brankof.blog.pravda.sk

V najbližších týždňoch si budeme pripomínať 30-te výročie tzv. Nežnej revolúcie, ktorá na Slovensku znamenala koniec socialistického režimu a nastolenie nového systému, nazývaného demokratický a právny štát. Mnohé zo zámerov 17. novembra sa však nepodarilo naplniť a spoločnosť dnes hodnotí vývoj po roku 1989 skepticky, najmä v sociálnej oblasti. Asi najdôležitejšou vymoženosťou tohto obdobia sa stala pomerne široká sloboda prejavu, avšak práve tá sa teraz ocitá v ohrození a čoraz viac sa obmedzuje: začína sa uplatňovať neuveriteľný dvojaký meter a ten predstavuje veľkú hrozbu pre slobodu prejavu ako takú.

Jedným z príkladov uvedeného trendu sa stala kauza skupiny Elán, ktorá natočila videoklip s názvom „Bulvárne krysy“. Nebudem tento videoklip hodnotiť z umeleckej stránky, avšak treba uznať, že skupina Elán tam otvorene poukázala na vážny problém slovenskej spoločnosti, ktorým sú skorumpovaní novinári, ignorujúci základné etické princípy žurnalistiky. Za tento počin si skupina zaslúži uznanie, pretože pomenovala skutočnosti, ktoré mocní predstavitelia „šiestej veľmoci“ nechcú počuť. Pokiaľ ide o samotný vidoklip k piesni „Bulvárne krysy“, pobúrenie novinárov vyvolalo to, že speváci nahrali scénku, pri ktorej novinárov uniesli a mierili na nich zbraňou. Výzva na násilie voči ktorejkoľvek skupine osôb v spoločnosti si zaslúži kritiku, ale keďže na záver klipu speváci novinárov miesto streľby postriekali vodou, zdôraznili, že je lepšie „bulvárne krysy“ zosmiešniť a nie usmrtiť.

Klip skupiny Elán je síce provokatívny, rozhodne však nie je o nič drastickejší než práca tých, ktorých v klipe kritizovali. Videoklipy s násilím a mierením na ľudí nie sú v médiách výnimkou, stačí spomenúť nedávny klip koalície PS/Spolu. Slovenské médiá nemajú s násilím problém, ak sa však deje politicky želaným spôsobom. Netreba opakovať, ako často odvisielali násilné scény, najmä vo filmoch, kde dobrí „americkí hrdinovia“ vraždia „zlých“ Arabov, hoci podobné scény sa dotýkajú obetí amerických agresií. Medzi mediálne protežované formy násilia patrí i násilie skupiny Pussy Riot, ktoré člen redakčnej rady Denníka N M. Kaščák dokonca pozval ako hlavných hostí na hudobný festival Pohoda v roku 2018. N. Tolokonnikova a spol. pritom o násilí nielen spievali, ale ho aj priamo vykonávali, napr. keď v moskovskom metre napádali policajtky-ženy a proti vôli ich bozkávali na ústa. V prípade Pussy Riot médiám vôbec nevadí, že násilie a provokácia sú jedinými „umeleckými“ prostriedkami skupiny.

Okrem toho je naozaj paradoxné, že najostrejšiu kritiku skupiny Elán vyjadrili tie médiá, ktoré samé vyzývajú na násilie. Netreba spomínať vojnové štvanie, ktoré na Slovensku vykonávajú mainstreamoví novinári pri každej protiprávnej vojenskej intervencii na Blízkom Východe. Nejde len o vojnové štvanie pri protiprávnej vojenskej agresii v Iraku 2003, ale aj v súčasnosti viacerí slovenskí novinári vyzývajú na protiprávne vojnové násilie, napr. tu. Svojou militaristickou propagandistickou trochou prispeli k hrôzam, ktoré zažili ľudia na Blízkom Východe v 21. storočí.

Všimnúť si treba  aj excesy agresívnej stránky „Zomri“, pretože práve osoby s vrecami na hlavách vo videoklipe Elánu pripomínali vystupovanie administrátorov stránky Zomri. Stránka už názvom vyzýva na smrť určitých ľudí a masívne porušuje ľudské práva, najmä právo na ochranu ľudskej dôstojnosti a osobnej cti (čl. 19 ústavy), všetko pod zámienkou „satiry“. Na rozdiel od skupiny Elán však administrátori Zomri hanobia konkrétne osoby, nie len profesiu. Neštítia sa ani hanobenia mŕtveho ako v prípade Karla Gotta, ktorého v deň úmrtia zhanobili karikatúrou s nápisom „Lady Funeral“ (podľa hitu „Lady Carneval“), predtým zhanobili zosnulú Ivetu Bartošovú a to výrokom „Víťaz Modrej veľryby.“ (Modrá veľryba je samovražedná hra). Samozrejme, voči nepohodlným slovenským politikom sa objavili dokonca ešte drsnejšie vyjadrenia a aj v prípade J. Ráža opakovane porušovali jeho ľudskú dôstojnosť…

Umenie skupiny Elán si môžeme porovnať aj s umením, ktoré sa protežuje dokonca aj vo verejno-právnej RTVS.  Napr. v diskusnej relácii s názvom „Večer s Havranom“ M. Šútovec, novinár Denníka N, propagoval „umelecké“ dielo, používajúce takýto slovník: “ …Mrzák vyvoláva u Rusov kŕč smiechu, zlosť a túžbu doraziť ho. Rusi sú ľútostiví, no nepoznajú súcit. Jednonohého mlátia jeho vlastnou barlou, beznohého topia v mláke, hrbatého vystierajú kopancami, škuľavému s chripotom vyrazia posledné oko. Tehotná žena je tiež svojim spôsobom mrzák, na ňu radi štvú psov…“

M. Šútovec citoval z knihy „Encyklopédia ruskej duše“ od V. Jerofejeva, občasného autora v denníku Sme. V uvedenej knihe však autor napísal predovšetkým spŕšku invektív a vulgarizmov proti ruskému národu, napr.: „V Rusku už z definície nenájdete jediného čestného človeka.“ alebo: „Rus je uštvaný a utrápený onanát.“ alebo „V skutočnosti ide o bytosť hlboko nemravnú.“ Autor tiež Rusov nazval „národom cvokov“ a vyhlásil, že „ruský prvok je pritom treba vedome vykastrovať“. Taktiež urážal obete Druhej svetovej vojny tvrdením, že „Prísne vzaté, Hitler Rusku pomohol“ a odôvodnil to tým, že Hitler Rusom po vojne vytvoril „status morálnej nedotknuteľnosti“. V knihe sa takisto objavili výzvy na násilie proti Rusom: tvrdenie, že ich treba „držať pod hrdlom“ patrí k najmiernejším. Pre porovnanie, skúsme si predstaviť podobnú rétoriku vo vzťahu k Rómom…

Po odvisielaní Havranovej relácie nastal problém s citovaním V. Jerofejeva v RTVS, pretože citované výroky urazili mnoho Slovákov s rodinnými väzbami k Rusku a tí sa obrátili s podaním na štátne orgány. Rada pre vysielanie a retransmisiu (RVR) však označila sťažnosť za neopodstatnenú a svoje rozhodnutie odôvodnila: „Odvysielaný citát nemôžeme považovať za zámernú dehonestáciu ruského národa, pretože ho vnímame ako subjektívny a autonómny umelecký text ruského autora… Samotná kniha je umelecký text, ktorý parodizuje všeobecné mýty o Rusku, Rusoch a ruskej duši. Uvedený citát preto netreba brať prvoplánovo a pre jeho pochopenie je potrebné akceptovať aj formu umeleckej štylizácie a absurdity, ktoré autor pravdepodobne použil s tým zámerom, aby nabúral čitateľove stereotypy o vnímaní Ruska a ruskej duše.“ Ide o veľmi pochybné odôvodnenie, „subjektívny a autonómny umelecký text“ sa totiž objavuje i v umení neonacistických skupín a tieto tiež dokážu parodizovať mýty o Rómoch.

Podobne ani tézy o „ruskej duši“ nie sú až tak nevinná forma „umeleckej štylizácie“. Ako je známe, v Rusku v 90-tych rokoch totálne zlyhala transformácia, ktorú presadzovali západní poradcovia a Rusko kvôli tomu zažilo úpadok. Západní poradcovia však odmietali vziať na seba zodpovednosť a hľadali vysvetlenie, ktoré by im vrátilo dôstojnosť. Preto podporovali tézu, že transformácia nebola až tak zlá, ale nepodarila sa kvôli „temnej duši“ ruského človeka, ktorý nie je navyknutý na demokraciu. Išlo o podobnú taktiku, akú používali západní kolonizátori v minulosti, keď pri rabovaní kolónií hovorili o “bremene bieleho muža“ medzi primitívmi. Uvedenú tézu šíri aj kniha V. Jerofejeva, ktorá miesto reálneho zhodnotenia zlyhaní transformácie vyzýva: „Je treba niekoho poprosiť, aby Rusov kolonizoval.“  Niet divu, že aj Rádio Sloboda, platené z rozpočtu USA, celé roky vysielalo a financovalo reláciu V. Jerofejeva s rovnomenným názvom „Encyklopédia ruskej duše“.

Ústredným problémom pri slobode prejavu v súčasnosti je dvojaký meter pri jej obmedzovaní. Sloboda prejavu a právo na informácie patria medzi politické práva podľa čl. 26 ústavy a ako také ich možno obmedziť zákonom, napr. ak zasahujú do základných práv a slobôd iných. Zákonné obmedzenia však nesmú odstraňovať zmysel a podstatu práva a musia sa vzťahovať rovnako na všetky prípady. Je preto zvláštne, že prokuratúra sa zaoberá videoklipom skupiny Elán, nie však knihou V. Jerofejeva. Uvedená kniha je totiž spoločensky oveľa nebezpečnejšia: používa hrubší jazyk a vyzýva na brutálnejšie násilie, ale predovšetkým, keď si mladý človek, ktorý nepozná Rusko, knihu prečíta, ľahko si vytvorí o ruskom národe nenávistné predsudky. Viem o prípadoch ľudí, ktorí si názor na Rusko „vytvorili“ viac-menej podľa tejto knihy, ale nepoznám nikoho, kto by si názor na novinárov vytvoril podľa klipu od Elánu.

Prokuratúra nereaguje ani v prípadoch, keď sa v mainstreamových médiách spochybňujú ruské obete nacizmu, hoci v prípade spochybňovania židovských obetí by išlo o trestný čin a reakcia by bola veľmi rázna. Denník Sme napr. bez problémov publikoval názor, že Rusi nepatrili medzi hlavné obete nacistickej politiky (téme som sa venoval tu). Od podobného výroku už nie je ďaleko ani k tvrdeniu, že ruské obete Stalingradu a Leningradu sú iba konšpiračná teória…

Zaujímavé je aj hodnotenie urážlivých výrokov na sociálnych sieťach. Napr. Facebook zablokoval dokonca autora, ktorý citoval slávneho francúzskeho básnika G. Apollinaira . Administrátorov Facebooku zrejme podráždilo použitie slova „cigán“ vo vete „…Ako dobre sa vám v krásnom cintoríne spí, vám starostovia, aj vám mornári, vám čo vláde radili ste zaživa, ale aj vám cigáni, čo doklady vám nechýbali k šťastiu…“ . Blokovanie je však naozaj nepochopiteľné, najmä v porovnaní s textom V. Jerofejeva, propagovanom vo verejno-právnych médiách i na sociálnych sieťach.

Osobne rozumiem dôvodom, pre ktoré treba garantovať širokú slobodu prejavu aj pre literatúru, akú prezentuje V. Jerofejev, vadí mi však to, keď sa v iných prípadoch sloboda prejavu aplikuje veľmi reštriktívne. Spomenúť možno dokonca aj text T. E. Rostasa, kvôli ktorému na neho podala obžalobu prokuratúra. Áno, v jeho prípade ide o hanlivý text, kde účelovo protižidovsky citoval významných slovenských spisovateľov. Avšak napriek tomu si treba klásť otázku, prečo za tento text podáva prokurátor obžalobu a naopak, text V. Jerofejeva môže verejno-právna RTVS propagovať bez akýchkoľvek sankcií… S aplikáciou obmedzení pre slobodu prejavu sa musíme vysporiadať serióznejšie: v tomto článku nejde ani tak o to, či obmedzenia slobody prejavu majú byť prísnejšie alebo miernejšie, ale o to, že treba používať jednotný meter. Určite sa nechceme dostať do stavu, keď sloboda prejavu bude platiť iba pre tých, ktorí súhlasia s mainstreamom!