brankof.blog.pravda.sk

Na začiatku mesiaca jún sa spustila nová vlna rusofóbnej hystérie v Česku a na Slovensku, ktorú šírili najmä médiá s čierno-bielym myslením. Najtrápnejšou dezinformáciou zo začiatku júna bola dezinformácia webu Forum24.cz s názvom „Ruská duma příjme zákon o oprávněnosti okupace Československa v roce 1968“. Tento web zmanipuloval informáciu o návrhu zákona „o rozšírení statusu veterána bojových činnosti na vojakov ozbrojených síl ZSSR, ktorí boli vyslaní do Československa v auguste 1968 v zostave vojsk Varšavskej zmluvy“, ktorý predložil jeden ruský opozičný poslanec a oficiálne orgány štátu sa od návrhu zákona dištancovali. Avšak dokonca ani v návrhu nešlo o zmenu ruského postoja k okupácii z roku 1968, iba o zmenu statusu pre jednotlivých účastníkov okupácie…

Cieľom dezinformačnej kampane médií o návrhu zákona, ktorá sa následne na Slovensku rozbehla, bola hlavne snaha zdiskreditovať návštevu P. Pellegriniho v Rusku a žiaľ, v značnej miere sa to aj podarilo. Za najvážnejší problém však treba považovať to, ako rýchlo túto hystériu podľa českého vzoru prebrali i najvyšší opoziční politici SR: ich správanie možno smelo prirovnať k excesom mccarthizmu z najtemnejšieho obdobia studenej vojny. Ak však najvyšší opoziční politici tak ľahko uveria tým najhlúpejším dezinformáciám o Rusku, budú zrejme po prebratí moci náchylní podľa propagandy dezinformačných webov posudzovať a možno i odsudzovať ľudí s odlišným názorom na svet. V tom spočíva hlavné nebezpečenstvo celého škandálu.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Stiahnutie veľvyslanca?

• Excesy ďalších politikov

• Oslavy vylodenia v Normandii

• Následky prípadného odmietnutia

• Čo sa v dezinformáciách nepíše

Viacerí opoziční politici však kvôli uvedenej pseudoinformácii začali strašiť verejnosť, že Rusi schvaľujú legitimizáciu okupácie. Veľmi tvrdo sa vyjadrili predstavitelia koalície PS – Spolu, ktorá nedávno vyhrala voľby do Európskeho parlamentu. Dezinformáciu o legitimizácii okupácie zdieľal M. Beblavý, ktorý napísal (1.6., 5:12): „NEPRIJATEĽNÉ Ak Rusko prijme zákon o oprávnenosti okupácie Československa v roku 1968, mali by sme stiahnuť nášho veľvyslanca z Moskvy. To musí podporiť aj Andrej “Agent” Danko. Ak bolo podľa nich v poriadku obsadiť nás vtedy, hovoria, že je to oprávnené aj dnes. To nemôžeme nikdy prijať.“

Je veľmi pravdepodobné, že ak PS – Spolu vyhrá v roku 2020 voľby, bude M. Beblavý členom vlády a možno i premiér alebo vicepremiér. Určite by som sa však nechcel dožiť situácie, keď slovenský premiér bude na Facebooku hroziť stiahnutím veľvyslanca alebo diplomatickými sankciami proti RF len na základe mediálnych dezinformácií. A nedobre pôsobí aj to, keď jeden z lídrov PS – Spolu označuje politikov s inými názormi za cudzích „agentov“. V statuse venovanom cestám slovenských politikov na Východ (5. 6., 5:38) zasa M. Beblavý hovoril o „rešpekte a dôstojnosti každého človeka“ či o „lichotení Lukašenkovi a jeho diktatúre“. Lenže práve M. Beblavý sa pri reforme dôchodkového systému v SR nechal inšpirovať najhoršími diktátormi 20. storočia, najmä reformami, ktoré v Chile zaviedol ešte Pinochet…

Veľmi nemiestna bola i reakcia Z. Čaputovej, budúcej prezidentky SR. Tá sa pre TV Markíza vyjadrila: „Tá idea nejakým spôsobom legitimizovať inváziu ruských vojsk mi príde absolútne neprípustná.“ Neviem si predstaviť, že by ruský prezident v médiách reagoval podobne na každý protiruský návrh nejakého opozičného poslanca v SR či v inej krajine strednej a východnej Európy, od ktorého by sa navyše daná krajina oficiálne dištancovala. Žiaľ, už pred inauguráciou sa potvrdzuje, že Z. Čaputová bude prezidentkou s čierno-bielym videním sveta, ktorú budú v Moskve a v Pekingu ignorovať podobným spôsobom ako A. Kisku. Z. Čaputová však určite pocestuje na Ukrajinu a som zvedavý, či aj tam bude riešiť zákon o statuse veteránov, ktorý prisúdili nielen okupantom ČSSR, ale dokonca aj Banderovcom.

Medzi prípady najhorších excesov na Facebooku sa radia výroky M. Klusa. Ten vo svojom statuse na Facebooku (5.6., 0:31) prirovnal P. Pellegriniho kvôli jeho návšteve v Rusku k mopslíkovi a vyjadril sa: „Nie je však jedno kedy…, ako a o čom sa s ruským prezidentom a premiérom rozprávať… No to, čo by mali v Kremli skutočne počuť, a to dostatočne nahlas, sú aj naše výhrady a znepokojenie nad ich aktivitami u susedov, či u nás doma. Tak, ako som ich pomenoval v mojom nedeľnom vystúpení na Parlamentnom zhromaždení NATO v Bratislave. Inej cesty získať si vážnosť partnera, miesto dojmu mopslíka, niet“ M. Klus je expert SaS na zahraničnú politiku, avšak pokiaľ by v rokovaniach s V. Putinom rozprával tak ako pri svojich prejavoch v PZ NATO, tak práve on by si získal povesť amerického mopslíka a v RF alebo v Číne by ho prestali brať vážne…

Medzi najagresívnejších rusofóbov slovenskej politiky patrí J. Naď, tienový minister obrany OĽANO, ktorý v reakcii na dezinformáciu o legitimizácii okupácie napísal toto (1.6., 5:27): „Presne tak! DNA nezaprieš! Raz bol Vladimír Vladimírovič KGBák, vždy ním bude… Náš pán Kapitán je s tým predpokladám v pohode… Veď tento mesiac ide zase do Ruska. Čím hlbšie, tým lepšie“ Samozrejme, že J. Naď už dávno stratil akýkoľvek zmysel pre diplomaciu, ale používať argumenty o DNA v súvislosti so zločinmi národov z minulosti je nebezpečné – je to totiž typická argumentácia rasistov a xenofóbov. J. Naď sa síce na Facebooku občas vyjadruje, že má rád obyčajných ruských ľudí, len odmieta ruskú politiku. Je to však asi také tvrdenie, ako keď spomínaná KGB v minulosti tvrdila, že má rada pracujúci ľud USA, len s politikou USA je problém…

Skúšam si predstaviť, čo by sa asi dialo, keby slovenskú politiku určovali všetci vyššie uvedení politici. Predstavme si, že by popri prezidentke Z. Čaputovej bol M. Beblavý premiérom, resp. vicepremiérom, M. Klus ministrom zahraničia a J. Naď ministrom obrany. V prípade, ak by sa po voľbách v roku 2020 vytvorila koalícia PS – Spolu, SaS a OĽANO, také čosi by nemuselo byť vôbec nereálne. Ako by však títo ľudia zareagovali, keby sa na českom internete opäť objavila nejaká protiruská dezinformácia? V súčasnosti sú statusy vládnych politikov na sociálnych sieťach dosť sledované a aj pod vplyvom D. Trumpa ich význam neustále rastie. Dokážu však títo politici vo vládnych funkciách komunikovať tak, aby to neviedlo ku krízam v medzinárodných vzťahoch?

Najvážnejším argumentom proti ceste P. Pellegriniho do Moskvy sa stalo tvrdenie, že premiér mal 6. júna uprednostniť cestu do Normandie na oslavy vylodenia spojencov v Druhej svetovej vojne. Tu však hlavná kritika nemala smerovať voči premiérovi, ale voči prezidentovi. Celý problém s najvyšším zastúpením v Normandii totiž mohol vyriešiť A. Kiska a to tým, že by SR reprezentoval na oslavách vylodenia 6. júna on. Napriek tomu, že pozvánka prišla na vládu, platila pre štát a nie pre konkrétneho funkcionára. Kiskovo zdôvodnenie, že nechce po ceste do ČR absolvovať už žiadnu ďalšiu oficiálnu cestu, bolo doslova absurdné.

Okrem toho treba konštatovať, že na oslavách v Normandii zastupoval SR vicepremiér a nešlo o žiadnu urážku obetí vojny. Pre porovnanie možno uviesť, že najvyšší slovenskí politici často necestujú ani na iné významné oslavy, spojené s Druhou svetovou vojnou. Stačí spomenúť oslavy 9. mája v Moskve, kam sa premiér alebo prezident SR dostal naposledy v roku 2015 a ani predseda parlamentu tam nechodí každý rok. Pritom práve Červená armáda niesla hlavnú ťarchu bojov v Európe a práve jej vojaci umierali i priamo na území Slovenska. Keď však médiá kritizovali účasť A. Danka 9. mája v Moskve, na urážku mŕtvych osloboditeľov vtedy príliš nemysleli.

Celkovo treba povedať, že politika Slovenska voči Rusku počas posledných rokov nie je príliš priateľská a o prozápadnej orientácii vlády nemožno pochybovať. Stačí si prečítať novú Bezpečnostnú stratégiu SR, ktorú vláda schválila – tá je voči Rusku veľmi nediplomatická. Ani vysielanie slovenských vojakov na ruské hranice v Pobaltí či zbrojenie podľa amerických pokynov nie je v Rusku prijímané pozitívne a slovenská podpora USA na Blízkom Východe, ktoré tam porušujú medzinárodné právo, taktiež odporuje ruským záujmom. Je však v záujme Slovenska, aby sa naši politici udržovali racionálnu komunikáciu s Ruskom napriek rôznym pohľadom na politické otázky. Premiérova návšteva v Rusku bola dôležitá pracovná návšteva.

Mimochodom, aj P. Pellegrini sa doteraz osobne profiloval ako zástanca prozápadnej politiky na Slovensku, avšak napriek tomu konal správne, keď cestoval do Ruska a vystúpil i v hlavnom paneli Medzinárodného ekonomického fóra v Sankt Peterburgu spolu s ruským prezidentom, čínskym prezidentom a generálnym tajomníkom OSN. Účasť v tomto paneli bola veľkou poctou pre celé Slovensko a keby ju premiér odmietol, bol by to negatívny signál voči Rusku. Pozvania do hlavných centier moci vo svete neprichádzajú každý deň a predstavy niektorých novinárov, že premiér si mohol kvôli oslavám vylodenia dohodnúť v Kremli iný termín boli doslova smiešne. A. Kiska si za celé funkčné obdobie nedokázal dohodnúť ani jedno stretnutie s ruským alebo čínskym prezidentom a nepozvali ho ani do Bieleho domu…

Na celej hystérii je zaujímavé, že mnohé médiá a politici ešte nedávno šírili informáciu, že „Rusi sa jednostaj a vytrvale hlásia… k zločineckému potlačeniu Pražskej jari a následnej okupácii Československa“. Táto propaganda pritom ignoruje odsudzujúci postoj Ruska k okupácii, ktorý bol jasne vyjadrený už v základnej zmluve medzi RF a SR (9/95 Z.z.) a ktorý je starý už vyše štvrť storočia. Verejne ho pritom zopakoval aj V. Putin v Prahe v roku 2006. Je dobré, že Moskva sa dokázala so svojimi zločinmi vysporiadať aspoň takto, pretože nie všetky štáty sveta dokázali vykonať podobnú sebareflexiu vlastných zločinov. Ide predovšetkým o spojencov amerických vojenských intervencií.

Pri tejto téme je vždy potrebné poukázať na fakt, že ani SR dodnes neodsúdila svoju účasť v „koalícii dobrovoľníkov“, ktorá v roku 2003 vykonala protiprávnu agresiu v Iraku a ktorá priniesla oveľa viac utrpenia než agresia voči ČSSR v roku 1968. Toto porovnanie je síce pre slovenských mccarthistov niečo ako červené súkno a všetky podobné analógie označujú ako jednostrannú proruskú propagandu, ale každý súdny človek musí uznať, že aj SR by mala svoj postoj k agresii z roku 2003 prehodnotiť. A pritom by ani nemusela odnímať status veterána príslušníkom slovenských jednotiek, ktoré podporovali americký útok na Irak…