brankof.blog.pravda.sk

Už niekoľko rokov sa v Európe zvyšuje napätie a hovorí sa o tom, že súčasná konfliktná situácia pripomína situáciu pred veľkou vojnou. Veľká vojna by však v dnešných podmienkach znamenala koniec existencie ľudstva na Zemi. Preto treba varovať pred novým nárastom napätia medzi štátmi a krokmi, ktoré by k veľkej vojne mohli prispieť. Medzi nebezpečné kroky patrí aj budovanie nových vojenských systémov, v mene tzv. protiraketovej obrany NATO.

V priebehu mesiaca máj 2016 otvorili predstavitelia NATO základňu pri meste Deveselu v Rumunsku. Základňa zatiaľ zostáva pod kontrolou USA, ale v budúcnosti má spadať pod velenie NATO. Samozrejme, nejde o žiadne prekvapenie. Už v roku 2010 bolo prijaté politické rozhodnutie v rámci NATO o vytvorení tzv. protiraketovej obrany (PRO), ktorá je modifikáciou plánov prezidenta G. Busha z minulého desaťročia.

Vojenský systém Aegis Ashborne, ktorý bol umiestnený na základu v Rumunsku, bude umiestnený aj na inom mieste v Európe – v meste Redzikowo v Poľsku. Tzv. protiraketová obrana má aj ďalšie prvky, najmä radar v Turecku a vybrané americké plavidlá pri európskych brehoch. Do dvoch rokov by mala byť hotová.

Na celom tomto vývoji je zaujímavá hlavne rétorika predstaviteľov NATO. Predstavitelia NATO sa vyjadrujú, že vôbec nejde o program, ktorý by bol namierený proti Rusku. Tak sa vyjadril dokonca aj generálny tajomník NATO J. Stoltenberg. NATO sa taktiež vyjadruje, že celý systém je zameraný proti hrozbám z Blízkeho Východu, najmä z Iránu.

Budovať základne na území Rumunska a Poľska kvôli hrozbám z Iránu je očividne nezmyselné. Irán by nebol dôvodom pre budovanie tzv. protiraketovej obrany v strednej Európe ani v prípade, keby naozaj vyrobil jadrové zbrane. Jeho schopnosť efektívne zasiahnuť vzdialené európske krajiny by bola tak či tak nízka a každý iránsky jadrový útok by skončil rýchlym nukleárnym zničením Iránu. Vojenská prevaha západných štátov nad Iránom je a ešte dlho bude drvivá.

Ak by však Irán ale predsa len chcel niekoho „samovražedne“ napadnúť svojimi raketami, napadol by zrejme jadrovo vyzbrojený Izrael alebo niektorého arabského spojenca USA, nie Európu. Spomedzi štátov NATO by sa najväčšmi mohli cítiť ohrozené štáty ako Turecko či Grécko, ktoré sa nachádzajú k Iránu najbližšie. Je však otázne, či by protiraketová obrana z Rumunska a Poľska mala práve pre nich pri iránskom útoku nejaký význam. Rumunsko a Poľsko totiž ležia od Iránu veľmi ďaleko, ale zato blízko pri ruských základniach. Geografia nesvedčí v prospech tézy o Iráne ako o hlavnom dôvode pre budovanie základní.

O pravom účele celej základne svedčia aj reakcie Iránu a Ruska. Pokiaľ ide o Irán, medzi ním a Západom sa podarilo nedávno v Ženeve dosiahnuť dohodu o urovnaní sporu o jadrový program a celá tzv. protiraketová obrana NATO pri týchto rokovaniach nepredstavovala žiadny problém. Iráncom bolo od začiatku jasné, že ich sa celá vec netýka a netreba ňou komplikovať rokovania so Západom. Naopak, veľmi ostrá reakcia prišla zo strany Ruska, ktoré bolo roztrpčené postojmi a výrokmi zo strany NATO.

Skúsme si predstaviť, ako by to asi vyzeralo, keby Rusi v čase napätia so Západom postavili základne niekde na estónskej hranici a vyhlasovali by, že to opatrenie je namierené proti hrozbe z Afganistanu. Estónci by im určite neuverili, naopak, podobná rétorika by zrejme zvýšila napätie vo vzájomných vzťahoch. Tiež si možno predstaviť, ako by asi podobnú ruskú rétoriku hodnotili tzv. mienkotvorné médiá a nimi preferovaní analytici, ktorí tak obhajujú „iránsku verziu“.

Neveľmi seriózna je aj terminológia pre označovanie nových zbraní NATO. Vo vzťahu k verejnosti prezentujú predstavitelia NATO a im naklonené médiá svoje vojenské plány ako „dáždnik“, „štít“ alebo „protiraketovú obranu“. V tomto militaristickom „newspeaku“ ide o snahu vytvoriť dojem, že „antirakety“ nie sú vlastne ani rakety, že „štít“ predstavuje zbraň, ktorou nemožno útočiť alebo ničiť. Skúšam si predstaviť, k akej rétorike sa západní militaristi asi uchýlia nabudúce. V minulosti svoje vojenské agresie označovali pojmami ako „humanitárna intervencia“ alebo „mierová operácia“ a možno predpokladať, že s rastúcim zbrojením bude ich slovník ešte absurdnejší. V prípade jadrovej vojny im však nepomôže ani najsofistikovanejšia mediálna kampaň.

O vojenských hrozbách, ktoré môžu viesť k vážnym konfliktom, treba diskutovať seriózne a neurážať susedov vyjadreniami o raketovej obrane proti vyfabulovaným hrozbám. Medzi Ruskom a NATO dnes neexistuje atmosféra dôvery a serióznej diskusie, hoci by bola nanajvýš potrebná. Seriózna diskusia medzi partnermi totiž nespočíva v tom, že sa jeden partner snaží druhého „obalamutiť“, ale v tom, že sa vyjasňujú stanoviská a hľadá kompromis. Ak NATO buduje základne proti Rusku, nemalo by predstierať, že ide o „iránsku hrozbu“. Ruskí experti totiž „rozprávke“ o Iráne neuveria a neseriózne výroky predstaviteľov NATO budú považovať iba za urážku ich odbornosti.

Ruské obavy nemožno brať na ľahkú váhu. Tzv. protiraketová obrana je len ďalším v dlhom rade krokov, pre ktoré sa zvyšuje napätie medzi Ruskom a NATO. Predstavitelia NATO najčastejšie argumentujú tým, že základňa v Rumunsku nemôže zmariť jadrové odstrašenie zo strany Ruska. Iste, že tieto dve základne nebudú stačiť, aby USA zmarili ruskú schopnosť odstrašovať prostredníctvom jadrového potenciálu. Lenže tieto základne sú len jedným z množstva nových prostriedkov, ktoré prispievajú k nárastu vojenskej prevahy USA nad Ruskom. Kapacity USA sa nestále rozvíjajú a posilňujú i v Ázii, čo tiež neprispieva k upokojeniu situácie vo svete.

Ruské rozhorčenie spôsobuje najmä neustály tlak NATO smerom na Východ, ktorý je neželaným dôsledkom ústretovej politiky M. Gorbačova voči Západu z minulosti. Po roku 1989 sa črtala reálna šanca na odzbrojenie a vybudovanie „spoločného európskeho domu“, ako to označil M. Gorbačov. Žiaľ, Západ sa zachoval inak a dodnes nedocenil, čo Moskva všetko obetovala pre mier v Európe. Keby Moskva povedala v roku 1989 nie a situáciu vo východnej Európe vyriešila vojenskou silou, tak by žiadna zo západných veľmocí nemala reálnu šancu zasiahnuť.

V Európe začalo NATO plánovať expanziu smerom na Východ hneď po tom, ako sa posledné ruské vojská stiahli z územia bývalej NDR, teda v roku 1994. Západní predstavitelia vytvárali tlak na vlády v krajinách strednej a východnej Európy kvôli vstupu do NATO. Je pravda, že niektoré štáty chceli do NATO vstúpiť, ale i tí, ktorí o potrebe členstva v NATO pochybovali, sa stali objektom hrubého nátlaku – stačí si spomenúť na výroky M. Albrightovej o Slovensku ako o „čiernej diere“ alebo na to, ako pri hlasovaní o vstupe do NATO „zabudli“ mnohí českí poslanci na svoj predvolebný sľub, že zorganizujú referendum.

Žiaľ, USA napriek ruskému ústupu v 90-tych rokoch pokračovali v globálnej expanzívnej politike, organizovali proamerické prevraty po celom svete a stali sa dlhodobo najväčším porušovateľom pravidiel medzinárodného práva. Od Kosova 1999 a Iraku 2003 si už nikto nerobí ilúziu o medzinárodných záväzkoch USA. A vďaka západnej politike počas tzv. arabskej jari si pred štátmi NATO nemôže byť istý vôbec nikto. Jednou z reakcií na západné porušovanie medzinárodného práva zo strany štátov NATO bola i „recipročná“ reakcia Ruska, ktoré začalo taktiež postupovať bez ohľadu na Chartu OSN – od Kosova sa svet dostal až ku Krymu.

Základným problémom NATO je ale to, že i po vstupe nových členov sa neustále tlačí k ruským hraniciam. Nová vojenská infraštruktúra NATO pri hraniciach Ruska napätie v Európe skutočne zhoršuje. USA sa rozhodli vytvoriť základne NATO na území celej strednej a východnej Európy a to dokonca aj v krajinách ako Slovensko, ktoré nemajú záujem na novej konfrontácii s Ruskom. U nás sa základniam eufemicky hovorí „integračný styčný tím“.

Ruské obavy spôsobuje nielen neustály tlak NATO na Východ, ale i jednoduché porovnanie výdavkov na zbrojenie. Štáty NATO dnes vydávajú na zbrojenie podstatne viac ako celý zvyšný svet dokopy, hoci v nich žije len malá časť sveta. Samotné USA majú nad Ruskom v oblasti zbrojenia mnohonásobnú prevahu a sú zodpovedné za skoro 40% svetových výdavkov na zbrojenie. Naopak, celkové výdavky Ruska na zbrojenie sú dnes približne na úrovni V. Británie. Lenže napriek tomu, že štáty NATO už dnes vydávajú na zbrojenie také závratné sumy, rozhodli sa zbrojiť ďalej. Ešte na summite vo Walese sa členské štáty NATO zaviazali, že zvýšia svoje výdavky na zbrojenie. Vytvára sa tlak, aby členské štáty vydávali na zbrojenie aspoň 2% HDP, ak doteraz tento podiel z HDP ešte nevydávali.

Žiaľ, k zvýšeniu výdavkov na zbrojenie sa vo svojom programovom vyhlásení odhodlala aj nová vláda SR. Nová vláda plánuje navýšiť výdavky z 1,1% na 1,6% HDP, teda asi o pol percenta HDP do roku 2020. Na prvý pohľad je takýto nárast iba nepatrným zvýšením výdavkov (nárast o akúsi polku percenta), v skutočnosti však ide o obrovské peniaze. Slovenské HDP predstavuje vyše 80 miliárd eur, teda pol percenta predstavuje ročne sumu vyše 400 miliónov eur. Z hľadiska štátneho rozpočtu ide pritom o veľmi vysokú sumu. Výdavky štátneho rozpočtu na rok 2016 podľa zákona č. 411/15 Z.z. tvorili viac ako 16 miliárd eur a zvýšenie výdavkov na zbrojenie by sa týkalo presunu skoro 3% rozpočtu. Do zbrojenia teda tak ideme presunúť sumu, ktorá je dvakrát väčšia než všetky výdavky pre ministerstvo kultúry (asi 200 miliónov)…

Veľkou tragédiou je, že štáty Západu sa rozhodli ďalej zvyšovať výdavky na zbrojenie práve v čase, keď Rusko svoje výdavky na zbrojenie znížilo a to hlavne z dôvodu ekonomickej krízy. To, že Rusko znížilo výdavky na zbrojenie je skvelou príležitosťou ako zastaviť novú vlnu zbrojenia a militarizmu v Európe. Nielen Rusko, ale ani štáty EÚ v súčasnosti neprežívajú ekonomický zázrak, skôr naopak a práve preto sa im núka vhodná príležitosť dohodnúť sa na zastavení militaristického šialenstva v Európe.

Aj príklady z nedávnej minulosti potvrdzujú, že masívne zbrojenie podľa požiadaviek NATO nie je riešením aktuálnych bezpečnostných problémov Európy. Spomedzi krajín EÚ dlhodobo najvyšší podiel z HDP na zbrojenie vynakladalo Grécko. Toto neustále grécke zbrojenie bolo jednou z dôležitých (a zamlčovaných) príčin jeho ekonomického úpadku. Ďalším paradoxom je, že ani táto po zuby ozbrojená grécka armáda a flotila neboli schopné zaručiť Grécku bezpečnosť pri migračnej kríze…

Z uvedeného vyplýva, že Západ vydáva na zbrojenie veľmi veľa zdrojov. Musíme sa ale spýtať, prečo jeho predstavitelia stále tvrdia, že treba zbrojiť ešte viac. Dôvodom sú zrejme premrštené ambície vládnucich skupín na Západe. Tieto skupiny chcú vytvoriť unipolárny svet, ktorý by bol bezpečný pre hegemóna, ale pre ostatných už nie. Lenže ak je cieľom ďalšieho zbrojenia je dosiahnuť unipolárny svet, tak ani 2% HDP na zbrojenie stačiť nebudú…

Podobne, ak západné veľmoci budú chcieť  vojenskou cestou potláčať tie hrozby, ktoré svojou agresívnou politikou vyvolávajú, tak budú musieť opakovane zvyšovať aj svoje výdavky na zbrojenie. Zvlášť veľkým nebezpečenstvom je snaha Západu zasahovať v oblastiach, kde sa nachádzajú životné záujmy iných jadrových veľmocí. Napr. ak Západ podporuje tchajvanský separatizmus na suverénnom území Číny, tak nemôže vylúčiť tvrdú čínsku reakciu v budúcnosti. Podobne to platí aj vo vzťahu s Ruskom: snaha o neustále zvyšovanie nukleárnej prevahy NATO nad Ruskom prostredníctvom vytvárania základní a raketových systémov na ruských hraniciach bude viesť k nárastu ruských obáv a z toho vyplývajúcich nepriateľských akcií.

V čase nukleárnych zbraní tak nie je nové západné zbrojenie prostriedkom na zvyšovanie bezpečnosti sveta, ale prostriedkom na zvyšovanie rizík i pre Západ. Veď kubánska kríza sa môže opakovať aj v obrátenom garde. Stačí, aby ruské alebo čínske vedenie zaujalo rovnako asertívnu pozíciu ako Washington pri sovietskej snahe o nové základne na suverénnej Kube v roku 1961. Rozdiel je len v tom, že Rusi alebo Číňania sa dnes môžu cítiť oveľa obkľúčenejší a ohrozenejší než USA v roku 1961…