Nedávno sme si pripomenuli dve zásadné výročia, ktoré výrazne ovplyvnili svetovú politiku a ktoré súvisia s Organizáciou Severoatlantickej zmluvy (NATO). Dňa 4. apríla sme si pripomenuli sedemdesiate výročie podpísania Severoatlantickej zmluvy, teda dátum založenia NATO. Dňa 23. marca sme si zasa pripomenuli 20-te výročie začiatku vojenskej agresie NATO proti Juhoslávii, ktorá sa udiala v rozpore s medzinárodným právom a viedla aj k vojenským útokom na civilné ciele (napr. na televíziu RTS 23. apríla 1999). Udalosti tejto vojny sú začiatkom dlhej reťaze problémov, ktoré viedli až k dnešnému „studenému mieru“ medzi NATO a Ruskom.
V tomto texte sa budem venovať nasledujúcim témam:
Rok 1999 ako bod obratu?
Hoci vojenská intervencia v Juhoslávii 1999 sa na Západe nepovažuje za prelomovú udalosť, z pohľadu Ruska je vnímaná ako úplne zásadná a neprijateľná. Išlo totiž o prvú vojenskú intervenciu v Európe, ktorú USA a spol. uskutočnili v rozpore s medzinárodným právom a bez súhlasu Ruska po skončení studenej vojny. Po celé 90-te roky živili Rusi nádej na to, že o budúcom vývoji v Európe budú môcť spolurozhodovať. Kvôli tomu urobili aj celkom zásadné ústupky: nejde len o rozpustenie celej sféry vplyvu v rokoch 1989-1991, ale aj o ruský postoj v čase vojny v Bosne 1991-1995. Ruská vláda vtedy v Bezpečnostnej rade OSN nevetovala rezolúcie voči Juhoslávii ani proti bosnianskym Srbom, hoci ich ruská verejnosť odmietala.
Význam ruských ústupkov však na Západe nedocenili. Napriek tomu Rusko pokračovalo v ústupkoch aj v Madride v roku 1997, keď akceptovalo prvú vlnu rozšírenia organizácie NATO na východ (do ČR, Poľska a Maďarska) v roku 1999. Išlo o krok, pri ktorom ruská vláda vyšla v ústrety Západu, aby zachovala perspektívu vzájomnej spolupráce. Význam tohto ústupku si treba všimnúť najmä pri porovnaní s reakciou USA na vojenské dohody Moskvy v Latinskej Amerike, kde USA vôbec neakceptovali suverénne práva daných štátov. Samozrejme, že v prípade vstupu do NATO išlo zväčša aj o vôľu nových štátov, nie však vždy a v určitých prípadoch politické strany kvôli vstupu do NATO dokonca porušili svoje predvolebné sľuby. Napr. v ČR poslanci ČSSD v parlamentných voľbách 1996 sľubovali o vstupe do NATO referendum. Spolu s komunistami a republikánmi by pre referendum mali pritom 101 z 200 hlasov, avšak pri hlasovaní v roku 1997 sa zachovali inak…
V roku 1999 v prípade Kosova však už ani ústupčivá administratíva B. Jeľcina nebola ochotná v Bezpečnostnej rade OSN útok na Juhosláviu odsúhlasiť, pretože považovala postoj NATO za hrubé porušenie medzinárodného práva a nepovažovala iné možnosti riešenia konfliktu za vyčerpané. Západní politici na čele s W. Clintonom však ruské námietky ignorovali a jasne ukázali, že v európskej politike mienia postupovať bez ohľadu na názor Ruska. Práve tento postoj z roku 1999 vyvolal silnú protizápadnú vlnu rozhorčenia v Rusku, ktoré malo pocit, že obetovalo veľmi veľa pre to, aby NATO a Rusko riešili problémy vo vzájomnej zhode. Na odmietaní agresie proti Juhoslávii sa zhodli všetky ruské politické sily, vrátane ruských liberálov a práve tu sa pre Rusov rozpadol Gorbačovov sen o „spoločnom európskom dome“. A hoci sa Rusko zachovalo rozvážne aj pri ďalšom rozšírení NATO v roku 2004, vzájomné vzťahy sa postupne zhoršovali.
Článok 1: mierové prostriedky
Po agresii voči Juhoslávii NATO vykonalo ďalšie intervencie, ktorých výsledok je nanajvýš pochybný. Spomenúť možno aspoň dve. Už 19 rokov vedie NATO vojnu v Afganistane, avšak s veľmi pochybným výsledkom. Miesto stabilizácie prišlo k ďalšej destabilizácii krajiny, Taliban nebol vôbec porazený a naopak, NATO sa ocitlo v pozícii, keď musí rokovať aj so skupinami, proti ktorým v roku 2001 začalo vojnu. Ešte horšie dopadla intervencia NATO v Líbyi. Vďaka zásahu NATO sa tam situácia zhoršila a z Líbye stalo centrum regionálnej nestability. Keby NATO v roku 2011 miesto násilia vyskúšalo mierové prostriedky a dohodlo sa s M. Kaddáfím, mohlo byť mŕtvych oveľa menej. Práve na Blízkom Východe je bilancia západných veľmocí katastrofálna a výrazne prispieva k opakovaným migračným krízam, na ktoré ani NATO nepozná efektívny recept.
Práve vojenskými intervenciami mimo teritória členských štátov sa vzťahy NATO so zvyškom sveta skomplikovali Členovia NATO však pri intervenciách porušili aj čl. 1 Severoatlantickej zmluvy, ktorý hovorí jasne: „Zmluvné strany sa zaväzujú, ako je uvedené v Charte Spojených národov, riešiť akékoľvek medzinárodné spory, do ktorých môžu byť zapojené, mierovými prostriedkami tak, aby nebol ohrozený medzinárodný mier, bezpečnosť a spravodlivosť, a zdržať sa v medzinárodných vzťahoch hrozby silou alebo použitia sily akýmkoľvek spôsobom nezlučiteľným s cieľmi Spojených národov.“ Je očividné, že NATO opakovane odmietlo riešiť problémy mierovými prostriedkami a vykonalo vojenské operácia v rozpore s Chartou OSN.
Článok 5: obranné garancie
Okrem čl. 1 sa pri téme NATO často spomína čl. 5 Severoatlantickej zmluvy, ktorý sa obvykle vníma ako príklad pevnej jednoty členských štátov. Táto predstava je však problematická – téme som sa venoval v samostatnom článku. Pri charakteristike čl. 5 sa väčšinou poukazuje na slová: „…ozbrojený útok …sa bude považovať za útok namierený proti všetkým stranám…“. Problém je však v tom, že napriek uvedeným slovám čl. 5 obsahuje aj charakteristiku akcií, ktoré členský štát má vykonať: „…akcie, ktoré považuje za potrebné…“. Zo znenia čl. 5 teda vyplýva, že v prípade útoku by USA a ďalší členovia NATO mohli prijať také akcie, ktoré by považovali za potrebné oni, nie napadnutý štát. To v dôsledkoch znamená, že by v prípade masívneho útoku proti SR iný členský štát mohol poskytnúť ako pomoc len vagón proviantu. A nebolo by to porušením Severoatlantickej zmluvy!
Znenie čl. 5 je takto vágne formulované kvôli politickým politickým okolnostiam pri vzniku NATO. Pôvodné návrhy vychádzali z toho, že by zmluva mala obsahovať záväzok členských štátov také „akcie, ktoré budú potrebné“. Uvedené návrhy ale narazili na odpor práve v americkom Senáte. Senát považoval danú formuláciu za implicitný záväzok na vypovedanie vojny, čo by bolo v rozpore s americkou ústavou, podľa ktorej má právo vypovedať vojnu jedine Senát. Paradoxom je, že hoci USA vykonávajú svoje vojenské akcie väčšinou bez súhlasu Senátu, žiadny priamy záväzok viesť vojnu na obranu členských štátov NATO na seba zobrať nechceli a trvali na kompetenciách Senátu.
Problém s garanciami vlastnej bezpečnosti zo strany spojencov mali v minulosti viaceré členské štáty NATO. Ako téma sa to ukázalo už pri sovietskom ultimáte voči V. Británii a Francúzsku počas Suezskej krízy v roku 1956. Egypt síce nebol územím členského štátu NATO, avšak neochota USA pomôcť V. Británii a Francúzsku oba členské štáty prekvapila. Ku kríze prišlo aj v roku 1974 po tureckej invázii na Cyprus, ktorú Grécko vnímalo ako ohrozenie vlastnej bezpečnosti a takmer prišlo aj ku grécko-tureckej vojne. Grécko ako slabší štát nakoniec ustúpilo, avšak rozhorčene opustilo vojenské štruktúry NATO (až do roku 1981).
Turecko, jeho suverenita a dodávky zbraní
Miesto právnych garancií dnes v NATO prevažujú záujmy a USA nie vždy zohľadňujú názory ostatných členov. Typickým príkladom je situácia Turecka. To má na Blízkom Východe životné záujmy a za kľúčovú hrozbu svojej bezpečnosti a územnej celistvosti považuje niektoré kurdské skupiny, pôsobiace na území Sýrie a Iraku. Nemusíme sa zhodovať s pohľadom Ankary na otázku Kurdov, avšak je faktom, že svoj názor na bezpečnostné hrozby vyjadruje dlhodobo. Naopak, USA, ktoré dané kurdské skupiny podporujú, v Sýrii nemajú skutočné záujmy, avšak využívajú Kurdov, hoci tým odporujú záujmom svojho spojenca. Daný postup viedol k opakovanému napätiu medzi USA a Tureckom.
USA pritom odmietajú rešpektovať Ankaru nielen v otázkach zahraničnej politiky, pokiaľ sa táto nezhoduje s postojom Washingtonu, ale dokonca zasahujú do tureckých vnútorných záležitostí. Ide predovšetkým o hrubú kritiku Ankary kvôli jej nákupu ruského raketového systému S400. Washington kvôli tomu dokonca hrozil nepozvať tureckých predstaviteľov na oslavy 70-teho výročia NATO a M. Pence sa vyjadril, že Turecko si musí vybrať. Na celej kauze však bolo najparadoxnejšie, že práve USA predtým odmietli predať Turecku rakety Patriot, hoci USA predávajú tieto zbrane aj krajinám ako Saudská Arábia. Zmluva o dodávke ruského raketového systému z roku 2017 bola reakciou na negatívny postoj USA.
Turci tento americký postoj vnímali ako hrubé zasahovanie do vlastnej suverenity, pretože Ankara nikdy neprijala záväzok, že od Ruska nebude zbrane nakupovať a zachovala si suverénne právo rozhodovať sa v tejto otázke. Zvlášť, keď ruské zbrane majú aj ďalšie štáty NATO – nielen v postsocialistických štátoch, ale napr. aj Grécko kúpilo v minulosti od Ruska systém S300. Porovnanie s Gréckom je pre Turkov je zvlášť ponižujúce. A hoci je možné, že USA vnímajú Rusko ako nepriateľa a nepáči sa im zmluva Turecka s Ruskom, Ankare sa zasa nepáčia dohody USA so skupinami, ktoré v Turecku vnímajú ako hlavného nepriateľa. Suverenitu spojenca by však mali obe strany rešpektovať.
Rastúci militarizmus v NATO
Jedným z najviac znepokojujúcich faktov súčasnosti je trend narastajúceho zbrojenia vo svete. Jeho lídrom sú tradične štáty NATO, ktoré vydávajú na zbrojenie viac než zvyšok sveta dokopy. USA navyšujú výdavky dokonca až na úroveň 717 miliárd USD. A táto suma prevyšuje výdavky na zbrojenie Ruska viac ako 10-násobne. Avšak dokonca aj európski členovia NATO majú štyrikrát vyššie výdavky než Rusko a stále rastú. Skúsenosť pritom ukazuje, že štáty, ktoré dlhodobo vydávajú v rámci NATO najvyšší podiel z HDP na zbrojenie, sú pri aktuálnych hrozbách, ako napr. migračná kríza, neveľmi schopné reagovať. Stačí spomenúť Grécko. Závažným faktom je aj to, že štáty NATO majú najvyššie výdavky na zbrojenie aj pri prepočte na 1 obyvateľa – spolu s ďalšími spojencami USA ako Izrael, Singapur či Saudská Arábia. Všetky uvedené čísla vyvolávajú obavy v ostatných krajinách sveta, najmä v regiónoch, ktoré sú častým cieľom intervencií USA.
Štáty NATO patria aj medzi hlavných odporcov Dohovoru OSN o zákaze jadrových zbraní. Na rozdiel od USA, Ruska či Francúzska pritom krajiny ako SR nemajú jadrové zbrane a žiadny skutočný dôvod, prečo odmietať podpísanie dohovoru. Je očividné, že Slovensko, ako aj niektoré ďalšie štáty NATO dohovor nepodpísali práve kvôli záujmom amerického spojenca, hoci ako nejadrové štáty ho podpísať mohli, podobne ako napr. Rakúsko. Dohovor sa napriek tomu podarilo presadiť. Za dôležitý negatívny fakt treba považovať aj slovenský konkludentný súhlas s USA pri odstúpení od Dohovoru o likvidácii rakiet stredného doletu z roku 1987.
Ruská hrozba?
NATO bolo v minulosti i v súčasnosti vnímané najmä ako garancia proti „hrozbe z Východu“. Pre niektoré štáty je to dôležitá téma, avšak členstvo v NATO by sa nemalo stať dôvodom niektorých provokatívnych krokov politikov, najmä v Pobaltí. Spomenúť možno napr. rok 2007, keď bola podpísaná bilaterálna dohoda Estónska a Ruska o štátnej hranici, avšak estónski poslanci ratifikáciu dokumentu zmarili. Do preambuly podpísanej zmluvy totiž jednostranne vsunuli odkaz na dokumenty, ktoré hodnotili históriu vzájomných vzťahov. Kvôli jednostranným zmenám preto Rusi od ratifikácie zmluvy odstúpili. Napriek opätovnému pokroku v rokovaniach v roku 2013 tak dodnes zmluva neplatí. Každý rozumný Estónec by si pritom mal želať podpísanie pohraničnej zmluvy s RF a to bez ohľadu na garancie zo strany NATO. Je tiež otázne, či by za podobne nezodpovednú politiku pobaltských štátov mali bojovať aj slovenskí vojaci.
V súčasnosti sa v NATO veľa hovorí aj o účasti Ruska v konflikte na Ukrajine a často sa považuje aj za dôvod novej politiky NATO. Rusko sa v konflikte na Ukrajine zachovalo v mnohých ohľadoch negatívne a zaslúži si kritiku, ale k udalostiam na Kryme ani v Donbase z marca 2014 by zrejme vôbec neprišlo, keby sa podarilo dodržať dohodu z 21. februára 2014 o predčasných voľbách, Dohodu uzavreli lídri Majdanu s prezidnetom V. Janukovyčom pri sprostredkovaní ministrov zahraničia Nemecka, Francúzska a Poľska a s tichou podporou Moskvy. Keby sa vtedy dohoda dodržala, územná celistvosť Ukrajiny by sa zachovala a v predčasných voľbách by V. Janukovyč jasne prehral. Lenže treba sa pýtať aj na to, či podobný vývoj nevyhovoval práve tým silám v NATO, ktoré si želeli ďalšie zbrojenie…
Načo NATO?
Jednou z tém, o ktorých musíme v súčasnosti hovoriť práve v súvislosti s NATO, je aj nahradzovanie spolupráce v rámci tejto organizácie dvojstrannými dohodami o obrannej spolupráci medzi USA a jednotlivými členskými štátmi. Uvedený trend narastajúceho počtu dvojstranných dohôd s USA je totiž v rozpore s duchom NATO, ktorý aj v Preambule Severoatlantickej zmluvy zdôrazňuje „úsilie o kolektívnu obranu“. Dvojstranné dohody neposilňujú dôveru v princípy kolektívnej obrany a čiastočne pripomínajú chyby z roku 2003, keď sa viaceré štáty zapojili do americkej „koalície dobrovoľníkov“ v Iraku 2003, ktorá konala mimo rámca NATO a spôsobila katastrofou pre Blízky Východ.
Na záver možno konštatovať, že pokiaľ ide o celkovú podstatu NATO, táto organizácia aj po 70 rokoch môže zohrávať bezpečnostnú úlohu pre krajiny, ktoré vidia hrozbu v Rusku. V prípade iných bezpečnostných otázok, ako napr. migračná kríza alebo terorizmus sa NATO zatiaľ príliš neosvedčilo, dokonca možno povedať, že svojou intervenčnou politikou na Blízkom Východe dané problémy dokonca zostrilo. Ani v prípade obrany SR sa však príliš na NATO spoliehať nemožno. Jednak je väčšina našich susedov členmi NATO a pri konflikte s nimi by nám USA a spol. zrejme neprišli na pomoc. Navyše aj v prípade konfliktu s Ukrajinou by bolo možné o pomoci NATO pochybovať, pretože Ukrajina je pre západné mocnosti dôležitejšia než SR. Aj pod vplyvom pripravovanej dohody o obrannej spolupráci s USA mimo štruktúr NATO tak treba začať otvorenú a čestnú diskusiu o vzťahu SR a NATO.
Celá debata | RSS tejto debaty