáty, ktoré v prípade Kosova povedali nie, oveľa väčšiu dôveryhodnosť pri svojej kritike udalostí na Kryme.

             Argumenty v prospech Krymu?

Pri diskusii o Kryme a Kosove sa v našich médiách obvykle hĺadajú argumenty pre tézu, že Kosovo má väčšiu legitimitu ako Krym. Túto tézu by sme však mohli aj obrátiť. Moskva totiž tiež predkladá argumenty pre svoju verziu, že udalosti na Kryme, ale aj v Abcházsku či J. Osetsku boli legitímnejšie než udalosti v Kosove.

V prípade Abcházska a J. Osetska sa často používa argument, ktorý v prípade Kosova neplatí. Abcházci a Oseti vlastný štát pred vhlásením nezávislosti nemali, zatiaľ čo Albánci áno. V prípade Albáncov v Kosove teda nejde o právo na sebaurčenie národa. To je síce silný argument proti Kosovu, ale nie je argumentom pre Krym.

Pri dôvodoch o prednosti Krymu sa skôr hovorí o tom, že právna kontinuita ukrajinskej ústavy skončila protiústavným prevratom na Majdane. Keď neplatila ukrajinská ústava v otázke odvolávania prezidenta či ústavných sudcov, niet dôvodu, prečo by mala platiť ani v prípade územnej celistvosti štátu. Po protiústavnom zvrhnutí ukrajinského prezidenta, zvoleného vysokým počtom hlasov práve z Krymu, právna povinnosť Krymu a Sevastopoľu rešpektovať ukrajinskú ústavu zanikla. Treba uznať, že tento argument je veĺmi silný a práve preto sa nová moc na Ukrajine vytrvalo pokúša protiústavnosť svojich krokov spochybniť.

Medzi časté argumenty v prospech vyhlásenia nezávislosti Krymu patrí aj tvrdenie, že hoci Kosovo bolo bezprecedentným porušením statu quo v Európe, keď Západ jednostranne menil hranice, tak v prípade Krymu malo Rusko lepšiu právnu pozíciu, nakoľko sa mohlo odvolávať na udalosti z Kosova. Tento argument zase až tak presvedčivý nie je, lebo Rusko nezávislosť Kosova a teda ani jeho precedentálne pôsobenie neuznalo. Rusi sa tiež odvolávajú na právne otázniky pri prechode Krymu pod Ukrajinu v roku 1954 či mnohé ďalšie argumenty. Určite možno konštatovať, že argumenty v prospech Krymu nie sú o nič slabšie než argumenty v prospech Kosova, hoci ich v médiách vôbec nepočuť.

            Princípy, nie záujmy

Nebudem spomínať mnohé ďalšie argumenty, používané oboma stranami. Tie sa mi zdajú ešte menej presvedčivé než vyššie uvedené. Zdá sa, že Kosovo a Krym sú spojené nádoby. Na Západe hovoria o špecifickosti prípadu Kosova, v Rusku zase o špecifikách Krymu. Lenže ani Rusko ani Západ nemajú právo určovať, čo v medzinárodných vzťahoch platí a čo nie. A práve svojvoľné jednostranné postupy Západu a Ruska pri Kosove a pri Kryme takýto dojem vzbudzujú.

Medzinárodné právo nie je švédsky stôl, z ktorého si možno vyberať právne normy podľa toho, ako to komu vyhovuje. Preto aj v otázke územnej celistvosti, aj v otázke sankcií treba používať jeden meter. Len principiálne postoje k otázkam konfliktov môžu fungovať ako garancia mieru…