brankof.blog.pravda.sk

            Diskusia o cenách a tranzite plynu patrí medzi známe „evergreeny“ v slovenských médiách.  Najmä v tzv. mienkotvorných médiách sa z dlhodobého hľadiska stretávame s názorom, že Rusko „politicky vydiera“ Ukrajinu vysokými cenami plynu, že používa plyn ako „zbraň“ a že Slovensko musí v sporoch medzi Ukrajinou a Ruskom stáť vždy na ukrajinskej strane. Je to však oveľa komplikovanejšie než sa zdá z jednostranného pohľadu presadzovaného na Slovensku viacerými analytikmi.

            Nadmerná spotreba

            Spory o ceny surovín medzi Ukrajinou a Ruskom majú dlhú a konfliktnú históriu. V tzv. mienkotvorných médiách sa ich začiatok často datuje do obdobia nástupu prezidenta V. Putina, avšak každý, kto pozná situáciu, vie, že tieto rozpory jestvovali ešte dávno predtým. Cena uhľovodíkových palív bola už počas obdobia 90-tych rokov problémom, s ktorým sa vysporiadavali obe strany. V období bývalého ZSSR požívali tieto dve zväzové republiky veľké výhody, spojené s lacnou sovietskou ropou a plynom, ktoré sa ťažili v rozľahlých končinách krajiny. Na danú výhodu si veľmi navykla Ukrajina, ktorá bola druhým najväčším spotrebiteľom uvedených surovín v bývalom ZSSR.

            Po roku 1991 však nastal pre Ukrajinu veľký problém. Na jednej strane potrebovala Ukrajina kvôli svojmu priemyslu a obyvateľstvu obrovské množstvo lacných uhľovodíkových palív, ale súčasne už nebola časťou štátu, ktorý by mal takéto zdroje k dispozícii. Ukrajina sa preto od začiatku 90-tych rokov ocitala v neustálych sporoch s Ruskom kvôli cenám plynu a ropy. Išlo o naozaj komplikovanú otázku, dokonca otázka cien palív bola jednou z dvoch tém (druhou bola Čiernomorská flotila), ktoré až do roku 1997 bránili Ukrajine a Rusku podpísať základnú zmluvu o susedských vzťahoch.

            Treba dodať, že vysoká spotreba plynu na Ukrajine je dedičstvo po sovietskej minulosti, ktoré Ukrajina zdieľa s Ruskom. Pre Ukrajinu to je ale oveľa väčší problém než pre Rusko. Rusko bolo a je z hľadiska ropy a plynu nielen sebestačné, ale tieto suroviny dokonca exportuje. Ukrajina sa však po rozpade ZSSR tiež neocitla v situácii úplne bez zdrojov. Dodnes patrí medzi významných producentov uhlia, má aj jadrovú energetiku a ani v oblasti plynu nie je odkázaná len na ruské dodávky. Ukrajina dokonca ťaží viac zemného plynu než spotrebúva celé Poľsko, ktoré má len o niečo menej obyvateľov ako Ukrajina a trojnásobne väčšie HDP. Treba síce uznať, že Ukrajina po roku 1991 dokázala čiastočne znížiť spotrebu plynu, sú tu ale ešte obrovské rezervy. Ukrajina dlhodobo spotrebováva viac plynu než Francúzsko, ktoré má skoro 15-krát väčší HDP. V zásade, v rebríčku spotrebiteľov plynu predbiehajú Ukrajiny len bohaté alebo veľké štáty alebo krajiny, ktoré samy produkujú veľké množstvo plynu: http://en.wikipedia.org/wiki/List_of_countries_by_natural_gas_consumption

            Otázky ceny

            Napriek vysokej spotrebe plynu však mala Ukrajina v 90-tych rokoch na svojej strane niekoľko výhod. Veľkou výhodou boli nízke svetové ceny ropy a plynu, kvôli ktorým ani Rusko nemohlo požadovať príliš veľa. V 90-tych rokov taktiež nastal úpadok priemyselnej výroby v celom bývalom ZSSR, ktorý tiež znamenal klesajúcu spotrebu ropy a plynu na tomto území.

            Rozhodujúcou výhodou na strane Ukrajiny však bola kontrola najdôležitejších plynovodov z Ruska na západ, vďaka ktorým bolo možné vytvárať nátlak na Rusko v otázke ceny. Ceny ropy sa podarilo do značnej miery vyriešiť už v 90-tych rokoch, lebo obísť ukrajinské ropovody bolo technicky jednoduchšie než obísť plynovody a tak Ukrajina nemala v rukách až tak silný nástroj nátlaku.

            V otázke plynu však Ukrajinci vďaka svojej kontrole plynovodov platili oveľa výhodnejšie ceny než odberatelia na západ od Ukrajiny. Je pravda, že aj Rusi platili na Ukrajine menej za tranzit plynu než na území iných štátov, ale aj tak išlo pre nich o nevýhodný obchod. Ešte v roku 2005 platila Ukrajina za plyn päťkrát menej (cca. 50 USD) než európski odberatelia. Odoberala však nesmierne veľké množstvá plynu, istý čas dokonca časť tohto plynu predávala ďalej na západ s veľkým ziskom. Ruskí dodávatelia tým prichádzali o veľké sumy a bolo jasné, že k plynovým konfliktom bude pravidelne prichádzať. 

            Veľký konflikt nastal začiatkom roku 2006. Rusko sa pokúsilo zvýšiť ceny plynu pre Ukrajinu na úroveň, akú platili ostatní európski zákazníci, avšak nepodarilo sa mu to dosiahnuť. Ukrajinská strana takéto ceny plynu odmietla a ruská strana zase odmietla dodávať plyn za príliš nízke preferenčné ceny. Po vypuknutí sporu a zastavení ruských dodávok pre Ukrajinu začala Ukrajina protiprávne odčerpávať plyn, ktorý bol určený európskym zákazníkom a ktorý naďalej prúdil pre európskych zákazníkov. Rusi preto dodávky plynu cez Ukrajinu zastavili. Spor sa nakoniec podarilo urovnať a výsledkom bola cena za plyn (95 USD pre rok 2006), ktorá síce zďaleka nedosahovala ani polovicu európskych cien, avšak pre Ukrajinu sa zdvojnásobila.

            Hľadanie alternatívy

            Rusko sa kvôli svojim dlhodobým rozporom s Ukrajinou v otázke plynu pokúsilo nájsť nové riešenia a začalo hľadať alternatívne trasy plynovodov. Na začiatku tisícročia plánovalo projekt plynovodu Jamal 2, ktorý mal obchádzať Ukrajinu cez Bielorusko. Tento projekt sa však nestretol s pozitívnym ohlasom všade, výhrady boli napr. v Poľsku a Gazprom jeho realizáciu odložil. Realizoval sa však iný projekt North Stream. Ten bol dohodnutý v roku 2005 s účasťou Gaspromu v North Stream AG vo výške 51%. Projekt zabezpečoval dodávky plynu po dne Baltského mora priamo do Nemecka a obchádzal Ukrajinu i Poľsko. Podobným pokusom o obídenie ukrajinských plynovodov bol aj projekt South Stream. V oboch prípadoch išlo o drahé projekty, avšak podľa ruského názoru bol postoj Ukrajiny k cenám plynu taký, že potrebné investície sa museli nájsť.

            Najmä projekt North Stream sa časom ukázal ako silný argument Ruska v jeho sporoch s Ukrajinou. V roku 2009, keď už bol projekt v pokročilom štádiu, prišlo opäť k plynovému konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou. Konflikt bol síce v mnohom opakovaním sporu z roku 2006, avšak dopadol pre Rusko výhodnejšie než konflikt z roku 2006. Jedným z dôvodov bolo i to, že Rusi už neboli tak viazaní na prepravnú kapacitu Ukrajiny. Ukrajina do roku 2009 platila stále výrazne výhodnejšie ceny než odberatelia zo strednej a západnej Európy, ale po roku 2009 sa situácia obrátila: Ukrajina začala za plyn platiť dokonca o niečo viac než západo-európski spotrebitelia. Je zrejmé, že Moskva takto reagovala na mnohoročné preferenčné ceny, ktoré si vedela Ukrajina vynucovať svojou prepravnou dominanciou. Rovnako Rusi Ukrajine spočítali aj to, koľko ich stáli plynovody na odstránenie ukrajinského prepravného monopolu.

            Nebolo prekvapením, že nové ceny plynu pre Ukrajinu sa stali pre ukrajinských politikov problémom. Ceny plynu sú dôležitým dôvodom, pre ktorý sa Kyjev nevie vysporiadať s dlhovou jamou, v ktorej sa ocitol. Pritom po roku 1991 začínala Ukrajina úplne bez dlhov, všetok štátny sovietsky dlh na seba zobralo Rusko. Rusko bralo na seba všetky výhody aj nevýhody bývalého ZSSR: aj výlučné právo na jadrové zbrane, aj výlučnú povinnosť zaplatiť sovietsky štátny dlh. Ukrajinskí politici a podnikatelia však pokazili, čo sa dalo. Pri rozpade ZSSR mala Ukrajina HDP na 1 obyv. porovnateľné s HDP Bieloruska na 1 obyv. Dnes však má Ukrajina len niečo viac ako polovicu bieloruského HDP na 1 obyv. a o porovnaní s Ruskom nemôže ani snívať! Žiaľ, Kyjev nezodpovedne narábal so všetkým, čo mal k dispozícii, aj s prepravným monopolom, ktorý využíval ako „zlatú baňu“. Mnohí Ukrajinci vďaka tomu nesmierne zbohatli. Najznámejším prípadom je asi J. Tymošenko, ktorú v minulosti kvôli jej obchodom prezývali „plynová princezná“. Lenže tým, že sa Ukrajinci snažili postupovať pri maximalizácii svojho zisku bez ohľadu na záujmy Ruska, spôsobili si iba problémy, ktoré sa prejavujú práve dnes.

            „Vydieranie“ plynom       

            Dnes Ukrajina hľadá alternatívy voči dodávkam plynu z Ruska. Lenže na rozdiel od Moskvy sa Kyjev nenachádza v situácii, aby tieto alternatívy dokázal financovať. Rusi na alternatívne plynovody vynakladali značné zdroje, avšak Ukrajinci na alternatívy dostatok financií nemali. Preto hlavnou argumentáciou Kyjeva pri každom spore o cenu plynu bolo tvrdenie o „plynovom vydieraní“ zo strany Ruska. „Vydieranie plynom“ však používali obe strany. Ukrajina si „vydieraním“ veľmi dlho vynucovala preferenčné ceny plynu a Rusko si dnes „vydieraním“ maximalizuje zisk z predaja plynu Ukrajine.

            Častou výhradou Ukrajiny voči Rusku bolo aj tvrdenie, že Rusi používajú „vydieranie plynom“ ako nástroj na dosiahnutie politických cieľov. Samozrejme, využitie ekonomických nástrojov za účelom politických cieľov používajú mnohé štáty, známe sú napr. americké sankcie voči Kube. Je veľa krajín, ktoré majú skúsenosti s „ekonomickými sankciami“ zo strany západných veľmocí, hoci západné veľmoci samotné netvoria OSN, ktorá medzinárodné sankcie legitímne prijíma. Iste, že aj v prípade konfliktu Ruska a Ukrajiny mohli byť niektoré rokovania čiastočne politicky motivované, ale Rusi mali pri plynových krízach z rokov 2006 a 2009 aj veľmi presvedčivé ekonomické argumenty a tie Ukrajina odmietla rešpektovať.

            Je zrejmé, že i dnes Rusi zmiešavajú svoje ekonomické a politické záujmy pri sporoch o cenu plynu na Ukrajine, ale majú aj dobre zrátané, čo ich už plynové konflikty s Ukrajinou stáli. Okrem toho, že Moskva mala obrovské straty z dvoch desaťročí preferenčných cien energonosičov pre Ukrajinu, musela vybudovať aj drahé plynovody po dne morí. Dá sa predpokladať, že Moskva dnes tieto argumenty využíva pre politické záujmy. Ukrajina ale nemá žiadne prirodzené právo na ruský plyn a preto, ak má o tento plyn záujem, musí ho zaplatiť podľa ruských požiadaviek. Tvrdenie, že Ukrajina tento plyn nutne potrebuje, nie je príliš silné. Podobne ani v prípade krajín, s ktorými nechce západ obchodovať, sa západné mocnosti nepýtajú, či dotknutým krajinám vzniknú prerušením obchodu škody.

            Záujem Slovenska           

            Tak ako iné krajiny, aj Slovensko by pri sporoch Ukrajiny a Ruska o plyn malo hľadieť i na vlastné záujmy. Slovenským záujmom bolo v minulosti udržať význam plynovodu cez územie Ukrajiny a Slovenska. Žiaľ, nie všetci na Slovensku pochopili, že keď budú Rusi kontrolu tejto trasy plynovodu považovať za spôsob nátlaku zo strany Ukrajiny, tak to nie je dobrá správa pre Slovensko. Niektoré z minulých slovenských vlád sa neprozreteľne prezentovali dokonca jednostrannou podporou Ukrajiny pri jej boji za preferenčné ceny. Dlhodobo však nebolo možné vnucovať Rusom, aby zotrvali pri prepravnej trase, pri ktorej mali toľko dôvodov k nespokojnosti. Zdá sa, že to pochopili aj investori v slovenskom plynárenstve a po poklese významu tejto prepravnej trasy pre Rusko stratili záujem o svoje investície. Napriek tomu, aj do budúcna je z hľadiska plynovodov záujmom Slovenska, aby Ukrajina svojim prístupom nevyvolávala nespokojnosť Ruska a aby Rusi neprestali úplne dôverovať ukrajinsko-slovenskej prepravnej trase. Ruská možnosť voliť si alternatívne trasy totiž neustále narastá.

            Slovenská vláda by mala byť ostražitá aj pri ukrajinských požiadavkách na reverzný tok plynu smerom na Ukrajinu. Ak Ukrajina tvrdí, že je to pre ňu výhodnejšie, treba im to umožniť, ale len za podmienky, že to neprinesie negatívne ekonomické následky pre Slovensko. Ukrajina však dnes naťahuje ruku smerom k EÚ a žiada o „pomoc“. Z hľadiska Slovenska by sa nemalo stať, že táto pomoc bude realizovaná na slovenský účet. A ak Ukrajina od Slovenska čosi chce, mala by dodržiavať aj istú formu a nemala by používať útočnú rétoriku. Nedávno totiž ukrajinská strana obvinila slovenskú stranu, že jej neumožnila navštíviť plynárenské zariadenia na Slovensku. Slovenská strana reagovala, že od Ukrajincov podobná požiadavka na návštevu vôbec neprišla. Ukrajinci by si mali uvedomiť, že sú to oni, čo od Slovenska niečo chcú a nie naopak. Ak chcú Ukrajinci od Slovenska láskavosť v podobe reverzného toku plynu, nemali by súčasne vyvolávať vo vzťahoch so slovenskou stranou spory.

            Okrem toho, ukrajinská vláda s účasťou ultrapravicových síl nie je niekto, kto by si zaslúžil príliš veľa láskavosti a slovenská vláda musí každú požiadavku na reverzný tok plynu hodnotiť i z hľadiska nákladov. Dnes je zaujímavé počúvať, ako tí, ktorí slovenských občanov neustále presviedčali o „nevyhnutných reformách“ vo forme prudkého zdražovania, vyzývajú na „pomoc“ pre Ukrajinu. Kde sa v nich vzal ten solidárny rozmer? Rovnako je zaujímavé počúvať ako naše médiá a analytici podporujú na Ukrajine pravicový extrémizmus, hoci inde vo svete vyzývajú voči extrémistom rovno na ekonomické sankcie. Myslím si, že slovenskí občania nemajú príliš veľa dôvodov milovať novú ukrajinskú moc v Kyjeve a ani jej pomáhať. Ak teda Slovenská republika urobí ústretové kroky voči Ukrajine v oblasti plynárenstva, nemali by byť náklady týchto krokov prenesené na plecia slovenských občanov.