brankof.blog.pravda.sk

V tomto článku chcem venovať otázke presunu vojenskej kolóny USA cez územie SR, ale i rastúcemu militarizmu v Európe, bezpečnostným hrozbám pre SR, napätej situácii v Pobaltí, potrebe mierového riešenia sporov a nebezpečenstvu vojnovej rétoriky médií.

          Potreba zmiernenia napätia vo svete

Dovolím si začať poukazom na niektoré vyjadrenia predstaviteľov západných štátov o chystanej čínskej vojenskej prehliadke pri príležitosti víťazstva v Druhej svetovej vojne, ktorá sa uskutoční 3. septembra 2015. Hlavný poradca prezidenta B. Obamu pre Áziu E. Medeiros odmietol účasť predstaviteľov USA na prehliadke a vyjadril obavy, že veľká vojenská prehliadka neprispeje k zmiereniu v regióne: http://nikpress.com/article_read.php?a=9546 . Podobne aj vedúci delegácie EÚ v Číne H. D. Schweisgut už dávnejšie kritizoval chystanú prehliadku, ktorá podľa neho môže vyslať zlý signál demonštrácie sily a naopak, vyjadril, že treba vyslať pozitívny signál pre región.

Určite nie je zlé, ak predstavitelia USA a EÚ žiadajú od Číny zdržať sa demonštrácie vojenskej sily a urobiť kroky, ktoré by zmierňovali dlhotrvajúce napätie vo východnej Ázii. Čína je totiž štát, ktorý má najväčší vojenský rozpočet v Ázii a preto čínske demonštrácie sily môžu skutočne vyvolávať obavy jej susedov.

Na druhej strane si však treba uvedomiť, ako asi budú Číňania vnímať takéto vyjadrenia v čase, keď štáty Západu eskalujú svoje zbrojenie a živia atmosféru napätia vlastnými vojenskými demonštráciami sily. Číňania oprávnene poukazujú na to, že požiadavky na zníženie napätia by mal Západ nielen formulovať vo vzťahu k čínskym vojenským prehliadkam, ale ho aj aktívne realizovať, napr. vo východnej Európe, kde sa medzi Západom a Ruskom objavuje veľmi nebezpečná situácia.

          Kubánska kríza v opačnom garde?

Súčasná situácia v Európe je naozaj veľmi nebezpečná a napätá, hoci už vyše roka je očividné, že ju nemožno vyriešiť jednostranne. A v prípade krízy na Ukrajine sa opätovne potvrdilo, že vojenské násilie nepovedie k riešeniu. V niektorých krajinách síce trvá predstava, že  vyzbrojovaním ukrajinskej armády možno dosiahnuť úplne víťazstvo, avšak po predošlých neúspechoch by mali byť zástancovia novej ofenzívy v Donbase oveľa opatrnejší. Samozrejme, viac opatrní by mali byť i na druhej strane línie.

Rovnako pochybná je i predstava, že novým zvyšovaním výdavkov na zbrojenie v štátoch NATO sa zníži riziko prípadnej ruskej agresie. Veď štáty NATO už dnes vydávajú väčšinu svetových prostriedkov na zbrojenie, zatiaľ čo Rusko menej než 4%. Pokiaľ ide o výdavky, tak NATO má nad Ruskom obrovskú prevahu a ďalšie zvyšovanie západných vojenských rozpočtov, dohodnuté na summite NATO vo Walese, bude len sotva znamenať zvýšenie ich bezpečnosti. Nové zbrojenie totiž povedie k nárastu nedôvery a ruských obáv pri akejkoľvek ďalšej vojenskej akcii NATO v blízkosti Ruska. V čase jadrových zbraní neznamená viac zbraní viac bezpečnosti, ale práve naopak. Rusko i západné veľmoci sú schopné zničiť celý svet v priebehu niekoľkých okamihov.

Žiaľ, dnešná situácia je v mnohom ešte nebezpečnejšia než bola počas studenej vojny. V Rusku rastie pocit ohrozenia, aký počas studenej vojny necítilo. Bez ohľadu na dôvody obáv nemožno vylúčiť, že pri ďalšom približovaní infraštruktúry NATO na východ by sa zopakovala tzv. kubánska kríza v opačnom garde. Aj v roku 1961 Kuba urobila rozhodnutie o sovietskej vojenskej infraštruktúre na svojom území a argumentovala pritom vlastnou suverenitou. Pre USA však išlo o také ohrozenie záujmov USA, že tie boli ochotné riskovať vojnu s ďalšou nukleárnou mocnosťou, so ZSSR. Ľudstvo vtedy uniklo úplnému zničeniu len o vlások a malo by si zobrať jasné ponaučenie, že na niektoré problémy neexistuje vojenská odpoveď.

Nové zbrojenie a demonštrácie sily sú hrozbou aj preto, lebo V. Putin už stanovil červenú líniu, za ktorou nie je ochotný tolerovať infraštruktúru NATO. Moskva nepriaznivo nesie fakt, že od roku 1989 sa NATO neustále približuje k hraniciam Ruska. Nedobre pôsobí i skutočnosť, že NATO v prípade rozporov s Ruskom nie je ochotné rešpektovať jeho postoj a dokonca ani medzinárodné právo. To sa ukázalo na Balkáne v roku 1999 a pri agresiách západných veľmocí na Blízkom Východe v 21. storočí. Žiaľ, aj Moskva začala upevňovať svoje pozície bez ohľadu na medzinárodné právo.

Situácia eskalovala v roku 2014 a dôvodom tejto eskalácie sa stali udalosti na Ukrajine. Udalosťami na Ukrajine som sa zaoberal opakovane a prišiel som k záveru, že SR nemá uznať jednostrannú zmenu hraníc na Kryme, podobne ako neuznala ani zmenu hraníc v Kosove. Na druhej strane by však Slovensko malo presadzovať princípy medzinárodného práva voči všetkým jeho porušovateľom rovnako. Platí to pre vzťahy s Ruskom, ale takisto pre vzťahy so štátmi EÚ, a najmä pre vzťahy s USA, ktoré nesú obrovskú zodpovednosť za pokles rešpektu voči medzinárodnému právu v 21. storočí.

Že riziko vojny nie je iba planá hrozba, dokazujú aj výroky viacerých politikov, napr. amerického senátora J. McCaina. Tí viackrát obvinili umiernených politikov z opakovania appeasementu a Putina prirovnali k Hitlerovi. Samozrejme, absurdné porovnávanie Putina s Hitlerom je úplne scestné, je ale nebezpečnejšie než sa môže zdať. Keď totiž v minulosti západní politici niekoho označovali za nového Hitlera, skončilo to veľmi zle, či už v prípade S. Miloševiča, S. Husajna, M. Kaddáfího alebo B. Asada. V prípade konfliktu s Ruskom to však môže skončiť ešte oveľa horšie. Na to by sme mali myslieť i pri otázke, ako sa postavíme i k cudzím vojskám na území SR.

          Vojenská kolóna ako demonštrácia sily

Myslím, že je na čase uvedomiť si, kam politika nadmerného používania sily svet priviedla. Veľmoci až príliš často siahali pri problémoch s inými štátmi po zbraniach, hoci väčšina ich vojenských riešení priniesla zúfalé výsledky. Vďaka uprednostňovaniu vojenských riešení bolo destabilizovaných mnoho stabilných štátov Blízkeho Východu a následky týchto neúspechov pociťujeme dodnes. Je zjavné, že ani do budúcna zostrovanie napätia a demonštrácia vojenskej sily nikam nepovedú.

Pokiaľ ide o kolónu vojsk USA, problémom nie je ani tak presun samotný, ako forma, ktorou sa má uskutočniť. Obvykle sa presun techniky maskuje a uskutočňuje v nočných hodinách v čo najkratšom čase. Určite by nebol pre ozbrojenú kolónu problém presunúť sa po diaľnici do Maďarska niekedy medzi polnocou a skorým ránom 15. septembra. Aj presun po železnici by bol vhodnou možnosťou dopravy. Žiaľ, pri prejazde vojenskej techniky USA ide o čo najväčšiu demonštráciu a prezentáciu ozbrojených síl. Tomuto účelu slúžia aj stretnutia s verejnosťou a široká mediálna pozornosť, ktorú kolóna dostáva.

Som presvedčený, že práve takáto forma demonštrácie sily je kontraproduktívna. Spomeňme si na to, ako reagujú západné médiá na vojenské cvičenia Ruska a aký dopad má ich spravodajstvo na názory verejnosti. Podobne to však platí aj v opačnom garde. Aj v Rusku predkladajú médiá svojim čitateľom dôkazy rastúceho militarizmu na Západe a pri prejazde kolóny budú mať vítanú príležitosť na kritiku. Možno očakávať, že ruská verejnosť bude kolóny amerických ozbrojených vozidiel  vnímať ako provokáciu a bude žiadať tvrdší postup voči Západu.

Prejazd kolóny obrnených vozidiel USA cez územie SR môžu v Rusku vnímať aj ako slovenskú podporu americkej politiky voči Rusku. Pritom i keď budeme chápať Rusko ako hrozbu, malo by nám byť jasné, že s touto hrozbou sa nevysporiadame demonštráciou sily a jednostrannými riešeniami, ale skôr dohodami a kompromismi. Už sa premrhalo mnoho príležitostí na kompromis, vrátane ukrajinskej dohody V. Janukovyča s lídrami Majdanu z 21. februára 2015, ktorú sprostredkovali traja ministri štátov EÚ a predstaviteľ Ruska.

           Reálne hrozby?

Protiruská demonštrácia sily dnes nie je v záujme mieru a ani v záujme Slovenska. Pokiaľ ide o hrozby, tak sa musíme zamyslieť, či správne hodnotíme potenciál rôznych hrozieb pre Slovensko. Vojna s medzi USA a Ruskom určite nie je vylúčená, ale je veľmi otázne, či práve Slovensku hrozí nejaká ruská agresia. Potenciál ruskej agresivity naše médiá a politici zámerne preháňajú, opakujú nezmyselné analógie s rokmi 1939 či 1968 a ruské obavy z krokov Západu bagatelizujú. Navyše, hoci sa o tom príliš neuvažuje, Slovensko sa stále môže dostať i do konfliktu s inými štátmi, dokonca so svojimi „spojencami“ z NATO a proti tým nám americká demonštrácia sily nepomôže.

Treba sa pýtať i to, či by nám naši „spojenci“ poskytli pomoc v prípade konfliktu s hrozbami z Ukrajiny. Severoatlantická zmluva totiž negarantuje žiadnu povinnosť vojenskej pomoci v prípade napadnutia iným štátom, písal som o tom tu: http://brankof.blog.pravda.sk/2014/04/04/ako-je-to-s-bezpecnostnymi-garanciami-nato/ . A keďže USA a ďalšie štáty NATO majú úzke väzby na ukrajinskú vládu, nie je vôbec isté, že by sa v prípade konfliktu SR a Ukrajiny pomohli práve nám. Medzi Slovenskom a Ukrajinou nepanujú srdečné vzťahy, hoci SR Ukrajine veľmi pomohla, najmä v otázke tranzitu plynu. Mali by sme sa viac zaoberať i rizikami vychádzajúcimi od skupín, vládnucich na Ukrajine.

V súčasnosti sa ale javí ako zásadné bezpečnostné riziko neustávajúci prúd utečencov do Európy, na ktorom má západný expanzionizmus leví podiel. Západné médiá a politici sa síce snažia túto vinu presunúť na iných. V súčasnosti je častým terčom „neschopná OSN“, ktorú médiá napádajú, že nedokázala utečeneckej kríze zabrániť. Je to však úplne nemiestne, pretože západné veľmoci dlhodobo porušujú právo a obchádzajú OSN, kedykoľvek sa im nepodarí získať súhlas pre svoje vojny. A zrazu má byť na vine OSN? Naopak, ak by Západ dodržiaval pravidlá OSN, krajiny Blízkeho Východu by dnes dokázali niesť ťarchu utečeneckého bremena.

Slovensko by malo stáť na strane medzinárodného práva a pravidiel OSN. Pre nás je najvýhodnejšie, keď sa miesto jazyka vojny bude používať jazyk mieru a kompromisov. Iste, medzinárodné právo má mnoho chýb, ale pre malé štáty je vždy lepšie, keď má aspoň aký-taký rešpekt. Medzinárodné právo totiž vychádza z princípu zvrchovanej rovnosti štátov, zatiaľ čo keď rinčia zbrane, rozhodujú iba veľmoci. Aj v NATO je vrchným veliteľom ozbrojených síl v Európe vždy americký generál.

           Obrana našich spojencov?

V súvislosti s ozbrojenou kolónou sa často hovorí o tom, že musíme podporiť našich spojencov z NATO, najmä v Pobaltí, ktorí sa cítia Ruskom bezprostredne ohrození. Lenže aj spojenci v Pobaltí by sa mali správať tak, aby konfrontácii predchádzali. Svojou doterajšou politikou totiž Rusko skôr provokujú. Netreba asi spomínať obrovský problém neobčanov, teda najmä Rusov, ktorým v Estónsku a Lotyšsku po roku 1991 zobrali volebné právo a občianstvo, hoci tam mnohí žili už v tretej generácii či pochody veteránov Waffen SS. Písal som o tom tu: http://brankof.blog.pravda.sk/2015/05/18/diskriminacia-v-pobalti-a-uloha-nato/

Veľmi závažný dôvod na znepokojenie pri postoji Estónska k Rusku je aj estónsky postoj k zmluve o hraniciach s Ruskom. Malé Estónsko by malo mať eminentný záujem o pohraničnú zmluvu s Ruskom. Lenže keď sa konečne podarilo podpísať dohodu o hraniciach, parlament v Talline v roku 2007 do preambuly podpísaného dokumentu jednostranne vsunul odkaz na dokumenty, hodnotiace históriu vzťahov s Ruskom: http://xn--80aa2bkafhg.xn--p1ai/article.php?nid=10096 . Predstavme si, že by Slovensko do zmluvy o hraniciach s Maďarskom pri ratifikácii v parlamente jednostranne vsunulo odkaz na niektoré sporné dokumenty, napr. na Benešove dekréty. To by bol najlepší spôsob, ako zmluvu s Maďarskom pochovať.

Pobaltské štáty by mali práve dnes miesto militantného postoja konať tak, aby nevyvolávali emócie v etnických Rusoch. Veď dokonca ani prípadný víťazný vojenský konflikt NATO s Ruskom by Pobaltiu nepomohol, pretože by iba zvýšil nedôveru ruskej menšiny a v samotnom Rusku by vyvolal požiadavky na odvetu. Pobaltské vlády by sa k miestnym Rusom mali správať veľkodušne a mali by konečne priznať volebné právo tým, ktorým ho po roku 1991 odňali. Možno že práve väčší počet rusko-jazyčných voličov by spôsobil aj kreáciu menej rusofóbnych parlamentov. My by sme sa mali zase zamyslieť, čo sme a čo nie sme ochotní podporiť u našich „spojencov“ v Pobaltí pri ich sporoch s Moskvou.

            Treba podporiť mier!

Súčasná rétorika sa začína v mnohom podobať na rétoriku z obdobia socializmu. Aj vtedy sa zdôrazňovalo, že sme členom Varšavskej zmluvy a súčasťou socialistického tábora, s ktorým zdieľame spoločné hodnoty. Poukazovalo sa na naše spojenecké záväzky a démonizovali sa tí, ktorí nepatrili do nášho spoločenstva. V médiách sa kritizovali agresie USA, ale zabúdalo sa na tie sovietske, napr. v Afganistane. Tie boli naopak vykresľované ako „bratská pomoc“ – pojem, ktorý dnes nahradila „humanitárna intervencia“.

Nebolo by dobré, keby z prejazdu NATO vyplynulo, že USA pri svojej demonštrácii sily požívajú podporu občanov SR. Podľa očakávania, médiá budú robiť všetko pre to, aby taký dojem vznikol. Budú zveličovať akýkoľvek prejav sympatii voči kolóne a súčasne budú marginalizovať akýkoľvek prejav nesúhlasu – presne, ako to robili aj v ČR na jar tohto roku. A tak ako v minulosti, keď vyzývali na bombardovanie Iraku, Líbye či Sýrie, aj teraz budú médiá hlásať vojnu a celé mierové hnutie označia za extrémistov. Čo na tom, že čl. 20 medzinárodného paktu o občianskych a politických právach zakazuje vojnovú propagandu…

Práve preto je dôležité, aby bol prejav nesúhlasu verejnosti neprehliadnuteľný. Tu sa totiž nevyjadruje súhlas a nesúhlas iba s kolónou vozidiel USA, ale aj s hlbším aspektom konfrontačnej politiky v Európe. Treba podporiť mier a odmietnuť militarizáciu Európy! Preto sa zúčastním verejného zhromaždenia za mier a proti prejazdu vojenskej kolóny USA, ktoré sa uskutoční už vo štvrtok 10. septembra o 17:00 hod. na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave.