brankof.blog.pravda.sk

Na konci mesiaca apríl sa v Španielsku uskutočnili predčasné parlamentné voľby. Tieto voľby priniesli istú zmenu rozloženia politických síl, avšak vyriešenie latentnej politickej krízy v krajine od nich čakať nemožno. Niektoré problémy, ktoré na súčasné Španielsko doliehajú, presahujú hranice štátu (ekonomický vývoj), ďalšie zasa presahujú rámec španielskej ústavy a sú spojené so snahou niektorých regiónov o samostatnosť. Ide predovšetkým o Katalánsko, kde vôľu väčšiny po nezávislosti opakovane zastavila nielen španielska vláda, ale i ústavný súd v Madride.

Ako je známe, v parlamentných voľbách v apríli 2019 zvíťazila socialistická strana (PSOE), ktorá získala až 123 z 350 mandátov (dolná komora). Stala sa tým najsilnejšou politickou stranou, avšak jej možnosti vytvoriť vládnu koalíciu sú obmedzené. Ľavicové hnutie Unidos Podémos, potenciálny koaličný partner PSOE, príliš neuspelo a získalo iba 14% hlasov (21% v roku 2016). Preto sa socialisti budú musieť usilovať o podporu liberálnej strany Ciudadanos alebo menšinových strán. To však predstavuje pre PSOE vážnu výzvu, pretože pri podobných rokovaniach bude musieť obmedziť buď svoj ekonomický program alebo svoju nekompromisnú politiku jednotného Španielska.

Dlhodobým problémom Španielska je veľmi negatívny ekonomický vývoj: nejde len o zadĺženie štátu (okolo 100% HDP), kvôli ktorému bolo už pred časom zaradené medzi tzv. PIGS štáty, ale aj o vysokú nezamestnanosť mladých (asi tretina). Vysoké zadĺženie štátu súviselo s „záchranou bánk“ a nezamestnanosť mladých je zasa štrukturálnym problémom 21. storočia, najmä v starých štátoch EÚ. Tá sa pritom s rozvojom nových technológií bude ešte ďalej zhoršovať. V Španielsku sa síce v posledných rokoch trend rastu nezamestnanosti mladých podarilo dočasne zastaviť, ale pri ďalších ekonomických otrasoch môže opäť vyvstať s doteraz nevídanou intenzitou.

Ústredným problémom súčasnej politickej krízy je však problém regiónov, usilujúcich o nezávislosť a to predovšetkým separatizmus Katalánska. Tento problém nemobilizuje len príslušníkov menšín, ale i kastílsku väčšinu a aj kvôli tomu sa volebná účasť v roku 2019 zvýšila o 10% v porovnaní s rokom 2016. Aj kvôli tomu zosilnela v Španielsku strana VOX, považovaná za krajne pravicovú. Jej úspech sa však dal čakať, keďže uspela už v regionálnych voľbách v Andalúzii v decembri 2018. Tam sa stala dokonca tichým spojencom víťaznej pravicovej strany PP. Andalúzske voľby síce prispeli k nárastu pozícií strany VOX, avšak viedli i k mobilizácii odporcov tejto strany, ktorí patria najmä do ľavicového politického spektra.

V Katalánsku v parlamentných voľbách v apríli 2019 zasa uspela separatistická Republikánska ľavicová strana, ktorá zvýšila svoj počet mandátov z 9 na 15, pričom medzi zvolenými boli aj štyria zatknutí odporcovia režimu. Katalánsky problém vníma vláda v Madride veľmi vážne a to sa stalo aj jedným z hlavných dôvodov, prečo Španielsko prijalo reštriktívnu úpravu niektorých ústavných práv. Ide najmä o obmedzenia v oblasti slobody prejavu a práva na informácie, kde sa objavilo viacero kontroverzných právnych aktov. Za problematické možno považovať aj správanie sa verejno-právnych médií, ktoré zo spravodajstva vylúčili určitú terminológiu vo vzťahu k situácii v Katalánsku, najmä pojem „politickí väzni“.

Spomenúť možno aj konkrétne prípady obmedzovania slobody prejavu. Počas predvolebnej kampane sa medzi katalánskou vládou a volebnou komisiou (JEC) sa odohrával spor o to, či na verejných budovách v Katalánsku môžu byť umiestnené nápisy „Slobodu pre politických väzňov a exilantov“. Po zákaze tohto nápisu zo strany JEC umiestnili na verejné budovy nápisy „Právo na slobodu myslenia a slobodu prejavu“ s odvolaním sa na čl. 19 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Objavili sa aj niektoré ďalšie nápisy so skrytým posolstvom, ktoré už JEC nezakázala.

>Za zmienku stoja aj niektorí umelci, ktorí kritizujú vládu v Madride a v minulých rokoch boli vystavení trestnému stíhaniu. Najznámejším prípadom je asi rapový spevák Valtonyc z Mallorky, ktorý urážal monarchiu a schvaľoval vyfabulovaný teroristický čin, ktorý sa nikdy nestal. Pred trestným stíhaním odišiel v roku 2018 do zahraničia. Ako ďalší príklad možno uviesť 12 členov rapovej skupiny „La insurgencia“ (Povstanie), ktorí boli odsúdení na „dva roky a jeden deň“ (kvôli nemožnosti zmeniť trest na podmienečný).

V súvislosti s obmedzovaním základných práv treba spomenúť aj snahu Madridu znemožniť volebnú kampaň v blížiacich sa voľbách do Európskeho parlamentu pre najznámejších príslušníkov katalánskeho hnutia (C. Puigdemont, T. Comin a C. Ponsatiová), ktorí sa momentálne nachádzajú v zahraničí. V ich prípade volebná komisia skonštatovala, že nie sú „voliteľní“, hoci neboli odsúdení za trestný čin, čo by mohlo byť zákonným dôvodom obmedzenia ich pasívneho volebného práva. Ich „nevoliteľnosť“ odvodila JEC z faktu, že nemajú trvalé bydlisko v mieste, ktoré si uvádzajú.

Obhajcovia katalánskych politikov však tvrdia, že rozhodnutie JEC nie je v súlade s viacerými dokumentmi o ľudských právach, na čele s Chartou základných práv EÚ. Poukazujú aj na fakt, že akty JEC ohrozujú legitimitu volieb do EP a že ide o čisto politické rozhodnutie bez dostatočného právneho základu. Tvrdia, že španielski občania majú právo slobody pohybu po EÚ v súlade s jej základnými princípmi. Ako ďalší argument uvádzajú, že dotyční politici spolupracovali so súdnymi orgánmi štátov EÚ, kde sa práve nachádzali.

Avšak aj v prípade, ak by mohli C. Puidgemont a spol. kandidovať, otvárajú sa viaceré nevyriešené otázky. Ide napr. o to, že v súlade so španielskym právom prisahajú poslanci zvolení do EP na španielsku ústavu priamo v Madride, čo by sa od troch exilových politikov nedalo očakávať. Vylúčenie katalánskych politikov z volieb do EP však bude určité napadnuté aj pred medzinárodnými súdmi a šance na úspech vylúčených Kataláncov sú pomerne dobré. Tým by sa španielske orgány mohli dostať do zložitej situácie a naopak, Katalánci by mohli oprávnene poukazovať na porušovanie ich ľudských práv zo strany Španielska.

Je celkom paradoxné, že hoci zasahovanie do základných práv v Španielsku nadobudlo vo volebnej súťaži nezanedbateľný charakter, mainstreamové médiá v Európe sa stavajú k danej problematike celkom zhovievavo. Na druhej strane treba uznať, že situácia v Katalánsku je ťažko riešiteľná, že v boji proti katalánskym požiadavkám nemá Madrid k dispozícii dobré riešenia a aj preto sa opiera o zásahy do základných práv. Túto situáciu tiež možno v čiastočne porovnať so situáciou v Maďarsku či Poľsku, kde sa pravidelne objavuje kritika volebných postupov alebo zasahovania do základných práv, hoci je zrejmé, že problémom sú skôr politické názory tamojších vlád.

Situáciu v Španielsku zostruje aj problém vzťahu k menšinám pri otázke práva na sebaurčenie národov. Katalánska menšina je na svojom území väčšinou a to aj napriek tomu, že mnohí Katalánci používajú ako prvý jazyk španielčinu. Ich stála a trvalá vôľa po zmene súčasného právneho statusu Katalánska sa nebude dať odstrániť novým zložením parlamentu v Madride, ale bude treba hľadať kompromisné riešenie, pri ktorom by sa zohľadnili i ústavné požiadavky katalánskej strany, hoci tie doteraz ústavný súd v Madride odmietal. Prípadný kompromis však bude vyžadovať aj ústupky zo strany Katalánska, ktoré doteraz vychádzalo z práva na sebaurčenie v súlade s dokumentmi OSN.