brankof.blog.pravda.sk

V článku 2 ústavy SR sa píše: „Štátna moc pochádza od občanov…“. Obdobné ustanovenia sa nachádzajú aj v ústavách ďalších štátov. Žiaľ, tieto tvrdenia vyzerajú len ako vtipné bonmoty, keď si človek uvedomí reálnu situáciu. Zďaleka nie som prvý, kto si všimol neúmernú moc médií v súčasnom svete. Zdá sa, že skutočná moc nepochádza ani tak od občanov, ako skôr od médií a ich vlastníkov. Tie sú schopné urobiť z bieleho čierne, z čierneho biele, z obete zločinca a zo zločinca obeť. Stačí iba neustále opakovať nepravdy či pochybné špekulácie a opačným názorom ponechať čo najmenší priestor na vyjadrenie. Že je naozaj možné urobiť z čierneho biele, to sa pokúsim dokázať na jednom z najznámejších príkladov takejto manipulácie, na kauze známeho ruského oligarchu Michaila Chodorkovského.

M. Chodorkovskij je v médiách stále prezentovaný ako bojovník za demokraciu v Rusku a ako obeť politického procesu. Tento pozitívny obraz o ňom západné médiá vytvárajú napriek tomu, že má na rováši širokú škálu zločinov. V Rusku mu prisudzujú kde – čo: od vrážd cez korupciu až po zneužitie právomoci verejného činiteľa. Samozrejme, orgánom činným v trestnom konaní sa podarilo dokázať len zlomok jeho zločinov, ale dokonca aj ten zlomok je tŕňom v oku mainstreamových médií. A tí, ktorí Chodorkovského za jeho zločiny odsúdili, si odnášajú v mainstreamových médiách na západe ostrú kritiku. Známe sú útoky médií na sudcov v prípade Chodorkovskij, napr. na sudcu Danilkina. Dokonca aj slovenské médiá sa do sudcov pustili s ohováraním a veľmi ostrou kritikou a to bez toho, aby ich rozhodnutia analyzovali, napr. tu.

V zásade mi vôbec nevadí, keď sa v prípade Chodorkovského objavuje kritika súdneho rozhodovania, ale vadí mi, keď sa objavuje iba jednostranná kritika procesu a nič iné. Žiaľ, odlišné názory sú obvyklé ignorované alebo inak vytesňované z veľkých médií na západe alebo v SR. Keď si tieto manipulácie človek porovná s takmer „chápavým“ postojom novinárom k rôznym pochybným súdnym procesom vo svete, tak musí skutočne žasnúť.

Prečo sa v prípade Chodorkovského darí médiám na západe tak zásadne meniť obraz celého prípadu? Zdá sa, že je to hlavne preto, lebo sa darí brániť vzniku serióznej diskusie o procese. Proces s Chodorkovským je síce celosvetovo ostro sledovaným procesom, ale v médiách sa podáva len názor jednej strany a vyjadrujú sa k nemu v zásade len „vybraní“ analytici či politici. A osoby, ktoré by mohli povedať čosi zlé o Chodorkovskom musia byť v západnom mainstreame nielen umlčané, ale doslova aj utajené.

Takouto „personou non grata“ je napr. vdova po zavraždenom primátorovi mesta Neftejugansk V. Petuchovovi Farida Islamovová – Petuchovová, ktorá hovorila o hrôzovláde a „gestapáckom“ systéme, čo zaviedol Chodorkovskij v meste. Vdova je presvedčená, že jej manžela dal zavraždiť práve M. Chodorkovskij. Mnohé indície tomu nasvedčujú.  Mesto Neftejugansk so 110 tisíc obyvateľmi je centrom ťažiarskej oblasti, kde čerpala ropu práve ropná spoločnosť JUKOS vlastnená M. Chodorkovským. M. Chodorkovskij bol kvôli svojim pochybným praktikám v meste veľmi nepopulárny.  A aj preto vo voľbách za primátora mesta Neftejugansk vyhral V. Petuchov s heslom „Jukos – krovosos“ (Jukos – upír). Petuchov tiež sľuboval, že donúti Jukos platiť miestne dane a potom bol 26. júna 1998 zastrelený, mimochcodom v deň Chodorkovského narodenín. Názor o zapojení Chodorkovského do vraždy primátora Petuchova treba brať vážne, veď v Rusku sa to celé vníma už od Jelcinových čias ako „verejné tajomstvo“. V roku 1998 sa vďaka politickým konexiám podarilo škandál ututlať, ale o tejto a ďalších vraždách objednaných Chodorkovským, sa dokonca točili aj filmy. Filmové festivaly na západe však takéto filmy neuvedú a to napriek tomu, že v prípade vraždy Petuchova súhlasili s vinou  Chodorkovského dokonca aj mnohé protiputinovské ruské médiá ako Kommersant.

Vdova po Petuchovovi sa márne snaží, spolu s príbuznými ďalších Chodorkovského obetí, upozorniť na zločiny M. Chodorkovkého aj v zahraničí. Dokonca spolu iniciovala otvorený list o zločinoch Jukosu adresovaný zastúpeniu Európskej komisie v Rusku.

Samozrejme, mainstreamové médiá na západe si nič všimnúť nechceli. Táto mediálna nevšímavosť ostro kontrastuje s priestorom, ktorý poskytujú médiá jednej inej vdove. Ide o vdovu po bývalom agentovi Litvinenkovi, ktorú neustále citujú a je publikovaná ako verejná obžaloba prezidenta V. Putina. Litvinenkova vdova vo svojich vyjadreniach otvorene pripisuje smrť svojho manžela V. Putinovi a preto je stále v centre záujmu médií. Naopak, vdova po V. Petuchovovi za smrť manžela obviňuje M. Chodorkovského a asi preto sa o nej pozorovateľ západných médií nemá šancu dozvedieť.

Na to, aby bolo možné dosiahnuť pozitívny obraz o M. Chodorkovskom bolo treba zamlčať nielen vraždu Petuchova, ale vlastne celú Chodorkovského kariéru z minulosti. Jeho kariéra bola prepletená rôznymi pochybnými skutočnosťami, podvodmi a vraždami. V tomto blogu nebudem rozoberať celú kariéru Chodorkovského, spomeniem len niektoré body jeho vzostupu. Podrobnejšie je jeho kriminálna kariéra popísaná napr. tu.

M. Chodorokovskij začal svoju veľkú kariéru ako vysoký predstaviteľ mládežníckeho bolševického hnutia Komsomoľ. Vďaka tejto funkcii sa mu podarilo dostať sa do čela štátom podporovaného finančného ústavu na podporu vedy a techniky MENATEP (Mežbankovskoe objedinenie Naučnotechničeskogo Progressa). MENATEP sa však čoskoro stal aj komerčnou bankou s kapitálom, ktorý bol pôvodne určený pre vedu a techniku. Okrem aktivít vo finančnej oblasti sa Chodorkovskij od roku 1990 angažoval i v ďalších funkciách, stal sa členom Rady prezidenta ZSSR pre podnikanie. Vo svojich funkciách stúpal stále vyššie, až v roku 1993 dosiahol veľmi lukratívny post námestníka ministra pre ropný priemysel a energetiku. Samozrejme, potom vďaka svojej funkcii rozprávkovo zbohatol. Predovšetkým sa mu podarilo kúpiť väčšinu akcií obrovského ropného koncernu JUKOS za podozrivo výhodných 159 miliónov dolárov. Okrem toho skupoval aj iné podniky – od Murmanských lodeníc až po vydavateľstvá ako Ruskij izdateľskij dom. Keďže jeho podnikateľské aktivity by asi neboli možné bez politického krytia, vždy hľadal úzke prepojenia na niektorých politických funkcionárov. Neustále si vytváral vysoké politické kontakty v Rusku, aj v zahraničí. Zaujímavým faktom je napr. to, že v čase, keď krátil svojim zamestnancom v Neftejugansku platy,  podporoval veľa aktivít v USA, dokonca sponzoroval i Knižnicu Kongresu USA!

Ako vidno, Chodorkovskij často zastával verejné funkcie, vyhľadával politickú podporu a politické krytie. Preto niet divu, že najčastejšou formou mediálnej obhajoby Chodorkovského je snaha o zastretie jeho trestného procesu rôznymi špekuláciami o politických súvislostiach. Takéto mediálne klebety, pravidelne dávkované verejnosti spriaznenými analytikmi, majú za cieľ zmeniť mediálne vnímanie trestných činov Chodorkovského. Samozrejme, predkladajú sa špekulácie či nepriame indície o akýchsi zákulisných manévroch Kremľa, ktoré kvôli ich subtílnemu charakteru možno len sotva dokázať či vyvrátiť. Predovšetkým sa ale bez prestávky opakuje téza o politickom procese, o selektívnej spravodlivosti a o nepriateľstve Kremľa voči konkrétnym osobám či o snahe Putina podrobiť si oligarchov.

V mediálnych diskusiách sa takmer vždy opomína odpoveď na základnú otázku celého procesu: Bol Chodorkovskij vinný v zmysle obžaloby? To by pritom mala byť ústredná otázka každého trestného procesu. Avšak v prípade Chodorkovskij sa ani jeho advokáti ani ďalší apologeti nezameriavajú na túto tému. Mnohokrát sa k otázke viny ani verejne nevyjadrujú a nevyvracajú žiadne dôkazy či svedectvá obžaloby. Zdá, že Chodorkovského vina v zmysle obžaloby je jasná aj mnohým z podporovateľov Chodorkovského.

Medzi analytikmi a médiami je naopak populárna téza, že pri nástupe k moci sa Putin s oligarchami dohodol: ak sa oligarchovia nebudú miešať do politiky, Putin im na ich majetky nesiahne. Toto tvrdenie je zaujímavé a znie presvedčivo, mnohé prípady ho ale vyvracajú. Treba si všimnúť, že v Rusku existujú aj takí oligarchovia, ktorí podporujú opozičné sily a napriek tomu nie sú stíhaní. Medzi nich patria napr. A. Usmanov či A. Lebedev, ktorí financujú ruské médiá, ostro zamerané voči vláde, ako Kommersant či Novaja Gazeta.

Podobne ani akcionári najväčšej ruskej leteckej spoločnosti Aeroflot neboli perzekuovaní za to, že v roku 2012 zvolili do rady riaditeľov spoločnosti známeho predstaviteľa mimoparlamentnej opozície A. Navaľného! Keby režim stíhal oligarchov podľa ich vzťahu k Putinovi a k opozícii, myslím, že by boli zmienení podporovatelia A. Navaľného postihovaní veľmi rýchlo.

Ďalším „evergreenom“v médiách je aj téza o selektívnom procese s Chodorkovským. Rozšírená téza mediálnych analytikov hovorí, že M. Chodorkovskij bol stíhaný selektívne, kvôli podpore opozície v Rusku, zatiaľ čo ostatní oligarchovia, najmä tí, ktorí sa vedeli dohodnúť s režimom, neboli vystavení trestnému stíhaniu. Toto tvrdenie je tiež dosť nepresné. V Rusku boli a sú totiž stíhaní aj mnohí ďalší známi zločinci z radov oligarchov.

Podobnú skúsenosť mali aj niektorí zahraniční podnikatelia v Rusku. Medzi podporovateľov Putina patrila kedysi i veľká a bohatá obchodná spoločnosť Hermitage Capital. Jeden zo zakladateľov Hermitage Capital W. Browder sa počas prvého funkčného obdobia prezidenta Putina neustále snažil lichotiť mu a schvaľoval jeho kroky. Browderova servilita bola oveľa vyššia než v prípade väčšiny ruských oligarchov. W. Browder asi predpokladal, že mu jeho postoj pomôže ako ochrana pred štátnou mocou v Rusku a ruské orgány budú zavierať nad jeho podnikaním oči. Browderova kalkulácia ale nevyšla, keď štátne orgány odhalili viaceré nezrovnalosti v podnikaní Hermitage Capital. Vtedy Browder revidoval svoje obdivné názory na Putina a zmenil sa z proputinovského podnikateľa na politického „odporcu režimu“. Štátne orgány však mali v rukách niekoľko tromfov. Z nich najväčší bol určite daňový právnik Magnickij, ktorý bol o transakciách spoločnosti najlepšie informovaný a mohol poskytnúť orgánom činným v trestnom konaní dôležité svedectvá o podnikaní Hermitage Capital. V tomto blogu nebudem špekulovať o tom, kto dal Magnického zavraždiť, len skonštatujem, že jeho smrť prišla veľmi vhod W. Browderovi a naopak, ruská štátna moc smrťou Magnického stratila cenný zdroj informácií o Hermitage Capital.

V Rusku sú stíhaní viacerí oligarchovia, spomedzi tých najmocnejších stačí spomenúť mená ako Berezovskij, Gusinskij, Nevzlin, atď. Problém s ich stíhaním ale spočíval v tom, že títo oligarchovia pred trestným stíhaním včas ušli. Nezabudli pritom do zahraničia vyviesť dostatočné množstvo kapitálu, čím si v krajinách, kde požiadali o azyl, vytvorili určitú pozíciu. A aby tento azyl legitimizovali, snažili sa oficiálne vystupovať ako politickí disidenti. Ktorý oligarcha by asi priznal, že uteká z Ruska kvôli stíhaniu svojich zločinov z minulosti?

Samozrejme, je pravda, že existuje aj mnoho ďalších prípadov ruských oligarchov, ktorí k svojmu majetku prišli nečistým spôsobom, ale stíhaní nie sú. Lenže žiaden štát nie je schopný efektívne stíhať všetkých zločincov z minulosti a ani Rusko sa so všetkými zločinnými privatizérmi z deväťdesiatych rokov vysporiadať nedokáže. Pri snahe o univerzálnu nápravu minulosti by do úvahy prichádzali len pochybné kroky ako nejaká forma znárodnenia, ale to by k stabilite v Rusku neviedlo. A myslím, že ani západné médiá by pri podobných krokoch Moskvy nezačali písať o Rusku priaznivejšie.

Niet pochýb, že väčšina z oligarchov sa snaží dráždiť Kremeľ čo najmenej, niektorí stoja dokonca i na strane Kremľa. Napriek tomu, ani tento ich postoj im očividne nezabezpečuje pokojný spánok. Mnohí z oligarchov sa radšej preventívne zdržujú v zahraničí, odkiaľ riadia svoje celosvetové hospodárske aktivity, kupujú tam futbalové kluby a nehnuteľnosti. Už to, že sa presunuli do zahraničia a v Rusku sa zdržujú čo najmenej, svedčí o ich obavách. Tušia snáď, že ani ich lojalita ku Kremľu neznamená automaticky imunitu pred trestným stíhaním?

Na to, aby obraz M. Chodorkovského ako obete bol dostatočne dôveryhodný, nestačilo písať články, bolo potrebné zapojiť aj niektoré západné verejné autority do kampane. Dá sa povedať, že názory, kritizujúce proces s Chodorkovským sa objavujú okrem médií na dvoch ďalších úrovniach. Prvou úrovňou boli mimovládne organizácie a tou druhou štátne orgány v krajinách, ktoré mali alebo ešte majú s Ruskom komplikované vzťahy. Vládne a súdne orgány západných krajín síce nemajú kompetenciu súdiť Chodorkovského, radi sa však k procesu vyjadrujú a ich názory majú veľkú váhu v médiách.

Je známe, že s kritikou procesu M. Chodorkovského a s jeho obhajobou vystúpili viaceré západné mimovládne organizácie. Výhrady boli tradičné: porušovanie princípov právneho štátu, porušovanie ľudských práv, politizácia procesu, selektívna justícia, atď. Problémom mnohých týchto hodnotení je ale to, že sa opakovane objavili  podozrenia z prepojenia viacerých mimovládnych organizácií na mocenské a ekonomické skupiny zo Západu. V kauze sa angažovali aj ruské mimovládne organizácie, spomedzi nich treba spomenúť najmä Nadáciu Spravodlivý verdikt, ktorá sa v Ruskej federácii objavil v roku 2004 v čase konania procesu s M. Chodorkovským a táto kauza je jej kľúčovou agendou. Pochybnosti tu zase budí to, že členom tejto mimovládnej organizácie je jeden z Chodorkovského advokátov J. Šmidt a takéto prepojenia potom opäť nevyvolávajú dojem nestrannosti. O slovenských mimovládnych organizáciách tiež radšej pomlčím.

Treba uviesť, že názory mimovládnych organizácií majú na Západe váhu, napr. názory Freedom House, slúžili aj ako dôležitý zdroj pre politikov, najmä pre Senát USA. Senát USA prijal viaceré rezolúcie v kauze Chodorkovskij a  označil to dokonca za „test právneho štátu a nezávislosti súdnictva v Rusku“. Senát sa pri svojich rezolúciách k Chodorkovskému často odvolával na správy Freedom House, napr. v rez. 189 z júna 2009. Takáto citácia môže tiež budiť podozrenie.

V rámci serióznej hlbšej diskusie o politizácii procesu s Chodorkovským však celá mediálna argumentácia o politickom procese narazila na jedno významné rozhodnutie. Nebudem spomínať súdne procesy proti Chodorkovskému v Rusku, ale spomeniem jedno rozhodnutie zo Štrasburgu z 31. mája 2011. Vtedy o kauze Chodorkovskij rozhodoval Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a tento sa otázkou politizácie procesu s M. Chodorkovským zaoberal zo všetkých západných orgánov najpodrobnejšie. ESĽP je orgánom Rady Európy a je v štátoch EÚ uznávaný ako najväčšia európska autorita v oblasti hodnôt a ľudských práv. Hoci sa o tom v slovenských médiách mlčí, aj Rusko dávno ratifikovalo základné dokumenty Rady Európy, najmä Európsky dohovor o ľudských právach a základných slobodách. Takže kvôli každému porušeniu tohto dohovoru možno Ruskú federáciu žalovať v Štrasburgu. Akýkoľvek politický proces v Rusku možno napadnúť na ESĽP. Ruskí občania sa na štrasburgský súd obracajú so sťažnosťami pre porušenie práv veľmi často a ESĽP Ruskú federáciu výdatne kritizuje. Možnosť obrátiť sa do Štrasburgu využil i M. Chodorkovskij, ktorý podal sťažnosť č. 5289/04. Ústredným bodom jeho sťažností bola snaha dokázať, že proces, ktorý voči nemu viedli ruské štátne orgány, bol politický proces a teda v rozpore s čl. 18 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Štrasburgský súd sa sťažnosťou podrobne zaoberal a zaujal k otázke politizácie procesu s Chodorkovským jasné odmietavé stanovisko. Poukázal práve na rozdiel medzi nezáväznými výrokmi niektorých politikov či mimovládnych organizácií o kauze a súdnym posudzovaním prípadu: „…mnoho ľudí verí, že stíhanie bolo vedené túžbou odstrániť ho z politickej scény a zároveň tým, aby si štát privlastnil jeho bohatstvo. Sťažovateľ sa silne spolieha na tieto stanoviská; zvlášť sa opiera o uznesenia politických inštitúcií, mimovládnych organizácií, vyhlásenia rôznych osobností verejného života, atď. Súd vzal na vedomie tieto stanoviská. Avšak treba pripomenúť, že politický proces a odsudzujúci proces sú zásadne odlišné. Je často oveľa jednoduchšie pre politika zaujať takýto postoj, než pre sudcu, pretože sudca musí založiť svoje rozhodnutia iba na dôkazoch v právnom zmysle.“

ESĽP pritom v rozhodnutí zdôraznil i to, že podozrenia z politizácie procesu berie dostatočne vážne a v rozhodnutí uviedol príklady z vlastnej rozhodovacej činnosti. Aj v tomto rozhodnutí Štrasburg zdôraznil, že už mnohokrát rozhodol v prospech sťažovateľov, ak bol voči nim vedený politický proces. ESĽP poukázal, že v minulosti tak učinil aj v niekoľkých prípadoch sťažovateľov z Ruskej federácie. Štrasburg nikdy Ruskú federáciu nešetril a preto by médiá mali jeho rozhodnutie v prípade „Chodorkovskij v. Ruská Federácia“ brať veľmi vážne. Fakt, že štrasburgský súd s rozhodovaním o nespravodlivosti alebo politizácii procesu väčšinou neváha, dokázal aj na Slovensku dobre známy prípad I. Lexu, kde ESĽP reagoval už na subtílne podozrenia z porušenia práva na spravodlivý proces a SR preto spor s I. Lexom v Štrasburgu prehrala.

Za zmienku stojí aj to, že ESĽP pri odôvodnení prípadu Chodorkovskij v. Ruská Federácia poukázal na to, ako jednoducho možno tvrdenie o politickom procese šíriť: „…každá osoba v postavení sťažovateľa by bola schopná urobiť podobné tvrdenia. V skutočnosti by nebolo možné stíhať podozrivého s profilom, aký má sťažovateľ, bez toho, aby to malo ďalekosiahle politické dôsledky. Skutočnosť, že podozrivý má politických oponentov alebo obchodných konkurentov, ktorí môžu mať priamo alebo nepriamo prospech z toho, ak by sa dostal do väzenia, by nemala brániť orgánom v stíhaní takejto osoby v prípade, že existujú proti nej vážne obvinenia. Inými slovami, vysoký politický status nezaručuje beztrestnosť. Súd je presvedčený, že obvinenia proti sťažovateľovi predstavovali „dôvodné podozrenia“…“

Pre spravodlivosť treba dodať, že ESĽP uznal aj porušenie niektorých práv Chodorkovského, najmä zlé podmienky vo väzbe a okolnosti zatknutia. Na druhej strane, v zásadných otázkach podozrení z politického procesu nenechal Štrasburg nikoho na pochybách – sudcovia vo veci rozhodli jednohlasne, žiadny zo sudcov nevyjadril ani len odlišné stanovisko. Po takomto jednoznačnom rozhodnutí by som očakával, že v každom ďalšom článku o Chodorkovskom postoj ESĽP spomenú aj médiá. Žiaľ, tie stále tvrdia len to, že “ niektorí analytici považujú proces za politický“…

Aby sme si uvedomili absurdnosť niektorých mediálnych reakcií na proces s Chodorkovským, skúsme si predstaviť, že by v Rusku podľa vzoru SR vytvorili špeciálny súd pre najväčších zločincov a korupčníkov… A predstavme si, že by takýto špeciálny súd bol neskôr označený ústavným súdom za protiústavný ako sa to stalo v SR … A predstavme si proces s Chodorkovským pred nejakým špeciálnym súdom niekde v Moskve … Predstavme si reakciu mnohých našich novinárov a analytikov… To nie je zase až tak ťažké! Viacerí z tých, čo sa včera dovolávali špeciálneho súdu u nás, by hneď ideu špeciálneho súdnictva odmietli ako odstraňovanie princípov právneho štátu a ďalšie upevňovanie „riadenej demokracie“ a “politického súdnictva“…

Pokúsim sa to celé doviesť do dôsledkov: predstavme si, že by ruskí politici mentorovali Slovensko za odsúdenie V. Fruniho pred tým protiústavným špeciálnym súdom a Duma by prijala rezolúcie kvôli kauzám Fruni alebo Černák. Veď niet pochýb, že kvôli M. Černákovi sa dokonca menil zákon a že s ním mal na verejnosti konflikt aj premiér M. Dzurinda. Z podobného konfliktu by zopár dobre motivovaných médií a mimovládnych organizácií dokázalo „vyrobiť“ politickú obeť. Lenže V. Fruni alebo aj M. Černák boli na rozdiel od M. Chodorkovského v očiach globálnych médií až príliš bezvýznamní mafiáni. A SR si nikdy netrúfla siahnuť na „nedotknuteľných krstných otcov“ privatizačných mafií, napojených na mediálnu moc.

Niet pochýb, že obvinenia z politických procesov patria k tradičným metódam boja za oslobodenie zločincov, na to poukázal aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, viď vyššie. Aj V. Fruni  počas svojho procesu hovoril o „hitlerovskej agende kléro-fašistického štátu“. V zásade, každý významný zločinec, ktorý skončí vo väzení, z toho viní nejakých svojich nepriateľov v štátnych orgánoch a hovorí o selektívnom politickom procese.

Platilo to aj v prípade veľkého šéfa talianskej mafie S. Riinu, kde za odsúdením videli mnohí spoluprácu nového šéfa mafie B. Provenzana a štátnych orgánov. Politici potom odsúdenie S. Riinu vydávali za úspech v boji s mafiou. Išlo aj v prípade S. Riinu o politický proces, vytvorený po dohode štátu s novou hlavou mafie?

Celkom zaujímavé špekulácie sa objavili aj v prípade procesu s A. Caponem v USA. Podobne ako M. Chodorkovského, aj jeho odsúdili za dane, hoci bol zodpovedný za oveľa horšie skutky. Bol aj  svetoznámy mafián A. Capone obeťou politického procesu? V prospech tejto tézy hovorí, že bol odsúdený v roku 1930, v čase veľkej hospodárskej krízy. Niektoré zaujaté médiá si aj vtedy kládli otázku, či išlo o „obetného baránka“ z nepopulárnej talianskej menšiny.

Napriek uvedeným analógiám sa nechcem zastávať žiadneho z uvedených páchateľov trestných činov. Keď však čítam tie jednostranné hodnotenia procesu s M. Chodorkovským zo strany viacerých médií, analytikov či politikov, tak sa nemôžem nezamyslieť nad tým, či by sa to isté nedalo dosiahnuť rovnako jednostrannou propagandou aj v prípade iných mafiánov. Dokonca sa treba spýtať, prečo uvedených zločincov nevníma slovenská a západná verejnosť ako politické obete? Čo ak je to len preto, že neboli tak mocní a bohatí ako privatizačné skupiny, ktoré v deväťdesiatych rokoch rozkradli Rusko a vďaka tomu získali vplyv, ktorý zasahuje aj do médií na západe?

Tuším, že moja kritika jednostranného informovania o procese s Chodorkovským vyvolá negatívne reakcie u vyznávačov jedinej pravdy. Aby som sa vyhol obvineniam, že si idealizujem súdny systém Ruska, tak len uvediem, že ruský právny systém má obrovské nedostatky a netreba si o ňom robiť ilúzie. Hoci, keď sa pozriem na súdne systémy v iných štátoch, vrátane SR či USA, tak nemám pocit, že by to boli vhodné vzory pre Rusko v otázke „politických“ procesov.

Samozrejme, že možno kritizovať aj problémy v ruskej justícii, ale iba tam, kde je kritika naozaj oprávnená. Ak niekto chce naozaj čestne bojovať za ľudské práva v Rusku, mal by sa postaviť na obranu množstva bezvýznamných odsúdených a nie na obranu jedného veľkého mafiána! Ak niekoho treba brániť, tak tých, ktorí sú slabí a bezmocní, nie tých, ktorí majú najväčšiu vinu, najdrahších advokátov a najsilnejšie globálne konexie. V Rusku trpia viacerí nespravodlivo odsúdení ľudia, ale M. Chodorkovskij medzi nich určite nepatrí!