Mesiac november sa niesol v znamení opulentných osláv 30-eho výročia zmeny režimu vo vtedajšej ČSSR. Na oslavách tohto výročia bolo zaujímavé, ako veľmi uvedené oslavy pripomínali oslavy „víťazného februára“ v období pred rokom 1989. Tzv. mienkotvorné médiá sa vtieravo snažili presvedčiť občanov, že ich život sa po roku 1989 zásadne zlepšil, hoci pre väčšinu ľudí nie je realita až tak čierno-biela. V jednostranných diskusiách sa občas síce pripúšťalo, že sa stali aj chyby, ale aj táto rétorika sa podobala na rétoriku pri oslavách „víťazného februára“. Socialistický režim totiž tiež predstieral pluralitnú diskusiu a pripúšťal, že sa stali chyby, avšak celkové hodnotenie vývoja po 1948 muselo byť pozitívne. A práve to bolo znakom slabosti vtedajšieho i terajšieho režimu.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Informačná vojna miesto dialógu?
Režim, ktorý úprimne chvália občania, až tak manipulatívnu propagandu nepotrebuje a môže viesť seriózny celospoločenský dialóg s otvoreným koncom. Žiaľ, ten sa v súčasnosti neuskutočňuje a to je naozaj zásadné zlyhanie vývoja po roku 1989. Dialóg s kritikmi režimu je totiž spôsob, ktorý môže viesť k nenásilným zmenám a odstráneniu spoločenských nedostatkov, naopak, bez dialógu môže spoločnosť ľahko skĺznuť do násilného konfliktu. Dnes priestor pre dialóg nevytvárajú ani verejno-právne médiá, tie sú skôr nástrojom propagandy a miesto dialógu bojujú s „ruskou hybridnou vojnou“. Lenže nielen RTVS, ale aj ostatné mainstreamové médiá strácajú dôveru občanov, presne tak ako mainstream pred rokom 1989. Na druhej strane, mnohým novinárom verzia o „ruskej propagande“ vyhovuje: poskytuje im dôstojné vysvetlenie ich vlastného neúspechu. Za nízku dôveru médií nemôžu oni, ale „zlá“ Moskva. Presne ako pred rokom 1989, len v obrátenom garde…
Kvôli nemožnosti dialógu v mainstreamových médiách sa vytvorila skupina tzv. alternatívnych médií, ktoré poskytujú odlišný pohľad na spoločnosť. Práve možnosť existencie takýchto médií je jedným z hlavných pozitív obdobia po roku 1989. Niektoré z nich síce nie sú príliš kvalitné, ale napriek tomu pomáhajú realizovať slobodu prejavu a právo na informácie. Existencia uvedených médií brzdí aj možnosť jednostrannej manipulácie spoločnosti a tým pomáha demokratickej pluralite, čo bol ďalší dôležitý prísľub novembra. Žiaľ, v súčasnosti sa miesto snahy o posilňovanie demokratickej plurality vedie boj proti „hybridným hrozbám“ a „dezinformáciám“. A propagandisti, ktorí stratili dôveru veľkej časti občanov, sa ju snažia nahradiť „ochranou informačného priestoru“. Pritom najlepším nástrojom „boja“ proti tzv. alternatívnym médiám by bolo, keby sa mainstream pluralitne otvoril pre odlišné názory. A stal sa priestorom pre celospoločenský dialóg…
Kultúra „prevracania kabátov“
Jedným z hlavných problémov osláv výročia novembra 1989 bolo to, ako tendenčne dostávali priestor jednotliví „hrdinovia“ zmien. Pritom treba povedať, že skutočnými hrdinami boja proti starému režimu neboli ani tak tí, ktorí sa v novembri 1989 dostali na námestia, ale tí, ktorí proti režimu vystupovali ešte pred rokom 1989, keď bol režim silný. Je paradoxné, keď sa do pozície bojovníkov proti socializmu stavajú socializmom hýčkané herečky, ale zabúda sa na skutočných odporcov režimu ako J. Čarnogurský (zrejme preto, lebo nehlása to, čo požaduje dnešná propaganda). Treba však otvorene povedať, že Verejnosť proti násiliu bola od svojho vzniku plná oportunistov, ktorí chytro zaregistrovali geopolitické zmeny vo východnej Európe a preto sa v novembri 1989 ponáhľali na tribúny, aby nepremeškali kariérnu príležitosť. Bolo medzi nimi mnoho neúprimných bývalých straníkov, ktorí by rovnako prebehli hoci aj k islamistom, keby tí v roku 1989 ovládli strednú Európu.
Z hľadiska osobných postojov si možno vážiť ľudí, ktorí si udržali ideovú líniu pred i po roku 1989 a to bez ohľadu na to, či boli pravičiari alebo ľavičiari. Na rozdiel od nich „prevracači kabátov“ žiadnu ideovú líniu nemali a práve preto sa dokázali ľahko spojiť so všetkými politickými garnitúrami. Udržujú sa dokonca aj u tých, ktorí verejne vystupujú ako najtvrdší antikomunisti. Napr. prezidentka Z. Čaputová v roku 2016 odmietla prebrať ocenenie od Právnickej fakulty UK, keď sa ho tá rozhodla udeliť aj svojim pedagógom, ktorí boli v minulosti predstaviteľmi komunistického režimu (ocenení boli pritom len za pedagogickú činnosť). Súčasne však Z. Čaputová nemá problém vymenovať za poradcu pre vnútornú politiku človeka, ktorý patril k najznámejším predstaviteľom komunistickej propagandy v 80-tych rokoch a po roku 1989 rýchlo zmenil strany (M. Leško). Mimochodom, bolo by zaujímavé zistiť, či jej písal aj prejav k 17. novembru…
Máme sa lepšie?
Pri oslavách 17. novembra bola obzvlášť trápna snaha dokázať, že sa máme lepšie než v roku 1989. Pritom táto otázka by mala byť pozitívne vyriešená už kvôli tomu, že ľudstvo za 30 rokov dosiahlo technologický pokrok, ktorý zásadne zmenil celú spoločnosť. Nešlo len o informačné technológie, ktoré zlacnili elektroniku či celkovú výrobu, ale najmä o revolúciu v oblasti biotechnológií, ktorá ovplyvnila tak medicínu, ako aj poľnohospodárstvo a tým i dostupnosť či cenu potravín. Prejavilo sa to obrovským nárastom produkcie potravín, od kukurice až po hydinu, podľa štatistík FAO. Génová technika a ďalšie biotechnológie však ovplyvnili nielen výrobu potravín, ale napr. i bavlnených tkanív.
Už preto nemožno porovnávať cenovú úroveň v roku 1989 a dnes. Keď niektorí ekonómovia tvrdia, že si môžeme kúpiť viac než v roku 1989 až o štvrtinu (sporné tvrdenie), tak zásadne ignorujú fakt skutočne dramatického technologického pokroku za posledných 30 rokov. Opakujú pritom chybu socialistického režimu, ktorý sa tiež rád porovnával s medzivojnovou ČSR, avšak neuvádzal, že vďaka technologickému rozvoju mal výhodu napr. v nukleárnej energetike či antibiotikách. Zásadnou otázkou, ktorú po 30 rokoch bolo treba riešiť, nebolo to, či sa máme lepšie, ale prečo je odpoveď na otázku, či sa máme lepšie, aj po 30 rokoch sporná. A prečo v niektorých odvetviach, ktoré zažili globálnu technologickú revolúciu (napr. zdravotná starostlivosť), nastal podľa prevažujúcich názorov dokonca regres.
Musíme tiež porovnávať, prečo ekonomická transformácia v SR, ale aj celkovo v strednej a východnej Európe, nedosiahla taký úspech ako napr. transformácia v Číne. V Číne si dnes naozaj nemusia klásť otázku, či sa majú lepšie než v roku 1989 – odpoveď je jasná. Samozrejme, že Čína vychádzala z oveľa nižšej ekonomickej základne, ale časť postsocialistickej Európy už predbehla a v dohľadnej budúcnosti zrejme predbehne aj SR. Úspech jej transformácie súvisel s tým, že sa zamerala na odlišné priority. U nás bolo ústrednou témou transformácie ekonomiky (a tiež požiadavkou VPN) „zrovnoprávnenie“ všetkých foriem vlastníctva. V Číne však ústava dodnes zakotvuje nerovnosť foriem vlastníctva. A socialistické vlastníctvo je podľa čl. 12 ústavy „sväté a nedotknuteľné“. Súkromné vlastníctvo je síce tiež chránené, ale napr. pri vyvlastňovaní existuje zásadne rozdielna ústavná a zákonná úprava. Ako ukazuje príklad Číny, nerovnosť foriem vlastníctva nie je pre prekážkou pre ekonomický rozvoj.
Demokracia a právny štát?
Témou, pri ktorej sme za posledných 30 rokov zažili veľmi nečakané sklamania, bola otázka demokracie a právneho štátu. Plánujem sa tejto téme venovať v samostatnom článku, avšak niektoré tézy spomeniem aj na tomto mieste, pretože kultúra demokracie mala byť hlavným argumentom v prospech vývoja po roku 1989. Formálne sa za demokraciu vyhlasovala aj socialistická ČSR a Nemecká demokratická republika používala tento pojem dokonca v oficiálnom názve štátu. Formalizmus zostal problémom aj po roku 1989 a to, akým obsahom sa režimu za posledných 30 rokov podarilo pojem demokracia naplniť, nesvedčí v jeho prospech. Naopak, práve tu vidno zásadné zlyhania. Demokracia by mala byť predovšetkým vláda ľudu, avšak miesto ľudí vládnu arogantné elity, napojené na ekonomickú moc. Na ich vláde nič zásadne nemenia ani formálne demokratické volebné procedúry. Nedostatky sa dodnes prejavujú aj v podobe nefungujúcich inštitútov priamej demokracie.
Základným problémom v našom „demokratickom a právnom štáte“ za posledných 30 rokov je oligarchizácia politiky. Symbolom tejto politiky sa stal parlament, tradičné centrum demokratického rozhodovania. Lenže demokracia sa nemôže obmedzovať na volebnú procedúru, manipulovateľnú médiami. Miesto toho treba demokraciu pochopiť humanisticky. Keď E. Beneš analyzoval, prečo zlyhal politický systém v medzivojnovej ČSR a prečo uspela KSČ, tak prišiel k záveru, že to bol formalizmus demokratických procedúr (Beneš, E. Demokracie dnes a zítra. Praha 1946). Miesto formálnej „rýdzo politickej demokracie“ navrhoval „humanitnú demokraciu“, ktorá by priznávala rovnakú ľudskú hodnotu každému človeku a riešila by aj sociálne problémy ľudí. Aj v ČSSR 1989 sa len málokto chcel vrátiť k vyprázdnenej demokratickej forme a idea humanitnej mierovej demokracie mala oveľa väčšiu podporu. Fakt, že sa očakávania nenaplnili ani v tejto oblasti, je zrejme najväčšou obžalobou vývoja po roku 1989.
A čo chcete oslavovať , ?? Že sme sa stali ...
Áno. Máme. ...
A mažete, ha a he a tak nám treba, nabudúce ...
takže robota Ti smrdí ...
Aj takí ako ty musia byť, však kto by kopal ...
Celá debata | RSS tejto debaty