brankof.blog.pravda.sk

Dňa 1. septembra sme si pripomenuli Deň ústavy a práve preto si musíme položiť otázku, nakoľko sa v súčasnosti darí presadzovať jej princípy. Zdá sa totiž, že ústava a najmä princíp ústavnosti sú zásadne ohrozené. Miesto zákona sa regulátorom právnych vzťahov stala mediálna prezentácia udalostí a zvlášť pri trestných procesoch klesá význam prokuratúry, súdnictva a zákonov. Lenže médiá, ktoré často pôsobia ako mocenský nástroj oligarchie, nemusia dodržiavať ani princíp nestrannosti, ani objektívne hodnotiť skutkový stav a svoje „rozsudky“ môžu používať ako prostriedok na podporu konkrétnych politických síl. V plnom rozsahu sa to prejavilo v trestnej kauze M. Kočnera.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Mediálny lynč

• Zdecimované trestné právo

• Nádej pre Kočnera?

• Boj o právny štát

Osobne si nerobím ilúzie ani o vládnych stranách, ani o ich nominantoch a uvedomujem si, že Smer SD v minulosti viackrát princípy právneho štátu porušil, avšak i tak sa treba zamyslieť nad praktikami niektorých novinárov a politikov. Na likvidáciu človeka totiž dnes stačí, že ho za podvodníka vyhlásia dostatočne silné médiá a ani ľudské práva, vrátane prezumpcie neviny, mu nepomôžu. A práve takto funguje selektívne zverejňovanie údajnej komunikácie M. Kočnera. Očividným cieľom je vytvoriť podozrenia voči konkrétnym politikom a žiadať, aby odstupovali. Lenže mediálnou manipuláciou sa  podozrenia dajú aj umelo vytvárať a ich pravosť môže potvrdiť len seriózne vyšetrovanie. A aby verejnosť mohla o konaní jednotlivých politikov získať menej manipulovaný obraz, bolo by potrebné zverejniť celú „Threemu“.

Zverejniť ju treba aj preto, aby sa daný materiál nedal používať na vydieranie určitých osôb. Keďže informácie má údajne k dispozícii Denník N, ktorý je známy svojimi jednostrannými politickými prepojeniami, môže tieto informácie zneužívať a selektívne zverejňovať tak, ako mu to politicky vyhovuje. Vzhľadom na to, že sa blížia voľby predsedu Najvyššieho súdu SR (9. september), treba sa pýtať, či by sa „Threema“ dala zneužiť aj na manipuláciu týchto volieb. Denník N a jeho sponzori by totiž mohli vydierať jednotlivých voličov – členov Súdnej rady SR, z ktorých sa niektorí v „Threeme“ teoreticky mohli objaviť. Celý materiál treba poznať už pred voľbou 9. septembra, aby sa dalo každé „neočakávané“ hlasovanie vyhodnotiť i v širšom kontexte.

Neveľmi vhodne sa nedávno k nezákonne zverejnenej komunikácii z Kočnerovho mobilu vyjadrila aj prezidentka Z. Čaputová, keď vyzvala štátnu tajomníčku M. Jankovskú na odchod z funkcie. Žiaľ, práve týmto sa zapojila do politickej kampane, vedenej médiami. Ešte horšie však je, že prezidentka nedokázala odsúdiť nezákonnosť získavania a zverejňovania dôkazov zo strany médií, ktoré ju mohutne podporovali v predvolebnej súťaži. Je pritom jasné, že selektívne zverejňovanie je súčasťou politického boja a Z. Čaputová sa doň zapojila. Potvrdila tým, že je straníckou prezidentkou a nestojí nad politickými silami v štáte.

Hlavným porazeným v celom procese s Kočnerom však nie sú politici strany Smer SD, ktorých sa snažia v Denníku N s M. Kočnerom čo najviac spájať, ale trestné právo na Slovensku. Je totiž tragédiou, že od orgánov činných v trestnom konaní unikajú dôkazné prostriedky do médií. Zvlášť alarmujúce bolo to, že štátne orgány nedokázali uchrániť ani len identitu utajeného svedka v takom dôležitom procese ako je proces s M. Kočnerom. Nebudem hodnotiť osobu M. Tótha, avšak utajený svedok by mal byť nedotknuteľným inštitútom trestného práva. Ako chce prokuratúra presvedčiť v budúcnosti svedkov korupcie či organizovaného zločinu, aby svedčili, keď nevie uchrániť identitu utajeného svedka ani v takomto zásadnom procese?

Kľúčovým problémom je aj fakt, že štátne orgány stále nedokážu úniky vyšetriť a zastaviť. Zdá sa však, že sa o to ani príliš nesnažia. Už po prvých únikoch informácií a zvlášť po identifikácii utajeného svedka mali štátne orgány „obrátiť všetko naruby“. Pritom stopy na zdroj úniku v Kočnerovej kauze sa mohli nájsť pomerne rýchlo: keďže uniknuté dôkazné prostriedky končili u redaktorov Denníka N, bolo treba včas zaistiť ich komunikačné prostriedky a ďalšie dôkazné prostriedky, aby sa stanovil zdroj protiprávneho konania. Musíme sa však pýtať i to, či si orgány činné v trestnom konaní trúfajú v záujme ochrany utajeného svedka podstúpiť konflikt s novinármi, alebo či sa veľkých médií a ich vlastníkov jednoducho boja.

Zostáva len dúfať, že prokuratúra preskúmala všetky možné verzie úniku informácií. Nejde pritom iba o osobu advokáta D. Lipšica, o ktorom sa v niektorých médiách špekuluje, ale preskúmať treba aj o verziu, že do úniku informácii bola zapojená spoločnosť ESET. Vzhľadom na blízkosť spoločnosti ESET a Denníka N nemožno brať na ľahkú váhu fakt, že aj na súde a v prokuratúre sa používajú produkty tejto spoločnosti. Vďaka nim totiž môže ESET získavať prístup do počítačov s citlivými informáciami. Samozrejme, v súkromných počítačoch si jednotliví prokurátori môžu dané produkty odinštalovať, avšak v pracovných počítačoch to už také jednoduché nie je. Preto kým nebude zdroj únikov objasnený, mali by orgány činné v trestnom konaní, vyšetrujúce Kočnerovu kauzu, vnímať i možné prepojenie spoločnosti ESET na Denník N. Samotná spoločnosť by sa zasa mala od praktík denníka jednoznačne dištancovať.

Absurdné sú aj niektoré tvrdenia novinárov o tom, že svojimi zverejneniami chránia verejný záujem. Lenže to, čo je verejný záujem, by nemali definovať médiá, ktoré sú navyše poplatné niektorým záujmovým skupinám. Na území SR má každý konať to, čo nie je zákonom zakázané (čl. 2 ods. 3 ústavy), nie to, čo on sám považuje za verejný záujem a ospravedlňovať tak svoje nezákonné činy. Je pritom prirodzené, že za verejný záujem budú rôzne skupiny považovať čosi iné, zjednocovať ich má však spoločenská zmluva v podobe ústavy a zákonov. A verejným záujmom určite nie je odstraňovanie princípov právneho štátu, ktoré nastáva, keď médiá berú na seba úlohu vyšetrovateľa i sudcu.

Medializácia a politizácia celého vyšetrovania však môže mať ešte jeden závažný dopad, na ktorý v médiách neberú vôbec ohľad. Pokiaľ sa celé vyšetrovanie M. Kočnera spolitizuje, rastú aj jeho šance dostať sa na slobodu. Hoci nemám prístup do spisu, podľa viacerých indícií sa dá očakávať, že M. Kočner bude odsúdený v trestnom procese v SR na vysoký trest odňatia slobody. Jeho jediná šanca by v takom prípade spočívala v tom, aby celý trestný proces spochybnil. Aj najhorší zločinci totiž majú právo na spravodlivý proces a tiež na to, aby sa do ich trestného procesu nemiešala politika. A práve to bude hlavná karta M. Kočnera v prípade jeho odsúdenia v SR. Možno očakávať, že sa obráti na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, kde sa bude jeho trestný proces posudzovať sudcami, ktorí nemusia mať obavy zo slovenských médií. A Kočnerove šance na úspech v Štrasburgu sa každým zneužitím „Threemy“ zvyšujú.

M. Kočner bude určite hľadať dôkazy o tom, že jeho proces bol nespravodlivý a politicky motivovaný. Jedným z argumentov, ktorý pritom použije, bude fakt, že niektoré slovenské médiá a politici sa snažia pripísať mu úlohu, ktorá prevyšuje jeho možnosti. M. Kočner je zločinec, ktorý podvodne zbohatol ešte v 90-tych rokoch, následne udržoval kontakty s politikou a svoje bohatstvo rozmnožoval za všetkých nasledujúcich vlád. Rozhodne však nešlo o „šedú eminenciu“, ktorá by zákulisne riadila Ficovu vládu, ako sa to pokúšajú podsúvať niektoré médiá. Oligarchické skupiny, ktoré sú schopné ovplyvňovať chod slovenských vlád, sa nachádzajú úplne inde než M. Kočner a majú aj úplne iné mediálne krytie. Avšak práve neobjektívna snaha nafúknuť Kočnera do rozmerov univerzálneho slovenského zločinca, ovládajúceho chod štátu, bude silným argumentom jeho obhajcov v Štrasburgu.

Rozhodnutie štrasburgského súdu sa síce nedá predpovedať, avšak pokiaľ ide o politizáciu procesu, býva tento súd veľmi citlivý aj na oveľa menšie politické vplyvy než sa objavili v Kočnerovej kauze. ESĽP bude veľmi vážne vnímať, akým spôsobom o Kočnerovi hovorili politici, ako písali médiá a bude posudzovať, či v danom prípade išlo o nátlak na prokuratúru a súdy. Ak by ESĽP dospel k záveru, že médiá a politici vytvorili atmosféru, pri ktorej prokuratúra a súdy „museli“ rozhodnúť o vine Kočnera, inak by im hrozil mediálny lynč, znamenalo by to veľmi silný argument pre Kočnerových obhajcov. A hoci sa rozhodnutie ESĽP v prospech Kočnera dnes môže zdať mnohým ako „sci-fi“, stačí si spomenúť koľko prekvapení už ESĽP pre Slovensko priniesol. Možno si prečítať i rozhodnutia v prípade I. Lexu, kde mali všetky médiá na Slovensku vo veci jasno, avšak štrasburgský súd ich predstavy o práve zbúral ako domček z karát. A SR Lexovi platila nemalé odškodné…

V súčasnosti sa odohráva boj o to, či budú v SR platiť princípy právneho štátu alebo princípy nadvlády médií. Právny štát by mal byť založený na zákonnosti a právnej istote, mediálna nadvláda na nahradzovaní zákonodarstva a súdnictva novinárskou propagandou. V štáte, kde vládnu médiá, nie je podstatné, ako vykladajú zákon súdy, pretože médiá to „vedia lepšie“ a pokiaľ sa sudca odchýli od ich interpretácie, bol určite „skorumpovaný“ alebo „politicky ovplyvnený“. V právnom štáte však prokurátori a sudcovia musia byť dosť silní, aby sa dokázali postaviť aj mediálnemu nátlaku na „správne rozhodnutie“, ktorý veľmi často používa práve organizovaný zločin. K tomu však potrebujú, aby aj volené štátne orgány plnili svoje ústavné povinnosti a usilovali sa o „riadny chod ústavných orgánov“.