brankof.blog.pravda.sk

Krátko pred parlamentnými voľbami 2020 sa zdá, že volebná súťaž sa zmenila na súťaž v právnych podaniach a to najmä proti poslancovi Ľ. Blahovi. Dá sa pochopiť, že mnohých ľudí agresívny Blahov štýl uráža a že ich dráždi aj jeho rastúca popularita. Ani mne sa štýl príspevkov Ľ. Blahu na Facebooku nepozdáva a s viacerými jeho názormi nesúhlasím. Avšak bez ohľadu na názory Ľ. Blahu  je najvyšší čas, aby jeho politickí oponenti prestali hľadať stále nové právne prostriedky na boj proti nemu a miesto súťaži v právnych podaniach sa venovali súťaži politickej. Navyše, vyhrážanie sa trestnými sankciami je ako také kontraproduktívne a robí z Ľ. Blahu obeť politického prenasledovania.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Opäť trestné právo?

• Symboly ako ústavná otázka

• Využitie ďalších právnych odvetví?

• Zneužívanie práva štátnymi orgánmi?

Za neprijateľnú považujem snahu o nadužívanie trestného práva: po prípade R. Fica (venoval som sa tu) sa čosi podobné objavilo i v prípade Ľ. Blahu. Trestné oznámenie proti nemu bolo podané kvôli statusu a fotografii so symbolmi červenej hviezdy, kladiva a kosáku. Lenže hoci zločiny režimu pred rokom 1989 nemôžeme ignorovať, konanie NAKA pôsobí selektívne. Voči uvedeným symbolom sa už v minulosti viackrát vyjadrovali súdy a zvlášť dôležité sú rozhodnutia ESĽP v Štrasburgu, najmä  Vajnai v. Hungary (2008)  a Frangoló v. Hungary (2011) . ESĽP konštatoval, že Maďarsko svojim zákazom nosenia daných symbolov porušilo slobodu prejavu sťažovateľov. Taktiež skonštatoval, že nejde len o symboly komunistických režimov, ale aj o symboly robotníckeho hnutia a symboly legálnych politických strán, ktoré nemajú totalitné zámery. Ak bude Ľ. Blaha v SR odsúdený, tak je pravdepodobné, že mu v Štrasburgu zaplatíme značné odškodné.

Konanie NAKA vo vzťahu k spomínaným symbolom môže viesť aj k viacerým praktickým problémom. Spomenúť treba napr. fakt, že Slovinsko v roku 2011 vydalo mincu v hodnote 2 euro, na ktorej je zobrazený komunistický partizán Franc Rozman-Stane a to aj s komunistickou hviezdou. Pri extenzívnom výklade, aký uplatňujú niektorí prokurátori, by hrozilo, že človek uvádzajúci túto mincu do obehu v SR, šíri extrémistický materiál. Podobné to bude aj vtedy, keď niekto nosí tričko s podobnou hviezdou akú ukázal aj Ľ. Blaha. Niekedy totiž naozaj vidno ľudí, vrátane turistov, nosiť po Bratislave takéto symboly. Treba ich oznamovať ako páchateľov trestnej činnosti? Samostatnú tému predstavujú pamätníky našich osloboditeľov, kde sa nachádza veľa hviezd, kosákov a kladív. Tu radšej nechcem ani domýšľať následky.

Podobne treba uvažovať o rizikách takého postupu v medzinárodnom športe. Červená hviezda (Crvena zvezda) je názov najslávnejšieho futbalového klubu v Srbsku a táto sa nachádza aj v znaku či na vlajke klubu. Komunistická symbolika je pritom jednoznačne identifikovateľná, pretože klub bol založený po oslobodení Belehradu v roku 1944 komunistickými antifašistami. Čo však robiť, ak na Slovensko prídu v rámci nejakej súťaže fanúšikovia CZ Belehrad so svojimi symbolmi a budú tu nosiť červené hviezdy po uliciach? Mimochodom, donedávna do Bratislavy jazdili aj kluby KHL s červenou hviezdou ako symbolom, napr. CSKA Moskva.

Hviezda, kosák aj kladivo sú pritom už dlho diskutovanou otázkou v krajinách strednej Európy. Kosák a kladivo sa totiž nachádzajú priamo v rakúskom štátnom znaku. Nachádzajú sa tam už od vzniku republiky, s výnimkou rokov 1934 – 1945, keď ich odstránili tzv. austrofašisti. V roku 1945 sa symboly kladiva a kosáku opäť zaviedli do štátneho znaku zákonom, ale i neskôr prichádzali pokusy odstrániť ich ako komunistické: v roku 1954 sa o to usilovala ŐVP, v rokoch 1990-92 FPŐ a niektorí politici otvárajú danú tému i v 21. storočí. Symboly kladiva a kosáku mali však aj podporovateľov, najmä z radov ľavicovej SPŐ, a tí v roku 1981 zakotvili štátny znak s kladivom a kosákom dokonca priamo do čl. 8a ods. 2 ústavy  (pritom v roku 1981 už boli dobre známe i zločiny ZSSR).

Nevhodnosť zákazu hviezdy, kladiva a kosáku si postupne uvedomili aj v ďalších susedných štátoch a v Maďarsku ústavný súd v roku 2013 vyhlásil zákaz komunistických symbolov za protiústavný. Orbánova vláda sa neskôr pokúsila presadiť aspoň zákaz komerčného používania „totalitných“ symbolov, to však viedlo ku konfliktu s pivovarom Heineken, ktorý vo svojom logu používa červenú hviezdu. V roku 2011 zrušil zákazy komunistickej symboliky pre rozpor s ústavou aj poľský ústavný súd. V inštitúciách EÚ neuspel ani pokus o celoeurópsky zákaz komunistických symbolov, ktorý ešte v roku 2005 navrhol a presadzoval V. Landsbergis z Litvy.

Samozrejme, že ešte stále existujú krajiny, kde zákaz hviezdy, kladiva a kosáku pretrváva. Sú však charakteristické tým, že zákaz je spojený s určitou formou vnútorného problému a zameriava sa voči nejakej menšine. V Pobaltí po roku 1991 odňali väčšine príslušníkov ruskej menšiny štátne občianstvo a volebné právo, vďaka čomu medzi danou menšinou narástla nostalgia za obdobím ZSSR – preto im zakázali aj hviezdu, kosák a kladivo. V Moldavsku zasa slúži zákaz daných symbolov proti Podnestersku, ktoré sa k nim verejne hlási. V Indonézii, kde platí zákaz už od roku 1966, ide o zameranie proti početnej čínskej menšine, ktorá je miestnymi nacionalistami vnímaná ako „piata kolóna“ ČĽR. Veľmi smutný vývoj nastal na Ukrajine, kde je po roku 2014 zákaz daných symbolov spojený s glorifikáciou banderovcov. Navyše, hoci na jednej strane štát zakázal komunistické symboly, pre štátnu poštu nie je problém vydávať známky so zločincami SS Galizien v uniformách s nacistickou symbolikou.

Je potrebné si tiež uvedomiť, že hviezdu, kosák a kladivo odlišne vnímajú mimo krajín Západu. V Latinskej Amerike, Ázii či Afrike ide o symbol, ktorý sa pre mnohých stal symbolom boja proti kolonializmu, čo bolo najväčšie zlo v ich dejinách. V hnutí antikolonializmu hrali komunisti dôležitú úlohu a to práve preto, lebo odmietali rasovú diskrimináciu, na ktorej boli založené európske impériá a USA. Západné mocnosti na Versaillskej konferencii, najmä prezident W. Wilson, v roku 1919 zablokovali prijatie klauzuly o rasovej rovnosti do Štatútu Spoločnosti národov, ktorú navrhlo Japonsko. To viedlo k obrovskému sklamaniu verejnosti v Japonsku a v celom „nebelošskom“ svete. Práve z toho potom ťažilo sovietske Rusko, ktoré bolo jedinou „belošskou“ veľmocou, ktorá rasovú rovnosť hlásala. Mnohí ľudia si tak spojili sovietsku hviezdu, kosák a kladivo s antikolonializmom a rasovou rovnosťou a preto sú dané symboly vo väčšine neeurópskych štátov dodnes vnímané pozitívnejšie než v Európe.

Žiaľ, v prípade Ľ. Blahu je trestné konanie len posledným z právnych prostriedkov, ktoré voči nemu používajú jeho odporcovia. Jedným z prvých bolo občianske právo. Tu treba spomenúť najmä postoj predstaviteľov firmy ESET, ktorí sa mu vyhrážali žalobou a údajne ju aj podali: za používanie pojmu „oligarchia“ a za to, že poukázal na obvinenia zo spolupráce s tajnými službami USA. Lenže v médiách, financovaných majiteľmi ESET, už označili ľudí ako „ruských agentov“ aj za oveľa menej. Najmä v Denníku N sa používa podobne tvrdý jazyk ako v statusoch Ľ. Blahu a pojmy „lúza“, „stoka“, „odpad“, atď. tam patria k bežnej výbave novinárov. V určitých prípadoch išiel Denník N dokonca tak ďaleko, že normalizačným spôsobom atakoval zamestnávateľov, ktorí zamestnali ľudí s „nepohodlnými názormi“ ako E. Chmelár. Takéto mediálne excesy sa však nedajú robiť bez odozvy z druhej strany a ostrý jazyk Ľ. Blahu je tak aj reakciou na mediálnu „kultúru“, ktorú spoluvytváral práve Denník N. Ak niekto seje vietor, žne búrku!

Ďalším vážnym mementom vo vzťahu k Ľ. Blahovi bola medializovaná politizácia akademickej pôdy a pracovno-právnych vzťahov v SAV. Predsedníctvo SAV sa totiž v decembri 2019 vyjadrilo k politickej činnosti „poslanca Blahu“ a vyzvalo ho, aby zvážil ďalšie pôsobenie v SAV, pričom k jeho odbornej práci výhrady nevyslovilo. Ľ. Blaha však vôbec nebol prvým zamestnancom, ktorý vyjadroval problematické politické názory. Veľmi závažné boli vyjadrenia F. Šebeja o Guantanáme, o Iráne či dokonca o islame. Aj niekoľko ďalších zamestnancov SAV pôsobilo v politike a vyslovovalo sa mimoriadne kontroverzne, napriek tomu podobné výzvy na ukončenie pôsobenia od predsedníctva neprišli.

Žiaľ, podobný nátlak voči zamestnancovi predstavuje vážny zásah do pracovno-právnych vzťahov aj do akademických slobôd. Tu naozaj nejde o poslanca Ľ. Blahu, ale hlavne o akademické prostredie, ktoré slobodu vyjadrovania názorov bytostne potrebuje. Miesto toho sa tam vytvára „normalizačná atmosféra“ a čo je najhoršie, odlišné názory sa potláčajú formou nátlaku v pracovno-právnych vzťahoch. Ľ. Blaha mal šťastie, že kvôli výkonu verejnej funkcie sankcie voči nemu nemali formu výpovede, ale i to mohlo byť varovaním pre ostatných akademikov, ktorí slobodne vyjadrujú svoje názory a pritom nemajú podobnú pracovno-právnu ochranu pred výpoveďou.

V prípade poslanca Ľ. Blahu sú hlavným problémom následky, ktoré prinášajú jeho procesy pre vývoj celej spoločnosti. Už dnes sa ocitáme v situácii, keď sa veľa ľudí bojí prejaviť svoj politický názor, pretože sa obávajú sankcií zo strany zamestnávateľov či orgánov činných v trestnom konaní. Nemožno si tiež nevšimnúť, že napr. NAKA dáva pred voľbami najavo svoje politické preferencie – na jednej strane udeľuje ocenenie pre I. Biháryovú z PS, na druhej strane poškodzuje poslanca Ľ. Blahu. Je však veľmi nebezpečné, že sa takéto orgány jednostranne profilujú v politickom boji. A ak naozaj odsúdia Ľ. Blahu za červenú hviezdu, miera strachu a neslobody sa v spoločnosti veľmi zvýši. Bez ohľadu na možné odsúdenie, trend zostreného postihovania za nepohodlné názory je nebezpečný, zvlášť, keď postup proti „extrémnym“ názorom je veľmi selektívny: militaristi a vojnoví štváči sa ničoho obávať nemusia.

Blahovi prenasledovatelia by si však mali uvedomiť, že snaha šikanovať ho žalobami či dokonca vyhrážať sa trestom odňatia slobody, mu nijako hlasy neuberá. Navyše, aj keby sa Blahovým odporcom podarilo odsúdiť ho v trestnom procese, daný rozsudok iba zdiskredituje štátne orgány u veľkej časti spoločnosti. Miesto právnych vyhrážok by sa Blahovi oponenti by mali pokúsiť presadiť sa tým, že budú písať lepšie statusy a články: mnohí z opozičných politikov používajú rovnako hrubý jazyk ako Ľ. Blaha, ale ich statusy ľudí i tak neoslovujú. Majú pritom k dispozícii aj oveľa širší priestor, najmä  v mainstreamových médiách – chyba teda bude niekde inde. Na záver možno iba konštatovať, že podobné nadužívanie trestného práva v predvolebnej súťaži by mohlo byť začiatkom nebezpečnej praxe a štátny režim na Slovensku by sa tým modifikoval na niečo veľmi nebezpečné.