brankof.blog.pravda.sk

Dňa 4. augusta 2018 sa pri slávnostnej prehliadke pri oslavách 81-ho výročia založenia Národnej gardy v Caracase uskutočnil atentát na venezuelského prezidenta N. Madura. Išlo o útok dronom naplneným výbušninami, ktorá vybuchla v blízkosti prezidenta. Atentát však úspešný nebo a prezidenta sa podarilo zachrániť, i keď sa pri útoku zranilo sedem policajtov. Útok na prezidenta nie je ako taký príliš prekvapujúci, prekvapujúce však boli veľmi nediplomatické reakcie niektorých politikov.

V tomto texte sa budem venovať nasledujúcim témam:

• Nediplomatická reakcia EÚ

• Problematická podpora opozície

• Politika voči Venezuele a Kolumbii

• Potreba novej európskej stratégie

Samozrejme, väčšina politikov sveta, na čele s generálnym tajomníkom OSN, na útok zareagovala diplomaticky a odsúdila atentát. Odsúdenie podobného útoku patrí k diplomatickej slušnosti a to aj vtedy, keď existujú pochybnosti o danom útoku. Diplomatickú slušnosť však vôbec neprejavili predstavitelia EÚ. EÚ vo svojej oficiálnej reakcii z 9. augusta 2018 atentát vo Venezuele ako taký vôbec neodsúdila, a len veľmi všeobecne sa vyjadrila proti násiliu: „Európska únia odmieta akúkoľvek formu násilia a očakáva, že komplexné a transparentné vyšetrovanie útoku v sobotu sa uskutoční s cieľom zistiť skutočnosti, pri plnom rešpektovaní zásad právneho štátu a ľudských práv.“ Uvedený postoj už stihol vyvolať nevôľu aj na ministerstve zahraničia Venezuely, ktoré kritizovalo „očividné popieranie pokusu o atentát“ a „iracionálnu rétoriku“ zo strany EÚ. Tak sa európsko-venezuelské vzťahy opäť zmenili na prehliadku vzájomných útokov a obvinení.

Pomerne nediplomatické pri týchto obvineniach bolo, že EÚ v oficiálnej reakcii miesto odsúdenia atentátu vyzvala na konkrétne procesné kroky pri vyšetrovaní atentátu vo Venezuele: „V tejto súvislosti EÚ očakáva uznanie ústavných právomocí národného zhromaždenia vrátane plného rešpektovania výsad týkajúcich sa poslaneckej imunity svojich členov v súlade so stanovenými ústavnými právami, právnymi predpismi a postupmi.“ Výzva na rešpektovanie ústavných právomocí je pritom očividná provokácia, pretože EÚ má na otázku ústavných právomocí jednotlivých orgánov vo Venezuele dlhodobo iný názor než ústavní sudcovia Venezuely. Skúsme si predstaviť reakciu západných politikov, keby niekto na teroristické útoky vo Francúzsku reagoval tým, že by útoky neodsúdil, ale vyzýval na dodržiavanie francúzskej ústavy…

Výzva na rešpektovanie poslaneckej imunity hneď po atentáte posilňuje dojem, ako keby EÚ chcela spoluurčovať spôsob vyšetrovania. Taktiež nie je šťastné, ak EÚ ešte pred skončením vyšetrovania podporuje opozičných predstaviteľov, ktorí sú podozriví z účasti na atentáte a svojou snahou o násilnú likvidáciu prezidenta N. Madura sa ani príliš netaja. Najviac podozrení sa objavilo voči opozičnému lídrovi J. Requesensovi. Ten pritom ešte 30. júla 2017 na pôde Floridskej medzinárodnej univerzity pri pobyte v USA otvorene predstavil svoju víziu násilného prebratia moci, keď povedal: „Je dôležité, že vyhlásime hodinu nula a definitívne paralyzujeme Venezuelu“. Otvorene hovoril aj o vojne proti vláde, ktorou sa má vyvolať zahraničná intervencia v krajine. Takéto tvrdenia nie sú v rámci venezuelskej opozície výnimkou a preto netreba a prori vylučovať jej zapojenie do dronového útoku.

Na druhej stranem, nedôvera EÚ voči venezuelským orgánom má svoj racionálny základ a N. Maduro je určite schopný kvôli udržaniu moci použiť krivé obvinenia voči opozícii – EÚ nemôže bezhlavo prijímať všetky oficiálne interpretácie z Venezuely. V čase atentátu na prezidenta by však mala byť EÚ diplomatickejšia a ak už nechcela otvorene odsúdiť útok v Caracase, nemala by vo verejnej reakcii na tento atentát poučovať Venezuelu o jej vlastnom ústavnom poriadku. Ak na strane EÚ existujú výhrady o vyšetrovaní atentátu, treba zvoliť vhodnejšiu formu a čas diskusie s venezuelskými predstaviteľmi. Pochybnosti o vyšetrovaní predsa existovali aj v iných prípadoch, napr. pri pokuse o prevrat v Turecku v júli 2016. Ani tie však nebránili tomu, aby politici EÚ daný pokus o prevrat odsúdili. Kritické reakcie z ich strany sa začali objavovať až po masových zatýkaniach tisícok ľudí, ktoré zatiaľ vo Venezuele v porovnateľnom rozsahu nenastali. Netreba tiež pripomínať nekritický a priam naivný postoj predstaviteľov EÚ, ktorí bez výhrad uverili veľmi problematickému oficiálnemu vyšetrovaniu útoku chemickou látkou „novičok“ v Salisbury.

EÚ by sa voči Venezuele mala vyjadrovať zdržanlivejše aj preto, lebo medzi oboma subjektami existuje už teraz značné napätie – EÚ voči Venezuele zaviedla niekoľkokrát sankcie, naposledy v júni 2018. Sankcie sú koordinované s USA a Kanadou a komplikujú zotavenie venezuelskej ekonomiky po kríze posledných rokov. Venezuela vo februári 2018 pripravila menovú reformu a zaviedla digitálnu menu „petro“, ktorá je viazaná na barely ropy (1 petro = 1 barel). Menová reforma vo Venezuele pokračuje ďalej a 20. augusta sa zaviedol „suverénny bolivar“ ako súbežná mena s petrom. O úspechu menovej reformy síce existujú pochybnosti, avšak jeden jej aspekt je očividný – zníženie závislosti od dolára. Aj preto už v marci 2018 zaviedol prezident D. Trump novú vlnu sankcií proti Venezuele, ktoré mali trestať všetky subjekty podnikajúce v USA za prípadné akvizície petra. Sankcie EÚ síce nešli až tak ďaleko, ale boli signálom, že EÚ sankčnú politiku USA podporuje.

Zo strany USA pritom išlo už o tretiu vlnu masívnych sankcií, avšak ešte intenzívnejších než v rokoch 2015 a 2017. Svoj hlavný cieľ, teda odstránenie prezidenta N. Madura však sankcie stále nedosiahli. Preto sa objavujú iné pokusy nátlaku na venezuelskú vládu. USA zvyšujú najmä svoju podporu pre Kolumbiu, susedný štát Venezuely. Jedným z týchto krokov je aj podpísanie strategického partnerstva medzi Kolumbiou a NATO v roku 2018. Kolumbia sa tak stala jedným z deviatich globálnych partnerov NATO. Ide o prvú podobnú formu spolupráce NATO v Južnej Amerike, kde sa NATO doteraz neangažovalo. Pritom vojenská spolupráca s Kolumbiou je nanajvýš otázna – Kolumbia je nestabilná krajina, kde je dnes najvyšší počet vnútorne vysídlených obyvateľov (IDP) na svete a v minulom roku v tomto ukazovateli predbehla i Sýriu. Občianska vojna v Kolumbii reálne neskončila ani po udelení Nobelovej ceny mieru prezidentovi Santosovi v roku 2016, naopak, do roku 2018 sa počet IDP zvýšil až na 7,7 milióna.

V Kolumbii i po uzavretí dohody s FARC v roku 2016 zostalo veľké množstvo paramilitárnych jednotiek na boj proti ľavicovým povstalcom a podľa viacerých názorov zasahujú tieto jednotky aj v susednej Venezuele. Venezuelská vláda po atentáte na N. Madura vystúpila i s tvrdením, že do atentátu boli zapojení kolumbijskí predstavitelia. Kolumbia toto tvrdenie síce odmietla, avšak provokácie medzi oboma štátmi pokračujú. Napr. pred niekoľkými dňami sa priamo v budove kolumbijského Kongresu uskutočnilo pojednávanie „exilových sudcov“ Najvyššieho súdu Venezuely, teda tých sudcov, ktorí podľa oficiálneho postoja Venezuely nezískali mandát a odišli do zahraničia. Pri svojom pojednávaní však „exiloví sudcovia“ s očividnou podporou Kolumbie odsúdili prezidenta N. Madura na 18 rokov väzenia.

Medzi oboma krajinami hrozí vážny konflikt, pri ktorom by európske štáty mali vystupovať zdržanlivejšie. Akékoľvek zapojenie NATO do bojových operácii v Kolumbii alebo dokonca vo Venezuele treba jasne odmietnuť. Hoci ešte taká požiadavka neprišla, už teraz treba varovať pred prípadným zapojením sa do prípadných vojenských operácií NATO v Latinskej Amerike. Treba si tiež pamätať, že medzi deviatimi globálnymi partnermi NATO sú aj Afganistan či Irak a vojenská prítomnosť Európanov v daných krajinách v rámci globálneho partnerstva bola kontraproduktívna. Európski spojenci USA sú vnímaní ako koloniálne mocnosti a treba sa poučiť z chýb, ktoré európski politici spravili na Blízkom Východe.

EÚ by mala miesto konfrontácie udržovať lepšie vzťahy so všetkými štátmi Latinskej Ameriky a vytvoriť stratégiu aj pre štáty tzv. bolivaristickej alternatívy. Kritika voči Venezuele a spol. je síce z veľkej časti oprávnená, ale aj tu sa často poukazuje na dvojitý meter: EÚ kritizuje problémy s demokraciou vo Venezuele, zatiaľ čo voči problémom v Kolumbii a v Brazílii vystupuje veľmi ohľaduplne. Nemožno na jednej strane zavádzať sankcie kvôli obmedzovaniu práv opozície vo Venezuele a súčasne tolerovať pochybné odsúdenie hlavného favorita volieb v Brazílii. Európska kritika tým stráca dôveryhodnosť a v súčasnosti je v Latinskej Amerike vnímaná ako pomocník USA.

Určite by bolo dobré, keby sa tejto nálepky zbavila. EU a USA už dnes nie sú pre región bez alternatívy a spolupráca so Západom dnes nie je pre štáty Latinskej Ameriky taká bezpodmienenčná ako v minulosti – veď napr. najväčším obchodným partnerom krajín ako Brazília a Chile je už dnes Čína. Po sérii vzájomných urážok a sankcií je preto čas, aby EÚ a tzv. bolivaristické štáty v Latinskej Amerike začali viesť racionálny dialóg a pokúšali sa prinajmenšom o vzájomné pochopenie.