brankof.blog.pravda.sk

Nie je žiadnym tajomstvom, že v súčasnom svete majú škandinávske krajiny veľmi dobrú povesť. Sú vnímané ako vyspelé a v rámci tzv. indexu vnímania korupcie od Transparency International sa ocitajú na predných priečkach. Ja osobne podobným meraniam neprikladám veľmi veľkú váhu, lebo korupcia sa obvykle uskutočňuje za zatvorenými dverami a o väčšine korupčných káuz nikto nevie. Pojem „vnímanie korupcie“ potom budí zase ďalšie nejasnosti. Je ale veľmi dobre známe, že v „indexe vnímania korupcie“ končia na popredných miestach škandinávske štáty.
Domnievam sa však, že celý ten obraz o Škandinávii je určite oveľa komplikovanejší. Aj tam totiž existujú veľmi závažné podozrenia z korupcie, ktoré ale nie sú tak často spomínané, hoci ide o veľmi očividné podozrenia. V tomto článku sa zameriam na jedno významnné podozrenie, ktoré sa objavuje každoročne pri odovzdávaní Nobelovej ceny mieru.

Niet pochýb, že Nobelova cena mieru je mimoriadne prestížne ocenenie. Médiá sa predháňajú v chválospevoch na jej držiteľov a cena samotná predstavuje veľkú reklamu pre jej držiteľa, najmä v západnom svete. Avšak napriek tomuto mediálnemu blahorečeniu nemožno opomenúť mnohé totálne omyly, ktoré sa odohrali pri udeľovaní Nobelovej ceny mieru v minulosti. Najväčším debaklom je asi fakt, že cenu nikdy nedostal ani M. K. Gándhí, ktorý celý život zastával ideály nenásilia a niet asi osobnosti, ktorá by si kedy podobnú cenu viac zaslúžila. M. K. Gándhí sa stal už počas svojho života legendou mierového hnutia a bol nominovaný na Nobelovu cenu mieru štyrikrát. Nikdy ju však nedstal a to dokonca ani v roku 1947, keď India bez vojny s Veľkou Britániou dosiahla nezávislosť. M. K. Gándhí sa v roku 1947, vtedy už vo veku 78 rokov, zaslúžil hladovkou okrem iného i o upokojenie Kalkaty, kde počas delenia britskej kolónie na Indiu a Pakistan prepukli náboženské nepokoje.

Fakt, že Gándhímu nebola nikdy udelená táto cena s označením „za mier“ je veľká blamáž pre cenu samotnú. Pre každého zástancu mieru je M. K. Gándhí skutočným apoštolom nenásilia a možno povedať, že len málokto urobil vo svete toľko, čo práve on. Napriek tomu, v roku jeho najväčších zásluh, v roku 1947, vybral Nobelov výbor ako laureáta „American Friends Service Committee“ a „Friends Service Council“. Zdá sa, že pre Nobelov výbor nebol jednoducho „indický nacionalista“ vhodným kandidátom a preto vyšiel na prázdno.

Keďže však išlo o nespravodlivosť bijúcu do očí a najmä v treťom svete to budilo pobúrenie, rozhodol sa neskôr Nobelov výbor pre fintu na upokojenie tretieho sveta. Nobelov výbor obvykle v čase najväčších konfliktov Nobelovu cenu neudeľuje – neudelil ju opakovane, napr. 1914-16 či 1939-43 a aj v roku 1948 ju zrejme kvôli začínajúcej studenej vojne neudelil. Preto neskôr začali nobelistickí propagandisti na upokojenie Indie a zvyšku tretieho sveta vyhlasovať, že oni vlastne chceli v roku 1948 udeliť Gándhímu Nobelovu cenu mieru, ale on na nich „nepočkal“ a bol zavraždený. Nuž a mŕtvym Nobelovu cenu mieru podľa pravidiel udeliť nemôžu…

Žiaľ, hoci v minulosti mali členovia Nobelovho výboru ešte aké – také mantinely aspoň počas svetových vojen, zdá sa že v 21. storočí sa úplne odtrhli od reality a začali do pojmu mier primiešať mnoho propagandistických militaristických jedov. Zdá sa, že Nobelova cena mieru sa stala pochybnou pre skutočných mierových aktivistov.

Skúsme si vymenovať, kto sa stal laureátom Nobelovej ceny mieru v 21. storočí:

Rok 2001 – K. Annan, generálny tajomník OSN a OSN

Rok 2002 – J. Carter , bývalý prezident USA

Rok 2003 – S. Ebadi, bojovníčka za ľudské práva a demokraciu z Iránu

Rok 2004 – W. Muta Maathai, bojovníčka za udržateľný rozvoj z Kene

Rok 2005 – M. el Baradej, predseda IAEA
a IAEA (Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu)

Rok 2006 – M. Junus, bankár chudobných a Granmeen Bank

Rok 2007 – A. Gore, bývalý americký viceprezident
a IPCC (Intergovernmental Panel on Climate Change)

Rok 2008 – M. Ahtisaari, otec „nezávislého“ Kosova

Rok 2009 – B. Obama, americký prezident

Rok 2010 – Liu Xiaobo, protivládny disident z Číny

Rok 2011 – E. J. Sirleaf, L. Gbowee a T. Karman, tri aktivistky za práva žien

Rok 2012 – Európska Únia

Nespochybňujem, že v tomto zozname sa ocitajú aj ľudia, ktorí pre mier čosi urobili, avšak základná línia udeľovania Nobelovej ceny mieru je jasná. Do oči bijú predovšetkým dvaja americkí prezidenti a jeden viceprezident. Každý, kto trochu sleduje medzinárodnú situáciu v 21. storočí však vidí, že vrcholoví americkí politici toho toľko pre mier v 21. storočí neurobili.

Z vysokých politikov sú v zozname ešte takí, ktorí podporujú zahraničnú politiku západu: kritik iránskeho jadrového programu M. el Baradej, prozápadný generálny tajomník OSN K. Annan za svoju úlohu z roku 2001 či „otec“ nezávislého Kosova M. Ahtisaari. Ten svojou podporou jednostrannej nezávislosti Kosova veľmi poškodil hodnotu mieru aj v iných oblastiach, lebo na kosovský precendens už reagovali napr. Abcházsko či J. Osetsko. A ani v Ahtisaariho Kosove napriek „nezávislosti“ stále nepanuje mier a štvrť milióna Srbov a Rómov, ktorí po roku 1999 museli utiecť, sa dodnes nemôžu vrátiť. Samostatnú kapitolu si zaslúži Európska Únia. Tá si určite zaslúžila Nobelovu cenu mieru už v minulosti, najmä za zmierenie Nemecka a Francúzska, ale o ocenenie práve v roku 2012 vyvoláva otázniky.

Opomenúť nemožno ani to, ako sa Nobelov výbor stavia k rôznym disidentom. Stihol už odmeniť disidentov z krajín, ktoré nie sú západu po vôli, ako napr. S. Ebadi z Iránu či Liu Xiaobo z Číny. Avšak disidentov zo západných štátov alebo zo spojeneckých štátov západu, napr. zo Saudskej Arábie či Bahrajnu nikto v Nobelovom výbore neocenil. Odmeňovanie politických disidentov je akiste jedna z možností, ako orientovať udeľovanie cien, hoci tiež nemusí vždy viesť k napĺňaniu mierových ideálov. Lenže pokiaľ sa Nobelov výbor rozhodol udeľovať ceny disidentom, nemal by sa obmedzovať len na disidentov z krajín, ktoré sú západným mocnostiam nepohodlné. Treba sa pýtať, prečo ešte J. Assange alebo B. Manning nemajú Nobelovu cenu mieru. A tak či onak, v tomto roku ju nedostane asi ani najznámejší disident súčasnosti E. Snowden.

Prečo sú teda laureátmi Nobelovej ceny mieru buď politici zo západných štátov, najmä z USA alebo disidenti z krajín, ktoré nie sú so západom v dobrých vzťahoch? Odpoveď na otázku, prečo cenu udeľujú takto tendenčne, je zrejmá. Dôvodom je zloženie Nórskeho Nobelovho výboru v Oslo, ktorý udeľuje Nobelovu cenu mieru. V Nobelovom výbore sedia totiž iba osvedčení politici alebo bývalí politici z členskej krajiny NATO, z Nórska. Pri všetkých piatich členoch ide o bývalých vysokých štátnych funkcionárov. Predseda Nórskeho Nobelovho výboru pre cenu mieru je bývalý nórsky premiér T. Jagland, ďalšie členky K. Kullman Five a B. Reiss-Andersen sú bývalé ministerky, G. Stalsett je bývalým štátnym tajomníkom ministerstva a I.-M. Ytterhorn je zase bývalá vplyvná poslankyňa nórskeho parlamentu.

Hoci títo politici pochádzajú z rôznych politických strán, ich vízia sveta je zrejmá. Všetci sa zúčastňovali na politike, ktorú uskutočňovalo Nórsko ako člen NATO vo svete a ich hodnotová orientácia bola pritom tiež jednoznačne vyhranená. Práve vernosť „západným demokratickým hodnotám“ im zabezpečila politickú nomináciu do Nobelovho výboru. Títo politici svoju loajalitu vedúcim mocnostiam západu osvedčili už ako výkonní politici svojou podporou konaniu NATO. Vysokí nórski politici museli kvôli svojej politickej funkcii dlho obhajovať politiku NATO a celkovo západných štátov na Balkáne či na Blízkom Východe, aj keď táto politika nebola vždy mierumilovná. Je preto nerealistické od nich očakávať, že svoju politickú minulosť len tak hodia za hlavu a začnú nestranne hodnotiť úlohu NATO alebo vôbec západu vo svete. Zo svojej politickej minulosti si nesú títo politici so sebou pravdepodobne aj veľké množstvo záväzkov, ktoré by ich mohli kompromitovať a ktoré by vyplávali na povrch, keby náhodou chceli rozhodnúť v rozpore so „západnými demokratickými“ hodnotami. Naopak, exkluzívne členstvo v slávnom Nobelovom výbore im zaručuje veľkú prestíž a pocty, ktorých sa neradno len tak vzdávať.

Celkovo, nemožno očakávať, že by sa táto skupina ľudí niekedy pri udeľovaní Nobelovej ceny mieru vyjadrila v rozpore so svojou politickou minulosťou a keby sa náhodou niekto z nich aj rozhodol hlasovať v rozpore s „demokratickými ideálmi západu“, určite by sa o jeho politickej minulosti objavilo veľa zaujímavých informácií v „demokratických“ médiách. Samozrejme, týmto limitom a tlakom pri udeľovaní Nobelovej ceny mieru nikto oficiálne nehovorí korupcia ani klientelizmus, hoci tam čosi naozaj podivne zaváňa.

Od Nobelovho výboru žiadne veľké očakávania mať teda nemožno. Laureát Nobelovej ceny mieru za rok 2013 nebude asi o nič presvedčivejší než doterajší kandidáti. Jednou z možností na udelenie ceny je, že by mohlo by ísť o disidenta z nejakej nepohodlnej krajiny. Potenciálna možnosť je nejaký laureát z Ruska, lebo „disidenta“ z Putinovej „diktatúry“ ešte medzi nobelistami nemali. Rusko tento rok opakovane odporovalo západným mocnostiam a udelením Nobelovej ceny mieru by ho mohol západ aspoň trochu vytrestať za jeho odpor voči intervencii v Sýrii. V tejto súvislosti veľmi zaujímavo vyzerá napr. protivládna aktivistka S. Gannuškina, ale hlavne šéfka Moskovského helsinského výboru Ľ. Alexejeva. Ľ. Alexejeva pôsobí naozaj dosť presvedčivo, bojovala už proti vládnej moci v ZSSR, je oveľa serióznejšia než také Pussy Riot a i tento rok sa angažovala proti ruskej vláde, najmä proti zákazom adopcií ruských detí do USA. Lenže ruských kandidátov vie Nobelov výbor nájsť vždy viac ako dosť, preto tu nemožno identifikovať len jedného favorita.

Na druhej strane, v časoch kauzy Snowden je riskantné udeliť cenu nejakému disidentovi, hoci aj ruskému. Možno, že členovia Nobelovo výboru skôr zvážia radšej podporu opozície v občianskej vojne v Sýrii a udelia cenu nejakým predstaviteľov „arabskej jari“. Ešte viac je však pravdepodobné, že sa nájde len nejaká menej známa medzinárodná humanitárna organizácia alebo humanitárna aktivistka, aby tendenčnosť s disidentami príliš nebila do očí. Dať totiž ruským či arabským disidentom Nobelovu cenu mieru v čase honu na E. Snowdena či v čase odsúdenia B. Manninga, by asi bilo do očí až príliš. Kandidátov je tento rok naozaj dosť a niekto zaujímavý na odpútanie pozornosti sa určite nájde.