brankof.blog.pravda.sk

Na konci marca 2019 slávil svet jeden z najväčších úspechov v boji proti tzv. konšpiračným teóriám. Ukázalo sa, že médiami šírená predstava o sprisahaní D. Trumpa a Ruska za účelom ovplyvnenia amerických prezidentských volieb v roku 2016 (nazvaná ako Russia-gate) nie je nič iné než prázdna bublina. Niet pochýb, že D. Trump si zaslúži množstvo oprávnenej kritiky a väčšina jeho krokov v zahraničnej politike je neprijateľná, avšak napriek tomu treba odsúdiť snahu vytvárať z neho kohosi, kým určite nie je – akýsi „Putinov človek“. Žiaľ, táto snaha je jednou z najabsurdnejších tragikomédií 21. storočia.

Napriek tomu, že celá kauza Russia-gate sa mnohým zdala smiešna alebo aspoň podozrivá hneď od začiatku, orgány verejnej moci v USA ju zobrali vážne a vyčlenili na jej preverenie mimoriadne kapacity. Na vyšetrovaní sa zúčastňovali desiatky kvalifikovaných právnikov a agentov FBI, bolo vykonaných asi 500 prehliadok, 500 vypočúvaní svedkov a asi 2800 predvolaní. To sú len niektoré čísla, ktoré sa s týmto prípadom spájajú a celkové náklady  na vyšetrovanie tvorili asi 25 miliónov dolárov. Vyšetrovanie sa pritom neobmedzilo len na USA, ale tajné služby USA využívali aj informácie z prostredia zahraničných tajných služieb, najmä britských. Tzv. Muellerova správa, teda výsledok práce špeciálneho vyšetrovateľa R. Muellera a jeho tímu, však napriek tomu hovorila jasnou rečou: Špeciálny vyšetrovateľ nezistil, že by sa Trumpova kampaň alebo ktokoľvek na ňu napojený dopustil sprisahania alebo koordinácie s Rusmi v ich snahách ovplyvniť prezidentské voľby v USA v roku 2016.

Vyšetrovatelia pritom pri výkone svojich povinností postupovali veľmi pozorne, nikoho nešetrili a mnohých ľudí obvinili pre rôzne porušenia zákona (až 37 deliktov), od krivej prísahy až po daňové delikty. Štátne orgány sledovali každý krok ľudí okolo D. Trumpa a tí za akékoľvek svoje chyby platili vysokú cenu. M. Flynn priznal vinu v otázke krivej prísahy, keď klamal o legálnom stretnutí s ruským veľvyslancom, M. Cohen klamal o legálnom projekte s nehnuteľnosťami v Moskve, G. Papadopoulos uviedol nepravdivé údaje o legálnych kontaktoch s Rusmi. Ich delikty však v žiadnom prípade nepotvrdzovali obvinenie voči prezidentovi D. Trumpovi v kauze Russia-gate…

Podporu vyšetrovaniu zabezpečoval aj nekritický postoj mainstreamových médií, ktoré od začiatku videli v D. Trumpovi verejného nepriateľa. Na tento prístup D. Trump reagoval takisto agresívne a kritická výmena názorov s mainstreamovými médiami sa stala súčasťou jeho rétoriky. Vo vzťahu k médiám sa mnohí voliči pýtali, aký je zmysel takejto kampane proti prezidentovi a uvažovali, či podobné spochybňovanie zvoleného prezidenta je v súlade s princípmi americkej ústavy. Možno tiež konštatovať, že hoci pri niektorých médiách sa dalo hovoriť aj o úprimnom boji proti osobe D. Trumpa, viacerí novinári celú kauzu pochopili ako nástroj, ktorý im vráti dôveryhodnosť.

Po roku 2016 zostali mnohé médiá a analytici víťazstvom D. Trumpa maximálne zaskočení. Počas volebnej kampane totiž vyjadrovali presvedčenie, že D. Trump nemôže vo volebnom boji zvíťaziť a snažili sa zaradiť ho na okraj volebného spektra. Keďže však napriek negatívnym predpovediam zvíťazil a dostal  sa k moci v súlade s volebnými pravidlami, bolo potrebné nájsť niečo, čo by omyly politických analytikov a podporu D. Trumpa u amerických občanov ospravedlnilo. Takýmto vysvetlením sa stala téza o ruskom zasahovaní do volieb. Zvlášť mainstreamovým médiám veľmi vyhovovalo vysvetlenie o „čiernej ruke“ Moskvy, pretože mohli tvrdiť, že informácie, ktoré šírili pred voľbami, boli pravdivé, ale zlý diktátor z Kremľa im svojou dezinformačnou kampaňou znemožnil sprostredkovať pravdu americkým občanom.

Určité skupiny vo Washingtone zasa privítali kauzu Russia-gate ako vhodný nástroj na ovplyvňovanie Trumpovej politiky. Jednou z hlavných vecí, ktorých sa obávali po nástupe nového prezidenta, bola zmena v politike voči Rusku. D. Trump totiž v predvolebnej kampani sľuboval, že sa pokúsi zlepšiť vzťahy s Ruskom a vyjadril presvedčenie, že sa mu podarí dohodnúť sa priamo s V. Putinom. Je možné, že D. Trump neplánoval tieto sľuby dodržať, ale práve kauza Russia-gate ovplyvnila jeho správanie v rozhodujúcich situáciách, týkajúcich sa vzťahov s Ruskom. Vzhľadom na prebiehajúce vyšetrovanie, nechcel D. Trump robiť s Moskvou kompromisy a miesto toho presvedčoval americkú verejnosť, že vie byť voči Rusku tvrdý. Aj preto sa vzťahy s Ruskom dnes stali ešte horšími než boli za prezidenta B. Obamu.

Napriek tomu, že ešte stále neboli zverejnené mnohé informácie z Muellerovej správy, jej hlavný výsledok predstavuje porážku pre mainstreamové médiá v USA a v krajinách ich spojencov. Po zverejnení Muellerovej správy sa dá naratív o ruskom zasahovaní do amerických volieb ľahko spochybniť ako nepodložená konšpiračná teória. Napriek tomu však nebude pre médiá ľahké túto dva roky živenú teóriu opustiť a nahradiť ju nejakou inou porovnateľnou témou. Danú teóriu budú ťažko opúšťať aj preto, lebo je pohodlná a výhodná a prisudzuje vinu za neúspech novinárskej propagandy inému subjektu.

Keby sa neúspech Russia-gate dostavil niekedy v minulosti, znamenal by pre mainstreamové médiá vážny problém a hlbokú krízu. V súčasnosti však informácia, že novinári klamú a manipulujú, nikoho príliš neprekvapuje. Cieľom médií dnes nie je hľadať pravdu, ale konštruovať fikciu dobra a zla, ktorá vyvoláva spontánne emócie ľudí a umožní využiť ich v boji s politickými protivníkmi. Dnes nie je potrebné analyzovať situáciu ani poznať fakty, stačí stáť na strane „slušnosti“ a prispieť svojou trochou v boji za ten „správny názor“. Práve internet a sociálne siete sa pritom veľmi dobre hodia na potvrdzovanie takto zažitých presvedčení voličov.

Aj kvôli uvedenej funkcii internetu jednou z hlavných tém po kauze Russia-gate zostane otázka, nakoľko je možné prostredníctvom kampaní na internete zmeniť názory voličov. Vyšetrovanie by sa však do budúcnosti malo viesť nielen o tom, či niekto ovplyvnil voľby v USA, ale aj o tom, či USA a ich spojenci ovplyvňujú volebnú súťaž v iných krajinách. Podozrenia existujú nielen voči štátnym orgánom USA, ale aj voči internetovým firmám so sídlom v USA. A práve táto kontrola tzv. nových médií zo strany amerických firiem vyvoláva otázniky o zásahoch do volebných procesov v krajinách, kde sa USA usilujú presadzovať svoje záujmy. To je však už nie je kauza Russia-gate, ale USA-gate.