brankof.blog.pravda.sk

Predpokladám, že nie som jediný, kto si v poslednom čase v médiách všimol jednu pozoruhodnú vec. Tzv. mienkotvorné médiá stále intenzívnejšie a aktívnejšie vystupujú proti „konšpiračným teóriám“. Samozrejme, nejde len o médiá, ale aj mnohí predstavitelia tretieho sektora, analytici a „bojovníci za demokraciu“ stále ostrejšie vystupujú proti „konšpiračným teóriám“, ktoré sú vo verejnosti rozšírené. Na tomto samotnom fakte by nebolo nič zvláštne, keby tie isté skupiny, ktoré tak intenzívne potláčajú určité „konšpiračné teórie“ nepredstavovali jeden z hlavných zdrojov iných „konšpiračných teórií“.

Predovšetkým treba uznať, že samotný pojem „konšpiračná teória“ nie je jednoznačný. Konšpiračná teória sa často definuje ako „názor, ktorý predpokladá, že istá skupina ľudí vedome a tajne pôsobí v neprospech inej skupiny ľudí“. Je ale otázne, čo vôbec možno považovať za konšpiračnú teóriu a čo nie. Myslím, že ani v tomto článku sa mi nepodarí nájsť dokonale jasnú a presnú definíciu pojmu „konšpiračná teória“. Preto sa len pokúsim používať pojem spôsobom, aký sa vyskytuje u tých, ktorí jednou rukou konšpiračné teórie potláčajú a druhou rukou ich šíria.

Keď človek sleduje aktivitu bojovníkov proti konšpiračným teóriám v médiách, tak sa nemôže ubrániť pocitu, že existujú „dobré“ a „zlé“, prípadne „demokratické“ a „nedemokratické“ konšpiračné teórie. Preto vo svojom článku skúsim uviesť niekoľko známych konšpiračných teórií, ktoré slovenské a západné mienkotvorné médiá odsudzujú ako neseriózne a nedemokratické. Následne zase uvediem zopár takých konšpiračných teórií, ktoré tie isté mienkotvorné médiá veľmi rady šíria. Nejde o žiaden taxatívny výpočet, ani o rebríček teórii podľa významu a vplyvu, ale len o poukaz na rozpornosť a pokrytectvo boja proti konšpiračným teóriám v mienkotvorných médiách.

Svoje porovnanie si dovolím začať skupinou konšpiračných teórií, ktoré sú v mienkotvorných médiách považované za prejav „neseriózneho“ uvažovania, manipulovania faktov alebo dokonca šírenia predsudkov zo strany tých, ktorí trpia akýmsi „stihomamom“. Samozrejme, že konšpiračnú teóriu len ťažko možno označovať za „zlú“ alebo „dobrú“, avšak vzhľadom na čierno-biele videnie sveta v niektorých mienkotvorných médiách, ktoré bojujú za „demokraciu“, budem používať pre označenie nasledujúcich teórií pojem „zlé“ a „nedemokratické“ konšpiračné teórie.

Prvá „nedemokratická“ konšpiračná teória hovorí o tom, že súčasní politici v USA, ale i v iných krajinách, vrátane Slovenska, sú ovládaní veľkými finančnými skupinami. Politici, ktorých podľa ústavy demokraticky zvolili občania a ktorí oficiálne vládnu podľa demokratických pravidiel, sú vlastne len bábkami v rukách veľkých oligarchov a nemôžu robiť zásadné kroky bez súhlasu skutočných držiteľov moci z finančných skupín. Keď napríklad chce v USA kandidovať na prezidenta politik mimo dvoch veľkých oligarchických strán, tak ho americké mienkotvorné médiá, vlastnené oligarchami, úplne odignorujú. Takto dopadla aj kandidátka zelených J. Stein pri voľbách v roku 2012, ktorú pri pokuse zúčastniť sa televíznej prezidentskej debaty s Obamom a Romneyom zadržala polícia. Podľa tejto konšpiračnej teórie sa najrôznejší verejní činitelia v USA nachádzajú v područí oligarchov z Wall Street, najmä z banky Goldman Sachs, zatiaľ čo v menších krajinách ako SR sú veľkí svetoví oligarchovia dopĺňaní ešte lokálnymi finančnými skupinami, ktoré vznikli často v procese netransparentnej privatizácie. Na Slovensku sa veľmi často v tejto súvislosti poukazuje na kauzu Gorila.

Druhá „zlá“ alebo „nedemokratická“ konšpiračná teória tak trochu nadväzuje na tú predošlú a hovorí, že mienkotvorné médiá v USA, EÚ alebo aj v SR sa nachádzajú v rukách finančných skupín alebo nimi platených politikov. Formálne ide o nezávislé médiá, ale teória poukazuje na fakt, že správy v západných televíziách ako CNN, BBC, TV5, ČT24 či iných sa až príliš často podobajú ako vajce vajcu. Nielen obsah, ale dokonca aj poradie správ je niekedy úplne to isté. Takéto spravodajstvo sa pritom mnohokrát opiera aj o rovnaké zdroje, teda o overené mediálne agentúry, od ktorých preberajú už „predpripravené“ správy.

Pozoruhodné je aj to, že keď zomrie nejaký novinár v Rusku alebo v inej „nedemokratickej“ krajine, tak v západných médiách možno čítať množstvo komentárov o úlohe tamojšej vlády a vidno širokú novinársku solidaritu s obeťou. Keď ale zomrie protivládny novinár v USA (napr. M. Hastings) alebo západní vojaci rovno nejakého novinára zastrelia, ako sa to opakovane stalo v Iraku, tak sú tie isté médiá nejaké povrchné alebo rovno nevšímavé a o prepojení na politický motív nešpekulujú.

Tretia „nedemokratická“ konšpiračná teória zase hovorí o tom, že udalosti 11. septembra 2001 neprebehli tak ako znela oficiálna verzia. Podľa tejto verzie americká vláda a tajné služby neboli pri celej tragédii také nevinné a katastrofe nielenže nezabránili, ale zneužili ju dokonca na zavedenie reštriktívnych zákonov proti vlastným občanom, ako aj na podporu svojej expanzívnej zahraničnej politiky na Blízkom Východe. Táto konšpiračná teória sa určite veľmi citlivo dotýka príbuzných obetí 11. septembra a aj preto sa s ňou všade nakladá veľmi opatrne a mnohí autori týchto teórií sú v západných médiách priamo ostrakizovaní. Rozumiem dôvodom pre opatrnosť v prípade tejto konšpiračnej teórie, ale nemožno si nevšimnúť, že tie isté západné médiá, ktoré tak podráždene reagujú na každú neoficiálnu teóriu o 11. septembri, nemajú problém konštruovať veľmi pochybné konšpiračné teórie k rôznym čečenským teroristickým útokom v Rusku.

Ďalšia „nedemokratická“ konšpiračná teória hovorí o tom, že USA prenasledujú disidentov a ľudsko-právnych aktivistov ako E. Snowden alebo B. Manning nie kvôli tomu, že by porušili zákon, ale kvôli pomste tajných služieb, keďže tí disidenti odhalili skutočný spôsob fungovania verejnej moci v USA, metódy korupcie a porušovania ľudských práv. Kvôli Snowdenovi americký senátor L. Graham hrozil Rusku dokonca bojkotom olympiády v Soči. Tézu o pomste tajných služieb podporuje aj fakt, že na rozdiel od Snowdena tým príslušníkom tajných služieb, ktorí masívne porušovali ľudské práva a americkú ústavu, takmer nič nehrozí.

Do rovnakej kategorie patrí i prípad B. Manninga. Podľa „nedemokratických“ konšpiračných teórií sa mu tajní nielen mstili, ale ho vo väzení aj kruto týrali, aby svoje činy „oľutoval“ tak, ako ich „oľutovali“ aj obžalovaní v boľševických monsterprocesoch v 50. rokoch. Formálne obvinenia v trestnom procese sú vraj len zásterkou pomstychtivých amerických vládcov, ktorí sa pokúšajú ovládnuť celú planétu a ľudské práva neberú vážne, vnímajú ich len ako mazanú propagandu voči svojim nepriateľom.

Pri tejto konšpiračnej teórii sa uvádza aj to, že európski politici v kauze Snowden konali ako americké bábky, keď na priamy príkaz z Washingtonu nepovolili prelet lietadla bolívijského prezidenta. To všetko len preto, lebo na palube mohol byť ten E. Snowden, ktorý okrem iného odhalil špehovanie inštitúcií EÚ americkými tajnými službami.

Jedným z najzaujímavejších javov posledného desaťročia boli aj tzv. farebné revolúcie, najmä na území bývalého ZSSR. A aj o týchto udalostiach sa objavujú veľmi mnohé teórie, ktoré by sa dali označiť ako konšpiračné. V nich sa spochybňuje predstava, že by išlo o revolúcie s cieľom demokratizácie krajiny, ale tvrdí sa, že išlo len o ovládnutie krajiny konkrétnymi mocnosťami. Za týmto účelom tajné služby zmobilizovali tretí sektor a pripravili presun moci. Ako príklad sa uvádza „ružová“ revolúcia v Gruzínsku, ktorá priviedla k moci extrémneho zástancu proamerickej politickej orientácie M. Saakašviliho. Zdá sa však , že jeho nástup nebol spätý s nástupom „demokracie“, ale s nástupom nacionalizmu. Napr. v roku 2007 Saakašviliho odporcov pri masových protestoch voči vláde rozmlátili policajti spôsobom, aký si predtým nedovolil ani E. Ševarnadze. Mimochodom, M. Saakašvili dodnes vládne ako prezident, hoci druhé päťročné prezidentské obdobie mu vypršalo už začiatkom roka 2013 a ďalšie voľby neboli.

Asi najznámejšou zo všetkých tzv. farebných revolúcií bola „oranžová revolúcia“ na Ukrajine. Na prelome rokov 2004-2005 sa počas nej udiali tri kolá prezidentských volieb. V druhom kole, ktoré malo byť aj posledné, zvíťazil V. Janukovyč. Keďže ale demonštranti za pomoci západných podporovateľov vyhlásili, že kolo bolo zmanipulované a obsadili ulice Kyjeva, tak si vynútili aj tretie kolo. Kritická konšpiračná teória však poukazuje na to, že dokonca aj v treťom kole získal víťaz V. Juščenko len 51, 9% hlasov a to v treťom kole mnohí sklamaní zástanci V. Janukovyča ani nevolili. Víťazstvo V. Juščenku v treťom „nezmanipulovanom“ kole bolo natoľko tesné, že budí veľké otázniky a ukazuje, že V. Juščenko nemal na svojej strane zďaleka tak jednoznačnú „revolučnú“ podporu národa. Lenže demonštranti v uliciach by žiaden iný výsledok ako víťazstvo V. Jušenku nikdy neprijali. Demonštranti boli dobre zorganizovaní a kľúčovú úlohu pri organizácii pouličných nepokojov zohrali mimovládne organizácie, niektoré aj zo Slovenska. Nešlo teda o „demokratické voľby“ či „demokratickú revolúciu“, ale len o víťazstvo konkrétneho kandidáta a konkrétnej zahranično-politickej orientácie. Napokon, poslednú ilúziu o „demokracii“ zlikvidoval V. Juščenko v roku 2007, keď nechal protiústavne za pomoci polície vyčistiť ústavný súd od nepohodlných sudcov, vraj kvôli „zrade“.

Medzi časté „nedemokratické“ konšpiračné teórie patrí aj tvrdenie, že mnohí z tzv. disidentov v krajinách, označovaných ako „nedemokratické“ nie sú skutoční disidenti, ale len ľudia, platení západnými veľmocami. Táto teória sa opiera o fakty o finančných príjmoch rôznych „disidentov“ v krajinách, ktoré nie sú priaznivo naklonené západným veľmociam. Poukazuje sa na to, že skupiny ako Pussy Riot či Femen poberajú svoje finančné zdroje z grantov od západných sponzorov. Často sa uvádza, že to je práve otázka netransparentného financovania tretieho sektora, ktorá na západe vyvolala veľké obavy z prijatia nového ruského zákona o zahraničných agentoch. A hoci sa Rusi bránia, že vlastne len prebrali americký „Forreign Agents Registration Act“ (FARA), kvôli zákonu sa nevyhli kritike v západných médiách.

Podľa tejto teórie sú „platení disidenti“ financovaní za tým účelom, aby rôznymi formami provokovali vládnuce režimy k zásahu. Keď sa títo „platení disidenti“ dostanú do konfliktu so štátnymi orgánmi a sú prípadne odsúdení, začne sa široko písať o porušovaní základných práv v „nedemokratickej“ krajine. Nasleduje globálna masmediálna kampaň na podporu prenasledovaných disidentov. Do tej kampane sa zapoja nielen mienkotvorné médiá, ale aj mnohí umelci či politici. Zdá sa, že ide o veľmi efektívny spôsob boja proti „nedemokratickým“ režimom: disidenti získajú svetovú slávu a ich sponzori obraz nepriateľa, ktorý môžu šíriť najmä medzi mládežou v západnom svete.

S nárastom nestability na Blízkom Východe v posledných rokoch sa objavili aj konšpiračné teórie o tom, že západné mocnosti za pomoci svojich spojencov z Perzského zálivu cielene vysielajú žoldnierov do tých krajín Blízkeho Východu, ktoré s nimi nie sú v dobrých vzťahoch. Títo žoldnieri majú podporiť „demokratických“ aktivistov v ich snahe o zmenu režimu. Na celom Blízkom Východe vládne pomerne veľká nespokojnosť s existujúcou situáciou, vlády sú skorumpované, obyvateľstvo má vysoký populačný prírastok a mladí len ťažko hľadajú zamestnanie. V krajinách ako Líbya a Sýria sa však len tak ľahko nepodarilo zvrhnúť tamojšie režimy a vládcovia krajín si udržali značnú podporu medzi obyvateľstvom. Preto nespokojní „aktivisti“ skúsili zvrhnúť režim násilnou cestou a na pomoc im prišli ozbrojené skupiny z rôznych arabských a islamských krajín. Podľa týchto konšpiračných teórií išlo aj o skupiny vycvičené americkými inštruktormi v Afganistane. Ani tieto skupiny však nedokázali poraziť regulérnu armádu a preto sa uchýlili k iným metódam boja. V spolupráci so západnými propagandistami sa pokúsili vyvolať dojem, že vláda vraždí civilné obyvateľstvo, používa proti nemu chemické zbrane a že je nevyhnutné, aby prišla ozbrojená intervencia zvonku. V Líbyi k intervencii v podobe tzv. bezletovej zóny naozaj prišlo, v Sýrii zatiaľ nie.

Ako sme mohli vidieť pri prvej skupine „konšpiračných teórií“, tieto sa objavujú pri najrôznejších témach. Niektoré z uvedených teórií mali racionálny základ, iné boli problematickejšie. Jedným z ich spoločných znakov bola ale neochota mienkotvorných médií, seriózne sa nimi zaoberať. Na jednej strane by sa to dalo pochopiť, akceptovať možno dokonca aj odsudzujúce názory voči niektorým z uvedených konšpiračných teórií, ale existuje jedna okolnosť, ktorá to celé odsúdenie komplikuje. Väčšina z médií a analytikov, ktorí tak jednoznačne odmietajú uvedené konšpiračné teórie, alebo aspoň väčšinu z nich, v prípade iných konšpiračných teórií žiaden skepticizmus neprejavuje. Naopak, možno povedať, že sami určité konšpiračné teórie šíria a podporujú. V nasledujúcom texte sa pokúsim poukázať na viaceré z konšpiračných teórií, ktoré boli mediálne prijímané a často dokonca podporované aj oficiálnymi predstaviteľmi západných štátov. Mnohé z týchto protežovaných konšpiračných teórií sa čiastočne podobajú i na tie odsudzované. Otázka je, či nejde len o podobnosť čisto náhodnú.

Prvá „demokratická“ konšpiračná teória znie, že prezident Putin v Rusku nevládne demokraticky, ale správa sa ako diktátor. Ako som už naznačil, ide tak trochu o obdobu prvej „zlej“ konšpiračnej teórie: tak ako na západe nevládne demokracia, ale oligarchia, tak ani v Rusku nefunguje demokracia, ale diktatúra. Aj v ruskej ústave, podobne ako v západných ústavách, je napísané, že krajina sa riadi demokratickými princípmi a tie princípy sú tiež formálne zakotvené v zákonoch. Realita je však iná. Ruskú formu vlády a ruský politický režim vyhodnocujú mnohí autori konšpiračných teórií ako „riadenú demokraciu“ a tiež ako snahu o vytváranie autokratického režimu prezidentom Putinom.

Mienkotvorné médiá na západe často tvrdia, že volebný proces v Rusku nebol spravodlivý ani transparentný, že prezident Putin mal pri voľbách množstvo výhod, že v krajine neexistujú dostatočné garancie politických práv, atď. Veľmi často sa v západných médiách tiež používa téza, že Putin odstraňuje demokraciu v Rusku, hoci možno mať pochybnosti o tom, či pred Putinom bola v Rusku demokracia. Pre tézu o nedemokratickom Rusku existuje mnoho zaujímavých indícií, je to však stále konšpiračná teória, ktorá odmieta oficiálne deklarácie ruskej ústavy.

Druhá „demokratická“ konšpiračná teória je tiež trochu obdobou teórie o vláde oligarchov v západných médiách. Tak ako môže na západe „slobodné médiá“ ovládať finančná oligarchia, tak čosi podobné môže jestvovať v Rusku. V tejto konšpiračnej teórii sa hovorí sa o tom, že Kremeľ kontroluje mienkotvorné médiá a manipuluje spravodajstvo v prospech vlastných politických cieľov. Kremeľ vraj ovláda všetky najdôležitejšie médiá prostredníctvom štátnych koncernov alebo spriaznených oligarchov, ktorí manipulujú spravodajstvo želaným smerom. Proti týmto „dobrým“ konšpiračným teóriám sa však často poukazuje na existenciu veľkých opozičných médií v Rusku ako Kommersant, N. Gazeta, Echo Moskvy, atď.

Medzi obľúbené súčasti tejto konšpiračnej teórie patrí i tvrdenie, že Kremeľ necháva vraždiť svojich kritikov z radov novinárov. Skoro každý na západe pozná mená ako Politkovská, Estemirova, atď. O týchto ruských novinároch sa na západe točí veľké množstvo dokumentárnych filmov, ktoré sú potom prezentované na filmových festivaloch o ľudských právach ako spôsob odhaľovania brutálneho Putinovho režimu v Rusku. Aj tu však ide len o konšpiračné teórie. Z uvedených úmrtí novinárov Kremeľ totiž nemal veľké výhody, skôr to jeho obrazu doma i vo svete škodilo a ruské opozičné médiá písali naďalej ostro protivládne. Navyše, knihy zavraždených novinárov sa po ich úmrtí predávali omnoho lepšie než pred vraždou.

Jedna mediálne často podsúvaná konšpiračná teória sa trochu podobá na konšpiračnú teóriu o 11. septembri 2001. Táto konšpiračná teória hovorí o tom, že v septembri 1999 vtedajší ruský premiér V. Putin zosnoval teroristické výbuchy v mestách Volgodonsk a Moskva, aby mohol obviniť z terorizmu Čečencov a tým rozpútať druhú vojnu v Čečensku. Vďaka víťaznej čečenskej vojne potom získal podporu verejnosti a zúročil ju v prezidentskej kampani v roku 2000.

Uvedená teória sa tiež občas objavuje v mienkotvorných médiách na západe, hoci sa opäť opomínajú niektoré fakty. Druhá vojna v Čečensku začala totiž už 7. augusta 1999 vpádom Š. Basajeva, al-Chattába a ich čečensko-arabských bojovníkov z územia Čečenska do ruského Dagestanu. Takže ak výbuchy v septembri 1999 mali čečenskú vojnu vyvolať, je tu istý časový problém.

Medzi „demokratické“ konšpiračné teórie, veľmi rozšírené na západe, patrí i teória o tom, že ruský oligarcha M. Chodorkovský bol politickou obeťou V. Putina. V. Putin ho vraj nechal zavrieť kvôli tomu, že M. Chodorkovký podporoval opozíciu proti prezidentovi, dane mali byť len zámienka. Samotný M. Chodorkovský mal pritom tiež uvažovať, že v budúcnosti bude kandidovať na post prezidenta v Rusku. V. Putina sa podľa tejto teórie začal obávať schopného a inteligentného oligarchu a preto voči nemu nechal vykonštruovať trestný proces, v ktorom M. Chodorkovského odsúdili a zbavili ho možnosti vystupovať proti prezidentovi Putinovi.

Táto teória je jednou z najrozšírenejších konšpiračných teórií súčasnosti. Nielen mienkotvorné médiá na západe, ale i analytici, polici a ďalšie subjekty sú zástancami uvedenej teórie. O Chodorkovskom sa na západe točia oslavné filmy, jeho zástancovia dostávajú široký priestor v médiách a jeho osobnosť sa stala jedným zo západných symbolov boja proti Putinovej „diktatúre“. Je zaujímavé, že šírenie tejto teórie neustalo ani potom, ako v rokoch 2011 a 2013 aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu opakovane odmietol teóriu, že by M. Chodorkovský mal byť politickou obeťou. Existuje ešte veľa iných faktov, ktoré celú konšpiračnú teóriu spochybňujú, ale v mienkotvorných médiách na zapade sa o nich nepíše. Ide predovšetkým o podozrenia voči M. Chodorkovskému kvôli podvodom a vraždám, ktoré sú mu pripisované z privatizačného obdobia 90. rokov.

Zaujímavá konšpiračná teória sa objavuje aj v prípade S. Magnického. Je všeobecne známe, že S. Magnický bol daňový právnik veľkej finančnej skupiny Hermitage Capital, ktorá bola v Rusku podozrivá z viacerých podvodov. S. Magnický bol očividne hlavným tromfom ruskej prokuratúry pri vyšetrovaní tejto obrovskej finančnej skupiny a jej zahraničného majiteľa W. Browdera. Ako daňový právnik tejto finančnej skupiny mohol S. Magnický vyzradiť veľa neželaných informácií a to aj o oligarchovi W. Browderovi. Nuž a tento S. Magnický vo väzbe za podivných okolností zomrel. V uvedenej konšpiračnej teórie sa poukazuje na pochybenia pri vyšetrovaní úmrtia a na vyšetrovateľov Magnického kauzy, ktorí mali byť sami podozriví z korupcie. Mienkotvorné médiá a politici na západe tu razia konšpiračnú teóriu o tom, že Magnického dal zavraždiť Kremeľ a stále sa pokúšajú vykonštruovať nejaké to korupčné prepojenie na Putina.

Na druhej strane je ale veľmi otázne, čo by z uvedenej vraždy mohol mať práve V. Putin. Faktom je, že úmrtím Magnického vo väzbe prišiel Kremeľ o hlavný zdroj svojich informácií o podnikaní Hermitage Capital. Je zrejmé, že Magnického niekto nechal v base zavraždiť a to sa asi nemohlo stať bez pomoci konkrétnych štátnych úradníkov. Ale zatiaľ čo W. Browder mohol mať veľmi dobrý motív, tak v prípade Kremľa je motív veľmi pochybný. V tej súvislosti sa spomína tvdenie, že S. Magnický obvinil z korupcie niektorých policajných predstaviteľov. Lenže ani to ešte nie je stopa na Kremeľ. Korupcia v Rusku akiste nie je výtvorom V. Putina, ale ide o jav, ktorý ničí krajinu celé veky. Preto aj stav, kde mienkotvorné médiá na západe miesto stopy na Hermitage Capital stále predkladajú len veľmi špekulatívnu stopu na Kremeľ, zaváňa prinajmenšom konšpiračnou teóriou.

Ďalšia konšpiračná teória hovorí o tom, že v Rusku Kremeľ prenasleduje svoje slobodomyseľné odporkyne zo skupiny Pussy Riot, ktoré umelecky zaujímavým spôsobom upozorňovali na porušovanie ľudských práv a na narastajúce prepojenie medzi cirkvou a štátom v Rusku. V prípade skupiny Pussy Riot sa v západných médiách často tvrdí, že „punkerky“ nešli do basy kvôli výtržníctvu v kostole, ale preto, lebo zaspievali v moskovskom Chráme Krista Spasiteľa pred veriacimi protestnú pieseň proti ruskému prezidentovi „Bohorodička, vyžeň Putina“.

Táto konšpiračná teória však má tiež veľké nedostatky: v trestnom konaní sa totiž dokázalo, že v tom moskovskom chráme Pussy Riot žiadnu pieseň proti Putinovi nezaspievali, ale iba skákali pred oltárom a vykrikovali slová „Sračky Pánove“! Aj pri pozretí slávneho videa s protestnou piesňou je vidieť, že ide len o kompilát a vystúpenie v Chráme Krista Spasiteľa bolo doplnené neoriginálnou piesňou. Lenže mienkotvorné médiá na západe dodnes tvrdia, že Putin poslal speváčky sedieť za ich pieseň v chráme.

Ako je všeobecne známe, aj v roku 2013 pokračovala občianska vojna v Sýrii a protivládna strana sa ocitla v ťažkej pozícii. Sýrska armáda zaznamenala niekoľko významných víťazstiev a zdá sa, že bez pomoci zvonka bude pozícia povstalcov čoskoro veľmi kritická. Práve v tejto situácii sa však objavila konšpiračná teória, ktorá má očividný cieľ priviesť do krajiny zahraničnú intervenciu na podporu otrasených povstalcov. Teória hovorí, že brutálna sýrska armáda prezidenta Assada použila chemické zbrane voči civilistom, aby zlomila povstanie odporcov režimu. Ako veľmi silný argument sa používa aj tvrdenie, že použitie chemických zbraní vo vojne v Sýrii bolo potvrdené aj mimovládnymi organizáciami.

Použitie chemických zbraní v občianskej vojne v Sýrii vyzerá dosť reálne, problémom ale zostáva, prečo by tie zbrane mal použiť práve sýrsky režim. Prezident Assad to odmieta a zo strany kritikov konšpiračnej teórie zaznieva otázka, či by práve vládnuci režim, ktorý vo vojne očividne získava prevahu, potreboval zvýšiť riziko zahraničnej intervencie? Aj sýrska vláda si určite uvedomuje, že sú to práve povstalci, ktorí potrebujú ozbrojenú pomoc zvonku. Za zmienku stojí i otázka, či táto konšpiračná teória nemá plniť podobnú úlohu, akú plnila pred desiatimi rokmi konšpiračná teória o zbraniach hromadného ničenia v Iraku. Či teda nemá ísť len o zámienku na ozbrojenú intervenciu bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN.

Ako vidno, nie všetky mediálne „protežované“ konšpiračné teórie sú podložené a zďaleka nie všetky „odsudzované“ konšpiračné teórie predstavujú len zlomyseľnú špekuláciu. Nechcem sa zastávať jedných ani druhých, je však fakt, že niektoré veľmi pochybné konšpiračné teórie sú základným kameňom novinárskej práce v mienkotvorných médiách, najmä o Rusku. Sú označované za prejav kvalitnej a intenzívnej novinárskej práce, v skutočnosti však ide len o prázdne špekulácie, často preberané z pochybných zdrojov. Naopak, iné oveľa racionálnejšie konšpiračné teórie sú odsudzované len preto, lebo nezodpovedajú predstavám majiteľov médií o dobre a zle vo svete. Bolo by vhodné, keby mienkotvorné médiá a tzv. analytici používali pri skúmaní „konšpiračných teórií“ viac rozum a menej vzletné ideologické frázy. „Konšpiračné teórie“ treba posudzovať podľa argumentov pre a proti a nie podľa nálepiek, ktoré jednotlivým konšpiračným teóriám pridelia médiá. Je mi jasné, že aj kritickou úvahou o konšpiračných teóriách som sa určite dotkol niektorých nedotknuteľných dogiem a budem možno označený za zákerného konšpirátora a „nepriateľa demokracie“. Kto však miesto takejto frázy použije rozum, zistí, že to tak nie je.